To, čo treba robiť, aj chceme robiť

22. týždeň/ pondelok – homília Mons. Stanislava Stolárika pri sv. omši Veni Sancte v Kaplnke Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v Katolíckej základnej škole s materskou školou sv. Jána Nepomuckého v Rožňave 1. 9. 2025

Milí spolubratia v kňazskej službe, sestričky, milí školáčikovia, školáci, sestra riaditeľka, panie učiteľky, ostatní zamestnanci školy, milí rodičia, drahí bratia a sestry.

Už som sa vás spýtal, že či ste sa na školu tešili, alebo nie. Odpovedáte, že áno,  no, to je správna odpoveď, že ste sa tešili. Výborne, teším sa aj ja. Možno, keď sa stretneme po čase, po nejakých dvoch-troch dňoch, týždňoch, poviete mi, čo sa vám najviac páči a možno mi aj poviete, čo by ste robili v škole najradšej.

Ako ten malý zajko. Zajaca ste už videli, nie? Tak zajko prišiel do školy a hneď v prvý deň sa mu v škole veľmi zapáčilo. Prečo? Lebo bol dobrý športovec, bežec a hneď v prvý deň boli v škole preteky v behu. Samozrejme, že všetko povyhrával a už sa tešil na ďalší deň do školy, no na ďalší deň v škole bolo plávanie a zajko  plávať nevedel. Tak to sa mu nepáčilo a čakal na ďalší deň, mysliac si: „Oj, možno sa zasa bude bežať!“ Ale na ďalší deň pán učiteľ mu povedal: „Zajko, zajko, žiadne behanie nebude, ty nevieš plávať, tak budeme sa učiť plávať“. No a zajko, čo myslíte, bol spokojný alebo nebol spokojný? Nebol veru! Ale škola je o tom, že nerobíme len to, čo chceme, ale v škole robíme to, čo treba, a toto je veľký rozdiel  a v živote je to tiež tak. My dospelí to vieme, že nerobíme len to, čo chceme, ale máme robiť to, čo treba, čo sa od nás očakáva, či v práci, či v rodine, či kdesi inde.

Ale nezabudnime ešte na jedno, aj deti, aj dospelí. Nezabudnime ešte na jedno, a možno povzbuďme sa príkladom don Bosca, ešte ako malého chlapca, ktorý spomína na svoje prvé animátorské skúsenosti. Vo svojich spomienkach písal o tom, ako bol v takom veku ako ste tu vy, tí starší školáci. Už v takom veku  priťahoval k sebe ostatných kamarátov, a aj povedal, prečo. Spomína: „Rozprával som im, čo som počul v kázni, na katechizme, o dobrodružstvách, čo som vyčítal z kníh: Francúzski králi, Úbohý Guerin, Bertoldo a Bertolino.“ Takže keď aj ja teraz rozprávam, tak môžete potom aj vy po omši rozprávať, o čom bola kázeň. Dobre? Budete si potom spolu hovoriť. Don Bosco hovorí ďalej: „Keď ma priatelia zbadali, hneď sa rozbehli za mnou. Chceli, aby som im dačo porozprával, hoci som bol taký malý, že som sotva rozumel, čo som čítal.“ Ale im to rozprával. K týmto chlapcom, ktorí počúvali don Bosca, sa pridávali aj dospelí. Cestou do Castelnuova a späť cez lúky a polia šlo s ním aj do sto ľudí. Hovorí: „Chceli počúvať úbohého chlapca s trochou pamäti. Nemal som nijaké vzdelanie, ale javil som sa ako veľký mudrc, lebo som rozprával veľmi múdro, a staré príslovie hovorí: „V ríši slepých aj jednookého vyhlásia za kráľa“. Lebo tam, kde nikto nič nevie a niekto povie niečo naviac, tak už sa zdá, ako veľmi múdry. Ale ako to bolo potom v zime, lebo v lete, už vieme, že ho sprevádzali cez lúky, cez polia. V zime mnohé dedinské rodiny trávili večery v maštali. Dnes sa trávia večery pri televízore. Vtedy v zime trávili v maštali. Prečo? Lebo tam bolo najteplejšie, inde v celom dome bola poriadna zima. V maštali bolo teplo a tam im Janko Bosco rozprával príbehy a všetci ho počúvali. Nielen jednu hodinku, ale aj 5-6 hodín a počúvali s otvorenými ústami bez pohnutia, keď im čítal z Francúzskych kráľov. Bol taký dôležitý, hoci ho ani vidno nebolo, preto ho postavili na lavicu, aby každý videl malého čitateľa. Don Bosco dodal: „Je príznačné, čo sa bežne povrávalo: „Ideme na kázeň. Lebo pred mojím rozprávaním i po ňom všetci sme sa prežehnali a pomodlili Zdravas Mária.“ Bolo to teda naozaj krásne.

