V Ježišovi víťazí radosť nad bolesťou

Svätá sobota (Biela sobota)  ‒ homília Mons. Stanislava Stolárika počas Veľkonočnej vigílie v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave
19. 4. 2025

Zvlášť v dušičkovom čase smerujú naše kroky na cintoríny, k hrobom našich drahých. Je to prejav našej úcty voči tým, ktorí tu už nie sú. Dnes sme mali príležitosť prichádzať počas dňa k Božiemu hrobu. Potešil som sa, že ste sem prichádzali aj rodinky s deťmi, práve tu sa hlbšie zamýšľať nad Ježišovou láskou k nám, keď za nás obetoval svoj život, ale aj nad tajomstvom života a smrti. Je  veľmi dôležité, aby sme tak robili práve pri Kristovom hrobe. Lebo len pri Kristovom hrobe môžeme pochopiť toto veľmi hlboké tajomstvo života a smrti, pretože dnes, vieme veľmi dobre, že mnohí ľudia pristupujú k smrti, povedali by sme ‒ neprimerane, nechápavo. Seba alebo svojich blízkych dávajú pochovávať na anonymnom cintoríne, kde nie je žiaden náhrobok, žiadne meno. Vlastne zosnulého  nič nepripomína. Tak už vyzerajú aj úmrtné oznámenia. To, čo predtým nechýbalo na úmrtnom oznámení, teda kríž a citát zo Svätého písma, to sa teraz objavuje čoraz menej. Namiesto toho tam nájdeme západ slnka, kvety, obrazy, rôzne symboly, ktoré akoby mali čo najmenej pripomínať smrť. Áno, smrť je bolestná najmä pre pozostalých, čo je pochopiteľné. A túto bolesť sa vždy usilujeme nejakým spôsobom zmierniť. Keď zasiahne do života, a je treba prekonať práve túto náročnú skúšku života, je jednoduchšie radšej na ňu nemyslieť, radšej ju nepripomínať. Mnohí už aj hovoria, takmer suverénne: „veď život ide ďalej“. Iste, život sa nezastavuje, ale tým sa ani neosvetľuje tajomstvo smrti.

Dívame sa na Ježišových učeníkov, ktorí sú tiež konfrontovaní s Ježišovou smrťou. Pre nich samotných v duši nezomrel len Ježiš ako človek, ktorého milovali. Zomrela aj nádej. Hrob bol zavalený kameňom, zapečatený, ešte postavili k nemu aj vojakov. Teda akoby beznádej bola takmer dokonalá. Už niet cesty späť, niet návratu. Všetko je definitívne uzavreté. „Avšak teraz sa môžeme i musíme vrátiť späť ku každodennému životu“, hovoria si aj apoštoli. A predsa je tu tá zvláštna žena Mária Magdaléna, pre ktorú vec nie je uzavretá. Nevie sa vyrovnať s tým, čo sa udialo, a práve preto je prvá, ktorá uvidí odvalený kameň. Ani ona ešte nič nechápe, to je celkom prirodzené, veď takáto životná skúsenosť ešte nebola. Nikto ju ešte nemal. Beží k učeníkom a zvestuje im, čo videla. Samozrejme, že apoštoli Peter a Ján, aj ďalší, keď počuli jej slová, jej zvesť, asi si v tej chvíli všeličo pomysleli, pretože ani oni nemali takúto životnú skúsenosť a narýchlo sa rozpamätať na to, že sám Ježiš hovoril, že vstane z mŕtvych, a teraz v takej kritickej chvíli rozumieť týmto slovám, no to by vyžadovalo naozaj už aj značnú skúsenosť viery. Ale Peter a Ján takisto idú k hrobu a nájdu hrob prázdny. Ale až keď vstúpia do prázdneho hrobu, vtedy uveria. Možno si povieme: vari len ten samotný vstup do prázdneho hrobu spôsobil alebo priniesol im vieru? Možno práve tam v tom priestore nabrali potrebný kľud na to, aby sa rozpamätali na Ježišove slová, ktoré povedal o svojom vzkriesení? Možno práve to všetko, čo videli v prázdnom hrobe, a samozrejme sila Božej milosti spôsobili, že uverili. A ako by aj nám chceli povedať, že nestačí vidieť prázdny hrob iba zvonku. Je treba vždy vstúpiť do toho hlbokého tajomstva hrobu, ak chceme porozumieť a pochopiť, čo sa vlastne stalo, pretože len pri vonkajšom pohľade je veľa vysvetlení, ktoré sa neustále ponúkajú. Ale až keď sa sami odvážime vstúpiť do hrobu, zastaviť sa, tak ako Peter a Ján, až tak porozumieme tento zázrak zmŕtvychvstania v našich životoch.

