Diecéza je Boží dar

Streda / 1. týždeň - homília Mons. Stanislava Stolárika počas  sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave 14. 1. 2026 (v priamom prenose Rádia Lumen)

Sme ešte stále na začiatku nového roka a ešte sa celkom nevytratila otázka, aký bude tento rok. Nádejame sa, že na Ukrajine nastane mier, a zrazu počujeme o nešťastí vo Venezuele a o niektorých ďalších konfliktoch. Čo ešte môžeme čakať v tomto roku? Asi nebudem ďaleko od pravdy, keď poviem, že aj niektorí, ktorí ma teraz počúvate, ste možno hľadali odpoveď na túto otázku v horoskopoch alebo v niečom podobnom. A možno ste sa sami pred sebou aj ospravedlňovali, ako žena, ktorá sa obhajovala pred kňazom, že ona to čítala len tak zo zábavy, ale tomu aj tak neverí. Vtedy sa jej kňaz opýtal, či verí, že Sväté písmo je Božie slovo. Samozrejme prikývla: „Áno. Verím, že to je Božie slovo.“ „A čítate ho?“ Zahanbene pokývala hlavou, že ho nečíta. „No vidíte, hovoríte, že Sväté písmo je Božie slovo, že mu veríte, ale ho nečítate. A o horoskopoch hovoríte, že tomu neveríte, ale ich čítate.“

Na začiatku nového občianskeho roka na slávnosť Bohorodičky Panny Márie sme mohli v našich chrámoch počuť slová Pánovho požehnania: „Nech ťa žehná Pán a nech ťa chráni! Nech ti Pán ukáže jasnú tvár a nech ti je milostivý! Nech Pán obráti svoju tvár k tebe a daruje ti pokoj!“ (Nm 6, 24-26) a po slovách Božieho požehnania sme mohli vykročiť pod ochranným plášťom Bohorodičky Panny Márie na cestu nového roka. Teda nie s nejakými šarlatánskymi výmyslami, ale s Božím požehnaním a s Pannou Máriou. Naplnený Jubilejný rok nádeje 2025 bol pre nás príležitosťou posilniť svoju vieru a tak nás lepšie pripraviť na všetko, čo môže v tomto novom roku vstúpiť do nášho života ‒ či už ako plánované alebo neočakávané.

O tri dni ‒ 17. januára otvoríme Jubilejný rok 250. výročia vzniku našej Rožňavskej diecézy. Je to isto dôvod na  oslavu, ale predovšetkým to má byť naše vďaky vzdávanie Bohu za dar diecézy a tiež ďalšia šanca získavať Božie milosti, ako bolo uvedené aj v pastierskom liste na Nový rok, ktorý je na našej stránke a tak si o týchto možnostiach môžete prečítať. Je to ponúknutá možnosť získavaním týchto milostí posilňovať aj osobnú vieru, je to šanca obnoviť potrebnú komunikáciu v diecéze a s diecézou, ktorá má svojho pastiera a jeho spolupracovníkov ‒ kňazov a diakonov. Je potrebné, aby sme porozumeli, možno aj podľa dnešného prvého čítania z prvej knihy Samuelovej (porov. 1Sam 3, 1-10. 19-20), aké je dôležité kompetentné  rozlišovanie. Samuelova matka Anna chcela pre svojho syna zabezpečiť správnu formáciu, preto ho zverila do výchovy osvedčenému Božiemu mužovi, veľkňazovi Hélimu, tak ako predtým sľúbila, že ak jej Boh požehná syna: „daruje ho po všetky dni jeho života Pánovi“ (porov. 1Sam 1, 11). 

