ŽIVÁ TÚŽBA PO NEBI V ŽIVOTE NA ZEMI Streda 31. týždeň / C – homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave (v priamom prenose rádia Lumen)
Katechézy a homílie z Roku krstu a birmovania 2023 je možné nájsť tu: Archív udalostí
Katechézy z Roku ovocia Ducha Svätého 2024 je možné nájsť dočasne v Aktualitách (radenie podľa dátumu) a homílie z tohto roku je možné nájsť v homíliách otca biskupa v na tejto stránke.
Aktuálne je v príprave stránka, kde budú katechézy aj homílie z aktuálneho roku na jednom mieste.
Počas týchto dní pri návšteve cintorínov sme sa zastavovali nad hrobmi. Kto sa stíšil, mohol sa zamýšľať nad rôznymi ľudskými príbehmi. Tí, ktorí nás už predišli do večnosti, a sú v týchto hroboch, odišli z tohto sveta za rôznych okolností, rôzna bola príčina ich smrti, mohlo to byť náhle, mohla to byť smrť po dlhej chorobe, mohli odchádzať v rôznom veku a postavení – deti, dospelí, starí, mladí, otcovia, mamy... Ako odišli, ako odchádzali z tohto sveta? Odpustili všetkým? Bolo im odpustené? Zmierili sa s Bohom? Alebo odišli z tohto sveta bez zmierenia sa s Bohom? Stojac nad týmito hrobmi na cintorínoch sme si mali možnosť znova a znova pripomenúť staré pravidlo, ktoré doteraz nikto nezmenil, ani nezmení: „smrť platí pre každého“. A príde vo svojom čase. Všetci cez ňu musíme prejsť.
Môžeme sa iste zamýšľať aj nad tým, ako prežívali odchody týchto ľudí príbuzní, priatelia, spolupracovníci, a ďalší, a ako sa dívame na tých, ktorí nás predišli do večnosti, s odstupom času? Ako to poznačilo náš život? Sme zbožnejší? Sme zatrpknutí? Ešte viac sa vrháme do zábav a práce, len aby nám nič neuniklo? Stáli sme nad tými hrobmi v modlitbe, možno aj spolu s deťmi, alebo len v takej bežnej rozprave, prakticky ani nevnímajúc hlboké tajomstvo smrti, ktoré môžeme v takýchto chvíľach prežívať? Veľmi rád by som vám priblížil jedno svedectvo o náhlom odídení z toho sveta, ktoré ste si mohli prečítať aj na internete.
V polovici minulého mesiaca (16.10.2019) sa konal pohreb 7 ročného chlapca Jonatána, ktorý tragicky zahynul. Keď sa mi dostalo do rúk svedectvo jeho mamy Márie, nehanbím sa priznať, že aj ako biskup, som mal čo robiť, aby som bez nejakého emotívneho vstupu prijal toto nádherné svedectvo ubolenej mamy. Mária prišla o svojho syna, a napriek tomuto odchodu Jonyho, bolo cítiť nádej, že najväčšie dobro pre veriaceho človeka, je stretnutie s Bohom a večný život. Ale aj mama Mária musela k tomuto presvedčeniu a k tejto nádeji dozrieť. Napokon všetci môžete posúdiť svedectvo tejto mamy.
