Napodobňujme „malú cestu“ sv. Terezky

Streda 27. týždeň - VENI SANCTE s celodiecéznym metodickým dňom - homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave 8.10.2025

Milí bratia kňazi, na čele s naším pánom riaditeľom Diecézneho katechetického úradu, pozdravujem pána riaditeľa Diecézneho školského úradu zo Žiliny, ktorý k nám znova prichádza so svojou službou prednášajúceho (lektora), milí diakoni, milé sestričky, milí ‒ katechétky, katechéti, drahí bratia a sestry.

Znova chcem vyjadriť svoju radosť z dnešného stretnutia a ďakujúc Pánu Bohu za vás, za vašu službu, aj vám osobne ďakujem za všetko vykonané doteraz a vopred ďakujem aj za to, čo v tomto školskom roku chce Pán Boh cez vás vykonať a verím, že aj vykoná. Dá sa povedať, že toto je v živote každého jedného z nás otvorená otázka. Každý sme k niečomu povolaní, pozvaní, Pán Boh chce cez každého z nás tu v tomto svete urobiť veľmi veľa. Je však veľmi dôležité, či a ako Bohu otvoríme svoje srdce. Nech teda aj zamyslenie, ktoré vám v tejto chvíli ponúkam, nám pomôže čo možno najlepšie otvoriť naše srdcia.

Poznáme skúsenosť apoštolov z dnešného evanjelia. Videli, ako sa Pán Ježiš modlí a tak by sa chceli modliť aj oni (porov. Lk 11, 1-4). Aj dnes sme počuli ich prosbu: „Pane, nauč nás modliť sa“. Aj my by sme pokojne mohli doplniť spomenuté: „Pane Ježišu, nauč nás tak sa modliť, ako sa modlíš ty“. Ak sme už hoci veľakrát adresovali takúto prosbu Ježišovi, je to veľmi dobre, a nikdy nie je zlé opakovať to priam donekonečna. Ale iste sme už prosili Ježiša aj o to, aby nám pomohol tak žiť, ako to od nás očakáva ‒ ako som to spomenul v úvodných slovách. Je viacero ciest, spôsobov, foriem, ktoré môžeme prijať, aby sa naplnila túžba žiť tak, ako to od nás očakáva Ježiš.  

Sme v Jubilejnom roku, ale aj v roku storočnice svätorečenia svätej Terézie z Lisieux, tak dôvernejšie nazývanej svätej Terezky, preto by som dnes rád priblížil niektoré skutočnosti a myšlienky z jej života ako ponuku, ktorá by mohla ovplyvniť niekoho z nás a možno aj každého na duchovnej ceste života, a pomohla by formovať našu osobnú duchovnosť. Ako prvé spomeniem, že v detstve bola značne precitlivená, zameraná na seba. Teda jedna vec je precitlivenosť a druhá vec je, že v takej chvíli je to niekedy možno skôr zameranie len na seba, na svoje životné problémy, na svoj vnútorný svet, z ktorého sa treba nejakým spôsobom dostávať von, do reality a očisťovať sa od zamerania na seba. Pretože ak sa človek sústredí len na seba, samozrejme sa dookola krúti stále v tých istých problémoch a nevychádza z nich. Keďže Terezka prechádzala práve touto životnou skúškou, podarilo sa jej z tohoto dostať až vďaka vianočnej milosti, ktorú prijala v roku 1886. Keď sa vrátila z polnočnej svätej omše, nechtiac si na schodoch vypočula kritiku svojho otca, že ako 14-ročná je stále detinská a čaká na darčeky v topánke na kozube. No my povieme, a iste aj vy katechéti, ktorí pracujete so 14-ročnými žiakmi, kde sú, kde by mohli byť, ako cítia, ako rozmýšľajú... Otec Terezku kritizuje ako 14-ročnú, ktorú už berie ako skoro dospelú, veď vtedy to bolo predsa len trocha inak. Teda otec konštatuje, že toto veľké dievča stále ešte čaká na darčeky v topánke. Inokedy keby počula niečo také, hneď by dostala záchvat plaču, emócií. Teraz napriek vypočutému zišla do obývačky a s radosťou rozbalila darčeky bez jedinej slzy. Jej sestra Celina tomu nemohla uveriť, a vtedy konštatovala, že dielo, ktoré Terezka vo svojom živote za dlhý čas nemohla vykonať, sa udialo v tejto chvíli Svätej noci.