Správnosť rozhodnutia sa ukázala aj v zaujímavej situácii, o ktorej sme dnes čítali. V živote Samuela to bola veľmi dôležitá chvíľa vzhľadom na jeho budúcnosť, čím sa len potvrdilo, že netreba podceniť rozhodnutie, komu sa zveríme vo vážnych veciach, vo vážnych rozhodnutiach, či šarlatánom alebo Božiemu mužovi. Je to iste veľmi dôležité. Pri počúvaní tohto úryvku mohla aj v nás skrsnúť túžba, aké by bolo skvelé mať v živote niekoho, kto má dôveru v Božie pôsobenie, sám je dôveryhodný a dokázal by ma povzbudiť na mojej duchovnej ceste. Takto vedení a sprevádzaní, keby sme potom aj my dokázali povzbudzovať iných. To je Boží zámer s nami ľuďmi, aby sme žili takto v spoločenstve a spoločne sa povzbudzovali. Aby sme boli otvorení slovám, povzbudeniam druhých ľudí, ale aby sme aj my povzbudzovali druhých a navzájom komunikovali. Ale k tomu je potrebná veľká otvorenosť na Boží hlas, preto sa nebojme zakaždým začať slovami, ktoré Héli odovzdal Samuelovi: „Hovor, Pane, tvoj sluha počúva“ (1Sam 3, 9). „Tvoj sluha počúva.“ Obráťme sa na Pána, jemu sa otvorme, počúvajme, čo nám v danej chvíli povie.

Boh nás nestvoril na to, aby sme boli nejakí anonymní, izolovaní, ale aby sme sa správali otvorene. Starostlivo, priam ako apoštoli, a aby sme prehlbovali v prvom rade svoj vzťah s Ježišom  Kristom. Jednou z možností, ako vytvoriť a žiť takéto spoločenstvo, je diecéza a v nej ustanovené farnosti. Pre niekoho to môže byť len nejaké teritórium alebo administratívna organizácia. Ale kto si uvedomí, že každá diecéza vznikla z rozhodnutia Kristovho námestníka na zemi – pápeža, ktorému sám Pán Ježiš zveril rozhodovanie zviazať či rozväzovať dôležité veci na zemi a preto aj v nebi, tak skôr pochopí vznik diecézy ako Boží dar. Ako Boží dar pre konkrétny región, na ohlasovanie Božieho posolstva. Tak to bolo aj pred 250 rokmi v prípade Rožňavskej diecézy. Keď z podnetu panovníčky Márie Terézie zriadil 13. marca 1776 našu diecézu pápež Pius VI. Táto diecéza bola v danom čase zriadená aj z takého dôvodu, aby bolo v tomto regióne pevné miesto, ktoré by určitým spôsobom reagovalo na šíriaci sa protestantizmus a aby aj posilnením tejto pozície prítomnosti pastiera nástupcu apoštolov, bolo možné posilniť katolícku vieru.

Avšak vieme, že od Druhého vatikánskeho koncilu nastal v oblasti ekumenizmu značný pozitívny posun a o štyri dni sa tak, ako každý rok od 18. do 25. januára, všetci kresťania na svete začíname modliť za našu jednotu ‒ teda za jednotu kresťanov. Ja som uviedol že vo vtedajšom historickom kontexte diecéza bola  zriadená aj kvôli tomu, aby bola posilnená katolícka viera v tomto regióne, a teraz sa už ekumenizmus dostal na značný pozitívny piedestál. Má ešte existencia aj Rožňavskej diecézy nejaký význam? Znova sme pri dnešnom prvom čítaní z prvej knihy Samuelovej, kde sme povedali, aké veľmi dôležité je obrátiť sa vždy na kompetentnú osobu alebo inštanciu. Samuel vedel, že v jeho situácii je to jedine Héli, ktorý mu jasne povie, čo chce od neho Boh. Keďže dnešná doba je už tak „domotaná“, práve preto treba pravdivo pomenovávať veci. Rôzni „vykladači“ pravdy obhajujú svoje vysvetľovanie všeličím, a tak je potom ťažko správne sa orientovať. Kde niet viery v pravdivého Boha, ako to zdôrazňoval Chesterton, človek potom uverí všeličomu. Toto v súčasnej dobe neobchádza ani pokrstených a pobirmovaných. Preto, keď budeme spomínať ďalšie veci týkajúce sa života diecézy a vôbec duchovného života, je treba mať aspoň trocha viery. Lebo inak človek tieto pravdy neprijme.

