Diecéza je jeden Boží ľud

Streda / 4. týždeň - homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave 4. 2. 2026 v priamom prenose Rádia Lumen

V predchádzajúcej katechéze, ako som spomenul aj v úvode svätej omše, keď som hovoril o dôstojnosti človeka a zdôrazňoval, že diecéza je Boží dar, bola rozvinutá táto myšlienka, čím bolo jasne povedané, že diecéza nie je len teritórium a administratíva. Ale cez diecézu, tak ako cez spoločenstvo rodiny sa má ohlasovať to všetko krásne, čo Boh urobil a stále robí pre dobro človeka. Pochopiteľne vychádzame zo Svätého písma: Boh stvoril muža a ženu a dal im na starosť všetko stvorenstvo. Človek je nad prírodou i zvieratstvom, preto sme hovorili o dôstojnosti človeka, ktorú nedefinujú ani parlamenty, ani ideológie, ani filozofické systémy, aj keď to predsa robia. Ale Boh dal každému človekovi jedinečnú dôstojnosť, ktorá potvrdzuje jeho postavenie nad stvorenstvom a zároveň je princípom ľudskej rovnosti a jednoty. Všetci sme bratia „fratelli tutti“. Stále nám rezonuje to Františkovo“ Frateelli tutti“. Všetci sme bratia. Tak sa zamýšľame aj ďalej práve nad týmto spoločenstvom bratstva ‒ všetci sme bratia, ale aj nad hrozbami, ktoré toto spoločenstvo nejakým spôsobom napádajú, oslabujú, zraňujú.

Nebojme sa pripomenúť aj to, čo nie tak dávno spomenul Svätý Otec. Lev XIV. v Posolstve k 40. Svetovému dňu spoločenských komunikačných prostriedkov. Ak sme veľakrát hovorili o význame alebo aj o úskaliach novodobých technológií, dakedy to boli telefóny, potom to všetko išlo dopredu, potom internet,... a už sa stretávame s umelou inteligenciou. Svätý Otec Lev XIV. sa nebojí poukázať práve aj na tento jav, ktorý sa objavuje a na túto technológiu,  ktorá dokáže napodobniť ‒ a to dokonale ‒ hlas, tvár, rozhovor. Stáva sa tiež nebezpečným nástrojom v rukách tých, ktorí chcú škodiť, pretože do úzadia sa dostáva otázka osoby, vzťahu  a zodpovednosti za komunikáciu. Je to značne nebezpečné, a tak Svätý Otec znova vyzýva, aké je dôležité vrátiť sa k osobe, ktorá nestráca svoju dôstojnosť. Spomeniem klasický príklad, keď prednášajúci v preplnenej sále vyberie 500-eurovku a hovorí: „Kto ju chce, nech dvihne ruku“. Samozrejme, že sa zdvihnú všetky ruky. Potom ju poriadne pokrčí a povie: „No, kto ju chce?“ Znova všetci. Potom po nej poskáče po zemi, je dokrkvaná, znova ju dvihne. „Kto ju chce?“ Všetci! Ešte ju aj zašpiní. A keď sa pýta: „Kto ju chce?“ No, každý. Lebo ona nestratila svoju hodnotu. Ani človek takto doráňaný nestráca svoju hodnotu, svoju dôstojnosť. Je zranený, ale nestratil svoju dôstojnosť, aj keď to poníženie, uponíženie, aj tie rôzne hany môžu byť práve také, že aj sám zapochybuje o svojej dôstojnosti.

