TAM, KDE JE MÁRIA, TAM JE NÁDEJ - Diecézna púť na sviatok Panny Márie Snežnej 5. augusta 2018 v Úhornej homília Mons. Stanislava Stolárika počas slávnostnej odpustovej svätej omše
Katechézy a homílie z Roku krstu a birmovania 2023 je možné nájsť tu: Archív udalostí
Katechézy z Roku ovocia Ducha Svätého 2024 je možné nájsť dočasne v Aktualitách (radenie podľa dátumu) a homílie z tohto roku je možné nájsť v homíliách otca biskupa v na tejto stránke.
Aktuálne je v príprave stránka, kde budú katechézy aj homílie z aktuálneho roku na jednom mieste.
Začnem príkladom z roku 1929. Osem mladých ľudí - katolíkov, s kňazom a sprievodcom vyrazili ráno o tretej hodine zo Chamonix na najvyššiu horu Európy, na Mont Blanc. So sebou niesli 1,2 metra vysokú sochu Nepoškvrneného Srdca Panny Márie. Nebola to jednoduchá cesta. Veď išlo o najvyššiu horu Európy a ešte mali aj všeličo v batohu. Každý niesol okolo 40 kg. Cesta bola teda náročná, trvala údajne 7 hodín. Keď vyšli hore, boli plní šťastia a radosti, že sa tam dostali. Poďakovali Pánu Bohu za dar výstupu, a kňaz, ktorý bol v expedícii, požehnal sochu Panny Márie a všetci zaspievali nádherný chválospev Salve Regina. Od tejto chvíle sa Mária pozerá z hory na všetkých, ktorí sa k nej utiekajú o pomoc. Zahŕňa ich svojou láskou, starostlivosťou, milotou, dobrotou; akoby každému chcelo byť povedané: nikto nie je sám, lebo nad každým bdie Mária. Nad každým, i nad tým, ktorý je v nejakej beznádejnej situácii, z ktorej nevidí nijaké východisko, v ktorej nevidí nijaké riešenie. Samozrejme, tí, ktorí celkom nerozumejú duchovnému rozmeru púte, či výstupu na horu Mont Blanc, sa pýtajú: Prečo túto sochu vyniesli práve na Mont Blanc? Na tak vysoký vrch, kam sa bežný smrteľník vôbec nedostane. Nemohli ju dať na nejaké iné, prístupnejšie miesto?
A takto by sme sa mohli pýtať, drahí bratia a sestry, aj mladých, ktorí sú tu chvála Bohu mnohí prítomní aj dnes, a ktorí pred dvoma rokmi priniesli na túto našu mariánsku horu, do Úhornej obraz Panny Márie Rožňavskej, ktorý tu aj teraz máme; obraz, ktorý pred tým prešiel celou diecézou, počas stretnutí mládeže po jednotlivých dekanátoch. Tento obraz priniesli sem, pred dvomi rokmi po svetových dňoch mládeže v Poľsku. A tento obraz sem priniesli preto, aby tu aj ostal – na našom pútnickom mieste. Tak isto mohli byť otázky: Prečo bol obraz prinesený sem, na Úhornú, na miesto, na ktoré síce radi prídeme, ale predsa pre náročnosť prichádzania sem, nebolo by dobré, aby tento obraz bol kdesi na prístupnejšom mieste?
Keby sme v podobných otázkach chceli pokračovať ďalej, tak v tomto mesiaci by sme sa už zamýšľali aj nad tým, prečo Panna Mária bola nanebovzatá? Prečo neostala tu, na zemi, ale bola vzatá do neba? Jednoznačnou odpoveďou na túto otázku je: Ona aj v nebi na nás pamätá. V nebi ešte viac za nás oroduje. Pomáha nám tak, ako to vyjadrili viacerí svätci: napríklad sv. Terezka, alebo aj niektorí ďalší; teraz len parafrázujem ich slová: „Ak som doteraz na zemi robil, robila veľa pre ľudí, z neba budem môcť robiť ešte viac.“ A Mária nám takto pomáha z neba.