Tak sme sa dostali k jednému z prvých dôvodov existencie diecézy: diecéza v jednote so Svätým Otcom ohlasuje a háji učenie Cirkvi. Človek, ktorý bude objektívne posudzovať toto učenie, najmä čo sa týka učenia o človekovi, rozpozná, že toto učenie je osožné a správne. K tomu ani nepotrebuje byť veľmi veriaci. Stačí, aby bol objektívny, seriózny, pravdivý, ale viera je pravdaže veľké plus aj v tomto smere, lebo v tom ďalšom procese bude viera zohrávať značnú úlohu. Avšak na to, aby sme to uznali, pýtajme sa: Máme takú vieru, akú mala Anna, keď sa najskôr vytrvalo modlila, aby mala dieťa? Nielen prosila, ale aj sľúbila, že keď jej Pán Boh požehná dieťa, daruje mu ho po všetky dni jeho života a preto ho dala na výchovu Božiemu mužovi, aby jej dieťa patrilo Bohu? Spomeňme si, ako rodičia obetujú pri krste svoje dieťa Bohu. Naozaj? Vedia, čo v tej chvíli robia? Ak by malý Samuel nemal vieru, riešil by tajomný hlas, ktorý zachytil, u Božieho muža Héliho? Veď aj on mohol ísť za nejakým šarlatánom, veštcom, čarodejnicou. Nie, on šiel za Hélim. Ak by Héli nemal vieru, odporúčal by Samuelovi, aby s dôverou vyriekol: „Hovor, Pane, tvoj sluha počúva“? Bez viery hrozí u každého spochybňovanie všetkého, čo učí učiteľský úrad Cirkvi, ktorý v jednotlivých častiach sveta a krajín reprezentuje diecéza na čele so svojím biskupom.

Začnime od začiatku slovami Pána Ježiša pred nanebovstúpením, keď rozposiela apoštolov do celého sveta slovami: „Choďte teda, učte všetky národy“. Až potom povie: „krstite ich“ a potom nasleduje prečo treba učiť: „a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“, čítame v závere Matúšovho evanjelia (porov. Mt 28, 19-20). Apoštoli sa teda rozišli a učili. V priebehu dejín takto vstupovali do jednotlivých častí sveta nástupcovia apoštolov ‒ biskupi a znova, aby najskôr učili,  ohlasovali pravdivú náuku a pred 250 rokmi takto dostala aj Rožňavská diecéza vlastného pastiera. Najskôr bola zriadená z Ostrihomskej arcidiecézy a dostala svojho pastiera ‒ nástupcu apoštolov ‒ aby učil i krstil. Aby učil zachovávať čo treba, a to aj napriek tomu, že v každej dobe je náuka Cirkvi aj spochybňovaná, konfrontovaná, atakovaná rôznymi prúdmi myslenia. Ohlasovať Kristovu náuku znamená ‒ učiť, čo všetko krásne urobil Boh pre človeka.

Tým sa otvára jeden z prvých problémov neporozumenia aj v dnešnom svete. Pretože naša náuka vychádza zo Svätého písma, z Biblie, ktorá hovorí o stvorení  muža a ženy, ako o základe ľudského rodu. Človekovi bola zverená moc nad všetkým ďalším stvorenstvom a prírodou. Ale nie preto, aby človek vydrancoval celú prírodu, ale aby ju múdro spravoval a zužitkoval. Z tejto náuky jasne vychádza, že človek nie je súčasťou prírody, ale je nad prírodou a z toho vychádza aj to, že zvieratá nie sú človekovi rovnocenné. Možno keď to teraz hovorím vám, tu prítomným, môžete to považovať za zbytočné. Ale na druhej strane vieme veľmi dobre, že v dnešnej dobe je to dosť citlivá téma, pretože stále sa hovorí aj o právach zvierat. Cirkev nikdy nebola za týranie zvierat a svätý František z Assisi bol jedným z tých, ktorý odhaľoval krásu prírody a oprávnene je patrónom ekológov, enviro - snaživcov atď. Ale zviera nie je rovnocenné človekovi. Pre porovnanie: všimnite si len taký detail, keď narastala praktika osláv, alebo aj pri iných príležitostiach aj s používaním ohňostrojov, a inej zábavnej pyrotechniky, ľudia sa sťažovali, že to ruší chorých, starých, malé deti... Nič. Ale keď sa začalo hovoriť o právach zvierat, a že majú z takýchto aktivít psycho problémy, odrazu sa riešenie našlo. Nastal veľký posun v myslení človeka, preto je treba dobre poznať túto pravdu.

