Všetci potrebujeme dotyk Božieho milosrdenstva

2. veľkonočná nedeľa/B – Božieho milosrdenstva – homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Diecéznej svätyni Božieho milosrdenstva v Cinobani 7.4.2024

Rád znova ďakujem rektorovi tejto Diecéznej svätyne, otcovi Miroslavovi, za splnenie výzvy z diecézneho stretnutia mládeže tu v Diecéznej svätyni (25.11.2023), a dnes sa už môžeme tešiť zo  sochy „pápeža Božieho milosrdenstva“, sv. Jána Pavla II. Otec Miroslav to však zaujímavo „poriešil“, pretože máme tu sochu svätého Jána Pavla II., ale nie je tu Matka Božieho milosrdenstva. Avšak je tu Fatimská Panna Mária. Takže vlastne sú tu zachytené dva veľké znaky neba z 20. storočia: Fatima cez Pannu Máriu a Lagiewniki cez Božie milosrdenstvo, cez sr. Faustínu. Tieto dva znaky sú už Cirkvou uznané, hoci nášmu regiónu i značnej časti sveta je z  20. storočia výrazným znamením neba aj Medžugorie. Udalosti vo Fatime, ako vieme, sa udiali pred koncom 1. svetovej vojny a vo Fatime cez Pannu Máriu zaznela pre celé ľudstvo ponuka, čo urobiť, aby ľudstvo bolo uchránené od hrôz predpovedanej 2.  svetovej vojny. Lagiewniki boli tesne pred 2. svetovou vojnou, akoby nebo znova „kričalo“ cez chorľavú sestru Faustínu: „Ľudia, veď sa už konečne spamätajte! Ponúkam vám obnovu nápravy a ponúkam vám vašu nápravu už nie cez hrôzy a tresty, ale cez milosrdenstvo.“ Ale ani diabol nespí a nespal a vlastne aj toto posolstvo sa muselo predierať do sveta veľmi, veľmi pomaly, ale predsa bol pripravovaný verný služobník šírenia tohto posolstva. Podľa Božieho plánu sa ním stal dnes svätý Ján Pavol II. a to už ako krakovský biskup, arcibiskup. Snažil sa túto myšlienku zviditeľniť a uviesť do života. Karol Wojtyla bol veľký mariánsky ctiteľ, veď poznáme jeho biskupské aj pápežské heslo: „Totus tuus, Maria,“ podľa svätého Ľudovíta Mária Grigniona z Montfortu. „Totus tuus.“ „Celý tvoj, Mária.“

Teraz tu máme veľkého ctiteľa Panny Márie a apoštola Božieho milosrdenstva v Diecéznej svätyni vedľa Fatimskej Panny Márie. Tento mariánsky ctiteľ, mal vo veľkej úcte predovšetkým Čenstochovskú Pannu Máriu, Kráľovnú Poľska a Pannu Máriu zo Zebrzydovskej kalvárie, kde trávieval veľa času. Fatime nevenoval nejakú výraznú pozornosť. Všetko sa zmenilo po atentáte 13. mája 1981. Vtedy si uvedomil, že atentát na neho sa stal vo výročitý deň prvého zjavenia vo Fatime, 13. mája a teda v tento deň bol aj zachránený zo smrteľného nebezpečenstva. Začal sa viac zapodievať myšlienkou Fatimy. Vtedy zohral veľmi dôležitú úlohu pri pápežovej zmene veľký šíriteľ fatimského posolstva a úcty k Fatimskej Panne Márii, slovenský biskup Pavol Mária Hnilica, jezuita, vysvätený za kňaza i za biskupa v časoch hlbokej totality v Rožňave. Aj za kňaza, aj za biskupa – v Rožňave. Rok po atentáte Ján Pavol II. už ďakoval Fatimskej Panne Márii za záchranu života vo Fatime. Ako vieme, guľka, ktorou ho postrelil atentátnik, a ktorú vytiahli z jeho tela, je vložená do korunky sochy Fatimskej Panny Márie. Teda pápež milosrdenstva sa stal i pápežom Fatimy. Aby sme mohli aj my nasledovať jeho príklad, teda byť mariánskymi veriacimi Božieho milosrdenstva, musíme pravdivo poznať a porozumieť mariánskej úcte, ale tiež aj o Božiemu milosrdenstvu ako učí Cirkev. Potrebujeme poznať pravdivú náuku, aby sme v sebe posilnili potrebnú bázeň voči Bohu, lebo len tento dar Ducha Svätého nám potom pomôže pravdivo poznať a porozumieť aj Božie milosrdenstvo.