Keď hovoríme o Mont Blancu, alebo Úhornej; hoci výškovo je to neporovnateľné, ale významom je to to isté; chceme aj týmto spôsobom pripomenúť tu, na tomto mieste, kde už cez dve storočia prichádzajú ľudia na púte; že je tu Mária a s otvorenou náručou, nás čaká, víta nás, privinie nás na svoje srdce, pohladí, povzbudí. V tejto chvíli si môžeme uvedomovať, že Mária je s nami a pre nás nielen na tomto mieste, Mária je s nami všade. Počas predchádzajúcich deviatich dní sme sa mohli vo všetkých farnostiach našej diecézy, kde sa na to pamätalo a nezabudlo; v rámci modlitby Deviatnika, pripravovať na túto púť, a mohli sme cítiť blízkosť Panny Márie uprostred Božieho ľudu, ale aj v našom srdci, tak ako som tento Deviatnik pripomenul aj v pastierskom liste na Veľkú noc. Ale to nemá byť len záležitosťou púte, my môžeme byť v kontakte s Pannou Máriou nielen na Úhornej, nielen počas Deviatnika, keď sa pripravujeme na túto púť. My vieme, že vo veľmi mocnej komunikácii s Máriou môžeme byť každý deň, a to predovšetkým cez mariánske modlitby a najmä cez modlitbu sv. ruženca.
Ak chceme ešte viac zvýrazniť Máriinu prítomnosť pri nás, ponúkam nasledovné riešenie. Blíži sa náš kňazský deň, ktorý budeme sláviť 12. septembra v katedrále, a 13. septembra si pripomenieme 15 rokov od návštevy svätého pápeža Jána Pavla II. v Rožňave. 12. septembra požehnám obrazy Panny Márie Rožňavskej, teda tento obraz, ktorý máme už 2 roky tu, v Úhornej, len v inom vydaní, a každej farnosti, rehoľnému spoločenstvu, katolíckym inštitúciám v našej diecéze, bude daný tento obraz, aby Panna Mária bola prítomná aj takto viditeľne v každej jednej farnosti, v celej diecéze. Bude záležať od kňazov, aj od spoločenstva ľudí, ktorí sú okolo neho, či tento obraz dajú na faru do kancelárie, alebo do kostola, alebo budú mať záujem ešte aj o ďalšie obrazy pre filiálne kostoly; aby sme cítili posilnenú jednotu aj s týmto miestom a aby sme všetci cítili jednotu s Pannou Máriou, ktorú voláme Rožňavská a ktorá nás zahŕňa svojou mimoriadnou láskou a dobrotou. Ona v roku 1710 zachránila samotné mesto Rožňavu od pohromy, od úmrtí pri vypuknutí epidémie cholery a ktovie, ešte akých všelijakých chorôb. Túžime, aby nás Mária v celej diecéze takto chránila a ochránila pred cholerou dnešnej doby. Mária prichádza k nám aj napriek tomu, že sa ľudia môžu od nej odvracať. A my vieme, že sa od nej odvracajú.
V minulom roku sme si pripomenuli 100 rokov od zjavení vo Fatime. Fatimské zjavenia boli aj o tom, že Panna Mária prišla nielen povzbudiť, ale aj napomenúť nás všetkých: „Pamätajte na Boha, na jeho zákony, na jeho prikázania!“ Teda prišla do sveta, ktorý sa začal odvracať od Boha. V tomto roku si pripomíname 160 rokov od zjavení v Lurdoch a znova si uvedomujeme, že Mária vstupuje do sveta skrze Lurdy a jednoduchú dievčinu sv. Bernadetu Soubirousovú. Vstupuje do prostredia ľudského spoločenstva, ktoré už prestáva hľadať Boha a odvracia sa aj od nej. Ale Mária k nám prichádza, lebo chce, aby sme aj my prichádzali k nej, aby sa všeličo mohlo zmeniť k lepšiemu. Cez obrazy Panny Márie Rožňavskej, ktoré 12. septembra budú dané do každej farnosti, nech znova pocítime, že ona prichádza k nám. Tak, ako v minulom roku putovala socha Fatimskej Panny Márie po celej diecéze, a záležalo od toho, kto ako ju prijal, tak aj teraz bude závisieť, čo jej prítomnosťou získame, od toho, ako sa otvoria naše srdcia na jej prijatie do jednotlivých farností. Lebo ona sa nevnucuje, ale túži byť so svojimi deťmi ako milujúca Mama. Kňazi môžu urobiť aj pobožnosť prijatia obrazu Panny Márie už v blízkom čase, možno 15. septembra, na jej slávnosť pripraviť peknú chvíľu prijatia Panny Márie do svojej farnosti!