Ide sa však ešte ďalej, a znova možno niekedy až „pritiahnuto za vlasy“. Keď som vysvetľoval počas prednášok na teologickej fakulte študentom napríklad učenie filozofa Petra Singera z Princetonskej univerzity, predstavil som im jeho učenie, zaoberajúce sa človekom. Hovoril o tom, že človek je ten, kto má vedomie. Teda, ten, ktorý nemá vedomie, človekom, nie je. Študentom som k tomu povedal príklad: predstavte si, že by som teraz tu pred vami odpadol, že by som stratil vedomie. Podľa učenia spomínaného filozofa v tej chvíli prestávam byť človekom. A keby ste mi vy, ako študenti v tej chvíli chceli akokoľvek ublížiť, že by som hoci prišiel aj o život, nemôžte byť súdení, lebo v tej chvíli som nebol pri vedomí, nebol som človekom. Možnože som to veľmi vygradoval, ale príbeh, ktorý uvádza Singer je ešte mocnejší, keď by sa malo jednať o záchranu novorodenca, ktorý ešte nemá vedomie alebo starého človeka, ktorého už opúšťa vedomie, a nejakého zdravého šimpanza, čo myslíte, koho odporúča zachrániť v čase ohrozenia? Toto sa učí, toto sa hlása a mnohé tieto veci v rôznych podobách prechádzajú do ľudského myslenia a do našich vzťahov, pretože boli otupené ľudské vzťahy, či už sa stratila hanblivosť, či už práve tí, ktorí robia zlo sú nejako vyvyšovaní a klamstvo, podvody, akoby sa legalizovali. To je veľkým nešťastím pre celkový vývoj aj celého sveta. Nie je to dobré!

Práve preto je treba vedieť, že sa už dávno naplnilo proroctvo o falošných mesiášoch a prorokoch, ktorí zvádzajú a zavádzajú ľudí. Preto je treba neustále hlásať Božie učenie. Diecéza teda nie je len teritórium alebo administratíva. To je predovšetkým ohlasovanie Božej pravdy, ktorú nám zanechal Ježiš Kristus. Zároveň je tu aj ponuka posilňujúcich prostriedkov pre život smerujúci k dosiahnutiu večnej blaženosti. Teda ľudovo povedané: ako na to, aby sme prišli do neba. Toto učenie je zakotvené v Božom slove, v Tradícii Cirkvi. Ohlasuje nemenné pravdy, aj keď sa svet v myslení neustále hýbe a je premenlivý. Preto odporúčam aj iniciatívu „Biblia za rok“ ktorá od 1. januára tohto roka beží na našich katolíckych médiách je to dostupné na internete. Môže to byť veľkým obohatením pre všetkých hľadajúcich, ale aj pre všetkých, ktorí potrebujeme posilniť. Milí bratia a sestry, a zvlášť vy, ktorí nás počúvate v rožňavskej diecéze, pozývam vás na túto sobotu na otvorenie jubilejného roka 250. výročia našej diecézy.  

Zároveň, ako bolo uvedené aj v pastierskom liste na Nový rok 2026, využívajme tie mnohé možnosti, ktoré nám Apoštolská penitenciária z Ríma ponúkla na získavanie Božích milostí. Pán nás bude požehnávať. Áronovské požehnanie, Božie požehnanie nás bude sprevádzať aj v tomto Jubilejnom roku našej diecézy. Amen.