Zmysel a sila pôstu

1. pôst. ned./B - Homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave 18. 2. 2024

V našom prostredí je bežnou praktikou, že športovci pred významným stretnutím alebo šampionátom majú sústredenie. My sme začali pôstne obdobie a tiež sme pozvaní k sústredeniu sa nad tajomstvami našej spásy, nad Ježišovým utrpením, smrťou, ale aj Ježišovým slávnym zmŕtvychvstaním. Po krste v Jordáne hnal Duch Ježiša na púšť. Už toto slovné vyjadrenie v evanjeliu svätého Marka, ako sme to dnes počuli (Mk 1, 12-15), môže vzbudiť našu pozornosť. Prečo Duch hnal Ježiša na púšť; akoby sa bol niečím previnil, že ho bolo treba vyhnať na púšť? Nie! O chvíľu si to aj vysvetlíme, hoci práve opis tohto príbehu je v Markovom evanjeliu kratší ako u Matúša a Lukáša, bez dialógu, ktorý nasleduje medzi Ježišom a diablom, teda kde je konkretizované pokúšanie Pána Ježiša. Aj keď to nie je spomenuté, predsa už dostávame a zároveň ponúkame prvú odpoveď na to, prečo Duch hnal Ježiša na púšť. Teda, aj keď u Marka je len krátka zmienka o pokúšaní Pána: „Na púšti bol štyridsať dní a satan ho pokúšal“, pobyt Ježiša na púšti pripravuje každého na zápas s diablom. Cez tento zápas prešiel prvý Ježiš a ukázal nám, ako bojovať. Sústredíme sa na dve veci, ktoré je dôležité spomenúť v súvislosti s dnešným evanjeliom: na púšť a na samotný pôst.

Pre Izraelitov je púšť stále miestom, ktoré im pripomína 40-ročnú cestu, ktorú museli prejsť pri úteku z Egypta na slobodu ‒ z otroctva na slobodu. Ale to putovanie na púšti, ako si dobre pamätáme zo Starého zákona, bolo sprevádzané neustálou skúškou voľby: medzi otroctvom a slobodou, medzi bezpečím ‒ aj keď v reťaziach a výzvou nového života, ktorý si vyžaduje odhodlanie a stojí úsilie. Koľkokrát boli utekajúci Izraeliti pokúšaní vrátiť sa k hrncom, ktoré mali v Egypte, pretože strádanie na púšti iste nebolo jednoduché, bolo náročné! Aj keď prežívali slobodu, v rámci tohoto úteku predsa zakusovali náročnosť života v slobode. Stále bolo v nich pokušenie radšej sa vrátiť späť do Egypta a žiť tam hoc aj v otroctve, no ale mať aj cibuľu aj cesnak, aj všeličo ďalšie, teda základné veci na prežitie. Dá sa povedať, že toto je stále pokušenie človeka, pokiaľ žijeme na tejto zemi.

Pán Ježiš je teda hnaný na púšť. Tiež sa ponára do príbehu 40-ročného úteku Izraelitov z otroctva. Ježišov zápas na púšti akoby chcel predstaviť zápas, život každého jedného človeka, ktorý sa vydá na cestu k Bohu a teda k slobode. Ale na tejto ceste k Bohu a spolu-kráčania s Bohom sme každý jeden pokúšaní znova sa odvrátiť od Boha a žiť bez neho. Žiť v otroctve hriechu, pretože kráčať s Bohom je niekedy náročné. Vtedy sa nedívame na to, že hoci s námahami, ale máme slobodu, lebo otroctvo hriechu niekedy človekovi vonia viac a viac ho priťahuje. Ježiš teda sám prešiel týmito skúškami. Celý zápas a rozhovor pokušiteľa s Ježišom máme opísaný v evanjeliách Matúša a Lukáša (Mt 4, 1-11; Lk 4, 1-13). Do pozície dialógu s pokušiteľom môžeme dosadiť nás samotných. Každý jeden si v tejto chvíli môže premietnuť, čo, aké podoby, aké formy pokúšania vstupujú do nášho života vtedy, keď sme odhodlaní kráčať za Ježišom. A čím viac chceme ísť za ním a viac sa mu priblížiť, tým väčšmi pokušenia zosilnievajú.

