Homília Mons. Stanislava Stolárika počas Kňazského dňa 17. apríla 2025

Drahí bratia kňazi, diakoni, seminaristi, drahí bratia a sestry.

Už niekoľko krát sa mi dostalo krásneho priania: „Buďte požehnaný a buďte požehnaním“. Veľmi si to cením ‒ lebo ako kňaz a biskup mám neustále prosiť o Božie požehnanie, ale aj tak sa správať, aby som nekládol prekážky „prísunu“  Božieho požehnania. Potom môžem byť požehnaním pre všetkých, ku ktorým som poslaný. O Božom požehnaní sme v diecéze v rámci našej duchovnej obnovy hovorili vo februári v tomto roku a ako kňazi máme byť prví, ktorí tomu rozumejú a o to aj dbajú. Vieme, že prekážkou prijímania Božieho požehnania môžu byť niektoré nezriadenosti života, ale aj otvorená alebo skrývaná nejednota a rebélia, napríklad biskupa voči Svätému Otcovi, alebo kňazov voči biskupovi a tak podobne. Niekedy taká rebélia je pre niektorých sympatická a fandia jej z dôvodu, ktorý poznajú oni najlepšie. Ale už sa nedomyslí, že u každého, kto silou mocou chce konať iba na vlastnú päsť ‒ teda sa prejaví jeho tvrdohlavosť, pýcha akože „dokonalosť“ ‒ a napokon sa dostaví dôsledok.

Dnes sme vo večeradle, z ktorého odchádza jeden z obdarovaných apoštolskou mocou ‒ Judáš. On vie a Ježiš tiež, prečo odchádza. Ide dotiahnuť Ježišovu zradu za mizernú „výhodu“ tridsiatich strieborných. Ide vykonať zlo. Ale ostatní apoštoli boli presvedčení, že ide urobiť šľachetnú vec, keďže mal na starosti financie, teda mešec, že ide nakúpiť na sviatky, čo bolo treba, alebo že dokonca ide niečo porozdávať chudobným (porov. Ján 13, 29). Naozaj, aké šľachetné uvažovanie o Judášovom odchode. Ale vonku „bola noc“ (Jn 13, 30). A také temné boli aj Judášove myšlienky. Dôsledky sa dostavili. Neprišlo požehnanie, prišlo čosi iné. Ježiš bol zradený a ukrižovaný a Judáš si siahol na život. Nič neostane v skrytosti a „dielo každého vyjde najavo“ (1 Kor 3, 13), „zmýšľanie mnohých sŕdc“ vždy „vyjde najavo“. (porov. Lk 2, 35). Ale ukáže sa aj ovocie, niekedy nie tak rýchlo, a to mnohých posmeľuje, lebo už nemajú strach ani z večného Sudcu.

Avšak veľmi dôležité je pripomenúť tých, ktorých je  drvivá väčšina – jedenásť/ dvanástin, ktorým záležalo a záleží na nenarušenej jednote s Kristom, lebo je to záruka osobného požehnania, aby každý takto otvorený, najmä kňaz, bol potom požehnaním pre Boží ľud. Dnes požehnávame oleje. Nech vám pri každej jednej vysluhovanej sviatosti, keď budete pomazávať chorého, krstenca, niekedy i birmovanca, nech vám pripomenie vašu kňazskú dôstojnosť, pri ktorej prijatí ste boli aj vy pomazaní ako „Pánovi pomazaní“. Vtedy sa dostalo každému z nás veľkého nezmazateľného znaku Božej moci a požehnania, aby sme boli požehnaním pre Boží ľud a ho aj neustále žehnali.

A možno práve o príklade požehnania sa povzbuďme zo skúsenosti nie tak dávno zosnulého kardinála Joachima Meisnera kolínskeho arcibiskupa. Vo svojom krátkom životopise „Slová poučujú, príklady tiahnu“, opisuje, v akom stave našiel po kňazskej vysviacke v decembri 1962 svoje prvé kaplánske miesto v najväčšej farnosti vtedajšej NDR, vo farnosti svätého Egídia v Heiligenstadte. „Farár bol ťažko chorý kňaz poznačený Alzheimerovou chorobou. No aj napriek tomu mohol človek vytušiť zvláštne vyžarovanie a veľkú osobnosť tohto Bohom omilosteného kňaza. Počas 25 rokov, čo bol farárom v tejto farnosti, tam každý rok slávili primície novokňaza. To tiež svedčí o charizme tohto kňaza. Jeden z mojich spolubratov, ktorý mi želal vždy len všetko dobré, mi raz povedal, ako ma ľutuje, pretože musím byť kaplánom na takom mieste, kde sa od farára nedá pre pastoráciu naučiť nič alebo len veľmi málo. No už po niekoľkých týždňoch som vytušil, že som sa u tohto kňaza mohol naučiť práve to, s čím sa u mnohých moderných duchovných stretnete už len zriedkakedy: s hlbokou spätosťou s Cirkvou, identitou s Cirkvou, a zároveň s mystickým zjednotením sa s Kristom prostredníctvom viery. Takmer každý večer, či fúkal vietor alebo bola búrka obchádzal tento farár s ružencom v ruke svoju farnosť a modlil sa ho za svojich farníkov. Pred niektorými domami postál a udelil výnimočné požehnanie, pretože poznal kríže a tragédie, ktoré sa za ligotajúcimi fasádami týchto domov skrývali. Ak mi to čas dovoľoval, sprevádzal som ho pri tejto vychádzke aj ja. Počítam to za jednu z najväčších milostí, akej sa mi dostalo počas môjho kňazského života, že som mohol ako prvého farára spoznať takéhoto kňaza, vďaka ktorému sa posilnilo moje povolanie.“

