Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

NÁŠ MAGNIFIKÁT ZA KAŽDÝ DAR - Homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše za ochranu života v kaplnke Nemocnice sv. Barbory v Rožňave (22.12.2016)

Katechézy a homílie z Roku krstu a birmovania 2023 je možné nájsť tu: Archív udalostí

Katechézy z Roku ovocia Ducha Svätého 2024 je možné nájsť dočasne v Aktualitách (radenie podľa dátumu) a homílie z tohto roku je možné nájsť v homíliách otca biskupa v na tejto stránke.

Aktuálne je v príprave stránka, kde budú katechézy aj homílie z aktuálneho roku na jednom mieste.

Chcem vám, ktorí ste sa každú stredu pred rožňavskou nemocnicou modlili a naďalej modlievate za počaté životy, naozaj poďakovať za vašu iniciatívu a vytrvalosť. Pán iste požehnáva všetko to dobré, čo ste vo svojom srdci  nosili a rozvíjali pre ochranu daru života, lebo tento dar; ako vieme; je neustále treba chrániť, opatrovať a to v každom jednom čase. Veď vieme, čím sa môže stať ľudský život v hodnotení človeka, ktorý si neváži, nedocení život iných ľudí! Ak sa vrátime o niekoľko desaťročí dozadu, vieme, že človek sa v koncentračnom tábore stal číslom. Takisto sa stal číslom v gulagoch, takisto v totalitných spoločnostiach. Jednoducho život človeka neznamenal veľa, neznamenal takmer nič. Život človeka bol vyjadrený len nejakým číslom. Keď pozeráme na život dnes, vidíme, aký je postoj k životu.

Keby sme to chceli vyjadriť zo zorného uhla zmýšľania sveta, veľakrát by sme dospeli k tomu, že život človeka má význam len dovtedy, kým je z neho nejaký profit. Ale keď už človek nevládze, keď je už v značnej miere odkázaný na pomoc iných, už tu nemá miesto. Preto sa tak naliehavo otvára otázka eutanázie, lebo takýto človek tak, ako v spomenutých spoločnostiach totalitného charakteru; takýto človek je vlastne „len na obtiaž spoločnosti“. Ale to nie je pravda, pretože veľkosť a vyspelosť spoločnosti by sa mala vždy merať podľa toho, ako sa dokážeme ujať slabých, ako im dokážeme podať pomocnú ruku, ako sa dokážeme k nim znížiť, postarať sa o nich. Samozrejme sú to jednak naliehavé otázky, veľakrát aj náročné, ale potrebné. Je treba, aby sme sa práve takto zamýšľali.

Pri dnešných slovách evanjelia počujeme tryskať hymnus radosti nad tajomstvom života. Panna Mária vyspieva nám známy, nádherný chválospev – Magnifikát. „Velebí moja duša Pána!“ Ale prečo? Prečo sa Mária vracia práve k tomuto bodu, aby oslávila Boha? Aby ho oslávila za to, čo v živote dostala. Preto, lebo ona bola počas celého aj doterajšieho života citlivá na dar života. Vyspievala celým svojim životom dovtedy, ale aj potom, že Boh je darcom života a preto mu treba spievať pieseň chvály a vďaky. Keď sa táto pravda poprie, keď sa nerešpektuje, že Boh je darcom života, keď sa vyhlasuje, že darcom života je len muž a žena, vtedy sa pretne reťaz, nadprirodzené spojivo, ktoré spája človeka, stvorenú bytosť so svojim Stvoriteľom v pravde o tom, že Boh je darcom života a muž a žena sú spolupracovníkmi v odovzdávaní života. Ak je toto citlivé spojivo prerušené, už nie je problém odstrániť život, pretože už sa neberie do úvahy, že život má nadprirodzený rozmer, charakter, povahu, veľkosť. Človek si osobuje právo rozhodnúť, či sa počatý život hodí, alebo nehodí do života; pretože keď to povieme veľmi technicky – strojcami života sú muž a žena. A oni ako strojcovia života si osobujú právo rozhodnúť, či sa ten  život na svet hodí, alebo nie. Či príde, alebo nie. Ale ak uznávame pravdu, že pôvodcom života je Boh, musíme byť vo veľkej pokore pred tajomstvom života, a veľakrát sa naozaj v hlbokej bázni priam skláňať pred týmto tajomstvom. Ba dokonca aj vtedy, keď vidíme, že ten, ktorý prichádza na svet je postihnutý, handicapovaný, nemá predpoklad samostatného rozvoja osobnosti; keď sa vie, že odprvoti bude vyžadovať značnú starostlivosť, opateru; a nebojme sa povedať, že aj finančné prostriedky, ale predovšetkým lásku.