Začnime hneď počiatkom a zadívajme sa na prvých ľudí do raja, na Adama a Evu (porov. Gn 2, 4b-25). Čo je to bázeň? Povedzme to tak jednoducho a ľudsky: je to vedomie toho, že predo mnou stojí niekto, kto si zasluhuje nesmiernu úctu, ale koho sa netreba báť. Adam a Eva túto bázeň voči Bohu po svojom stvorení v raji prežívali. Nemali strach z Boha, nebáli sa ho a vnímali ho ako toho, z ktorého láskyplnej vôle vzišli, boli stvorení a prežívali šťastie. Ako sa však všetko zmenilo po ich prvom hriechu (porov. Gn 3,1-13). Vtedy sa človek začal Boha báť. Už to nebola úcta, ktorá by mala otvorené srdce pred Bohom, ale bol to strach. Strach z Boha a tak sa bolo treba skryť. Všimnime si, že takmer každý jeden odchod z Cirkvi v hociktorom veku, sa často deje práve na základe toho, že človek sa dopustil hriechu. Viac si vo svojom živote obľúbil hriech ako Boha, nechce opustiť hriech a tak sa radšej pred Bohom skrýva. V živote je to naozaj tak. Na druhej strane otázka strachu sa zvlášť začína otvárať vtedy, keď človek začne rozumieť väčšmi posolstvu Božieho milosrdenstva. Nie preto, žeby to bolo niečo celkom nové až pred 2. svetovou vojnou. Nie, ono tu bolo; koľko o ňom čítame už v Starom zákone. Ale Boh chcel zdôrazniť, pripomenúť človekovi svoje veľké milosrdenstvo, ktoré mu otvorilo nanovo srdce tak, aby sa nebál Boha, aby sa pred Bohom neskrýval, ale aby sa k Bohu vinul, prichádzal k nemu, otváral mu svoje srdce.

Samozrejme, že v šírení posolstva Božieho milosrdenstva sa treba vyvarovať aj ďalšieho extrému. Prvým extrémom je strach a druhým je laxnosť: „veď Boh nás nebude nikdy trestať, Boh predsa pre nejaký ten môj hriech ma nezavrhne na celú večnosť“. Preto som v úvode povedal, ako je veľmi dôležité, aby sme poznali pravdivú náuku Cirkvi. Nie, čo vyprodukovali nejakí novinári alebo nejakí odídení takzvaní „teológovia“. Treba, aby sme poznali pravdivú náuku Cirkvi aj o hriechu aj o Božom milosrdenstve, lebo toto je nesmierne dôležité pre náš život! Veď denne sa vo svojom živote stretávame s osobným hriechom i hriechmi druhých a denne potrebujeme Božie milosrdenstvo. Niekedy deti prakticky s „materinským mliekom“ nasávali modlitbičky, jednoducho spoznávali Boha a postupne sa učili aj šesť hlavných právd. Jedna z nich je: „Boh je spravodlivý sudca, ktorý dobrých odmeňuje a zlých  tresce“. Ešte to by sme si zapamätali, že Boh dobrých odmeňuje, ale žeby mal zlých trestať?! My sme ani tak nezrušili trest, hoci aj to sa už stáva, ale že by som bol až taký zlý, že by ma Pán Boh mal trestať? A tu sa človek dostáva do druhého extrému ‒ človek už nežije v nejakom strachu pred Bohom, ale už vlastne nerozumie alebo neuznáva, že by sa mohol dopustiť niečoho, za čo by ho Boh milosrdný a Boh milosrdenstva, mohol potrestať! Preto aj otázka večného trestu, večného zatratenia sa dostáva do pozície: „však, peklo už ani neexistuje“. My sme si už navykli hovoriť len o tom, čo dosiahnuť na tejto zemi a už zabúdame na to, že my sme určení pre večnosť, že Boh nám dáva, ponúka večný život, ale je tu aj nebezpečenstvo večného zatratenia. Z pekla sa začali robiť žarty a keď sú peklo a čerti na smiech, tak to „netreba brať vážne“. Dnes sa už tak žije  a jednoducho to, čo sa počúvalo v kostole, ale i v rodine predtým, „už aj tak neplatí“. Ale platí! Slová Pána Ježiša, kde všetkých, ktorí sa stavali proti Bohu a nechceli robiť pokánie na svoju záchranu, bude musieť poslať do večného ohňa (porov. Mt 13,41-42), tie platia. On neprišiel zrušiť ani zákon, ani prorokov, pretože toto je Božia pravda. Peklo si človek vyberá sám, keď sa rozhoduje, ako bude žiť a aké pravidlá bude rešpektovať. Ježiš zomrel za všetkých, ale tí, ktorí pohŕdajú vykúpením ‒ zaplateným krvou a smrťou Ježiša Krista, sami kráčajú k zatrateniu. To nie je niečo, čo si človek vymyslel.  