Oznámenie o Jonyho smrti sa nieslo v duchu myšlienok a slov sv. Jána Pavla II., ktoré vyslovil na adresu fatimských detí, zvlášť sv. Hyacinty a sv. Františka, keď tieto ešte „maloleté“ deti pochopili tak veľa, a tak odišli do domu Otca. Ubolení Jonyho rodičia zverejnili výrok, prýštiaci z hlbokej viery: „Niektorí z nás nepotrebujú na zrelosť do večnosti príliš veľa času. Boh si ich povoláva čistých“. Ďalej oznámili: „V nádeji na stretnutie v nádhere Jeho slávy a v istote, že Boh je dobrý, vyprevadíme k Pánovi nášho syna ...“
Milí bratia a sestry, tejto mame Márii pomáhali dozrievať viaceré životné skúsenosti a zvlášť nádherné texty čítaní zo Zjavenia svätého Jána, ktoré ukazovali iný svet, lepší, žiarivejší, plný lásky, prijatia, nekončiacej sa hostiny, oslavy zo stretnutia s Pánom, odkiaľ už netreba odísť. Ukazovali radosti v prítomnosti Baránka sediaceho na tróne. Do rúk sa jej dostávali knihy, ktoré jej otvárali svet raja. „Objavovala som“, hovorí, „tak nádherný svet podľa učenia Katolíckej cirkvi a moja túžba po nebi narastala. Nerozumela som teda, ako môžu kresťania tak strašne nariekať počas pohrebu, aj po ňom, akoby nemali nádej na niečo lepšie, akoby život na zemi bol „top“ a za ním už len čierna diera.“
Potom prišli ďalšie skúsenosti, stretnutia s milujúcim Otcom a ako vyznáva, priznáva: „Dodnes si pamätám a som vďačná za rozhovory, ktorými som pomohla môjmu ockovi pripraviť sa na stretnutie s Bohom. Bolo mi cťou poslúžiť mu v posledných týždňoch a hodinách života. Cítila som sa ako Nikodém, ktorý ukladal Ježišovo telo do hrobu… v úcte, úžase a v očakávaní. V každom prípade sa čas s mojím umierajúcim otcom stal časom požehnania, prijatia a darovania lásky medzi nami dvoma, kde bol silne prítomný Boh.
Tieto skúsenosti sa postupne premietali do výchovy našich detí. Vždy sme našim deťom; nielen pri odchádzaní našich blízkych a priateľov; hovorili, že nejestvuje krajšie, nádhernejšie a úžasnejšie miesto, ako je nebo. Stále som im pripomínala, že nemusia byť bohatí ani slávni, ani „mega“ úspešní, že nežiadam od nich oslnivú kariéru. Jediné, čo som od nich očakávala a za čo som sa neustále modlila a modlím, je, aby milovali Boha, rozdávali jeho lásku – aby sme sa raz mohli v nebi spolu stretnúť. Pamätám si, ako som sa pri posteliach našich troch mladších chlapcov pri večernom stíšení pýtala, kto by chcel ísť do neba. Prvý skákal na posteli náš Jony; bol vždy ako živé striebro; a volal: „Ja, ja chcem ísť prvý do neba!“
Tieto silné okamihy sme mávali doma aj na Sviatok všetkých svätých, a na Dušičky. Kým boli deti menšie, vypísali sme im na lístky mená všetkých našich drahých zosnulých a patrónov našich detí, aj nás, zavesili sme ich na reťaz na okno a zapálili sviečky. Pripomínali sme si, čo sme po nich zdedili, aké schopnosti a danosti, hovorili sme o vážnych, aj vtipných zážitkoch s nimi. Pri svätých sme pripomínali, akým silným vzorom sú pre naše deti, aj pre nás naši patróni, prečo sme im ich vybrali a ako nám pomáhajú. Keď už boli deti väčšie, o týchto veciach sme sa zvykli rozprávať aj inokedy. Deti rástli vo vedomí, že my sme síce ešte na zemi a naši drahí zosnulí a svätí v inom svete, no sme spojení a patríme k sebe, a tí „hore“ nám radi a veľa pomáhajú. Pre nás s manželom bolo dôležité“, a to je odkaz pre všetkých rodičov na celom svete: „vychovať deti pre nebo, presne tak, ako sme sa modlili pri sviatosti krstu: Aby boli nám na radosť (tým, že budú dobre žiť a dosiahnu nebo), svetu na osoh (tým, že prinesú dobro a požehnanie zo živej a žitej viery) a Bohu na slávu (tým, že ho budú na zemi ohlasovať slovom aj skutkom a raz prídu do jeho objatia). Ešte nie je všetko vyhraté. Deti dozrievajú a treba ich stále viesť. Mladšia dcéra znáša Jonkov odchod veľmi ťažko, ale napriek tomu z postoja našich detí vnímame rovnaké presvedčenie, aké máme my dvaja s manželom: Nebo je súčasťou nášho života, plánov a snov a my sa doň tešíme.“
