Pravdivá dobrota a falošná tolerancia

Streda 2. veľkon. týž. /B - homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave 10. 4. 2024 (v priamom prenose Rádia Lumen)

Milý spolubrat v kňazskej službe, milé sestričky, drahí bratia a sestry ‒ tu v katedrále, celá duchovná rodina Rádia Lumen, ako aj všetci tí, ktorých sa tragická udalosť smrti troch dievčat v sobotu (6.4.2024) nejakým spôsobom dotkla; so všetkými vami chceme vytvoriť jednotu nádeje vo vzkriesenie aj našich tiel, ktoré prinesie večné stretnutie aj s dievčatami, ktoré zahynuli pri nešťastí.

Pokračujeme v našich katechézach, ktoré nám približujú pochopenie ovocia Ducha Svätého. Doteraz sme hovorili o láske, radosti, pokoji; dnes chceme hovoriť o dobrote. O dobrote, ktorá sa až tak často nespomína, ale predsa žalmista hovorí: „Dobrota a milosť budú ma sprevádzať po všetky dni môjho života“ (Ž 23,6). Dá sa povedať, že dobrota ako taká, nie je celkom porozumená a pochopená a akoby sa aj vytratila zo slovníka, z chápania a žiaľ nie raz badáme, že aj z postojov a konania. Samozrejme, že rodič povie deťom: „buďte dobré, napíšte si úlohy, pomôžte mamke, babke alebo neviem komu; a buďte dobré“. Ale samotná dobrota ako taká, vyjadruje podľa Grékov úprimnosť srdca a života ‒ v tom spočíva dobrota. To je grécke myslenie, kdežto naše, západné myslenie nejakým spôsobom  od pojmu dobrota odstúpilo a slovo dobrota nahradilo termínom „tolerancia“. Na prvé počutie akoby sa tu nič neudialo, ale práve v našej katechéze si chceme povedať, aký môže byť obrovský rozdiel medzi opravdivou, božskou dobrotou a toleranciou. Totiž dobrota je božskej povahy a je ovocím Ducha Svätého ‒ a my chceme hovoriť o tomto ‒ a tolerancia nie je vždy pravá, žiaľ, veľakrát ju musíme nazvať aj „falošnou toleranciou“, pretože prikyvuje aj na všeličo, čo nie je zriadené pravou autoritou, čo nie je podľa Božieho plánu a predstáv. Veľakrát to môže byť dokonca veľmi, veľmi zlé.  

Ako veriaci ľudia musíme vedieť jasne rozlíšiť pravú dobrotu od falošnej tolerancie, ktorá do ľudskej spoločnosti, napríklad aj pod rúškom tak zdôrazňovaných ľudských práv, už vniesla toľko chaosu a zla. Napríklad pri presadzovaní práva na zbraň, koľko nevinných životov takto vyhaslo! Alebo ak sú rodičia falošne tolerantní k správaniu svojich detí, tvrdiac, že „ony vedia, kedy majú prísť domov“, teda im nevadí, že sa túlajú po nociach alebo ani nevedia presne kde sú, v akej spoločnosti... Aj ešte neplnoleté deti už majú vedieť, kedy sa majú vrátiť domov ‒ býva neraz postoj nemúdrych, akože „tolerantných“ rodičov. Ale to je falošná tolerancia. A dokonca: a či by nemali ochutnať aj drogy, aby mali aj túto skúsenosť?! Nech v škole radšej vzbudzujú rešpekt a nie, aby oni rešpektovali iných, dokonca aj učiteľov... a pri tom rešpekte som užil, čo možno najjemnejšie slovo. Alebo ak riadiacim pracovníkom v určitom prostredí nezáleží na zvyšovaní kvalifikovanosti pracovníkov a raste celého pracoviska, lebo veď plat ide tak či tak a kvôli vytvorenému pohodliu na pracovisku sú pracovníci neúmerne „nad-odmeňovaní“. To je falošná tolerancia. Taký vedúci pracovník chce mať od každého pokoj, radšej niečo prihodí, ale to, že zakrpatieva pracovisko a potrebná primeraná produktivita, to nikomu nevadí. S opravdivou dobrotou, ktorá má prinášať dobro, to absolútne nemá nič spoločné, lebo takáto tolerancia je vlastne vypočítavá a rieši len vlastné pohodlie.

