Bez kňazov nebudeme mať Eucharistiu

Štvrtok Pánovej večere  - homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave (v priamom prenose rádia Lumen) 17. 4. 2025

Milý spolubrat v kňazskej službe, milé sestričky, drahí bratia a sestry, celá duchovná rodina rádia Lumen, najmä chorí, ktorí nás v tejto chvíli počúvate aj s tými, ktorí vás opatrujú, aj vy, naši bratia a sestry, ktorí ste kdesi v zahraničí a nemôžte, alebo ste zatiaľ nemohli prísť na veľkonočné sviatky domov, alebo vôbec nemôžte prísť, všetkým vás pozdravujem.

Spomeniem udalosť zo 14. septembra 1226, ktorá sa udiala v známom francúzskom meste Avignon. Hladina rieky Rhône vystúpila natoľko, že sa celé mesto podobalo veľkému jazeru. Ľudia si nevedeli  rady, každý sa snažil chrániť pred záplavou a ratovať, čo len mohol. Niektorí zbožní obyvatelia si v tej chvíli ale spomenuli, že v jednej kaplnke je vystavená Najsvätejšia sviatosť oltárna k verejnej úcte. Premkol ich strach, že vody záplavy vystúpia aj k Eucharistii a znehodnotia ju. Rozhodli sa Najsvätejšiu sviatosť oltárnu pred touto katastrofou zachrániť za každú cenu. Niekoľko odvážnych mužov sa pokúsilo člnom priblížiť ku kaplnke. Keď otvorili dvere a dostali sa dovnútra, od úžasu skoro onemeli. Voda, ktorá bola asi meter vysoko aj v samotnej kaplnke, bola rozdvojená, takže od vchodu ku v svätostánku sa dalo prejsť suchou nohou. Chtiac-nechtiac si v tej chvíli spomenuli na zázrak v Červenom mori, kde sa vody rozdvojili a poskytli Izraelitom voľný priechod na druhú stranu. Mužovia zachránili z kaplnky nielen Najsvätejšiu sviatosť oltárnu, ale aj všetky cennosti. Keď sa správa o tejto udalosti rozšírila po meste, ľudia sa na člnkoch plavili na toto zázračné miesto. Aj francúzsky kráľ Ľudovít VIII., otec sv. Ľudovíta IX., ktorý bol práve v Avignone, sa osobne presvedčil o tomto zázraku a spolu s ľuďmi ďakoval Bohu za znamenie, ktorého sa im dostalo. Na pamiatku tejto udalosti pápež dovolil, aby od tohto času mohla byť v kaplnke vždy vystavená Najsvätejšia sviatosť oltárna a to celých 24 hodín denne.

Milí bratia a sestry, ak sme sa vrátili do 13. storočia, tak tí, ktorí v Cirkvi vidia iba všetko nedokonalé a zlé, sa len utvrdia v tom, že Cirkev má stále stredoveké praktiky. Avšak uniká im, že stredovek je len jednou z etáp z 2000-ročnej histórie Cirkvi. A k 2000 rokom putovania Cirkvi patrí aj Eucharistia. 2000 rokov sa tu, na našej Zemi slávi svätá omša a sprítomňuje sa Ježiš pod spôsobom chleba a vína. Opísaný príbeh sa môže zdať ako dosť rozprávkový, ale samotná Eucharistia je skutočne ľudsky nepochopiteľná, nevysvetliteľná. Avšak aj napriek tajomstvu Eucharistie,  je to živé telo a krv Pána Ježiša a je to stále ten istý Ježiš, ako čítame v Liste Hebrejom, v 13. kapitole: „Ježiš Kristus je ten istý včera i dnes i naveky!“ (Hebr 13, 8). To platí aj o jeho prítomnosti v Eucharistii. To, že sa z času na čas a v rôznych častiach sveta udejú aj eucharistické zázraky, a prečo sa udejú, to vie Boh. Influencer, blahoslavený Carlo Acutis, ktorý bude svätorečený na budúcu nedeľu (Nedeľu Božieho milosrdenstva 27. 4. 2025), ako viete, zozbieral veľa Cirkvou potvrdených eucharistických zázrakov. Nepoužil pri tom stredoveké spôsoby, ale svoje veľmi dobré počítačové zručnosti a tak ponúkol všetky zozbierané udalosti, fakty, informácie aj na internetovej sieti. Výsledok jeho práce je dostupný každému, kto sa chce oboznámiť nielen s jeho úsilím, ale aj so spomenutými zázrakmi. Ale je to znova o ochote uveriť ‒ či tomu uverím alebo nie. Tí, ktorí neustále spochybňujú reálnosť, význam a silu Eucharistie, sa však budú donekonečna pýtať, prečo sa aj teraz a tu ‒ a každý si povie to svoje miesto... ‒ neudeje taký zázrak. Možno niekto povie: „Prečo nie tu, v kostole, v katedrále...“ niekto povie azda dokonca „v mojej kuchyni, alebo mojej špajze“. Prečo nie tu a tam, sa neudejú takéto atraktívne prejavy účinnosti Eucharistie? A prečo aj pri nejakých iných prírodných nešťastiach nevnímame, necítime silu Eucharistie, ktorá by zabránila šíreniu sa pohromy?