Ak si uvedomujeme, že dar života je od Boha, sme veľmi pokorní a hľadáme spôsob, ako tomuto životu pomáhať. Aj sila vášho svedectva modlitby tu, pred nemocnicou, poukazovala práve i na tento rozmer: ľudia pamätajte, že Boh je ten, ktorý dáva život a my nemáme právo o ňom rozhodovať, či áno, či nie. Či bude, alebo nebude. My máme povinnosť chrániť život. Keď sa dotýkame hĺbky tohto tajomstva, môžeme ostať pri slovách Panny Márie, lebo sú nenapodobiteľné, a vo svojej nádhere vyspievali veľký vstup Boha do života človeka. „Veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný a sväté je jeho meno.“ Ďalšie verše Magnifikátu len rozvíjajú veľkosť Boha, ktorý sa dokázal znížiť, aby účinkoval v živote človeka.

Nebojme sa vrátiť  aj k prvému čítaniu,  ktoré nám hovorí o dare života v jeho ďalšom aspekte. Počuli sme o narodení iného dieťaťa, o ktoré jeho rodičia v modlitbe tak veľmi prosili, očakávali jeho narodenie a z ktorého sa mal stať muž veľmi významný pre izraelský národ – prorok Samuel. Teraz ho ešte ako malého človiečika, dávajú na výchovu do chrámu. Jeho matka Anna privádza vytúženého syna do chrámu a  neprichádza naprázdno. Prichádza aj s darom pre chrám a pre kňaza Héliho, ktorému chlapca odovzdáva a zveruje. Čo vtedy hovorí? „Bože, tohto chlapca som si vyprosila. A sľúbila som ti, že keď mi dáš chlapca, zasvätím ho Pánovi. A preto som  teraz  tu,  pred tebou, pred týmto kňazom a potvrdzujem, že toto dieťa, ktoré si mi dal, ti tu odovzdávam a zasväcujem.“ Čo to znamená pre nás, ktorým je dopriaty dar života i rozvoj osobnosti? Čo by sme si mali uvedomiť? Mali by sme si uvedomiť, že sme dostali dar; dar života, ktorý neustále vraciame Pánu Bohu. Máme vracať Pánu Bohu tento veľký dar, tak ako ona vrátila svojho syna nebeskému Otcovi, pôvodcovi života. Teda tu nejde len o to, že ide o vyprosené dieťa, ktoré bolo treba zasvätiť v chráme pre Božiu službu. Ide tu o pripomenutie hlbokého tajomstva. Boh ti dal život a ty ho teraz Pánu Bohu vracaj. Všetci môžeme, i  máme šancu postupne, deň čo deň svojimi talentami, šikovnosťou, schopnosťou, rozvíjať dar svojho života, ďakovať zaň a napĺňať čas, ktorý sme dostali k dispozícii.

Dnes, keď sme prišli ďakovať i prosiť, či už sami za seba, alebo aj za iných; ale aj inokedy, keď prichádzame do Božieho chrámu, alebo sa postavíme pod kríž, alebo v jednoduchosti prednášame slová osobnej modlitby, nebojme sa povedať: „Bože, ďakujem ti za všetko, čo si mi dal, za to, čo vstúpilo do môjho života. Ja ti to teraz vraciam, lebo je to dar od teba. Dar môjho života, základný dar, bez ktorého by som nejestvoval a bez ktorého by som nemohol prijímať od teba ďalšie dary. Dar, s ktorými môžem disponovať. Ba ďakujem aj za dar kríža, ktorým môžem vyprosovať posväcovanie tohto sveta.“ Nebojme sa dnes spoločne ďakovať aj za dar šance, že sme mohli ďakovať za dar života a ukázať, že stojíme na strane jeho ochrany. Lebo to je tiež šanca, to je tiež priestor. Na mnohých miestach vo svete, kde sa dnes takto vystupuje na ochranu života, možno pošlú policajnú jednotku, alebo nejakých provokatérov, ktorí budú destabilizovať a znemožňovať tieto pokojné modlitby. Ale tu je možné modliť sa. Ďakujme. Ďakujme aj za mnohých ďalších, ktorí podporovali vaše svedectvo hoc aj na diaľku. Aj to je dar od Pána Boha.  Vidíme, koľko momentov môžeme vo svojom živote prijať a využívať ako dar. Áno, je to každá sv. omša, každá modlitba, ale i každé napĺňanie vašej povinnosti, služby. Veď tak tiež dávate Bohu späť to,  čo ste dostali ako dar, ako talent v poslaní mamy, otca, či ako gazdiná. A koľko špeciálnych talentov: spevácky, výtvarný, športový, mnohé iné zručnosti... nedá sa všetko vymenovať. Jednoducho používaním, rozvíjaním týchto darov pre službu iným to vraciame Bohu na jeho väčšiu česť a slávu.

