Rozdúchavajme oheň viery v diecéze

Sobota/1. týždeň – homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše, pri ktorej otvoril Jubilejný rok 250. výročia Rožňavskej diecézy v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave, 17. 1. 2026

Osvietení, pán generálny vikár a pán opát, milovaní bratia kňazi vo všetkých hodnostiach, diakoni, bohoslovec, milé zasvätené, zasvätení, predstavitelia hnutí a spoločenstiev, všetkých vás v prvom rade pozdravujem spolu so všetkými pútnikmi nádeje, ktorí ste dnes doputovali sem, do našej katedrály a ďakujem vám za vašu prítomnosť, za vašu silu modlitby, ktorou otvárame tento Jubilejný rok. Pozdravujem aj celú duchovnú rodinu rádia Lumen, najmä chorých, aj tých, ktorí nás počúvajú kdesi za hranicami, na cestách, pri práci.

Všetci v tejto chvíli vytvárame jedno spoločenstvo modlitby, krásne spoločenstvo modlitby. „S vďačnosťou za minulosť ‒ s nádejou pre budúcnosť“. Týmito slovami zvoleného motta i modlitbového úmyslu pre tento Rok vstupujeme do Jubilea 250. výročia našej diecézy. Keďže dnes chceme sláviť aj Deň zasvätených, tak s vďakou a úctou si pripomíname aj 800 rokov od úmrtia svätého Františka z Assisi a tak osobitne pozdravujem františkánsku rodinu a spomínam aj odporúčanie pápeža Leva XIV., ktoré uviedol v liste generálnym ministrom františkánskej rodiny pri tejto príležitosti: „Buďte svedkami Kristovho pokoja“. Obe tieto spomienky idú hlboko do histórie. Ale máme tu tiež ešte stále živý odkaz Jubilejného roka nádeje 2025, ktorý nám vytvoril veľa príležitostí na získavanie Božích milostí, ktoré mohli i mali posilňovať našu nádej. Zároveň aj my na Slovensku vstupujeme do realizačnej fázy Synody o synodalite na roky 2025-2028, kedy má synodálny proces pokračovať konkrétnym uvádzaním jeho princípov do života diecéz, eparchií, farností a cirkevných spoločenstiev. Realizačná fáza nadväzuje na doterajšie počúvanie, rozlišovanie a je zameraná na dlhodobú premenu štýlu života Cirkvi. Nie každý vnímal rovnako synodálne spolu kráčanie.  

Výstižný podnet na toto synodálne spolu kráčanie ponúkol okrem iných aj americký biskup Robert Barron po druhom zasadnutí Synody o synodalite, keď napísal: „Tým, že sa synoda tak nadšene sústredila na otázku zapojenia laikov do vnútorného riadenia Cirkvi, mala tendenciu prehliadať úlohu, ktorú zohráva 99 percent laikov.“ Konkrétne posväcovanie sveta. Keď som si prečítal postreh biskupa Barrona, spomenul som si na reflexiu blahej pamäti pápeža Benedikta XVI., ktorý (myslím, že to bolo ešte pred jeho zvolením za pápeža) sa zamýšľal nad tým, že v Nemecku sú takmer všetci katechizovaní ‒ a doplním: veľmi veľa laikov pracuje v štruktúrach Cirkvi. A predsa sa javí, že viera v krajine sa tratí. Ak by sme z tohto konštatovania mali robiť záver, tak by sme podčiarkli, aké dôležité je viesť sviatostný život na ktoromkoľvek poste v spoločnosti alebo v službe Cirkvi. V prvom rade takto posväcovať prostredie svojho pôsobenia. A to platí nielen o laikoch, ale aj o všetkých nás zasvätených a vysvätených. Platí to o všetkých cirkevných inštitúciách. Je naozaj dôležité, aby pracovníci našich inštitúcií viedli duchovný, sviatostný život. Ale platí to aj o tých, ktorí sa prezentujú ako veriaci a pracujú vo verejných funkciách. Aj tam je potrebné najskôr posväcovať prostredie v ktorom sa pohybujú, v ktorom pracujú. To sa týka, vyžaduje, očakáva, ako som spomenul od nás všetkých: laikov, zasvätených i vysvätených, čo sa viditeľne ukazuje aj na úprimnom ľudskom správaní.