Po nehode syna mnohí naokolo všetko prežívali veľmi bolestivo, ale Mária neustále opakovala: „Veríme, že Boh je dobrý!“ Odkiaľ brala túto silu a toto presvedčenie táto mama, ktorá prišla o syna? „Odchod syna nebola prvá skúška, prostredníctvom ktorej chcel Boh zistiť, či ho milujeme nadovšetko a dôverujeme mu do krajnosti. Prešli sme si ako rodina, aj ako manželia, aj ja osobne svojím náročným časom, keď sa ma/nás Boh pýtal: „Mária (rodina milá), miluješ ma viac ako tí ostatní? Aj teraz?“ Ani raz to nebolo o tom, že by sme rozumeli, prečo sa to stalo práve nám… ale už pri prvom náraze a veľkej skúške sme porozumeli a cítili, s akou nehou nás Boh nesie a stojí pri nás v tom čase a že to nie je trest, ale výzva na rast a ešte väčšie priľnutie k nemu. Naša odpoveď stále znela: „Áno, Pane, ty vieš, že ťa milujem (milujeme) aj teraz. Fiat.“
„Vždy sa nám potvrdilo“, pokračovala, „že vernosť Bohu v ťažkom čase bola odmenená stonásobne vyšším dobrom ako to, čo sme ľudsky stratili a čo sa mnohým okolo nás, aj veriacim, zdalo už neúnosné. Usilovali sme sa o to, stále si pripomenúť a mať pamäť v srdci. Znamená to nezabúdať, že Boh bol a je stále s nami, nezabúdať, aký je verný! Učili sme sa to vnímať aj cez drobnosti všedných dní a ťažkosti výchovy, zdravia či prevádzky našej rodiny. Žili sme a žijeme v skúsenosti dobroty Boha, ktorý nás nikdy nenechal v štichu, nech situácia vyzerala akokoľvek náročne a nestráviteľne. Aj synov odchod, nečakaný odchod, vnímame už teraz ako dar (hoci nám Jony chýba; a bola to naozaj šoková terapia, tak rýchlo ho stratiť pre tento čas). Začali sa diať veci, o ktoré sme dlho prosili aj v rámci našej farnosti, či rodiny, a nik, ani ten najšialenejší optimista, by nepredpokladal, že sa udejú…
A nakoniec, Boh zvláštnym a náročným spôsobom splnil naše i synovo „top“ želanie. Sme presvedčení, že je v nebeskej sláve a raduje sa so svojím Bohom, ako po tom túžil a ako si to vyspieval a vymodlil. Chceli sme, aby ľudia nevolali pohreb nášho syna pohrebom, ale slávnosťou odprevádzania, aby neprišli v čiernom, aby nekondolovali, lebo sme chceli do všetkého vliať nádej. Urobili by sme to znovu a jasne sme si povedali, že takúto nádhernú, nádejnú a radostnú oslavu odprevádzania do domu nášho Otca si želáme aj my dvaja s manželom. Hoci nám Jony veľmi chýba, žijeme nádej na stretnutie s ním a s Bohom. Teta mojej priateľky Ivetky pomenovala celý pohreb pár dní potom takto: „Bolo to, akoby Jony odchádzal na dôležitú cestu, sťahoval sa kamsi na extra dobré miesto, a vy všetci ste mali z tohto odchodu obrovskú radosť a dopriali ste mu to.“
Po Jonyho odchode rodina prvýkrát prežíva Dušičky bez neho. Ako? Asi v niekoľkých rozmeroch. „Vo vzťahu k Bohu - byť si istý, že náš Pán sa nemýli s časom a spôsobom odchodu tých, ktorí sú nám drahí, hoci nám sa to môže zdať inak. Nehnevať sa na neho a uveriť, že aj teraz nám a im chce to najlepšie. Nakoniec, nie je odchod k Pánovi tým najväčším darom? Vo vzťahu k tým, čo odišli - byť vďační za všetko, čo sme s nimi mohli zažiť – nech je to dobré, či zlé, nech je to krátko, alebo dlho. Boh predsa všetko premieňa na dobré tým, čo ho milujú! Takže v tieto dni žiť