Papier alebo svedectvo?

16. týždeň/C / sobota – Odpust sv. Anny - homília Mons. Stanislava Stolárika v Kaplnke sv. Anny (Polomka - Hámor) filiálky farnosti Polomka 26.7.2025

Milý duchovný otec tejto farnosti, pán dekan, bratia kňazi, drahí bratia a sestry, milí pútnici.

Za pontifikátu pápeža Františka (v roku 2021) dostalo slávenie sviatku svätých Joachima a Anny ešte nový rozmer. Každoročne sa slávi v celej Cirkvi na štvrtú júlovú nedeľu, blízko sviatku svätého Joachima a svätej Anny, Ježišových "starých rodičov" Svetový deň starých rodičov a seniorov. A tak popri tom, že chcem pogratulovať všetkým Annám, Aničkám k meninám, tak aj vám, všetkým starým rodičom, seniorom, no senior som už aj ja, a tak si gratulujeme navzájom. Chceme opravdivo a s láskou ďakovať Pánu Bohu za všetky obsiahnuté dobrodenia. Joachima tu asi nemáme, aby som zagratuloval aj Joachimovi. Keď sa dívame na zobrazenia svätých manželov Joachima a Anny, vídavame ich často znázornených ako dôstojných seniorov, hoci ich dcéra Panna Mária je pri nich stále mladučká. Jednak, mohli ju mať v neskoršom veku, ale akoby sa tiež chcelo aj týmto vyjadriť a vystihnúť, že svätí Joachim a Anna sú starými rodičmi Pána Ježiša, a jedno i druhé je veľkým vyznačením pre nich obidvoch ‒ aj rodičovstvo Panny Márie i prijatá služba, poslanie starých rodičov pre Pána Ježiša. Preto pripomíname jedno i druhé ‒ dôstojný vek, ako aj prežívanie radosti starých rodičov z ich vnúčat. V prípade Joachima a Anny z vzácneho vnúčaťa ‒ Ježiša Krista.  

Takto si to v Cirkvi v tomto obohatenom rozmere pripomíname už po piatykrát, a už po piaty krát prichádza k všetkým, ktorí patria do tejto kategórie aj pozdrav a povzbudenie od Svätého Otca. Tento rok už od Svätého Otca Leva XIV. Každému kto patrí do tejto kategórie, to isto dobre padne, pretože za tie mnohé prežité roky sa mohlo v živote každého jedného z nás udiať všeličo. V živote každého jedného z nás sa mohlo nahromadiť všeličo ‒ a to aj negatívne a bolestivé. Preto Svätý Otec Lev XIV. ku dnešnému dňu starých rodičov a seniorov volí heslo: „Blahoslavený, kto nestratil svoju nádej“ (Sir 14, 2). Teda aj keď sme prešli všelijakými životnými   skúškami, zraneniami a možno ešte nie je všetko doliečené v našom vnútri,  Svätý Otec nás pozýva a oslovuje ako „blahoslavených, ktorí nestratili svoju nádej“. Chceme aj my deklarovať, priblížiť tieto slová Svätého Otca ako povzbudenie k vďačnosti a posilnenie nádeje v tomto veku, aj v pozícii v ktorej sa seniori môžu nachádzať a tak sa stať tými, ktorí sa nechajú obohatiť blahoslavenstvami, ktoré Ježiš napĺňa svojím požehnaním.  