Svätý Otec hovorí: tvár a hlas. To sú jedinečné rozlišujúce znaky každej osoby. Vyjadrujú neopakovateľnú identitu. Tvár a hlas sú základom každého stretnutia. Preto je potrebné aj pri tejto novodobej technológii zachovať náležitú hranicu, lebo osoba zostáva dôležitou pre druhého. Tvár a hlas to sú posvätné danosti, ktorými je obdarovaný človek. A tak je treba chrániť ľudskú tvár i hlas a hlboký duchovný význam, ktorý charakterizuje osobu. Teda Svätý Otec Lev XIV. nám hovorí, že nie technológia je problém, ale zneužívanie tejto technológie. Keď sa mladíkom „podarilo“ cez umelú inteligenciu povyzliekať svoju spolužiačku a pustiť to na internet, ani sa im nepohlo svedomie, že takto zranili, zničili toto dievča. Ak sa tu neprijmú jasné a rázne ustanovenia, potom sa nečudujme, čo sa môže diať. Na druhej strane sa rozpamätajme, ako niektoré krajiny velebili slobodu, ktorá sa rozvalila po internete. Čo všetko spôsobila!  Dnes, chvála Pánu Bohu, mnohé tie isté štáty, ktoré toto umožňovali, dávajú stopku mladistvým, aby im zabránili takto surfovať po internete a zneužívať tieto technológie, pretože tiež nie je na vine táto technológia, ale človek, ktorý ju nevyužíva v prospech dobra, ale zneužíva.

Teda ani k umelej inteligencii sa nemožno správať ako k nejakej priateľke, lebo tu hrozí ďalšie riziko, že ona bude odpovedať za všetko. Už mnohí to aj praktizujú. Namiesto možno nejakého odborného poradenstva, alebo slova otca a mamy, všetko chcú riešiť cez umelú inteligenciu. Tak sa oslabuje aj oblasť kultúry, tvorby, pretože sa zadajú údaje, a potom už príde výsledok. Ale ľudia sa takto menia na pasívnych konzumentov myšlienok. A čo je stále zlé, je to strata vedomia zodpovednosti. Stráca sa vzťah medzi ľuďmi navzájom. Áno, technológie zrýchlili komunikáciu, ale vzdialili ľudí. Pretože osobný vzťah je nad všetku túto ponuku. Niečo umelé nemôže nahradiť nijaké vzťahy. Svätý Otec Lev XIV. ďalej upozorňuje na riziko  skreslenia reality. Vieme, ako mladí ľudia potom žijú ‒ v nejakej fantázii, ktorú im táto technológia vytvorí. Preto je veľmi dôležité uvažovať – končí Svätý Otec Lev XIV. ‒ o troch pilieroch: o zodpovednosti, spolupráci a vzdelávaní. Lebo to je veľmi dôležité, potrebujeme slová, ktoré zahoja rany života. Slová, ktoré budujú komunity tam, kde nepriateľstvo oddeľuje  jednotlivcov i národy. Musíme povedať „nie“ vojne slov a obrazov. Vrátiť sa k srdcu, hlasu a tvári, a samozrejme takto dať do služieb dobra aj tento výdobytok súčasnosti.

Milí bratia a sestry, aj keď som to veľakrát spomenul, predsa zopakujem, že kto je zaujatý voči Cirkvi, hneď povie, že Cirkev je znova proti pokroku. Ale spomenul som, že čo všetko sa už dobieha v tých krajinách, ktoré nedávali slobode žiadne hranice. Kto uvažuje zodpovedne, tak zodpovedne pristúpi aj k tejto téme, lebo sa naozaj jedná o osobu človeka. Čím sa znova sa vraciame k jeho dôstojnosti, ktorá keď je ničená ‒ ako tá 500-eurovka, nestráca sa jej hodnota, ale sa zraňuje, a to potom veľmi bolí. V duchovnej službe každej farnosti a diecézy teda ide o ochranu  ľudskej dôstojnosti od okamihu počatia až po prirodzenú smrť. To už tiež berieme ako nejaké „perpetum mobile“, stále opakovanú vetu, ktorú však možno málokto počúva.

