Pápež František – pápež chudobných a nádeje

Pondelok vo Veľkonočnej oktáve – deň úmrtia pápeža Františka – homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše  v Kostole sv. Anny v Rožňave 21. 4. 2025

Mám pripravenú homíliu na dnešný deň, ale úmrtie Svätého Otca Františka tak hlboko vstúpilo do mojej duše, iste, aj do vašich sŕdc a do sŕdc miliónov, ba iste vyše miliardy ľudí. Prečo? Pretože ‒ ak by som chcel hneď na úvod vyjadriť aký pápež bol František, tak by som mohol povedať, že bol pápežom chudobných a  pápežom nádeje. Neustále nám zdôrazňoval práve jedno a to isté; a akoby aj neustále dookola. Všimol som si aj v priebehu jeho príhovorov, že veľakrát niektoré veci zopakoval. Ja osobne som sa tomu potešil, pretože aj nám doma musela mama veľakrát všeličo opakovať, aby to konečne vošlo do nás. A koľko to trvalo, pokiaľ to vošlo. Aj tento pápež viaceré veci opakoval, aby prebúdzal svedomie dnešného človeka. Ale aby prebúdzal aj svedomie mocných tohto sveta, ktorí stále zostávajú hluchí voči biede človeka, ktorí hľadajú len svoje záujmy, záujmy svojich krajín a biznisu. V rozhovore pre Katolícke noviny, ktorý ste si mohli prečítať v tomto veľkonočnom čísle, som dostal otázku na tému súčasného spoločenského diania a života. A povedal som práve to, že niet komu veriť, pretože každý presadzuje len svoje záujmy. Jediný, komu sa dá veriť a komu ide o dobro človeka, je pápež František. Lebo tomu naozaj ide o dobro človeka.

Neviem, či ste aj vy večer pozerali, lebo išlo to na televízii Lux neskôr; dávali film „Misia“. Ja som si ho chcel znova pozrieť, pretože tento film prišiel do kín ešte za komunizmu, a bolo ho možné vidieť. Takže som poznal jeho hlavnú myšlienku. Bol to film o práci jezuitov v Južnej Amerike ‒ ako zakladali a rozvíjali svoje  misie. Ako rástol počet veriacich tam, v džungliach, aké obrovské a požehnané dielo vykonávali. Ale ako do toho vstúpila napokon politika. Politika Španielov, Portugalcov, ktorí sa neštítili toho, že na týchto bezbranných ľudí, ktorí žili v džungli, nasadili delá, vojsko a zmasakrovali ich. A myslíte, že toto sa dnes nedeje? Pápež František práve na tieto veci  neustále poukazoval, aká veľká krivda sa deje na bezbranných, na migrantoch. Možno aj my sme celkom veľakrát nepochopili, prečo Svätý Otec František hovoril o migrantoch. Nie je jednoduchá situácia prijímať toľkých utečencov z rôznych kultúr, krajín atď., aj do Európy. Svätý Otec František to povedal tak jednoducho: Veľkí si rozohrali všeličo a tí chudáci to majú zaplatiť. A vždy je to tak. Veľkým ide o veľké hry, nedívajú sa na obete životov jednoduchých ľudí a jednoduchí ľudia majú vždy za všetko zaplatiť. Svätý Otec František práve na toto dôrazne veľakrát poukazoval, aká nespravodlivosť sa diala a deje neustále aj v súčasnosti. Niekedy to nechceme vidieť, ale dobre, že takýto hlas tu bol a zaznieval. Jeho hlas niektorí vypočuli, a niektorým to išlo tak „ponad hlavy“.