Nepravá dobrota neobchádza ani nás vysvätených a zasvätených, ani pracovníkov cirkevných škôl a iných zariadení Cirkvi. Stáva sa to, ak osobné pohodlie, prospech a zabezpečenie prevýšilo túžbu rastu Božieho kráľovstva ‒ lebo k tomu nás povolal Boh aj v týchto inštitúciách, pretože každá jedna cirkevná inštitúcia, nech vykonáva akúkoľvek činnosť má byť predovšetkým nástrojom evanjelizácie, má byť kvasom  v prostredí, kde sa nachádza a nemá len niesť názov „cirkevný“ alebo „katolícky“. Preto s veľkou vďakou sa treba vysloviť na adresu všetkých, ktorí to chápu správne a podľa toho aj robia. Veď do našich škôl už často prichádzajú deti nepokrstené a z rozbitých rodín ‒ a to je naša šanca, ale aj zodpovednosť, ku ktorej nás pozval Boh - ako tie deti a ich rodičov priviesť k Bohu a pripraviť na život prežívaný podľa kresťanských hodnôt. To je naša zodpovednosť pred Bohom. Ako veľmi nám treba  byť vďační za našich pracovníkov v charitách a hospicoch, ktorí cez svoju obetavú službu napokon povzbudia svojich klientov, aby aj po mnohých rokoch sa zmierili s Bohom. Možno aby usporiadali aj svoje manželstvá a ak to už bude aj ich čas odchodu do večnosti, aby odchádzali do večnosti pripravení. To je opravdivá a pravá dobrota, takáto starostlivosť o zverených ‒ či žiakov, študentov, klientov, či kohokoľvek ‒ ktorá tak veľmi pamätá na Boží život v človekovi a na jeho večnosť.  Preto chcem znova zopakovať veľkú vďaku všetkým pracovníkom cirkevných  inštitúcií, ktorí cez svoju obetavú profesionálnu službu privádzajú v tom čase im zverených ľudí k Bohu. Je však aj veľmi veľa pracovníkov mimo cirkevných inštitúcií, ktorí rovnako svojou obetavou, profesionálnou službou tiež evanjelizujú a v potrebný čas sa napríklad postarajú o to, aby k chorému prišiel kňaz. Aj vám všetkým v týchto inštitúciách patrí úprimná vďaka, lebo to je pravý prejav dobroty. Poslúžiť v tom, čo je osožné a vhodné pre pozemský život, vždy však so zámerom aj na duchovný život človeka a na jeho večnosť. Tak sa prejavuje a realizuje pravá dobrota. Veriaci v Krista žijú vo svete a majú byť soľou zeme a svetlom sveta (porov. Mt 5,13-14)! Máme vo svete pôsobiť ako „kvas“ (porov. Lk 13,20-21)!

Vráťme sa napríklad k dnešnému prvému čítaniu zo Skutkov apoštolov, kde apoštoli boli uväznení (porov. Sk 5,17-26). Prišiel ku nim anjel a vyslobodili ich z väzenia. Teda, dá sa povedať, že anjel spôsobil či umožnil ich útek z väzenia. Čo by ste robili, keby ste boli vo väzení, a by ste z neho utiekli? Vari by ste zostali blízko toho väzenia? Keďže apoštoli boli do väzenia vrhnutí pre ohlasovanie zmŕtvychvstalého Krista, neutiekli! Boli od neho na pár krokov, keďže vtedajšie vzdialenosti neboli také veľké, ako by sme si možno mohli predstaviť v nejakom veľkomeste. Oni neutiekli, ale neďaleko väzenia ďalej ohlasovali zmŕtvychvstalého Ježiša Krista. Neutiekli. To je niekedy zahanbujúce pre nás všetkých, ktorí máme možnosť bez akéhokoľvek ohrozenia šíriť posolstvo o zmŕtvychvstalom Ježišovi Kristovi a napriek tomu toto dobro nekonáme ‒ teda, ak nám nič nehrozí a môžeme naplno robiť dobro, no z nejakého dôvodu ho nekonáme. No horšie je samozrejme to, keď môžeme konať dobro a konáme zlo ‒ teda škodíme celému dielu. Povieme:  „Ja ho predsa presviedčať nebudem!“ Ty ho nemusíš presviedčať, ale ty môžeš s ním rozprávať o svojej viere. O čom všetkom druhí ľudia s nami rozprávajú. Niekedy naozaj o banálnostiach až hlúpostiach. Možno by bolo vhodné a dobré, sem-tam posunúť im aj slovo o viere, o zmŕtvychvstalom Ježišovi Kristovi; ak teda veríme v zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. To je náš priestor ‒ konať dobro pre pozemský, duchovný život, aj so zámerom pamätať na večnosť ‒ toto je opravdivá,  pravá dobrota!