Ale to, kvôli čomu Mária prichádza, nekončí prijatím a umiestnením obrazu. To môže povzbudiť, naštartovať každého jedného z nás, ako som už veľakrát povedal, k dennej modlitbe svätého ruženca. Panna Mária príde k vám, do farností ako Rožňavská – rosenau, z „mesta ruží“, a my sme si toto dovolili pretlmočiť, aj ako „mesto ruženca“. Teda aj diecéza nech je nielen diecézou ruží, ale aj diecézou ruženca; nech príchod Panny Márie do každej farnosti znova každého povzbudí v tom, k čomu som vyzval pri zasvätení: „aby v našej diecéze nebol nikto, kto by sa nevedel modliť svätý ruženec a pomaly aby sa ho v našej diecéze každý aj modlil.“ Či sa tak postupne stane, to závisí od nás kňazov, od rodičov, katechétov, krstných rodičov, atď. Či sa my sami budeme navzájom povzbudzovať k tejto modlitbe, k dennej modlitbe sv. ruženca, či budeme k nej viesť, povzbudzovať iných, či budeme príkladom. Koľké rodiny naberali silu práve pri spoločnej modlitbe ruženca a z nej, keď sa ju modlili doma ako rodina. Koľko duchovných povolaní takto vzišlo. Z modlitby sv. ruženca. Ako vieme, ruženec sa modlili všetci veľkí svätí. Spomeniem aspoň svätého Jána Pavla II., ktorého výročie návštevy v Rožňave si pripomenieme. Nestačí sa nám len chváliť, ktoré pútnické miesta sme navštívili, prípadne sme sa tam pofotili. Ale je potrebné denne sa zjednocovať s Máriou a modliť sa. Treba navštevovať mariánske pútnické miesta, ale tou návštevu sa netreba chváliť, ale treba praktizovať pravú úctu. Či sme navštívili, alebo navštívime Lurdy, Fatimu... každé miesto, ktoré nám pripomína Pannu Máriu, nech nás vždy povzbudí k pravidelnej úcte, ktorá nie je len v speve piesní, ale aj v modlitbe a živote podľa vzoru Panny Márie. Nech Ona má príbytok v nás, nech býva v našich srdciach, v našich domoch, v našich farnostiach. Otvoríme sa jej? Prijmeme ju? Mária chce byť pri nás. Chceme aj my byť pri nej?
Tam kde je Mária a my s ňou, tam je vždy spoločenstvo s Ježišom. A Mária vždy posilní našu nádej. Veľakrát rozumieme, čo je to beznádej, keď už nemáme nijaké riešenie, a už sme vypustili zo svojho slovníka slovíčko „nádej“, akoby sme už ani nevedeli, čo znamená mať nádej. Sv. Otec Ján Pavol II. si dokonca dovolil povedať, že prekročí prah nádeje. Keď už všetko skončilo, akoby zomrela nádej, teda možnosť na riešenie. Ešte aj táto, hranica, s Božou pomocou a pod ochranou Matky Božej, Panny Márie sa dá prekročiť. Teda Matka nádeje je Mária, ktorá nám hovorí: „Vždy sa dá ísť dopredu!“ Tieto myšlienky vychádzajú z jeho obľúbeného mariánskeho učiteľa sv. Ľudovíta Máriu Grigniona z Montfortu. „Nádej sa rodí z viery.“ Tak nás učí sv. Ľudovít. A dozvedáme sa ďalej o Božej dobrote a prisľúbeniach, ktoré boli dané ľuďom. Čo znamená sila tejto nádeje. Nádej sa rodí z viery, lebo kde nie je viera, tam už nie je ani nádej. Čím hlbšia je viera, tým silnejšia je aj nádej. Koľko ľudí už bolo v najkritickejších chvíľach života, keď dá sa povedať, boli všetkými opustení a všetko zlyhalo. Ale ak títo ľudia mali vieru; či to bola choroba, či to bola vojna, alebo to boli nejaké iné životné skúšky, preukázali silnú nádej: „dá sa to prekonať, lebo Boh je s nami aj v tejto situácii.“ Boh ich nesklamal, ani Mária ich nesklamala.