Aj tento kňaz zachytával Ježišove slová, Ježišovu výzvu: „Neustále žehnajte“. Veľakrát nás takto povzbudil a povzbudzuje Pán Ježiš, a to aj vtedy, keď „nás preklínajú... a potupujú“ (porov. Lk 6, 28). A opakujú to aj svätý Pavol (porov. Rim 12, 14), i svätý Peter (porov. 1 Pt 3, 9). Keď Ježiš, kadiaľ „chodil, robil dobre“ (porov. Sk 10, 38), napodobňujme ho a tiež všade robme dobre. Ale všade aj žehnajme. Zvlášť od covidu pravidelne žehnám okolo 20-tej hodiny večer diecézu i vás všetkých, i vám zverených veriacich. I ľudí, ktorí nie sú veriaci, ale žijú v našej diecéze. Vždy, keď prichádzam do niektorej farnosti, pri vstupe ju požehnám. Keď ideme okolo cirkevných škôl, nemocníc, cintorínov, fabrík a tak ďalej, vždy udelím svoje požehnanie. K tomu povzbudzujem aj vás, žehnajme neustále okolo seba, ale aj sebe navzájom. Tak posilníme našu službu.

Vnášajte medzi ľudí Boží pokoj, všetci ho veľmi potrebujú. Všetci však vieme, že Boží pokoj začína v srdci. Každý, kto je požehnaný, s požehnaním prežíva Boží pokoj vo vlastnom srdci – a tak ho môže rozdávať ďalej. To v konečnom dôsledku znamená, že žehnať máme nielen znamením kríža, ale celou svojou bytosťou, z ktorej vychádza pokoj. My kňazi teda do znamenia kríža vkladáme celú svoju bytosť. Bez Božieho pokoja vo vlastnom srdci nemôžeme byť požehnaním pre okolie, v ktorom pôsobíme a sa pohybujeme, aj keby navonok nebolo nič vidieť. Ale Boží pokoj neznamená prikyvovať na každú neprístojnosť, len aby sme s každým vychádzali dobre. To môže byť vypočítavosť s pragmatickým zámerom. Boží pokoj v nás, môže niekedy vyvolať okolo seba aj nepokoj. Presne podľa Ježiša – Kniežaťa pokoja, ktorého pokoj prináša u iných aj nepokoj; a to aj medzi blízkymi. (porov. Mt 10, 34). Aj z takého nepokoja sa má zrodiť pokoj v duši doteraz znepokojeného človeka. Blahoslavenstvo o pokoji je jednoznačné: „Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi“ (Mt 5, 9).

O Boží pokoj v našej duši prosme pri tejto sv. omši, ako aj pri dnešnej večernej, ktorú máme v záverečnej modlitbe pred eucharistickým Kristom prežiť ako: „osobnú vigíliu kňaza za svoje povolanie“. Má to byť veľmi osobný okamih každého kňaza – byť s Ježišom v jeho osamotenosti a tak prežiť spolu s Ním aj svoju opakovanú osamotenosť – a posilniť sa. Aj zajtra, na „Piatok utrpenia Pána“ (Veľký piatok) sme každý jeden pod odhaleným krížom záväzne vyzvaní vykonať „odprosujúci úkon“ za všetky previnenia, ktoré sa udiali a dejú v našej diecéze. Aj to je šanca, ako sa vnútorne ešte viac očistiť a vytvoriť vo svojej duši väčší priestor pre Boží pokoj, ktorý je zárukou toho, aby sa nás ešte viac dotýkalo Božie požehnanie a my sme boli všade požehnaním.

Kiežby silou našej služby bolo Božie požehnanie, ktoré budeme vnášať všade, kam prídeme až do takej miery, že sa veľmi pripodobníme nášmu Majstrovi, aby aj o nás platilo „požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom“ (Jn 12, 13). Všetko povedané vytvára príležitosť predovšetkým pre nás kňazov, aby sme ako prví dávali príklad v napĺňaní diecézneho predsavzatia: ešte viac sa zjednocovať s Ježišom, a byť stále pútnikmi nádeje a opravdivým požehnaním pre Boží ľud. Drahí bratia kňazi, diakoni, seminaristi, nech nám záleží na tom, aby sme boli požehnaní a požehnaním, a všade prinášali Boží pokoj. Amen.