Možno si teraz povieme, že každý jeden z nás sa s niečím trápime; a aké by to bolo fantastické, keby prišla chvíľa, moment, že odrazu je to vyriešené. Terezka možno aj na základe toho, čo som spomenul, neskôr rozvinie svoju „malú cestu“, na ktorej má miesto výťah a Božia milosť. Raz príde tá chvíľa, keď odrazu je človek vytiahnutý akoby „výťahom do výšky“, čo sa len ľudským úsilím neudeje. Vtedy, po tých Vianociach sa začalo rodiť jej povolanie ‒ byť „matkou duší“. Konkrétne to  znamená to ‒ ako som spomenul ‒, že sa jej podarilo vyhrabať sa z vlastných problémov. Od tejto chvíle svoju energiu a svoje sily venuje pre spásu iných. Prejavom toho všetkého bola modlitba za odsúdeného vraha Henriho Pranziniho, ktorý bol v Paríži v roku ku 1887 uznaný vinným z trojnásobnej vraždy a odsúdený na smrť. Terezka už nesústredená na seba sa modlí za neho, za obrátenie človeka, ktorý má byť popravený ako trojnásobný vrah. Modlí sa za spásu toho, ktorý ju odmieta, ale ona sa neprestáva modliť. Po jeho poprave sa dozvedela, že krátko pred popravou Pranzini nečakane siahol po kríži, trikrát ho pobozkal a až potom bol vykonaný trest smrti. Terezke to stačilo, aby pochopila, že Pán Ježiš sa milosťou dotkol tohto človeka. Tú milosť mu vyprosila, a on bol iste zachránený pre večnosť. Aké je to veľké povzbudenie pre nás všetkých, ktorí prosíme o obrátenie iných.

Tu sa začína odvíjať aj nádherné posolstvo o Božom milosrdenstve, ktoré v 19. storočí ešte nebolo také samozrejmé a až cez sestru Faustínu sa začalo šíriť v 20. storočí. Boh však bol a je vždy milosrdný a vypočutím Terezkiných modlitieb chcelo byť viditeľne zjavné, aký milosrdný je Otec. Nikto nie je zavrhnutý, aj keď je odsúdený ako trojnásobný vrah. Terezka postaví svoju duchovnosť práve na Božej láske, nie na prísnosti. Postaví ju na obrovskej láske Boha voči každému človekovi. Ako Boh nekonečne miluje človeka! Teda namiesto toho, aby sa sústreďovala na prísnu spravodlivosť, ukazovala cestu dôvery v Božiu otcovskú lásku. Ukázala svojim vlastným životom, že k Bohu sa ide cestou jednoduchosti a dôvery v jeho milosrdenstvo. Postupne sa chvála Pánu Bohu, jej „malá cesta“ šírila ďalej. Avšak nič nebolo odrazu. Išlo sa malými krokmi. Koľko malých krokov predchádzalo moment, keď sa v nej niečo odrazu zmenilo.

Nastúpila na cestu, ktorú nazývam malou, a ako po nej kráča? Čo robí? Nejaké obrovské skoky, nejaké bombastické akcie alebo skutky? Nie, jej aktivitou je jednoduchá modlitba a zvlášť dôležité bolo pre ňu čítanie Božieho slova ‒ Svätého písma. Boh ju mení a ona mení aj svoj vzťah k predstaveným. Rastie v duchovnosti a za krátky čas dosiahla múdrosť, ktorú iní nedosiahnu veľakrát za dlhé roky. V jej živote akoby bolo všetko veľmi urýchlené, aj čo sa týka chápania Božích vecí, veď mala k dispozícii len 24 rokov života. Tak, ako fatimské deti dokázali odrazu  porozumieť, pochopiť, čo im Panna Mária hovorí. To je veľká milosť, teda je to Bohom dané, ale potrebuje to aj prijatie zo strany človeka. Áno, veľká milosť sa dostáva každému z nás, aj keď v inej miere. Ale buďme si istí, že každému Pán Boh „nakvapká“ tú potrebnú mieru, aby sme vykonali vo svojom živote to, čo od nás očakáva. „Všetko je milosť“ – k pochopeniu tejto pravdy dospela svätá Terezka a to najdôležitejšie, čo ona pochopila je, že ak je všetko milosť, tak nie vlastnými silami sa posúvame smerom dopredu, ale našou dôverou v milosrdného Otca.