Teda ani my sa nevyhneme púšti. Budeme neustále vystavovaní týmto skúškam, pokušeniam vzdať sa života podľa evanjelia a vybrať si zdanlivo ľahšiu cestu. Počas pôstneho obdobia sme však pozvaní robiť aj niečo iné a niečo naviac, než sme možno obvykle zvyknutí. Možno intenzívnejšie alebo precíznejšie či viac do hĺbky. Možno práve tieto skúšky tela i ducha nám ešte väčšmi pomôžu vrátiť sa k Bohu, alebo pozvať  Boha do nášho života, vrátiť do centra nášho života Božie slovo. Možno sa tak stane práve cez samotný pôst, ktorému treba nanovo vrátiť jeho význam, pravdivú podobu a pravú tvár. Každé náboženstvo pozná pôst a aj v Starom i Novom zákone pôst má svoje pevné miesto. Postil sa Ján Krstiteľ, dá sa povedať, že celý život. Sám Ježiš, ako to bolo už spomenuté, svoje verejné účinkovanie a ohlasovanie začal 40-dňovým pôstom. Keď sa neskôr pri jednej príležitosti učeníci neúspešne pokúšali vyhnať diabla, Ježiš ich poučil: „Tento druh sa nedá vyhnať ináč, iba modlitbou a pôstom“  Mt 17, 21). Podľa Ježišovho príkladu Cirkev vždy považovala pôst za prostriedok na vyháňanie satana, na víťazstvo nad satanom. Aj v službe exorcistov modlitba a pôst sú najsilnejšími prostriedkami. Ak čítame životopisy otcov púšte, životopisy mnohých svätcov, aj tam vnímame veľké pokúšanie, veľké úsilie pokušiteľa zvrátiť týchto ľudí z Božej cesty.

Na postiacich sa ľudí sa diabol veľmi hnevá. Je dobré si pripomenúť, že aj prví kresťania sa postili dvakrát v týždni ‒ v stredu a v piatok. Stredajší pôst bol pokáním za Judášovu zradu a piatkový pôst súvisel s dňom Ježišovho ukrižovania. Modlitba, pôst, almužna ‒ sú piliere praxe našej viery. Pripomíname si to zvlášť na Popolcovú stredu, keď čítame v evanjeliu Ježišove usmernenia, o almužne, modlitbe a pôste (porov. Mt 6, 1-6. 16-18). Keď hovoríme o pôste v súčasnosti, možno mnohým z vás, nie je neznámy odkaz z Medžugoria o dvojdňovom pôste v priebehu týždňa v stredu a v piatok ‒ o chlebe a vode ‒ a aj to niektorí praktizujete. Je treba odhaliť hlboký význam pôstu, o ktorom rozprávame, ale aj to, prečo práve tieto znaky ‒ chlieb a voda. Pretože voda je jednak potrebná, pre náš život nenahraditeľná, ale tiež nám pripomína náš krst. A práve cez krst sme boli zrodení  pre Boží život a pre večný život. Chlieb nám zas pripomína Eucharistiu ‒ Chlieb večného života. Mnohí, ktorí chodievajú do Medžugoria ako pútnici a praktizujú aj tento  dvojdňový pôst v priebehu týždňa, sami konštatujú, ako väčšmi zatúžili vo svojom živote po čistote, po očistení a tiež pocítili nový hlad po prijímaní  Eucharistie, Chlebe večného života.

Je teda vhodné zamyslieť sa nad skutočnosťou, že v súčasnosti pôst v živote Cirkvi takmer stratil svoj význam. Tu musíme aj my, kňazi vyznať „mea culpa“ a priznať si svoju vinu, pretože aj z kazateľníc sa nesprávne vysvetľoval a možno stále vysvetľuje význam pôstu aj samotné praktizovanie pôstu. V našej viere stále platí, že v piatok sa nejedáva mäso a to z úcty voči ukrižovanému Ježišovi Kristovi, k jeho utrpeniu. Samozrejme, či už cirkevné právo alebo Katechizmus katolíckej cirkvi uvádzajú možné náhrady, ale princíp zrušený nie je, hoci mnohí hlásajú aj z kazateľníc: v piatok už možno jesť mäso. Nikto nezrušil tento príkaz či zákaz! Platí: piatok ako deň pôstu aj keď v cirkevnej praxi ostali už len dva dni prísneho pôstu a to Popolcová streda a Veľký piatok. A ešte je treba pripomenúť aj pôst pred svätým prijímaním a to jednu hodinu pred svätým prijímaním. Samozrejme, ak myslíme v tomto prípade na chorých, ktorí berú lieky alebo musia niečo zjesť, aj kvôli tým liekom, chorých tento pôst nezaväzuje. Treba brať do úvahy veľkú starostlivosť a ústretovosť Cirkvi voči všetkým možnostiam či situáciám, ktoré sa môžu nejakým spôsobom v živote prejaviť, lebo láska, ako ju praktizoval Ježiš, je prvoradá.