Môžeme to pripodobniť k niektorému matematickému alebo fyzikálnemu zákonu, ktorý platí, či sa to niekomu páči alebo nie. Teda, ak hovoríme aj o treste, aj o večnom zatratení, tak znova zvážme to, čo sme prežili počas Svätého Trojdnia a na Veľkú noc. Keby nebolo hriechu a pekla, zostúpil by Pán Ježiš z nebeskej slávy do problémov tohoto sveta? Prešiel by celú krížovú cestu a potupne zomrel na kríži? Hovoril a varoval by ľudí pred večným zatratením a večným ohňom? Mnohí kresťania, vyznávači, svätci, mučeníci by tiež prechádzali vo svojom živote krížovou cestou a obetovaním vlastného života podľa príkladu nášho Vykupiteľa? Milí bratia a sestry, tieto myšlienky nás nemajú privádzať k strachu, ale majú nás privádzať k pravde o Božom milosrdenstve. O tom, že Boh keď vidí aj toho najväčšieho hriešnika ako sa kajá, ako ľutuje svoje hriechy, Boh je vtedy akoby „bezmocný“ a  neostáva mu nič, iba odpúšťať, lebo nás miluje bez miery. To ako vy, mamy ste veľakrát odpustili aj „neodpustiteľné“, lebo vám to srdce inak ani nedovolí. Ale Boh je ešte väčší ako srdce mamy. Toho by sme sa mali držať a mať to na pamäti. Spomeňme si na nádherné podobenstvo o márnotratnom synovi, o prijatí syna, ktorý potom, čo sa nevďačne odvrátil od otca, prichádza naspäť domov (porov. Lk 15,11-32). Spomeňme si na Petra, veď sme o ňom uvažovali počas Svätého trojdnia ‒ ako trikrát zaprel Krista, ale Ježiš nezrušil prisľúbenie: „...na  tebe postavím Cirkev“ (Mt 16,18), lebo vedel, že človek je krehký, že sme slabí - každý jeden, či je to biskup, či je to pápež! Každý jeden sme slabí, máme svoje hriechy a všetci potrebujeme Božie milosrdenstvo. Len si treba priznať: Bože ja ťa potrebujem, potrebujem tvoje odpustenie, tvoj dotyk. Odpoveďou Boha je to, že  sa skláňa k nám, ukazuje nám cestu k spovednici a hovorí: Tam začni, urob tento krok! Pretože to nie je o nejakej fikcii alebo o tom, čo si ty vymyslíš, že ja ti budem odpúšťať. Nie, ja som povedal ‒ ako sme to počuli v dnešnom evanjeliu: „Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané“ (Jn 20,23). Túto moc dal katolíckym kňazom. Či máme pohľad na kňaza taký alebo  taký, túto moc kňaz má! Boh si praje, aby prvý krok milosrdenstva sa udial cez spovednicu, lebo z vlastnej vôle, z vlastnej sily sa nám to nepodarí. Ježiš svätej Faustíne viackrát povedal ako ho bolí, keď človek zostáva voči tejto ponuke ľahostajný. V Denníčku čítame: „Nedôvera duší mi ide roztrhnúť vnútro. (D 50) Ježišovi ide roztrhnúť srdce, lebo človek sa ignorantsky správa voči jeho ponuke Božieho milosrdenstva. Pán hovorí ďalej svätej Faustíne, že myslí na to, čo bude s hriešnikmi, ak nebudú čerpať z jeho umučenia. V jeho utrpení je celé more milosrdenstva. Aká obrovská ponuka. A keďže sr. Faustína mala možnosť vidieť umučeného Pána Ježiša, napísala: „Povedal mi: Ty si moje srdce, hovor hriešnikom o mojom milosrdenstve. Pán mi dal vnútorne spoznať celú priepasť svojho milosrdenstva voči dušiam a spoznala som, že to, čo som napísala, je naozaj len kvapka“ (D 1666).