To nebolo nejaké detinské zrieknutie sa plnenia povinností, postavenie sa niekde do kúta so spokojným pohodlným výrokom: Pane Bože, ja ti už tak dôverujem, že sa z toho kúta ani nepohnem. Nie, nie! Máme robiť všetko, čo sa od nás očakáva a Pán Boh to požehná. Jednoducho zaujala postoj hlbokej detskej dôvery a pravej pokory, ktorej sa môžeme od nej učiť. Teda „malá cesta“, o ktorej hovorí svätá Terezka, znamená vidieť seba samu, alebo seba samého tak ako sme v skutočnosti, aj so svojimi všetkými slabosťami, nedokonalosťami a tak prebudiť ochotu spolupracovať s Božou milosťou, ktorá koná v srdci a je schopná prijať všetko, až sa stáva tým „výťahom“, ktorý nás potom ťahá, vezie do neba. Ona prechádza práve týmito malými krokmi života. Ktorí poznáte dôvernejšie jej životopis, viete posúdiť, čo to znamenalo, keď sa dokázala usmiať aj na spolusestru, u ktorej nebola veľmi obľúbená. Nájsť si čas pre tú, ktorá bola osamelá, povzbudzovať niekoho, kto prežíval smútok. A v koľkých ďalších malých gestách sa ukrývala veľkosť jej povolania. V tých malých gestách. Tak ako vy, tu mnohé prítomné mamy, konáte od rána do večera mnohé gestá, ktoré si možno ani nikto nevšimne. Ale po rokoch..., však aj my až po rokoch hodnotíme svojich rodičov a ďakujeme im za tie malé gestá, ktoré sme si vtedy nevšímali, ale ktoré majú veľký význam pre každého z nás. Ona to pochopila, ona nám toto ukazuje a hovorí. Keď sa zamýšľala nad slovami svätého Pavla apoštola z listu Korinťanom, ktoré hovoria o láske, ale aj nad tým, že jedných Pán Boh povolal za apoštolov, druhých za prorokov, a tak ďalej..., akoby v tej chvíli chcela zaujať každé jedno to miesto. Ale uvedomovala si, že nemôže byť aj apoštolom, aj bojovníkom, aj prorokom, aj kdekým. Ale odhalila to najsprávnejšie, to, čo je v živote najdôležitejšie. Nech sme kdekoľvek a na akomkoľvek poste, dôležité je, či to robíme s láskou. Keď to robíme s láskou, napĺňame svoje povolanie a poslanie, Boží zámer, plníme Božiu vôľu. Všetko s láskou.

Teda znova sme pri tých, často nepatrných, „neviditeľných“ skutkoch, keď v zodpovednosti a v láske vykonávame to, čo sa od nás očakáva; jednoducho povedané, ale našité na každú situáciu a pozíciu v našom živote. Mohli by sme si myslieť, že Terezka potom vo svojom krátkom živote prechádzala svojou cestou pomerne pohodlne  a pokojne. Ale nebolo to tak, pretože na sklonku jej života prišla ďalšia skúška. Okrem vážnej choroby – tuberkulózy na ktorú tak mladá aj zomrela,  bola to aj duchovná skúška, ktorá možno v živote neobíde ani jedného z nás. Začala pochybovať o Bohu, o nebi, o večnej spáse. Ak človek má tieto pochybnosti, ktoré môžu prerásť až do depresií, tak to nie je jednoduché. Ona sa však dokázala  vyrovnať aj s touto skutočnosťou a povedala: „Zasadla som si k stolu neveriacich“. Krásne vyriešenie nie je nejaká autosugescia alebo niečo podobné. Terézia jednoducho aj toto prijala ako životnú skúšku. Veľký teológ Hans Urs von Balthasar konštatoval, že tu nešlo o zlyhanie viery, ale o vrchol viery, keď ešte aj v pozícii vnútorného zneistenia človek dôveruje. Človek vnútorne úplne rozvrátený a predsa dôveruje v Pána Boha. Viem povedať aj za seba, že nejde to vždy a už vôbec nie ľahko.