Ďalší dôvod, prečo sa stalo, že pôst mohol ustúpiť do úzadia a prestali sme ho rozumieť a chápať je to, že predsa len, už žijeme v blahobytnej spoločnosti, aj keď každý stále bedáka... Už aj západný svet nás vníma tak, že už nepotrebujeme podporu zo Západu, lebo už sme na takej úrovni, že si máme pomôcť sami. V blahobytnej spoločnosti, kde nič nechýba, tak už chýba pôst, lebo už nie je na to priestor. Vypadlo to nejako zo slovníka, či z denného režimu nejedného človeka, aj veriaceho. A tak už málokto potom rozumie významu pôstu v sebazapieraní a neodhaľuje jeho pozitívnu hodnotu, tak ako o nej hovorí aj štvrtá pôstna prefácia: „Lebo ty v nás telesným pôstom krotíš zlé sklony, dvíhaš myseľ, udeľuješ silu čnosti a dávaš odmenu skrze nášho Pána Ježiša Krista.“ Krotíš zlé sklony, dvíhaš myseľ, udeľuješ silu čnosti, dávaš odmenu... To je to všetko, čo potom prichádza u postiaceho sa človeka. To sú skúsenosti stáročí, ktoré je treba neustále nanovo obnovovať. Pôst uvoľňuje sily, povznáša ducha, otvára naše srdce Božej láske. Iste, každý si musíme nájsť vlastnú mieru pôstnej praktiky, ako som spomenul ‒ aj vzhľadom na svoj  zdravotný stav, ale Cirkev aj tu je otvorená a ponúka rôzne možnosti a tak každý nejakým spôsobom pôstny charakter môže zachovávať. Je dobré, ak k tejto praxi života viery sú vedené už aj deti, hoci niekto bude balamutiť rozumy, že to je trýznenie alebo niečo také. Patrím ešte ku generácii a keď sa pozerám na vás, nie som sám, keď sa pamätáme na pôst, napríklad aj na Štedrý deň, keď už všetko rozvoniavalo a bol pôst, ako nám dobre škvŕkalo v bruchu. Ale prežili sme, nie? Koľko iných praktík ‒ Popolcová streda, každý piatok či Veľký piatok. Boli sme k tomu vedení a neuškodilo to nikomu, práve naopak, mohlo to vždy vyšľachtiť nášho ducha. Okrem týchto vecí sa zabúda na to, čo je vlastne aj v evanjeliovom príbehu tak dôležité, že pôst pripravuje na zápas proti silám zlých duchov. Satanovo účinkovanie vo svete je čoraz viditeľnejšie, ničivejšie a prítomnosť zlých duchov pociťuje čoraz viac veriacich. Mnohí sú posadnutí, žiadajú pomoc od kňazov. Možno k tomu prispieva aj veľa fantastických filmov o exorcistoch. Veľakrát nie sú pravdivé, lebo tam ide o senzáciu a biznis. Filmy sa robia preto, aby sa dobre predávali a nie preto, aby ukázali pravdu. V mnohých diecézach sú aj exorcisti, v našej zatiaľ nemáme.

Veľmi dôležité je však tiež to, aby človek pri duchovných problémoch začal najskôr sám prežívať hĺbku duchovného života. Lebo mnohí si predstavujú, že mám duchovný problém, prídem za kňazom, on urobí nejaké čáry-máry a o chvíľu už odchádzam plne uzdravený domov. Nie! Ty musíš začať duchovný život! Ty musíš začať život modlitby, ty musíš začať sviatostný život. Ako som to zdôraznil aj v pastierskom liste na Nový rok: „Duch Svätý nám ponúka dary, ale žiada našu spoluúčasť!“ Pochopiteľne Boh sa isto neohraničuje ani týmito mojimi slovami, koná slobodne a môže veľakrát urobiť všeličo aj proti takýmto pravidlám. Ale On sám nás pozval: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž ...“ (Lk 9, 23), nech mi dôveruje, nech ma nasleduje a nech prežíva svoj život viery. Postiť sa znamená prijať podstatnú formu kresťanského života. „Musíme sa vrátiť k spoločným formám cirkevnej kajúcnosti“, povedal v blahej pamäti pápež Benedikt XVI. Teda, ak hovoríme o význame pôstu, ako som to spomenul, vidíte, že tu nejde o chudnutie, tu nejde o nejakú diétu, ktorá nás zoštíhli alebo vykoná niečo podobné. Aj to môže byť dôsledok, pochopiteľne, ale podstatný je predovšetkým duchovný rozmer nášho osobného zušľachťovania sa a prípravy. Väčšmi sa ovládať a lepšie reagovať na všetky situácie života.

Teda cieľ pôstu musí byť predovšetkým duchovný. Pôst nás má zjednocovať s Pánom Ježišom. Ak by sme toto stratili z nášho zreteľa, vlastne sa nedosiahne žiaden duchovný účinok. Pôst naozaj posilňuje našu vôľu, aby sme tak ľahko nepodľahli zvodom temnoty, nedali sa oklamať, pôst nás robí citlivými na Božiu pravdu. A budeme citlivejší aj na vnímanie svojich hriechov. Cez pôst lepšie rozpoznáme, čo v našom živote nie je v poriadku a ľahšie potom nastúpime na cestu pokánia a obrátenia. To všetko sa začína v našom srdci a pokračuje cez spovednicu vo sviatosti zmierenia, k obnove nášho duchovného života a k jeho posilneniu.

Milí bratia a sestry, teda aj my sme nastúpili s Pánom Ježišom na toto 40-dňové putovanie, ktoré má jasný cieľ ‒ naša sloboda v Bohu, v Ježišovi Kristovi. Ale  buďme ostražití, lebo aj počas pôstu budeme pokúšaní znova sa obrátiť a vrátiť sa k hrncom Egypta. A tak si vyprosujme navzájom potrebnú silu na tejto ceste putovania, ale zároveň veľmi pamätajme aj na to, aké veľmi dôležité je aj naše úsilie, prispenie, naša ochota a spoluúčasť v spolupráci s Božou milosťou na tejto ceste putovania. Amen.