Ani sa to opísať nedá, čo je Božie milosrdenstvo, hoci v Denníčku čítame také nádherné slová! Nedokážeme si ani predstaviť veľkosť Božieho milosrdenstva. Sestra Faustína zažila niečo podobné, ako keď umieral svätý Tomáš Akvinský, veľký teológ a filozof, keď ho v ostatných chvíľach života ešte žiadali, aby povedal, napísal niečo, čo v ňom z hľadiska teológie dozrievalo možno celý život.  Čo povedal? „To všetko, čo som doteraz napísal, to je nič oproti skutočnej veľkosti Boha! Už aj zbytočne písať, tak veľký je Boh, že sa to opísať nedá!“ Sv. Faustína hovorí, že čo sa jej podarilo napísať o Božom milosrdenstve, je len kvapka z toho, aké úžasné a veľké je Božie milosrdenstvo. Pán Ježiš jej umožnil aj podieľať sa na jeho umučení a utrpení za spásu sveta. Tiež jej dával spoznať silu svojho víťazstva „Počas zmŕtvychvstania som videla Pána v kráse a jase. Povedal mi: „Dcéra moja, pokoj s tebou." Požehnal ma a zmizol. Moju dušu naplnila neopísateľná radosť a veselosť“ (D 1067). Keď videla vzkrieseného Ježiša, prežívala radosť a ešte viac žasla nad tajomstvom Božieho milosrdenstva. Ježiš, ktorý bol zabitý pre naše hriechy, prináša nám pokoj, odpustenie a lásku. „Dnes počas zmŕtvychvstania som uvidela Pána Ježiša vo veľkej žiare. Pozrel na mňa s takou láskou, že moja celá duša utonula v ňom.“ To nie sú len emotívne výlevy sv. Faustíny, to sú hlboké mystické zážitky, ktoré prežívala. Obraz Božieho milosrdenstva, na ktorý tu môžeme pozerať, obrazy, obrázky Božieho milosrdenstva, dnes už nájdeme v každom kúte sveta. Vďaka Bohu! Boh plný milosrdenstva sa nebojí osloviť ani najväčších hriešnikov, ktorí s Bohom a Cirkvou už dávno nechcú mať nič spoločné. Každého, aj toho najväčšieho hriešnika milosrdný Pán Ježiš znova oslovuje a volá späť: ,Poďte, vráťte sa ku mne všetci... ja vás milujem, veď som kvôli vám neváhal zomrieť na kríži! Moje roztiahnuté ruky sú potvrdením, čo som vám povedal: keď budem vyzdvihnutý, všetkých pritiahnem k sebe!´ (porov. Jn 12,32). Ale na túto šancu, ponuku, je potrebná naša odpoveď.  