Čím hlbšia, pevnejšia je viera, tým je silnejšia aj nádej. Naša viera sa rodí aj z toho, čím viac prijímame to, čo nám Boh zjavil, oznámil; cez Sväté Písmo, cez učenie Cirkvi, cez Tradíciu. Tam je čistená, posilňovaná naša viera. Boh nám dáva aj potrebné nástroje k tomu, aby sa naša nádej stávala silnejšou. Dívame sa na Pannu Máriu, akú mala ona silnú vieru, dôveru, keď povedala: „Hľa služobnica Pána!“ Nevedela, čo ju čaká. Ale Boh ju oslovil a ona povedala: „Hľa služobnica Pána! Bože, som v tvojich rukách.“ Nešpekulovala, nekritizovala, nevymýšľala. „Boh ma oslovil, teda idem.“ Preto ju plným právom nazývame Matkou nádeje a na ňu môžeme vztiahnuť slová z Knihy syna Sirachovho: „Ja som matka krásneho milovania, (matka) bázne, uznanlivosti a svätej nádeje.“ Tak napísal Sirachovec (Sir 24,24). „Lebo tam“, pokračujeme, „tam, kde je Mária, tam je nádej.“ Svätý Otec, sv. Ján Pavol II. v exhortácii Cirkev v Európe, poukázal na množstvo mariánskych kaplniek, kostolov, pútnických miest; na jednom z nich sa teraz nachádzame; a povedal: „Z toho prameniaca nádej, to je najdôležitejšia črta Európy“ a my v pravde dodávame: teda aj Slovenska. „Keď sa ešte zapĺňajú mariánske svätyne a miesta, z toho pramení nádej!“ Takto nás povzbudzuje Svätý Otec Ján Pavol II. Jeho pohľad sa zdá byť značne optimistický, keď s toľkou istotou povzbudzoval k mariánskej úcte, lebo „Mária je nádejou“ a dopovedá: „A zajtra môže byť lepšie!“ Zajtra môže byť lepšie. To je veľké povzbudenie! Lebo tam, kde je Mária, tam je nádej.
Ja viem, že všetci hľadáme svoju nádej, alebo kvázi istotu vo všeličom a nebojme sa priamo povedať, že množstvo ľudí, aj tu v okolí, hľadá silu, istotu, a oporu v mágii, ezoterike a bohužiaľ aj v satanizme. Niekedy sa to deje z ľahkovážnosti, že sa tieto veci podceňujú. Do príbytkov sa nanosia predmety, ktoré sú naozaj poznačené zlým. Aj tetovania na ľudskom tele, ktoré zvýrazňujú všelijaké znaky sú veľakrát znakom, ktorý nehovorí o tom, že prináležíme k Bohu, ale prináležíme, či otvárame sa zlému. Nedávno som čítal, že potetovanie napríklad oslabuje imunitu. To je zo zdravotného hľadiska. Ale z hľadiska duchovného, veľakrát nejeden vytetovaný znak svedčí o tom, že človek, ktorý ho nosí, nechce patriť Bohu. Možno sa to robí z ľahkovážnosti, ale niekedy aj zámerne, lebo diabol ponúka na chvíľu moc. Ale čo hovorí prastaré pravidlo? Vy, starí rodičia by ste to mali stále opakovať novým generáciám: „Slúž diablovi, peklom sa ti odmení.“ Slúž diablovi, peklom sa ti odmení. A vidíme, že aj z hľadiska nášho bežného života stačí narobiť trochu zla a už máme peklo na zemi. Čo potom, keď sa mu dáme do rúk a on sa nám peklom odmení? Diabol potom veľmi ťažko púšťa tých, ktorých raz „chňapol“ do svojich rúk; a potom prichádzajú problémy v osobnom živote. Odrazu je roztrasená osobnosť človeka, v rodinách – rozbité rodiny. Vy poviete: „Tam straší“, alebo „s tým človekom sa nedá žiť!“ Naozaj sú také prípady. V osobnom živote, v rodinách, regiónoch. Tam kde už diabol má všetko pod svojou kontrolou, tam sa už zdá, že je zdanlivý pokoj, lebo si tam tento falošný pokoj udržiava; tam už má všetkých svojich, a toto sa stáva niečím príťažlivým pre dnešný svet.