Aj vám odporúčam, panie učiteľky, ale aj vás deti, a zvlášť tých, ktorí máte dar zaujímavo rozprávať, potom v škôlke, v škole si ešte porozprávajte, o čom som dnes hovoril. O zajkovi, to ste si zapamätali, že bol vynikajúci bežec, ale plávať nevedel. Aj vy možno viete čítať, ale treba sa naučiť aj počítať. Keď poznáte tri písmenká, to tiež nestačí, treba vedieť aj ďalšie. A pekne pokračovať aj ďalej. Toto robil don Bosco. Aj iných učil a hovoril im o Pánu Ježišovi už ako malý chlapec. Hovoril to, čo počul od svojej dobrej a múdrej mamy Margity, čo počul na kázňach v kostole. Musel počúvať pozorne, keď si to dobre zapamätal. No a kto nám bráni, aby sme nasledovali jeho príklad, aby sme robili niečo podobné ako dospelí, ale aj ako ešte deti? Len tu sme ako ten zajko. Páčilo sa mu behanie, ale odrazu bolo treba robiť aj čosi iné. No to už bude záležať na každom, či si zamiluje robiť a hovoriť nielen to, čo chce, ale to, čo treba. Treba si však uvedomiť, že aj podľa toho sa správne formujú aj vzťahy a správne sa vyvíja aj chod školy a každého kolektívu. Keď sa robí nielen to, čo sa chce, ale zvlášť, keď sa robí to, čo treba. Ba úplne najlepšie je a bude vtedy, keď to, čo treba, sa bude aj chcieť robiť.

A to je odkaz, nielen pre deti, to je odkaz pre nás všetkých. Ja by som to povedal aj tak: je tu tento nádherný oltár a tento nádherný oltár je darom k môjmu jubileu. Lebo keď sa gratulanti zhromažďovali v tomto roku, som im povedal: Nevymýšľajte všelijaké dary. Dajte čo chcete, ale dáme to do kaplnky. Takže každý mohol urobiť tak. Vážim si všetkých darcov, ale pozrite: tie kvety by zvädli, z osobných darov by som mal úžitok a radosť len ja, ale tento oltár tu bude stále a bude na slávu Božiu a slúžiť na to, aby Pán Ježiš prostredníctvom kňaza prinášal na ňom svoju obetu za nás všetkých. Tak je to vo všetkom. Keď budeme chcieť len robiť to, čo chceme a ešte si aj hlavu postavíme, tak sa to raz-dva stratí a nič z toho nebude.

Keď budeme „dúchať do jedného vreca“ a robiť to, čo treba, tak vzniknú krásne veci a hodnotné veci pre mnohých. Toto robme. Veď to robíte aj v rodinách, že nie všetko povoľujete deťom, ale aj ich vediete k tomu, aby robili to, čo treba a robíte to pre ich dobro. Nech je mottom pre nás všetkých na tejto škole a na tento školský rok: „To, čo treba robiť, aj chceme robiť“. Amen.