Ale máme sa od koho učiť, a máme aj o čo prosiť. Teda táto tma v jej vnútri nebola  neprítomnosťou Boha, ale paradoxne blízkosťou Boha. Keď poznáte život svätej Matky Terezy, viete, že v závere jej života bolo čosi podobné. Svätý Ján z Kríža a mnohí svätci, veľkí mystici prechádzali aj týmito skúškami života. Koľkí aj neznámi, možno jednoduchí ľudia, ale veľmi milujúci Boha. Teda hľadať „svetlo uprostred noci“, aj keď je to také náročné. Jej osobnosť a jej príklad nepatrí len do 19. storočia, ale je to cesta priam prorocká pre celú Cirkev. Už spomenutý veľký teológ Hans Urs von Balthasar, ale aj Karl Rahner rozpoznali v Terézii naozaj osobnosť, ktorá otvára Cirkvi nové horizonty budúcnosti. V čom spočívajú? V jednoduchosti, že prijmeme samých seba takých, akí sme, vo svojej obmedzenosti a ohraničenosti, ale aj otvorenosti pred Pánom Bohom, aby sa mohla prejaviť jeho milosť. Teda jej „malá cesta“ je aj pre týchto dvoch teológov skutočne cestou k pochopeniu spirituality, ktorá dokáže odpovedať na každý duchovný hlad, ale zvlášť aj na hlad týchto moderných čias, prehlbuje život viery a vedie nás k Bohu. Ale na začiatku je skutočne potrebné priam detinské otvorenie sa pôsobeniu Božej milosti: „Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva“ (Mt 18, 3), poúča nás Pán Ježiš.

Teda „malá cesta“ svätej Terezky obohacuje nás všetkých a pripomína nesústrediť sa na seba a prázdne reči, ktoré zaberajú v našom živote veľakrát veľmi veľa času. Ale sústrediť sa na dobro iných. Seba úplne dať k dispozícii Bohu a denne obnovovať tento úmysel. Pán Boh už potom urobí, čo bude treba urobiť tou „malou cestou“ s veľkým dosahom. Môže byť a iste je a to si osobitne uvedomujeme v tomto mesiaci ‒ modlitba svätého ruženca. Ďakujem vám za to, že vediete zverené deti práve k sile  tejto modlitby. Potešili ma akcie z 2. októbra v Jesenskom a v Revúcej, kde sa deti modlili svätý ruženec spoločne. I všade inde, kde organizujete a vediete spoločnú modlitbu ruženca ďakujem. To je veľká sila. To je „malá cesta“ s veľkým dosahom. Pokračujte v tom. Pri tejto svätej omši, ale nielen pri nej vám všetkým vyprosujem naozaj veľa síl a veľa trpezlivosti pokračovať na tejto nastúpenej ceste.

V tomto duchu vás pozývam aj na Rožňavskú novénu od 16. októbra. Ak to nevychádza, tiež prispejte k tomu, aby ste sa ju modlili vo farnostiach. Lebo to je „špecialita“ našej diecézy, že Novénu slávime nielen tu, v katedrále, ale chceme ju sláviť v celej diecéze. Pamätajme na výzvu Svätého Otca Leva XIV., ktorý nás pozval modliť sa v tomto mesiaci októbri za mier, za pokoj vo svete. A toľko je ďalších úmyslov... Preto prosme našu Rožňavskú Pannu Máriu. Verím, že na záver zaznie hymna k Rožňavskej Panne Márii, ktorú učte deti, spievajte ju s nimi. Je to čosi nové, ale „chytľavé“, takže verím, že nebude problém pripojiť sa aj k tomuto spevu a tak v radosti ďakovať, prosiť i  odprosovať. Rožňavská Panna oroduj za nás! Tvoj mocný príhovor zachráni nás.“ Amen.