S každým jedným skutkom raz predstúpime pred Pána, večného Sudcu, aby sme sa zodpovedali ako sme to konali. Máme priestor, možnosť, ale aj skúsenosť odinakiaľ, čo znamená falošná tolerancia a čo privodila, aký stav spôsobila. Sám som bol v katolíckych zariadeniach, kde už pomaly na stenách nemohli ani visieť kríže, nebolo možné sa tam s deťmi pomodliť, viesť žiakov, študentov, klientov k modlitbe a k sviatostnému životu. „Netreba preháňať!“ Katolícke zariadenie a personál povie, že „netreba preháňať“. No je to na zamyslenie, lebo treba rešpektovať iných. To je falošná tolerancia, lebo tam je napísané, do akého zariadenia prišli. Keď máte niektorí deti na bilingválnej škole, kde učia napríklad angličtinu, pôjdete sa sťažovať do školy, že tam učia po anglicky? Veď ste ich tam dali, nie? Tak keď ide do cirkevného zariadenia, je normálne, že tam má dostať takú výchovu a formáciu. Toto je dobrota, iné je falošná tolerancia. Žiaľ tí, ktorí by mali byť evanjelizátormi, niekedy sa ako  prví postavili proti zriaďovateľovi, za podpory kdekoho. Preto sa niet čo diviť, že vo svete bol nejednej takej inštitúcii odobratý cirkevný názov ‒ či už Cirkevná škola, univerzita alebo iné zariadenie, jednoducho to bolo odobraté.

Pred niekoľkými rokmi som vysvätil za kňaza rehoľníka zo spoločenstva, ktoré sa venujete tiež školstvu. Majú školu aj v Madride, na jednom z veľkých ateistických sídlisk. Začali budovať školu a nestíhajú prijímať všetkých, ktorí sa tam chcú prihlásiť a uchádzať o miesto na ich škole. Každý z rodičov, či je veriaci alebo neveriaci, musí svojím podpisom potvrdiť, že súhlasí so spôsobom formácie na tejto škole a tak boli na školu prijímaní aj učitelia. Predsa, keď je niekto prijímaný ‒ ja neviem ‒ do futbalového mužstva a bude si dávať góly do vlastnej bránky, tak  ho tam nechajú? Keď novinár nebude písať tak, ako sú nastavené noviny, tak si ho nechajú? Keď vo firme, predovšetkým v súkromnej firme niekto bude nadávať na majiteľa, nechajú si ho tam, budú ho tam držať a ešte aj platiť? Koľko dobra napríklad vykonali misionári. Opustili všetko a v cudzích, vzdialených krajoch sveta budovali školy, nemocnice, hospice, pretvárali kultúru pozemského života tamojších obyvateľov pre ich dobro. Pred časom, bolo to už dávnejšie, som zahliadol v televízii debatu, kde jeden pomerne mladý muž ‒ asi cestovateľ ‒ debatoval na tému, ako navštívil kdesi, myslím v Tichomorí nejaký ostrov.  V debate, okrem iného nepriamo poukázal na „netolerantnosť“ misionárov, ktorí tam pôsobili, pretože ľudia žijúci na ostrove zmenili svoju životnú kultúru. Ten mladý muž bol natoľko nečestný, že to povedal napriek tomu, že by mal ďakovať misionárom, lebo keby nezmenili tamojšie obyvateľstvo, tak by ho zjedli a teraz by nesedel v televízii. Pretože bol na ostrove ľudožrútov, ktorých zmenili misionári. Kým nastala zmena, možno sa stal ich obeťou aj niektorý misionár. Podľa neho boli misionári netolerantní, lebo pozdvihli ostrovanov na ľudskejšiu úroveň! Či jesť ľudí sa hodí?!