Známy exorcista Francesco Bamonte, ktorý vydal nedávno knižku: Boj Panny Márie a diabla počas exorcizmov, hovorí o týchto veciach, o týchto skúsenostiach. Hovorí o tom, čo to znamená, keď sa človek dá do rúk diabla. Ale potom hovorí aj o skúsenostiach exorcistu, o tom, čo to je sila Panny Márie a modlitby sv. ruženca. Ale veríme vôbec tomu? Veríme tomu, že diabol existuje a veľmi sa bojí ruženca? Že sa veľmi bojí Panny Márie? Po Pánu Bohu sa nikoho tak nebojí, ako Panny Márie a modlitby sv. ruženca. Ak podceňujeme diabla, samozrejme podceňujeme aj Pannu Máriu. Aspoň niečo vám z tejto knihy prečítam.
Najskôr samozrejme, niečo z toho, čo hovoria o ruženci pápeži. Pápež Pius XII. v roku 1951 napísal v Encyklike „Ingruentium malorum toto: „Neváhame znovu verejne tvrdiť, že je veľká nádej, ktorú My vkladáme do posvätného ruženca na uzdravenie bied postihujúcich našu dobu. Nie zbraňami, nie nejakou ľudskou silou, ale s Božou pomocou obsiahnutou prostredníctvom tejto modlitby silnej ako Dávid so svojim prakom, Cirkev bude môcť nebojácne čeliť pekelnému nepriateľovi.“ To napísal Pius XII. v roku 1951, keď silnela, povedal by som, aj keď nie vojna zbraní, ale vojna zbrojenia medzi východom a západom. A vtedy hovoril o sile ruženca. Samozrejme, ako vtedy, aj dnes mnohí povedia: „Taký triviálny pohľad na riešenie problémov!“
Sv. pápež Ján Pavol II. v apoštolskom liste Rosarium Virginis Mariae, teda o svätom ruženci uviedol: „Cirkev tejto tradičnej modlitbe vždy pripisovala mimoriadnu silu a jej spoločnému a vytrvalému odriekaniu zverovala tie najťažšie problémy. V časoch, keď samotné kresťanstvo bolo v ohrození, sa sile ruženca pripisovalo vyslobodenie z nebezpečenstva a Ružencová Panna Mária bola oslavovaná ako sprostredkovateľka záchrany.“ A my vieme, že pápež Ján Pavol II. v ťažkých chvíľach života a skúškach života Cirkvi nespúšťal ruženec z rúk. Vieme, ako bol aj svet vyzvaný k modlitbe ruženca vtedy, keď Turci obliehali Viedeň a čo znamenala sila modlitby ruženca ako záchrana sveta. Ďalej píše: „Prechádzať spolu s Máriou scény ruženca je ako dať sa do Máriinej školy, aby sme čítali Krista, aby sme prenikli jeho tajomstvá, aby sme pochopili jeho posolstvo.“ Mária nás takto uvádza do Kristovho života. A potom pokračuje ďalej: „Naša naliehavá prosba adresovaná Božej Matke cez ,Zdravas‘, stojí na dôvere, že jej materský príhovor v Srdci Syna zmôže všetko.“ Znova sa nám to zdá byť neuveriteľné. „Sila modlitby ,Zdravas‘ zmôže všetko“, povzbudzuje pápež. „Kým ju my v ruženci prosíme, ona sa stavia za nás pred Otca, ktorý ju naplnil milosťou a pred Syna, zrodeného z jej lona, aby prosila s nami a za nás. To je dôvod, pre ktorý prostredníctvom ruženca veriaci čerpá hojnosť milostí takmer zo samých rúk Matky Vykupiteľa.“
Spomenutý exorcista Francesco Bamonte hovorí už zo svojich skúsenosti, ako si všimol, že žiadna mimo liturgická modlitba; sv. omša je samozrejme nespochybniteľná; ale po nej ruženec je najviac nenávidený nástroj proti diablovi. Diabol sa ho veľmi obáva, lebo ho veľmi obmedzuje. „Jedného dňa“, hovorí tento exorcista; keď preberal ružencové zrnká, modlil sa, démon zvolal: „Je to vec, ktorú neznášam, neznášam! Ten hlúpy starý, ju nazval dobre, dal jej to správne meno: volal ju zbraň, pretože je naozaj zbraňou. Skutočná zbraň proti nám.“ „Na tieto slová som povedal: „V mene Ježiša, kto je ten hlúpy starý, o ktorom hovoríš?“ A on: „Pio.“ „Páter Pio z Pietrelciny?“. „Áno!