Kríž a obraz Milosrdenstva, ktorý už nachádzame v každom kúte sveta, potvrdzuje Ježišovo pozvanie: ,Poďte, poďte, nech by čokoľvek bolo vo vašom živote, a znova spočiňte v objatí Boha a Cirkvi tak, ako v dnešnom evanjeliu spočinul apoštol Tomáš. Nebojte sa toho.´ Tento obraz nás volá. Volá nás, ako istá matka volala svoju dcéru, ktorá skončila v podsvetí Chicaga. Na začiatku svojej bludnej cesty sa jej zdalo všetko zaujímavé, ale nakoniec z toho všetkého ostala len bieda. Zabávala sa s mnohými kamarátkami a „priateľmi“, ale hlboko v jej srdci bola túžba zblúdenej dcéry po skutočnom domove. Po celé tie roky čakala na ňu jej mama. Tak rada by k nej išla, tak rada by ju hľadala, ale kde? Láska je však vynaliezavá. Mama sa rozhodla, že jej napíše list. Lenže kde ho poslať? Adresu jej dcéry už niekoľko rokov nevie ani kriminálna polícia a tak si dá urobiť veľa fotiek svojej bolesťou zostarnutej tváre, nalepí na papiere a dole napíše: „Poď domov, mama ťa čaká!“ Vzala plagáty s fotografiami, rozniesla ich do krčiem a barov chicagskeho podsvetia a požiadala, aby ich tam mohla vyvesiť. Bude to na niečo dobré? Prečíta si to jej dcéra? Dá si povedať?! Vonku je tma, v jednom bare vyhráva kapela škaredé pesničky. Týmto hniezdom hriechu poprechádza mladá žena s prázdnou dušou a so skazeným životom. Zrazu sa zastaví ako zasiahnutá bleskom. Na stene visí fotografia nejakej starej ženy, veľmi ubolenej. Vydral sa z nej srdcervúci výkrik: „Mamička!“ O niekoľko hodín, už bola v bezpečí domova. Päť slov – to nie je veľa – „Poď domov, mama ťa čaká!“ Päť slov. Ale v týchto piatich slovách je tiež obsah toho „listu“, ktorý nám, každému jednému, posiela Boh: „Poď domov! Poď domov, ja ťa milujem, ja Ježiš. Poď domov... Vráť sa ku mne. Ja ťa čakám. Poď, neboj sa. Pomôžem ti urobiť aj prvé kroky.“

Príbeh je silný a dojímavý, ako je dojímavý aj každý návrat do domu, ktorý voláme Cirkev. Apoštol Tomáš najskôr neuveril ‒ ako sme počuli v evanjeliu. Prečo? Jeden z dôvodov bol aj ten, že nebol s apoštolmi pri ich prvom stretnutí so  zmŕtvychvstalým Pánom. Ale Ježiša opravdivo poznal až v spoločenstve apoštolov, na ktorých Ježiš postavil svoju Cirkev. V jednote s apoštolmi, ináč to nejde, a v jednote s ich nástupcami je možné spoznať pravdivo Ježiša Krista. Teda, tak, ako sme vážne hovorili o hriechu človeka, tak ani o Božom milosrdenstve nemôžeme hovoriť len nejako emotívne, rozcítene. Lebo k plnému dosiahnutiu Božieho milosrdenstva sa ide cez svätú spoveď a moc odpúšťania hriechov, ktorú Ježiš zveril katolíckym kňazom ako sme počuli: „Komu odpustíte hriechy, budú odpustené...“ Dcéra z tohoto silného príbehu, ktorý sme si pred chvíľou vypočuli, by sa nikdy nevrátila k matke, kedy pred fotkou ostala len plakať. Jej plač by mohol byť stále silnejší, mohla by priam „revať“, ale čo z toho, keby neurobila kroky smerom k domu svojej mamy. Aj my sa môžeme rozcítiť, rozľútostiť, ale musíme aj urobiť kroky smerom k zmiereniu sa s Bohom cez spoveď. Toto je pravdivé pochopenie ponuky Božieho milosrdenstva. Až tak sa dostavilo aj do duše tejto dcéry šťastie, pokoj a náprava. Ježišovo Srdce plné milosrdenstva neustále čaká na každého z nás. Jeho pozvanie prísť k Nemu platí neustále. Tak to znelo z Fatimy. Tak to znie z Lagiewnik. A dopovedzme, že tak to znie teraz aj z Cinobane, ale aj z každého jedného katolíckeho kostola, kde sa dnes slávi Nedeľa Božieho milosrdenstva. Amen.