Toto je to krásne, čo nás učí aj dnešné čítanie - jedno i druhé; novo, aj starozákonné. Vedieť vyspievať krásu chvíle, ktorú nám dal Boh. Uznať a vyspievať v osobnom magnifikáte, že do každej jednej chvíle života vstúpil Boh a požehnával našu chvíľu. Vždy, ešte aj v tej najjednoduchšej činnosti a práci, ktorú možno druhí neocenia, berú ju za samozrejmosť.. Aj tam vstúpil Boh. Aj takto, vo všednosti nášho života ho môžeme osláviť. On si to všimne, On to prijíma. Spomínam si na jednu mamičku; dnes už je niekoľkonásobná babka; ktorá mi raz hovorila, že v období, keď mali malé deti a  plno práce okolo rodiny, vravela kňazovi: „Viete otče, stále dookola len tie plienky, len to varenie,  upratovanie... všetko v  jednom kolotoči, krútim sa od rána do večera, niekedy aj od večera do rána... Kňaz jej povedal len jedno:  „Viete čo? To je váš oltár. Vy tam prinášate tú obetu, ktorú kňaz prináša pri oltári a svojim životom. Toto, čo spomínate,  je váš oltár.“ Ona mi po rokoch potom, hovorila: „Bola to pre mňa veľká posila a uistenie o tom, že moja služba, všetky tie činnosti, práce majú význam, zmysel, a že to všetko je oslavou Boha.“ Áno, lebo Pán ju povolal k tomu, aby bola mamou, aby bola manželkou.

Každý z nás má odpovedať na to povolanie a poslanie, ktoré mu dal Boh a rozvíjať tie talenty, ktoré k svojmu povolaniu a poslaniu dostal. Tam, kde nás povolal ponúkneme ten talent, ktorý sme dostali: možno vo varení, vo vyšívaní, v upratovaní, v čítaní, v speve, aj v ďalších veciach, veď tých darov od Pána je toľko... Ak toto aktívne ponúkneme na oslavu Boha, vtedy sme dobre využili čas. Vtedy sme ho dobre naplnili a môžeme hovoriť s Pannou Máriou: „Veľké veci mi urobil, dal mi to i tamto, a ja to teraz vraciam jemu, môjmu Bohu ako svoj nádherný chválospev.“ Keď dnes ďakujeme za vás, za vaše svedectvo modlitby za nenarodené deti a ich rodičov, za vašu vytrvalosť, zároveň prosíme za tých, ktorí ešte veľmi nerozumejú tomu, že každý jeden počatý život dostáva veľkú šancu pre seba, ale aj pre obohatenie iných a pre veľkú oslavu Boha a že každé jedno zmarenie tejto šance, je veľmi vážnym a nepekným výkrikom proti Bohu. To treba povedať otvorene, lebo Boh chcel, aby sa život rozvíjal a aby bol jeho oslavou, ale človek nie raz rozhodol inak.

Nedávno som bol blízko smrti niekoľkodňového dieťatka mladej ženy. Pýtame sa: nemohli byť napríklad takéto malé deti na tomto svete dlhšie? Keď sa zadívame na milovanú osobu, vždy nám žije krátko. Ale my nevieme jednoznačne povedať, ako je to v Božom pláne. Prečo niekto dostal toľko života a niekto dostal viac. Pýtajme sa, keď sme dostali toľko, ako sme tento čas naplnili? Zvlášť teraz, keď sa blíži koniec roka, budeme častejšie uvažovať o tom, ako rýchlo letí čas. Vieme, že čas bude letieť aj bez toho, či si to budeme uvedomovať, alebo nie. Preto sa pýtajme: Keď ten čas tak letí, ako sme ho napĺňali, s akou zodpovednosťou sme pristupovali k veľkému daru života, k daru času, ktorý môžeme i máme napĺňať. Ani jeden z nás nemôže povedať, že sme ho vyplnili na 100 percent. Pán Boh to vie. Ale povedzme mu to v pokore, skromnosti, v poníženosti, dôvere, v odovzdanosti, aj v pokání. Pán to prijme. Aj našu slabosť, veľakrát i lenivosť, i zanedbanie dobrého, i všeličoho ďalšieho.

Dnes mu ďakujeme, ale i prosíme a chceme nabrať nové sily pokračovať ďalej, aby sme aj pri ochrane daru života počatého a bezbranného, ale aj života svojho a iných, aby sme stáli vždy na strane života a dokazovali to aj tým, že veľký  dar života, ktorý sa nám dostal, chceme prežívať stále na väčšiu česť a slávu Božiu. Amen.


1 2 3 4 5 6 7 8 9 >