“ Tu som ja odvetil: „Nie je hlúpy, je inteligentný, múdry, zbožný.“ Diabol: „Pre nás je hlúpy. A teraz navyše ten hlupák pracuje po boku Nazaretského a tej Ženy, čo je hore!“ „Jedného dňa“, hovorí exorcista, „som diablovi prikázal: „Opíš nádheru ruženca! Opíš všetky veci, ktoré sa ti protivia a pre nás sú dobré!“ A diabol hovorí: „Ruženec opisuje celú tú cestu bolesti, ktorú On za vás obetoval a ktorá stála toľko utrpenia nielen jeho, ale aj jeho Matku, aby zachránil všetkých vás, aby otvoril brány raja pre vás. Veľmi trpela tak ako Syn a spolu s ním zadosťučinila za vaše hriechy.“ Akoby diabol sám tu hovoril o Spoluvykupiteľke. „Každé zrnko je jedna slza tej Ženy, ktorá trpela po celé tri roky to, čo On trpel za vás, evanjelizoval vás, uzdravoval, zjavil seba. Všetko to urobil počas tých troch rokov, vrátane toho, čo je obsahom ruženca. Keď sa vy modlíte túto zlorečenú korunku, všetko nás bolí, pretože kontemplujete všetko to, čo On robí proti nám. Vy nás zabíjate.“
To sú slová diabla na modlitbu svätého ruženca. „Táto žena (ním posadnutá, ktorá obetuje svoje utrpenia Bohu) je opravdivým nebezpečenstvom, ako sú aj ďalšie jej podobné.“ Ak človek s modlitbou svätého ruženca spája aj svoje utrpenia a bolesti s utrpeniami a bolesťami iných, najviac ubližuje diablovi. „Vtedy, áno, nám veľmi ubližujete. „Keď hovoríte „Zdravas Mária“, je to, akoby Ona vzala vášho ducha a niesla ho pred Otca, a to každý raz, pretože Ona vás miluje ako nikto iný, berie vás hore so sebou. Vždy sa nájde niekto, kto ho prednáša“, teda túto modlitbu. „Pretože prestaneš ty, začne druhý; prestane druhý, začne ďalší... Vždy sa nájde niekto, kto sa ho modlí.“ A diabol sa potom pýta: „Chceš ma zabiť? Si vrah! Tie zrnká sú horšie ako tŕne z Kristovej koruny!... Daj preč tie ruže: smrdia, smrdia, tie ruže.“ Ja som inštinktívne povedal: „Kde sú tie ruže?“ A démon: „Hodil si ich na ňu“, teda na posadnutú osobu. Táto osoba po exorcizme priznala, že si pamätá len to, že v istej chvíli sa cítila akoby zahrnutá vencom ruží. „Kto sa pridŕža toho“, (snažil sa strhnúť ruženec, ktorý som dal na krk posadnutej osoby), nikdy sa nestratí... Je vencom lásky, ktorá spája všetkých s Ním a s Ňou. Ona vás berie za ruku a vedie vás k Otcovi.“
Milí bratia a sestry, tak ako vždy, všetko je o viere. Či vieme so sv. Pavlom povedať: „Viem, komu som uveril a som si istý?“ A Boh nám znova dáva cez Máriu jednu nádhernú cestu a ukazuje, ako sa jej diabol veľmi bojí. Lenže my si najskôr asi musíme sami objasniť: My ešte veríme v diabla? Ešte sa ho bojíme? Či veríme v to, čo nám ukazujú filmy, knižky; či sa z neho vysmejeme, alebo sa stane pre nás sympaťákom a samozrejme, že keď máme takú predstavu, tak slová, ktoré som pred chvíľou predniesol, tak išli do vetra?! Ale keď berieme realitu diabla ako toho, ktorého zámerom je stiahnuť nás naveky do pekla, tak sa veľmi otvoríme Matke Božej Panne Márii, aby nám vyprosovala potrebné milosti na životnej púti. Ona nám ich vyprosí, lebo tam, kde je Mária, tam je nádej. A my ju takto chceme prijať do svojich sŕdc, rodín, farností, národa i sveta. Amen.
[ngg_images source="galleries" container_ids="77" display_type="photocrati-nextgen_basic_slideshow" gallery_width="960" gallery_height="720" cycle_effect="scrollDown" cycle_interval="10" show_thumbnail_link="1" thumbnail_link_text="[zobrazit všetky foto]" order_by="sortorder" order_direction="ASC" returns="included" maximum_entity_count="500"]