Osobne ma nedávno dosť oslovil príklad z jednej homílie a možno, že ho poznáte. Niekdajší starosta New Yorku La Guardia zvykol počas svojho úradovania aj súdiť. Raz, keď bola vonku treskúca zima, mal súdiť muža, trasúceho sa od zimy, ktorý ukradol z pekárne peceň chleba. Starostovi nebolo príjemné odsúdiť tohto  muža, ktorý sa obhajoval tým, že jeho rodina nemá čo jesť. Ale zákon hovoril jasne a tak starosta ‒ teraz sudca ho odsúdil na pokutu desiatich dolárov, ktoré sám vytiahol z vrecka a zaplatil. Potom sa zahľadel do súdnej siene a povedal nahlas:  „A každého z vás potrestám pokutou päťdesiatich centov, lebo ako je to možné, že v tomto meste, v ktorom žijete aj vy, a ktorým chlieb nechýba, predsa žije muž, ktorý nemá na chlieb pre svoju rodinu a musí kradnúť.“ Rád zdôrazním zamýšľanú pointu tohto príbehu. Pretože v tejto chvíli nejde len o nasýtenie hladných, ale o otázku, ako je to možné, že po 250 rokov existencie diecézy, keď si my ešte žijeme svoj život viery, je okolo nás toľko neveriacich, alebo slabo veriacich, ktorí vzišli z našich katolíckych rodín, farností a z diecézy. Túto otázku si v prvom rade kladiem ja, ako pastier diecézy. Keď prechádzam naším námestím, tu v Rožňave, okolo Kostola sv. Františka Xaverského, tak si takmer vždy pripomeniem slová svätého Ignáca z Loyoly, ktoré povedal Františkovi, keď ho posielal osamoteného na misie do ďalekej Ázie: „Choď, a zapáľ svet“. Samozrejme pre Krista. A sv. František rozplamenil každé miesto svojho pôsobenia. Tak sa pýtam aj ja, zapaľujem ja aspoň niekoho? Ak nie, tak prečo? Horia vo mne nejaké plamene alebo plamienky nejakých nešľachetností, ktoré nedovoľujú, aby sa chytľavo rozpálil oheň, ktorý by viac alebo celkom rozhorel oheň zápalu, vieru u iných? Ponúkam každému a často, keď budete prechádzať okolo Kostola svätého Františka Xaverského tu, na našom námestí, aby sme si pripomínali tieto slová: „Choď, a zapáľ svet pre Krista“, a skúmaj, prečo sa to nedeje.

Dnes, keď zahajujeme Jubilejný rok diecézy, odovzdám dekanovi dekanátu Muráň relikvie sv. Jána Nepomuckého a sv. Neita, ktoré takto začnú púť po diecéze. Svedectvo oboch mučeníkov je veľmi silné a oslovujúce. Oheň ich príkladu, od ktorého sa môžeme rozplameniť aj my, aby sme potom rozdúchavali pahreby, alebo plamienky v ľuďoch okolo seba. Nie niekde inde, kde to možno ešte dobre horí, ale tam, kde sme. Kde to možno už len tlie. Tam treba rozdúchať pahrebu a nie utekať tam, kde je ešte oheň silný. Obaja svätci vydali svedectvo mučeníctva tam, kde boli. Tam, kde boli ustanovení, poslaní. Tam sa rozhorel oheň, ktorý zapaľuje iných už niekoľko storočí. A to aj napriek tomu, že boli tak odlišní. Sv. Ján Nepomucký bol veľmi známy. Na sv. Neitovi sa zase potvrdilo, že u Boha nikto neupadá do zabudnutia. Všetci traja spomenutí svätci majú viacero spoločných čŕt: najskôr, ani jeden z nich nebol „sólo hráč“, čo sa aj v terajšom communio diecézy považuje za veľmi dôležité. Sv. František Xaverský šiel síce do sveta sám, ale s požehnaním svojho predstaveného. A bol neustále v duchovnej jednote s ním. Ale nie len fiktívne, ale aj reálne. Sv. Ján Nepomucký pre jednotu s biskupom pri obhajobe práv Cirkvi prišiel o život. Po sv. Neitovi  sa zachovala fľaštička s jeho krvou. Škoda, že zmizla z našej katedrály. Táto fľaštička by vôbec nikdy nevznikla, keby sa o ňu nepostarali ostatní členovia kresťanského spoločenstva, ku ktorým sv. Neit patril. Ale to najdôležitejšie je isto to, že viedli potrebný hlboký duchovný život. Teda oni sa najskôr sami posväcovali.