radosť z času a blízkosti tých, ktorých sme tu mali a ktorí nás obdarovali viac, ako si môžeme myslieť. Pripomínať si ich a vnímať ich blízkosť, hoci v inej, pre nás neviditeľnej podobe. Stále im byť nablízku modlitbou a láskou, ktorá má stále šancu (ak nie je človek zatratený), vyprosiť slávu a nádheru v nebeskom Jeruzaleme... Ak aj budú padať slzy tento rok na Dušičky, budú to slzy radosti, vďačnosti a nádeje! Mám v sebe obrovskú radosť a túžbu objať sa s Jonym v nebi… Teda, mám aj motiváciu žiť tak čisto a radostne ako on… napriek svojim „muškám“. Viera, že môj nádherný synček je v Pánovom objatí, sedí mu na kolenách a „prekecá“ s ním celé dni… a istota, že je tam šťastný, robí môjho Boha pre mňa ešte osobnejším a úžasnejším. Môžem chcieť viac?“
Milí bratia a sestry, ďakujeme mame Márii za svedectvo plné viery a nádeje, o ktoré sa podelila s verejnosťou pri náhlom odchode – nehode svojho 7 ročného syna Jonatánka do domu Otca. Vyslovujeme nádej, že toto svedectvo pomôže mnohým rodičom, ktorí sa museli, alebo musia stále vyrovnávať so stratou milovaného dieťaťa. Máriino svedectvo nie je výčitkou rodičom, v ktorých bolesť zo straty pretrváva. Je pomocou a ubezpečením, že s každým rodičom vytvárame jednotu vzájomnej podpory v tak náročnej životnej skúške. A práve toto priblížené svedectvo nám pomohlo vynikajúco porozumieť i slová dnešného evanjelia. Nenávisť k drahým v konkurencii s Bohom, nevyzýva k zlobe a k tomu, aby sme pre tieto slová vlastne znenávideli Boha, lebo mnohí to takto vykladajú, keď počujú Pánove slová: „Kto nemá v nenávisti otca, mamu, brata...“ atď., a vyvolávajú v človekovi nenávisť voči Bohu. Ježiš vždy volá človeka k láske. Jeho práve citované slová preto pozývajú k správnemu a vyváženému životnému postoju k blízkym i k Bohu. Lebo tento správny postoj zaručí, že sa napokon budeme s našimi drahými tešiť z ich prítomnosti naveky. A môže byť niečo krajšie? Naveky sa tešiť so svojimi drahými a s Bohom v nebi?
V tejto súvislosti si dovolím aj niečo osobné. Keď zomrel môj niekoľko mesačný brat, nebol som ešte na svete, a tak som nemohol vnímať, čo prežívali moji rodičia. Keď sa však po rokoch moja mama vracala k tejto bolestivej udalosti, vždy povedala rovnako: „Aspoň jedno moje dieťa je už v nebi!“ A keďže sme sa nepoznali s bratom na zemi, teším sa na stretnutie s ním v nebi. A tiež s toľkými ďalšími...
Reálna možnosť stretnutia sa so svojimi drahými v nebi, nech je veľkým povzbudením pre nás všetkých, žiť na zemi tak, aby sa naše želanie splnilo. Lebo ako Kristus vstal z mŕtvych, tak vstaneme aj my. Zvlášť pre rodičov, ktorí oplakávajú svoje deti, ale i pre všetky ženy, ktoré prišli o svoje počaté dieťa, je to veľká nádej. Božie milosrdenstvo ponúka všetkým nádej, nie vyčítavého, ale radostného stretnutia. Aké je to silné a radostné posolstvo, ktoré nám priniesol Ježiš. Vyprosujme si navzájom silu žiť podľa jeho slov, lebo naše pozemské putovanie nemá skončiť v hrobe, ani v krematóriu, ani na dne oceána, ani na neznámom mieste, ale v Božom náručí so všetkými našimi drahými.
A tak znova možno pripomenúť nádherné slová matky Márie: „Po nebi túžim viac, ako predtým.“ Alebo pre všetkých, ktorí zakladajú rodinu a vstupujú do manželstva, pripomenúť slová blahoslaveného Karola Habsburského, ktoré povedal svojej manželke po sobáši: „A odteraz si budeme pomáhať, aby sme prišli do neba. Takto zmýšľajúci manželia, keď im Pán požehná deti, budú ako mama Mária, vychovávať deti pre nebo, lebo nebo je súčasťou nášho života, plánov a snov a my sa doň tešíme. Amen.