Isteže, aj v našich životoch existujú balvany, ktoré je treba odvaliť z našich životných ciest a len vlastnými silami sa nám to nedarí. Sú životné situácie, v ktorých sme naozaj bezmocní, na konci svojich možností. Možno príde choroba, možno rozchod, rozbitie rodiny, alebo spomenutá smrť. A práve tu môžeme vycítiť silu veľkonočného posolstva. Boh už tento kameň od hrobu odvalil. Hrob je už  prázdny, je otvorený a Boh, ktorého sme toľkokrát sklamali aj urazili, On s nami neprestal komunikovať, ale znova nám ponúka pomoc v Ježišovi Kristovi a chce skrze neho vstúpiť do života každého jedného z nás, a to aj v takej bolestivej a náročnej chvíli, akou môže byť smrť. To je tá nádej, ako povedal Svätý Otec František, my poznáme nádej, jej meno je Ježiš Kristus.

Teda po včerajšom Veľkom piatku, keď sme mohli prežiť hlboké tajomstvo Ježišovej obety a utrpenia; sme vykonali aj odprosujúci úkon v našej diecéze. Urobili sme to preto,  aby sme sa aj sami priblížili, či otvorili tej milosti, ktorú nám Ježiš ponúkol z kríža, milosti očistenia. My vieme, že Veľkým piatkom všetko neskončilo. Preto sme tu. Mohol by som uviesť spomienku jedného kňaza, ktorý hovoril o situácii, ktorej obdobu ste možno zažili aj vy, aj ja som to neraz zažil; keď ho stretli dvaja na ulici a hovorili mu: „Chceme sa s vami porozprávať...“ a dávali mu hneď aj pozvánku na slávenie Veľkého piatku, pretože to je najväčší sviatok. Iste nikto nespochybňuje veľkosť utrpenia Ježiša Krista a jeho obety na kríži. Ale kňaz odpovedal: „A ja vás pozývam na veľkonočnú vigíliu. Prípadne na veľkonočné ráno do nášho chrámu, kde my slávime najväčšie sviatky našej viery“. Kristus vstal z mŕtvych, to je naša nádej! A znova len dodáme, tu je ten obrovský rozdiel. Na Veľký piatok Ježiš dokonáva dielo vykúpenia. Ale ak by sme ostali len pri Veľkom piatku, aj z ľudského hľadiska by sme ostali len pri veľkopiatkovej bolesti. A možno by sme povedali: „to je naozaj koniec“, aj keď to zaznie silne alebo až neuveriteľne, že veľkonočné ráno zabúda na bolesť, lebo Ježiš je živý. Skúsme to porozumieť podľa slov sv. Jána apoštola z jeho evanjelia, kde to vyjadril takto: „Keď žena rodí, je skľúčená, lebo prišla jej hodina. No len čo porodí dieťa, už nemyslí na bolesti pre radosť, že prišiel na svet človek“ (Jn 16, 21). Iste, sú ženy, ktoré ostali pri Veľkom piatku, nebolo im dopriate, aby sa po veľkých bolestiach dožili nového života. A tak možno majú aj celoživotnú traumu. Ale každá mama, aj po tých veľkých bolestiach napokon ďakuje Pánu Bohu za nový život a už sa nevracia k tým bolestiam, ktoré predchádzali príchodu nového života. Toto chcel povedať evanjelista sv. Ján.

Toto je Veľký piatok a Veľká noc. Bez tejto bolesti by to nebolo. Ale bolesťou sa všetko neskončilo. Je tu nová radosť z nového života. Ježiš vstal z mŕtvych! Áno, včera sme si dôstojne pripomenuli Ježišovu bolesť. Ale to nebol koniec, všetko sa naozaj završuje v novom živote, v Ježišovi Kristovi. Preto spievame a zvlášť už tento večer, túto noc to krásne a radostné „aleluja“, Ježiš Kristus vstal z mŕtvych a v ňom vstávame z mŕtvych aj my všetci. Amen.