Ak tento odkaz našich mučeníkov budeme v Jubilejnom roku diecézy čo najviac praktizovať – kňazi, zasvätení, laici, odrazí sa to na našom živote diecézy. Tak sa vyprosia potrebné milosti aj pre tých, u ktorých je potrebné, aby sa ich viera rozdúchala a rozhorela. Lebo také zmeny v duši človeka dokáže len vyprosená Božia milosť. Zvlášť odporúčam dôsledne uskutočňovať eucharistické poklony v jednotlivých farnostiach podľa rozpisu na celý rok. Možno nie v každej farnosti je to možné praktizovať rovnako. Ale aj naďalej sa treba držať známeho pravidla: „Kto chce, hľadá spôsob, kto nechce, hľadá dôvod.“ Rád spomeniem, ako som pred časom telefonicky zháňal jedného z vás a nemohol som sa ho dovolať. Keď sme sa večer spojili, tento kňaz našej diecézy mi povedal, že bol na adorácii, ktorá bola v ten deň v jeho farnosti a značný čas adorácie bol v kostole sám. Sám adoroval. Ďakujem všetkým, ktorí naďalej udržiavate práve túto živú ochotu byť v prítomnosti Ježiša Krista v Eucharistii. Ďakujem, tým, ktorí naďalej udržiavate ustavičnú eucharistickú poklonu na Osuší. Aj vám všetkým v komunitách zasvätených, ale aj vo farnostiach, kde adorácia, chvály a ďalšie modlitby sú už normálnou súčasťou prežívania života viery. Ďakujem vám kňazi, ktorí sami dávate príklad, lebo úctou k Eucharistii nepriťahujete veriacich k sebe, ale k Ježišovi Kristovi.

Preto vnímam, že počet „Gedeonovcov“ v diecéze, teda tých, ktorí naozaj sa zomkýnajú pre dobro diecézy, sa navyšuje. To nie je len logické vyústenie procesu, ale to Boh, s ktorým sa osobne a dôverne stretávame v Eucharistii, sám koná a nás premieňa. Potom všetci kňazi, zasvätení, laici sa zameriavajú už nie na to, čo sami chcú, alebo čo si sami vysnívali, ale sú otvorení na to, čo sa od nich očakáva. Tak vydávajú pekné svedectvo aktívni veriaci a pomaly sa vo farnostiach aktivujú aj niektorí ďalší veriaci, ktorí už ponúkajú svoju pomocnú ruku pre dobro diecézy. Všetkým vám vyslovujem svoju vďaku ‒ aktívnym farníkom i vám, ochotným pomôcť v diecéze. Ale súčasne už vyslovujem aj prosbu, aby ste, keď vyvrcholí naše vďaky vzdávanie sa Boží dar diecézy 16. mája (2026), čím viacerí, môžete aj všetci, podali svoju pomocnú ruku ako dobrovoľníci pri organizovaní slávnosti tohto vďaky vzdávania. Podrobnosti vám budú tlmočené cez vašich kňazov. Dnes  ešte zvlášť chcem poďakovať vám zasväteným a za vás ďakovať Pánu Bohu. Keď budete obnovovať svoje sľuby zasvätenia, tiež vyprosujem hojné Božie požehnanie pre vás všetkých a pre vás všetky. Pozdraviť a poďakovať chcem aj všetkým zástupcom hnutí, ktorí ste prijali pozvanie na dnešné stretnutie, ale aj vám všetkým laickým pútnikom nádeje z našich farností, ktorí ste kráčali spolu so svojimi kňazmi v naplnenom Jubilejnom roku nádeje. Teraz budeme všetci ako jedna diecézna rodina spolu kráčať v Jubilejnom roku 250. výročia našej diecézy. Ďakujem kňazom jubilejných chrámov, ktorí ste prijímali pútnikov, pútnikom, ktorí ste putovali, i vám, ktorí ste zaslali Kartu pútnika na biskupský úrad. Po svätej omši budú vylosovaní výhercovia.

Ak sme teda dnes plní vďačnosti za minulosť, ďakujme sa tých, ktorí tu pred nami sadili a polievali Božie semená viery. Robme to aj my, ale nie v ješitnosti a túžbe po okamžitých výsledkoch. Lebo vzrast dáva Boh vo svojom čase. Spoločne hľadajme najskôr Božie kráľovstvo a pri skúškach života a ohlasovania s dôverou zložme svoju starosť na Pána. Ako jedna rodina kráčajme spoločne Jubilejným rokom 250. výročia Rožňavskej diecézy. „S vďačnosťou sa minulosť ‒ s nádejou pre budúcnosť“. Rožňavská Panna Mária, oroduj za nás, tvoj mocný príhovor zachráni nás. Amen.