Svätý Otec nám pripomína: „Sväté písmo nám predstavuje mnohých mužov a ženy, ktorí už boli v rokoch a predsa ich Pán zahrnul do svojich plánov spásy“. Pápež pripomína Abraháma, Sáru, Zachariáša, Alžbetu, Mojžiša. Mojžiša, ktorý aj v tak pokročilom veku bol povolaný vyslobodiť Boží ľud. Mal už 80 rokov, a vtedy prišlo toto oslovenie. Je to už vek i podľa žalmistu: „Vek nášho žitia je sedemdesiat rokov, a ak sme pri sile, osemdesiat“ (Ž 90, 10). Ale vtedy už sme naozaj dosť oslabení. A u týchto vznešených mužov a žien Starého zákona vtedy, v takom veku prichádza veľké Božie oslovenie vykonať veľké veci Božom pláne. Ak my osobne cítime značnú slabosť v pokročilom veku; čo je celkom prirodzené, Svätý Otec kladie spolu so sv. Augustínom, keďže je aj sám augustiniánom, náležitú otázku: Čože je to čas staroby? A Svätý Otec pokračuje: „Odpovedá ti tu Boh. ‚Nech naozaj pominie tvoja sila, aby v tebe zostala moja sila a aby si mohol povedať s Apoštolom: Keď som slabý, vtedy som silný.‘“ Keď cítime ako nás opúšťajú sily, ale naša otvorenosť voči Pánovi je stále väčšia, cítime v sebe Božiu silu.

Pri týchto slovách svätého Pavla (porov. 2 Kor 12, 10) si takmer vždy spomeniem na Svätého Otca sv. Jána Pavla II., keď už bol značne oslabený vo svojej pastierskej službe. Bol som v čase, keď vrcholilo, že celý svet doňho „bil“, aby odstúpil, bol som v tom čase v Poľsku a videl som billboardy, na ktorých bol Svätý Otec znázornený vo svojej slabosti a pod jeho fotografiou bol práve tento citát. „Keď som slabý, vtedy som silný“, lebo vo mne je Božia moc, Božia sila. Aj toto nám Svätý Otec Lev XIV. pripomína práve v dnešný deň starých rodičov a seniorov. Bohužiaľ, spoločnosť je značne pragmatická, a tých, ktorých už opustili fyzické sily stavia na okraji spoločnosti, považuje ich veľakrát za nepotrebných, zabudnutých. Ešte chvála Pánu Bohu, že keď v rodinách sú deti a treba ich opatrovať, vtedy sú babka, dedko dobrí. Ale zas verím, že aj starí rodičia sa potešia, keď majú okolo seba vnúčatá. A tak je to adresovaná výzva aj k farnostiam a k iným spoločenstvám k budovaniu vzťahov, aby sa seniori a starí rodičia necítili zabudnutí.

V tomto Jubilejnom roku, keď boli dané podmienky na možnosť získavania jubilejných odpustkov, Svätý Otec teraz pripomenul, že aj návštevou starých ľudí môžeme spĺňať podmienky získania úplných odpustkov Jubilejného roka. Teda, keď navštívite práve týmto starých ľudí, lebo tam stretávate Ježiša Krista. Všetkých nás, všetkých seniorov, starých rodičov povzbudzuje k svätej omši, k pravidelnej modlitbe, účasti na svätej omši. Keď to už pre chorobu a starobu nejde, chvála Pánu Bohu, že máme aj katolícke médiá a že ich využívate a tak čerpáte značnú silu. Aké je to aj pre mňa povzbudenie, keď idem aj do iných krajín mimo Slovenska, kde sú naši Slováci, a počujem, akí sú vďační za to, že môžu počúvať alebo vidieť cez naše katolícke médiá náboženské programy a sväté omše. Aj mi povedali: Pán biskup, ďakujeme vám, že keď máte omše do rádia, tak poviete, že pozdravujete aj tých, ktorí počúvajú prenos v zahraničí; nám to tak dobre padne, lebo v zahraničí je každý v cudzine. Nikto nie je doma. Je to také pohladenie a každý, kto prešiel niečím podobným, to vie veľmi dobre. Viditeľným znakom a znakmi nádeje, o ktorej hovorí Svätý Otec, sú predovšetkým jubilujúci manželia, ktorí slávia svoje 25., 30., 50., 60. výročie manželstva, keď Pán Boh dá, aj viac. Vy, jubilujúci manželia ste veľkou výzvou i nádejou mladých mužov a žien, ktorí možno už začali spolu žiť, ale nie sú zosobášení, nežijú v manželstve. Ste pre nich výzvou a oslovením, pretože ktovie, či v budúcnosti ešte budeme sláviť také krásne manželské jubileá, ako je 50. výročie manželstva. Možno už ani 25 rokov manželstva. Prečo? Pretože ak manželstvá vznikajú, tak vznikajú pomerne  neskoro a dosť ťažko, a tak ťažko sa potom aj dožiť takých vzácnych jubileí.