Preto je treba ďakovať Svätému Otcovi, že sa dotkol aj takých prirodzených tém, ako je klíma, riešil otázku skartácie. Napríklad u nás sa teraz už plastové fľaše zbierajú zvlášť, aby sa nerozhadzovali kade-tade. Keď si zoberiete od počiatku príhovory Svätého Otca, koľkokrát hovorí ako sa treba starať o životné prostredie, ako treba chrániť túto Zem a nie donekonečna vymýšľať a ničiť, vidíme, že následne boli prijaté niektoré ďalšie opatrenia, aby sa pre to niečo urobilo. Napríklad pri otázke mobilov, ku každému mobilu išla nová nabíjačka. Teraz sa to malo zjednotiť, aby sa toľko nevyhadzovalo, lebo to je znova len zaťaženie životného  prostredia. Čo chcel Svätý Otec týmto povedať? Áno, je veľmi dôležité sa starať o to, kde žijeme, ale ešte viac si uvedomme, že to všetko ‒ ako žijeme a v akom prostredí budeme žiť ‒ to vychádza z ľudského srdca. A keď ľudské srdce  bude v poriadku, tak budú v poriadku aj naše vzťahy, aj naše okolie, aj naše prostredie, aj všetko. Ale keď budeme stále dbať len o to, kto z koho, nepohneme sa. Nemal to jednoduché. Ja som tu diecézny biskup a viem, čo to je stáť na čele diecézy. On stál na čele arcidiecézy v Buenos Aires aj v čase junty, keď sa strácali a vraždili – znova ‒ nevinní ľudia. Tento politický boj bol veľmi neľútostný a bolo  veľmi náročné byť vtedy na čele a byť „bitý“ z každej strany, pretože nie každému sa dalo vyhovieť, ani nemohol každému vyhovieť, lebo nemal na to prostriedky. Viete veľmi dobre, že vždy je najlepšie hádzať vinu na nevinného. Aj toto musel znášať v Buenos Aires. To nebola jednoduchá situácia.

Keď bol potom zvolený za pápeža, samozrejme, že sme sa divili, aj ja osobne poviem, že meno Jorge (Juraj) Bergoglio, sme nepočuli. Ale akurát sme ‒ biskupi ‒ mali v tom čase duchovné cvičenia a exercitátor nám dovolil, aby sme pozreli televízor, lebo už  ohlásili, že zvolili pápeža. Keď náš exercitátor začul toto meno, povedal: „Ja ho poznám. On pôjde za svojím.“ A išiel celý čas svojho pontifikátu.  Nám, možno takým usadeným Európanom a vôbec ľuďom severnej hemisféry, teda Severná Amerika a vôbec všetko, čo je na severe, a čo je značne bohaté, ukázal, že život na zemeguli je aj iný, ako poznáme z našej reality. Je aj veľa chudákov a biednych. Ale všimnime si na druhej strane fakt, že v Afrike a v Ázii narastajú duchovné povolania kňazov, rehoľných sestier; kdežto u nás sa strácajú. Minulý  týždeň jedného kňaza našej diecézy zobrala záchranka ‒ mozgová príhoda, mladý kňaz. Ďalší bol minulý týždeň operovaný a ktovie, či sa postaví na nohy ochrnutím. Kto ich zastúpi? Na Zelený štvrtok som povedal, že nám rastú  počty rozdávateľov svätého prijímania, aj stálych diakonov, ale počet kňazov klesá.  Možno je to práve aj preto, že jednou z „vďačných“ tém aj medzi veriacimi je škodenie kňazom svojimi rečami. No kto by išiel za kňaza, keď každý na neho nadáva. Toto musel znášať aj Svätý Otec František. Ale šiel. Bolo to iste náročné, ale dovolím si povedať, že celá jeho cesta bola Božia a požehnaná, a tak ako sme ‒ ja som to viackrát povedal ‒ celkom nerozumeli, keď nastúpil na pápežský stolec, dnes už svätý Ján XXIII. a zvolal II. Vatikánsky koncil a robil mnohé reorganizačné zásahy do života Cirkvi, mnohí sa chytali za hlavu. Ale bez toho by sa Cirkev nepohla. Aj pápež František nám ukázal, že Cirkev nie je len európska.  A nám, v Rožňave by tiež povedal, nie je len rožňavská, že treba byť aktívni a flexibilní, a vnímať aj mnohé veci, ktoré nám doteraz azda unikali.

Ako biskup som sa so Svätým Otcom Františkom stretol niekoľko krát. Samozrejme, že to bolo pri takých oficiálnych stretnutiach, ako je návšteva Ad limina apostolorum, to bolo myslím dvakrát. Potom keď bol na Slovensku, alebo ešte niekedy inokedy pri návšteve Ríma, napríklad pri ďakovnej púti za jeho návštevu, ale to je vždy len tak nakrátko, na chvíľu. Keď bol poslednýkrát na Slovensku a v Bratislave bolo stretnutie s nami biskupmi, bol takej dobrej nálady a každý biskup mohol k nemu prísť. Samozrejme, že som prišiel aj ja, a viem, že už mal vtedy bolesti ‒ však neskôr bol na vozíku –, problémy s kolenami, kĺbmi, a  tak ďalej... Keďže na druhý deň mal ísť Svätý Otec do Košíc a stretnutie s mládežou malo byť na Lokomotíve, tak som si mu dovolil povedať: „Svätý Otče, aj mňa bolia kolená, ale od toho, že som tam na Lokomotíve, kde idete zajtra, hrával futbal, takže od futbalu, nie od modlitby. Len sa tak pousmial... Iste mu neostalo v pamäti všetko, čo mu kto povedal,  ale som vďačný aj za túto chvíľu, že sa dalo s ním rozprávať nielen o vážnych veciach, ale aj tak nadľahčiť situáciu, lebo tých starostí aj tak mal „milión“. Tak aspoň niečo také nadľahčené.