Milí bratia a sestry, odpoveď je jednoduchá. Lebo Ježiš aj keď konal počas svojho života zázraky, nerobil to kvôli populizmu, kvôli senzáciám a už vôbec nie na počkanie. Chlieb života, ktorý nám zanechal, je duchovný pokrm na našej životnej ceste do neba. Dáva nám silu,, keď sa na nás valia špinavé a smrtiace vody zla. Dobre si všimnime, že tam, kde sa praktizuje a prehlbuje úcta k Eucharistii, sa viac a ľahšie prekonávajú rôzne škodlivé faktory, ktoré ničia duchovný život, a získava sa aj oveľa väčšia sila a odolnosť v skúškach života. Tam, kde konkrétny človek pravidelne pristupuje k Eucharistii a prijíma ju, tam, kde sa konávajú eucharistické adorácie, tam badať aj väčšiu silu pri odolávaní rôznym životným skúškam. Preto by nás malo veľmi bolieť, keď rodičia berú prípravu svojich detí na prvé sväté prijímanie len ako nepríjemnú povinnosť, alebo už im ani nezáleží na tom, aby ich deti prijali prvé sväté prijímanie. Ako by bolo dobré a požehnaním sprevádzané, keby každý rodič veril v silu Eucharistie a už do detského srdca vkladal práve túto dôveru a zároveň sám prežíval istotu ochrany Božej milosti v sile Eucharistie, že dieťa ako bude postupne rásť, a bude vedené k tejto úcte, bude rásť a silnieť v odolnosti voči všetkému, čím na neho bude útočiť svet. Áno, preto je bolestné, keď mnohí rodičia považujú prípravu na prvé sväté prijímanie len za nepríjemnú povinnosť.

Ale treba povedať aj niečo oveľa vážnejšie, a to je najdôležitejšie. Máme mimoriadnych rozdávateľov svätého prijímania. Ich počet rastie. Dokonca máme trvalých diakonov. Aj ich počet rastie. Oni však môžu Eucharistiu iba podať, ale nemôžu ju pripraviť. Nemajú moc premeniť pripravený chlieb a víno na telo a krv Kristovu. To môže iba muž vysvätený za kňaza. Počet kňazov v Afrike a v Ázii stúpa, ale u nás klesá. Teda ak je v nás živá túžba po Eucharistii, musí v nás rásť aj túžba po dostatku kňazských povolaní, ako aj podpora slúžiacich kňazov. Vďaka vám všetkým, ktorí iniciujete viaceré akcie na tento úmysel, zvlášť modlitbové, aj na celom Slovensku. Je však veľmi dôležité, aby sa o kňazskom povolaní hovorilo aj v každej katolíckej rodine a to pozitívne. Je to jeden z dôležitých spôsobov, ako zasievať ešte do chlapčenských sŕdc tieto šľachetné semienka kňazského povolania. Lebo ak chlapec ako rastie, nepočuje nič pozitívne o kňazstve, iba negatívne, a to ešte aj doma, neexistuje, že bude túžiť stať sa kňazom. Darmo jeho mama potom pôjde do kostola a bude sa modliť za kňazské povolania. Možno to teraz trochu odľahčím, ale v mnohých farnostiach sa miništranti po svätej omši modlievajú: „A daj, Pane Ježišu, aby aspoň jeden z nás sa stal kňazom“. A chlapci si tak potichu povedia: „len nech nie ja, Pane“. Toto iste nemajú sami zo seba. Ale bez kňazských povolaní Eucharistia nebude, a to by sme si mohli i mali uvedomiť. Ak si to úprimne uvedomujeme,  správne sme zachytili Ježišovu výzvu z večeradla: „Toto robte na moju pamiatku“ (Lk 22, 19). A aby to tak bolo, aby sa konala, sprítomňovala Posledná večera, Ježišova obeta  na jeho pamiatku a my aby sme sa sýtili Eucharistiou, Cirkev aj ľudstvo potrebuje v každom čase tých, ktorí mu ochotne prikývnu na pozvanie: „Poď za mnou“. A nehovorme, že je málo oslovených. Ježiš v každom čase oslovuje potrebný počet kandidátov. Len nie všetci z nejakého dôvodu odpovedajú kladne. Jeden z tých dôvodov som spomenul ‒ že nepočujú ani doma nič dobré o kňazoch.  

Spôsob uvažovania však asi musia zmeniť nielen oslovovaní kandidáti. Slovom, pochopiť, že aby sa napĺňal Kristov odkaz „toto robiť na jeho pamiatku“, musí nám na tom záležať, nám, všetkým pokrsteným a pobirmovaným, opakujem, aby sa mohol Ježišov odkaz neustále napĺňal až do konca vekov. Za to nie sú zodpovední len kňazi, ale to majú podporovať všetci veriaci. My, slúžiaci kňazi v celej Rožňavskej diecéze, sme dnes ‒ ako aj v iných diecézach dopoludnia ‒ v katedrále slávili svätú omšu posvätenia olejov. Teraz večer sme pozvaní a vyzvaní vykonať si na záver dnešného večerného slávenia už prvého dňa Veľkonočného trojdnia, keď sa Eucharistia prenesie na bočný oltár na znak Ježišovho utiahnutia sa do samoty Getsemanskej záhrady, pomodliť sa osobnú vigíliu sa povolanie kňaza. To chceme urobiť v celej našej diecéze. K tomu je pozvaný dnes každý jeden kňaz v rámci Jubilejného roka, aby v záverečnej fáze dnešného večera sa každý pomodlil túto osobnú vigíliu. Je to veľmi osobný okamih každého kňaza  ‒ byť s Ježišom v jeho osamotenosti, keď ho všetci opustili. Tak môže každý kňaz prežiť spolu s Ježišom aj svoju opakovanú osamotenosť a posilniť sa. Som rád, že aj ja dnes, v tejto chvíli môžem tento úkon vykonať spolu s vami, drahí bratia a sestry. S vami veriacimi, pred Eucharistiou, lebo Cirkev žije z Eucharistie. A teda  aj každý veriaci, aj kňaz, aj biskup žije, má žiť z Eucharistie. Som rád, že práve dnes Eucharistia z nás vytvára rodinné spoločenstvo svätej Cirkvi. Amen.