Keď sa debatuje na túto tému, starou známou odpoveďou aj u pokrstených a pobirmovaných je: „Nepotrebujeme papier“. Ak ste sledovali správy z 19. júla v tomto roku po pochode „Pride“ v Bratislave a po podujatí „Hrdí na rodinu“, mohli ste postrehnúť rôznosť v podávaní správ. Potvrdilo sa, že nezávislé médiá neexistujú. Kto vám hovorí, že médiá sú nezávislé, to nie je pravda. Ani jedno médium nie je nezávislé. Každé má svoj program a podľa toho idú. Teda nie sú nezávislé. Na jednom kanáli sa mladá redaktorka vyžívala v tom, keď nachytala muža, ktorý nevedel odpovedať na otázku, či muž a žena bez sobáša môžu alebo nemôžu správne vychovať dieťa. Či to bolo naozaj tak, alebo to bolo zostrihané, ja sa neodvážim povedať. Niečo sa povie a do éteru pustia niečo celkom iné. Ale bola to jednoznačná výpoveď: Manželstvo nie je dôležité. A keďže aj pomerne veľa ambasád v Bratislave vyjadrilo svoju podporu „Pride“ pochodu a nie dôležitosti rodiny, bolo jasné, kto čo podporuje. Môj postoj je jasný, o tom myslím, že nepochybujete. Ale v tejto chvíli nechcem vyplakávať a už vôbec nie zvolávať hromy, blesky na tých, ktorí už nepovažujú sviatostné manželstvo za dôležité, ale ho považujú len za papier a hovoria: nie je dôležité byť zosobášení v kostole. Lebo problém sa tým nevyrieši, ak si budeme navzájom nadávať.

Ale vezmime si aj zo svetského života, či v niektorých oblastiach a situáciách je papier alebo nejaký obrad dôležitý alebo nie. Keďže váš duchovný otec, musím aj jeho osloviť, slúžil pomerne dlho v armáde a dosiahol značne vysokú vojenskú hodnosť, zamierim do vojenského prostredia, zvlášť po udalosti nedávnych dní, keď náš pán prezident a pán minister absolvovali vojenský výcvik a zložili vojenskú prísahu. Moja otázka je: Bolo to všetko len nepotrebné divadlo? Vari či už oni, spomenutí predstavitelia štátu, alebo všetci vojaci, ktorí zložili prísahu vernosti našej republike, vykonali len nejaký divadelný obrad? Nebolo by tvrdenie, že každá jedna vojenská prísaha je len divadlo, nebolo by také tvrdenie prejavom veľkej neúcty najmä voči tým, ktorí pri zachovávaní zloženej prísahy prišli o zdravie alebo o život, pretože zostali verní prísahe? Vojenská prísaha zaväzuje. A jej porušenie nezostáva bez následkov. Tak je potrebná alebo nie? Nie je zbytočná? Nie je to len nejaký bezduchý divadelný obrad, ktorý nikto nepotrebuje, napríklad aby bol vojakom? Aj u prezidenta republiky nestačilo, že vyhral voľby, právne mohol vykonávať prezidentské úkony až po zložení prísahy. Bolo to tiež divadlo? Prečo je potrestaný ten, ktorý vie šoférovať, ale nemá vodičský preukaz? Zbytočný papier? Ešte v ktorých, alebo v koľkých ďalších oblastiach života by sme každý záväzok, ktorý berie človek na seba, označili za nepotrebný a zrušili ho? Možno to vyznie dosť prehnane, ale tak by sme sa mohli pomaly dopracovať aj k tomu, že už ani u lekárov nebudeme vyžadovať ten „zbytočný papier“, že vyštudovali medicínu?  Načo ten papier?! A o koľkých ďalších oblastiach by sme potom začali hovoriť, že tam netreba papier!