Keď sme boli začiatkom apríla (2025) na národnej púti v Ríme a prileteli sme tam 2. apríla večer, teda v deň výročia úmrtia svätého Jána Pavla II. (2. 4. 2005), hneď ma odchytila televízia Lux a pýtali sa ma, čo by som si tak prial, alebo s akou túžbou prichádzam. Dovolil som si vtedy na kameru povedať: „Vieme, aký je zdravotný stav Svätého Otca. Ale keby nám prišiel aspoň zakývať, dať požehnanie, nám pútnikom, to by bolo pre mňa veľa. No nič nenasvedčovalo tomu, že by sa niečo také udialo, pretože jeho zdravotný stav bol naozaj vážny. A predsa! V nedeľu 6. apríla bola svätá omša na Námestí svätého Petra. Pomaly končí sväté prijímanie a vnímam, že ľudia na námestí odrazu začínajú tlieskať, jasať. Prichádza Svätý Otec. Bolo to veľmi silné. Bol slabý, ale prišiel a požehnal nás. Dovolím si povedať, že to bolo moje posledné stretnutie s ním, možno na 20-25 metrov, keď dal požehnanie. Včera som sa tiež potešil, keď som sledoval Urbi et orbi a prišiel Svätý Otec na balkón, odkiaľ udeľuje požehnanie. Zdal sa mi v zlepšenom zdravotnom stave. A dnes prišla správa, že už odišiel do domu Otca. Keď sme boli na národnej púti a predtým tiež na Ad limina a boli sme v chráme Santa Maria Maggiore, kde je ‒ aj ním ‒ tak veľmi uctievaný a obľúbený obraz Salus populi Romani, teda „Záchrana rímskeho ľudu“, obraz Panny Márie, ktorej kópiu máme tu, v Rožňave a uctievame si ju ako Rožňavskú Pannu Máriu, tak ktosi mi vtedy hovoril: „No, tu bude pochovaný Svätý Otec“. A ja som v tejto bazilike všetkým biskupom, aj keď sme sa išli fotiť, hovoril: „Poďme k Rožňavskej Panne Márii; tu pri Rožňavskej Panne Márii bude pochovaný Svätý Otec František“.

Milí moji, chcel som sa podeliť s vami s mojimi prvými dojmami, ktoré sa objavili v mojej duši v dnešný deň, v deň odchodu Svätého Otca Františka. Veľakrát vystupoval naozaj ako Peter z dnešného prvého čítania. Peter, ktorý Židom, ktorí utrápili, umučili, zabili Ježiša Krista, povedal tak priamo. Toto robil, takto hovoril aj pápež František. Ale zároveň bol ten, ktorý neustále dvíhal našu nádej a ktorý nás povzbudzoval, aby sme neklesali. Teda aj to dnešné, čo Pán Ježiš povie ženám: „nebojte sa“, aj keď sa to veľakrát dávalo do súvislosti so svätým Jánom Pavlom II.; tieto slová Pána Ježiša stále rezonovali aj v slovách pápeža Františka. Ostáva nám len jedno: ďakovať za jeho požehnaný pontifikát, modliť sa za jeho nesmrteľnú dušu, a už aj prosiť Pána za voľbu novej hlavy Katolíckej cirkvi. Dá sa povedať, že už nielen katolíckej, pretože aj mnohí protestanti, ale aj mnohí ľudia dobrej vôle vidia v pápežovi vždy morálnu autoritu, ktorá zjednocuje ľudí na celom svete, niekedy naozaj aj bez rozdielu náboženskej príslušnosti. Ďakujeme, prosme za jeho dušu a prosme aj za voľbu nového pápeža. Amen.