Ale rovnako dôležité je ľudskú dôstojnosť aj rozvíjať. To znamená, že tu nejde len o to, aby sa ochránila, ale aby sa aj rozvíjala. Uvediem príklad z aukcie, kde sa dražili nenápadné husle s počiatočnou vyvolávacou cenou možno okolo 10 eur a cena sa dvíhala veľmi pomaly, horko-ťažko na nejakých 50 až 100 eur. Až sa napokon z publika zdvihol jeden pán, vzal husle do svojich rúk, trocha ich vyladil a začal hrať. Bolo vidno, že tieto nenápadné husle sa v rukách majstra priam rozospievali. Nečudo, že aj dražba sa začala rapídne dvíhať. Skončila na sume 15000 eur. Nejeden človek môže byť úplne nenápadný, priam až opovrhovaný. Ale ak sa vloží do Božích rúk, jeho dôstojnosť sa zaskvie ešte viac a krajšie. Nie je to vždy v očiach sveta, tak ako krásnu hudbu nedokáže oceniť každý. Ale táto krása neunikne Božiemu pohľadu. Koľko je aj starých babičiek, dedkov, ktorým žiari z ich tváre priam krása, pretože vo svojom srdci majú Boha. To z nich žiari do priestoru, v ktorom žijú.

Ale tu sme naozaj pri otázke viery, ktorá v sebe zahŕňa aj vedomie spoločenstva Božieho ľudu. Pripomeňme si starozákonnú záchranu vyvoleného národa z egyptského otroctva. Boh postavil do čela vyvoleného národa Mojžiša. Ale Mojžiša tam postavil nie preto, aby sa Mojžiš zachránil sám, ale Boh ho vyvolil a použil, aby bol zachránený všetok ľud. Aj keď mal Mojžiš túto vznešenú úlohu priamo od Boha, nemal to až také jednoduché a ľahké. Ten ľud, ktorý mal byť skrze neho zachránený, veľakrát proti nemu reptal a ubližoval mu. Ba Mojžiš mal aj také chvíle, keď sa cítil Bohom opustený a pýtal sa sám seba, či to vôbec ešte všetko má zmysel. Ale Boh ho na túto úlohu vyvolil a ustanovil a cez neho sa mala udiať záchrana židovského národa, celého  židovského ľudu. Vrcholným stretom medzi obhajcom Božích zákonov ‒ Mojžišom a ľudskou vrtošivosťou vyvoleného národa bolo zlaté teľa. Odvtedy sa vlastne táto historická udalosť x-krát zopakovala aj v dejinách Cirkvi, diecéz i farností v rôznych obmenách. Všetci ľudia sa nielen postavili proti Mojžišovi, ale ešte boli presvedčení, že konajú správne. Ako málo stačí, ak sa manipulatívny človek postaví pred väčšie alebo aj menšie masy a ich nahucká aj proti Bohu a jeho pastierom. Tak došlo aj k rozdeleniu Cirkvi vo veľkom. Ale tak sa to môže diať aj vo farnostiach a v diecézach. Neraz aj za asistencie tých, od ktorých sa to neočakávalo, lebo ich úlohou bolo strážiť jednotu  Božieho ľudu a nie ju rozbíjať.

Sám Ježiš to nemal jednoduchšie. Po Kvetnej nedeli prišiel súdny proces s ním,  krížová cesta, ukrižovanie, opustenosť, smrť. A čo, Ježiš riešil seba? Nie, on sa obetoval, aby sme my všetci boli vykúpení. Toto posolstvo služby ustanovil Ježiš cez apoštolov až do konca sveta. Aby z tých, ktorí boli daní Ježišovi, sa nik nestratil. Všetko sa koná a bude konať až do konca s Božím požehnaním, ak sa pokračuje v tejto intencii. Ale bude to aj aj s ľudskými slabosťami a reakciami. Ale predsa taký bol Ježišov zámer, takto spolu kráčať ako novozákonný ľud pozemským životom do večnej blaženosti. Na čele so svojimi pastiermi, ktorí sú na čele Cirkvi, diecézy a farnosti a takto pokračovať ďalej v tejto nádhernej službe jedného Božieho ľudu na ceste do nebeskej blaženosti. Preto treba ďakovať za vás všetkých, ktorí sa usilujete rozumieť, že v diecéze sme všetci jeden ľud, ktorý spoločne kráča na ceste života k jedinému cieľu ‒ k večnej blaženosti a na tejto životnej púti si navzájom pomáhame.