Teda, keď hovoríme aj o cirkevnom sobáši, ako o zbytočnom papieri, tak sa to môže diať preto, lebo dotyční nerozumejú, čo je sviatosť a čo je sviatostné manželstvo. Možno túto vedomosť nedostali ani z domu. Možno aj manželstvo ich rodičov sa rozpadlo a preto nevidia v pevnosti manželského zväzku zmysel. A tak povedzme: aj všetci vojaci zachovali za každých okolností prísahu, zostali jej verní? Ďalej lekári, či iní, ktorí tiež nejakou formou skladali prísahu, lebo sa to od nich vyžadovalo? A preto, že ju nezachovali, prestala byť dôležitá? Už ju nebolo treba skladať? A pritom prísaha stále má a stále bude mať ten istý obsah: vytrvať vo svojom povolaní v dobrom i v zlom a zachovať si svoju tvár, svoj charakter. Preto máme v úcte všetkých, ktorí vytrvali a zachovali na seba prevzatú zodpovednosť a v tom všetkom vytrvali; áno, patrí im naša úcta a poďakovanie. Preto aj v dnešný deň svätého Joachima a svätej Anny vyslovujem svoju vďaku všetkým jubilujúcim manželom i všetkým manželom v dlhoročnom manželstve a prejavujem svoju úctu za vašu vytrvalosť, lebo iste aj vo vašom živote, ako v živote každého z nás, ste spolu putovali ako pútnici nádeje v dobrom i v zlom. Nech vás, i vaše rodiny za vaše svedectvo žehná Pán. Božie požehnanie zvolávam na aj vás, ktorých životná cesta je ešte stále neupravená a vy v sebe máte možno stále nevyliečené bolesti. Aj na príhovor svätých Joachima a Anny nech Pán posilní vo vás nádej na možnú nápravu a vnútorný pokoj. Nech sú všetci blahoslavení, ktorí nestratili svoju nádej. Dokonca aj v odovzdávaní svedectva života vo viere, prípadne, ak niekto prešiel nejakú časť života vzdialený od Boha, nech iným svedčí o stálej možnosti vrátiť sa k Bohu a o stálej možnosti napraviť všetko to, čo sa pokazilo, a keby aj nešlo všetko napraviť, dá sa toho veľa napraviť.

Celkom nakoniec sa nechajme osloviť a povzbudiť príkladom 93-ročného muža z Talianska, ktorý sa vyliečil z koronavírusu. Pri odchode z nemocnice mu lekári vypísali účet 110 eur za používanie respirátora. Keď to počul, rozplakal sa. Lekári sa ho snažili utíšiť a povedali, že nemá dôvod na plač. Dôležité je, že žije. On povedal: „Nie preto plačem, že by som nemal na to peniaze, pretože ich mám. To nie je problém. Plačem pre niečo celkom iné.“ A keď sa ho spýtali, prečo plače a povedal im, čo im povedal, vtedy sa rozplakali oni všetci. Vtedy im totiž povedal: „Dýchal som niekoľko dní s respirátorom a prikázali ste mi zaplatiť 110 EUR. Viete, 93 rokov som dýchal bez respirátora a ja som za to nikdy nepoďakoval Pánu Bohu.“ To ho rozplakalo, aj všetkých, čo to počuli.

Milí bratia a sestry, za čo všetko by sme mali dnes ďakovať: že ste sa vy, manželia podržali v dobrom i v zlom, že ste si boli oporou nielen pri ubúdaní fyzických síl, ale aj keď vás bolela duša,... nemali by ste si poďakovať za vzájomnú oporu? A nebojte sa hovoriť aj o Božej pomoci vo vašom manželstve a ak ste na to zabudli ‒ ďakovať Pánu Bohu a doteraz ste tak neurobili, vezmite si príklad zo spomenutého 93-ročného muža, o ktorom som pred chvíľou hovoril. Urobte tak a dajte aj toto svedectvo do vašej rodiny, pre mladšiu generáciu ‒ ako Pán stál pri vás, lebo ste sa aj vy jeho držali. Možno tak zasejete alebo v niekom upevníte semienko nádeje   nového života viery. Amen.