Pravá dobrota sa môže znevažovať aj takýmito uštipačnými rečami alebo aj takou „ľúbivou“ politikou ‒ ako sa zvykne hovoriť ‒ keď si človek povie, že „ja s každým chcem byť zadobre“. Je to možno šľachetné prianie, ale nie to možné.  Preto je to klamstvo! Tu nemožno hovoriť o pravdivom motíve a už vôbec nie o zodpovednosti aj za večné dobro zvereného človeka či je to dieťa, či je to pracovník, či je to ktokoľvek iný. Prečo s každým zadobre? Áno, na prvé počutie to vyzerá šľachetne. A vari Pán Ježiš nechcel s každým vychádzať zadobre? A čo sa stalo? Ukrižovali ho. A kto sa s ním chce porovnávať v miere  konania nezištného dobra? Iste, aj tu v chráme je vás veľa šľachetných, ktorí konáte neúrekom dobra. Máte odvahu porovnať sa s Pánom Ježišom? Ja nie. A bol ukrižovaný! Svätý Ján  Pavol II. nechcel každému dobre? A  spáchali naňho atentát. Svätý Benedikt chcel obnoviť duchovný život vo svojej reholi a chceli ho za to otráviť. Veď množstvo, množstvo svätcov zažilo rôzne príkoria alebo sa ich nejakým spôsobom dotýkali. Zo života každého jedného svätca by sme mohli niečo také spomenúť, ale aj to, že dokázali toto príkorie napokon niesť. Je veľmi dôležité aj na tejto ceste mať svetlo Ducha Svätého, aby sme boli schopní rozlíšiť ako správne reagovať a ešte aj, aby sme spoznali správny čas. Berme si príklad aj z trpezlivosti Božej s nami samými, napriek našim hriechom. Naozaj už len treba dodať, že aj ten, kto možno doteraz konal nešľachetne, sa môže kedykoľvek zmeniť k dobrému! To je veľká šanca vychádzajúca z Božej trpezlivosti. Boh nám ju ponúka, aby sme prežili veľmi zmysluplne svoj pozemský život a dosiahli život vo večnej blaženosti. O tom sa nehovorí ‒ o nebi, o blaženosti, ani o zatratení. Možno je veľmi dobre neustále spomínať aj slová blahoslaveného Karola Habsburského a jeho manželky Zity, keď  sa zobrali a si povedali: „A odteraz si pomáhajme na ceste do neba...“ Pomáhajme si! Áno, ako veriaci musíme mať pred sebou neustále tento cieľ – nebo.

Častou pripomienkou ‒ pochopiteľne aj oprávnene – je, že aj koľkí neveriaci konajú dobro. Áno, konajú vďaka Bohu, a sme radi, že ich máme! Koľko lekárov,  učiteľov, záchranárov a tak ďalej, ale my nemôžme súhlasiť s tým, keď niektorí z nich schvaľujú potraty, ak schvaľujú eutanáziu, ak schvaľujú sterilizáciu a tieto veci aj konajú. Vďaka Bohu, že tento pondelok (8.4.2024) Dikastérium pre náuku viery vydalo dokument „o nekonečnej dôstojnosti človeka“. Tam sú veľmi jasne napísané všetky tieto veci, ktoré hovoria o dôstojnosti človeka a znova nám osvetľujú, čo je opravdivá božská dobrota, ktorá rešpektuje život človeka v plnosti, nielen nejako čiastkovo. Kto by z nás nepoznal život svätého Filipa Neriho, ktorý vo svojom čase zachraňoval mládež Ríma. Učil ich čítať, písať, ale tiež slušnému správaniu, aj keď sa veľakrát správali ako také „vlčatá“ a robili krik... Čo vtedy hovoril? Nech kričia a skáču, len nech nehrešia. Kládol dôraz na to, „nech nehrešia“. Má ešte dnes rodič odvahu povedať svojmu dieťaťu alebo učiteľ v škole žiakovi, aby nehrešil?! Nech skáče, nech robí, lebo to má v sebe ‒ a chvála Bohu – plno energie, keď je zdravé.  

Keď o tom hovoríme, treba len ďakovať, že aj tu v Rožňave ‒ to, čo robil aj Filip Neri, don Bosco a ďalší ‒ sa ponúka aj na našej Katolíckej základnej a materskej  škole svätého Jána Nepomuckého. Máme pripravené ďalej nové investičné plány, ale chceme aj učiť a formovať deti podľa katolíckych pravidiel, aby deti boli múdre, dobré, šľachetné. Aby sa dobre pripravili na pozemský život, ale aj so zreteľom na život večný. Koho straší, že toto má byť v našej škole, ten neporozumel požiadavkám neustáleho rastu, lebo sám pedagóg musí byť najskôr takto sformovaný vo svojom vnútri. Nemôže dať, čo v sebe nemá! A koho tá vízia osloví, iste prejaví záujem a podá pomocnú ruku. Chceme siať dobro, lebo to, čo zasejeme, to nám vzíde. Chceme, aby dobrota a milosť nás sprevádzali po všetky dni nášho života, i počas všetkých dní tých, ktorí sú nám nejakým spôsobom zverení, v ktorejkoľvek cirkevnej inštitúcii. Tešíme sa veľmi na všetky prihlásené deti do našej materskej i základnej školy, lebo im chceme naozaj pomôcť, aby dostali jasné pravidlá pre život. K tomu potrebujeme spolupracovníkov, k tomu potrebujeme všetkých tých priaznivcov, ktorí budú ďalej šíriť to všetko krásne a šľachetné, čo je možné vykonávať aj prostredníctvom každej jednej cirkevnej inštitúcie. Amen.