Každý pomáha tým darom, ktorým je obdarovaný, ktorý sme dostali od Boha. A to aj keby sme boli nejako životne ukrátení, s našimi ľudskými obmedzeniami. Znova to dopoviem príkladom. Vznikol veľký požiar a ľudia utekali každý kade ľahšie. V tesnej blízkosti hroziacich plameňov sa ocitli aj človek chromý a slepý. Chromý nevládal utiecť a slepý sa rozbehol v ústrety plameňom, lebo ich nevidel. Ešte dobre, že chromý naňho zakričal, aby ďalej neutekal a aby sa vrátil. A tak sa dohodli. Slepý vzal chromého na svoj chrbát. Chromý ho navigoval a obaja sa zachránili. Aj vo svojich obmedzeniach si pomohli a našli riešenie záchrany. Tu znova môžeme len povedať, aká to bola škoda, že zdraví neprejavili záujem o záchranu týchto chorých... Ale to je vždy tak, keď sa niekto cíti nejaký elitný a niečím viac. Títo ľudia s osobnými obmedzeniami však našli spoločnú reč a zachránili sa. Čo urobí, čo dokáže ochota otvoreného srdca. Ako to napríklad vyzdvihol Pán Ježiš na príklade chudobnej vdovy.

Preto, znova opakujem slová vďaky vám všetkým aktívnym farníkom a  pomocníkom diecézy. A naozaj sa za vás denne modlím. Asi nespomeniem všetkých, ale ďakujem od miništrantov cez kostolníkov a kostolníčky, organistov a organistky, spevákov, upratovačky, ozdobovateľky našich chrámov, duchovných i materiálnych dobrodincov, až po členov farských, ekonomických a pastoračných rád. Ďakujem katechétom, učiteľom a zamestnancom cirkevných škôl a charít. Mám v tejto chvíli na mysli aj animátorov a inak zapojených do služby Cirkvi. Chorých, tých, čo sa za diecézu modlia, obetujú, Ďakujem za kňazov, ktorí ako dobrí pastieri vás vedú k tomu, že farnosť nie je samostatná a exkluzívna jednotka, ale že všetci v diecéze tvoríme jeden Boží ľud. Ešte zvlášť ďakujem a prosím za každú rodinu, túto malú cirkev celej diecéznej rodiny, do ktorej patria aj zasvätené spoločenstvá a hnutia v našej diecéze, za čo som tiež vďačný Pánu Bohu. Ak je tu vzájomná pomoc vo výmene chariziem a darov, všetko slúži spoločnému dobru diecézy. A ešte predsa ďakujem za všetkých tvorcov pokoja, nie rozdeľovania, nie rozbíjania, ale zjednocovania a za všetkých svedkov Božieho milosrdenstva. Tí všetci, my všetci, ak o to usilujeme, sme skutočnými Božími synmi a dcérami v jeho veľkej rodine, ako sme to počuli v posolstve z Hory blahoslavenstiev. „Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi“ (Mt 5, 9). Nie iných, tvorcov pokoja budú volať Božími synmi.

A tak milí bratia a sestry, skúsme aj my byť i naďalej alebo teraz to obnoviť, aby sme boli nástrojmi v Božích rukách, každý jeden ako tie husle, o ktorých som hovoril. Lebo my nie sme výtvorom nejakej umelej inteligencie. Všetci máme tvár, hlas, srdce, svoju dôstojnosť, čo nás robí schopnými tvoriť jeden Boží ľud. V našom prípade jeden ľud našej diecézy. Nebojme sa Božích rúk, vkladajme sa do nich a s Božou pomocou vytvárajme harmóniu jednoty v našej diecéze. Amen.