Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

Radosť, ktorá je úprimná a neskončí

Streda 5. týž./B - homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave m7. 2. 2024 (v priamom prenose do Rádia Lumen)

Keď sme minulý mesiac rozjímali o prvom ovocí Ducha Svätého podľa svätého Pavla z listu Galaťanom (5, 22-23) ‒ o láske, a neobišli sme nádherný hymnus lásky z prvého listu Korinťanom (1Kor 13, 1-8), zvolil som pre katechézu názov: „Láska je... potrebná“. Katechézu, ktorú som predniesol, možno nájsť aj na našej webovej stránke. Prečo názov: Láska je... potrebná? Poviem to bez dlhých rečí. Bez lásky môže niečo trvať do istého času zo zotrvačnosti, ale napokon sa všetko zrúti. Preto odporúčam prečítať si nielen spomenutý Prvý list Korinťanom, ale aj Jánove listy. Ako nádherne na túto tému píše sv. Ján. Treba to povedať dnes, keďže technika umožňuje nevídané veci, ale často sa bagatelizujú dôsledky technického rozvoja alebo sa o tom vôbec nehovorí. Samozrejme hovoríme o dôsledkoch pre človeka a v tejto chvíli nemám na mysli len hrozné zbrane, ktoré sú tiež na vysokej technickej a sofistikovanej úrovni, ale spomeniem aj značne chúlostivú oblasť ľudského života, v ktorej sa nie veľmi rozumie a cíti nutnosť rozmeru lásky.

Aj vy ste iste zaregistrovali z viacerých dokumentárnych filmov, že počas 2. svetovej vojny sa v Nemecku rodili takzvané „Hitlerove deti“. Ochotné dievčatá a ženy splodili s vojakmi odchádzajúcimi na front deti, nakoľko vojna spôsobovala veľké straty aj Nemcom. Filmová propaganda ukazovala veľkú radosť z narodených detí, veľké nemocničné izby, samé bábätká. Radosť pozrieť. Zabudlo sa však na jedno. Aj keď tieto deti boli počaté prirodzeným spôsobom, boli počaté bez lásky. Ďalšia starostlivosť o ne bola ako na bežiacom páse, bez rodičovskej lásky. Dôsledok toho všetkého však už filmová propaganda neukázala. Úmrtnosť týchto detí bola veľmi vysoká, preto Nemci od tohto projektu neskôr odstúpili. Ale o tom, aká vysoká bola úmrtnosť sa nesmelo hovoriť. Dnes, keď bezdetní manželia túžiaci po dieťati, čo iste je silná prirodzená túžba, prijímajú technickú ponuku niektorej z metód mimo prirodzeného počatia, neriešia dôsledky. Už ani mnohí veriaci neriešia, koľko oplodnených vajíčok, teda ľudských jedincov sa pritom zničí. A už vôbec sa nepúšťajú do sveta témy o vnútorných stavoch takto vzniknutých a zrodených ľudí, ktorých samozrejme máme zahŕňať napriek tomu všetkému nesmiernou láskou. Riešením pre bezdetné manželstvá je najvhodnejšie osvojenie si dieťaťa. Je to obeta, tak ako prijatie aj prirodzeného potomka do svojej rodiny. A napokon, keď sa aj v prirodzenej rodine nedostane dieťaťu náležitá láska, akú veľkú traumu prežíva toto dieťa možno aj celý život, aj ako dospievajúci a dorastajúci.

Ovocím Ducha Svätého nie je ani manipulatívna láska, ktorú by sme skôr označili za „takzvanú“ lásku, ktorá si iného chce opantať a ovládať. Rozlišovať treba aj medzi vzplanutím, ktoré nebýva trvalé a opravdivou láskou, ktorá potrebuje celoživotnú starostlivosť. Lebo všetky kamufláže, teda tie nepravdivé podoby lásky, spôsobujú veľmi veľa zranení a často sa môžu proti tým, ktorí „lásku“ takto forsírujú, aj obrátiť a vyvolať hnev, zlobu, pomstu i ďalšie negatívne reakcie, ktoré tiež spomína svätý Pavol apoštol v Liste Galaťanom (porov. Gal 5, 19-21) alebo ako sme ich počuli v dnešnom evanjeliu, čo všeličo negatívne môže vyjsť z ľudského srdca (pozri Mk 7, 21-23). Veľmi potrebná je láska, ktorá by pozitívne pretvárala človeka a svet. Je nenahraditeľná. Láska je potrebná a nenahraditeľná! Ako veriaci ľudia so svätým Pavlom vyznávame, že je ovocím Ducha Svätého.

Ako je to však potom u ľudí, ktorí sú slabo veriaci alebo neveriaci, ani nepokrstení ‒ môžeme v ich prípade hovoriť o láske, ako o ovocí Ducha Svätého? Veď mnohí títo ľudia sú naozaj veľmi šľachetní a láskaví. Tu nech nám pomôže aj učenie sv. Jána Pavla II., ktorý hovoril, že každý človek dostal Ducha Svätého v určitej miere. Teda každý môže prinášať ovocie Ducha Svätého. Tak ako Ježiš Kristus zomrel za každého človeka, takisto Duch Svätý sa dáva každému jednému človekovi, hoci nie v rovnakej miere, ale každý môže prinášať jeho ovocie. Videli sme to možno na mnohých záchranných prácach, či spomeniem tragédiu „Dvojičiek“ v Spojených štátoch (11. septembra 2001), kde medzi záchranármi neboli len veriaci a kde pri záchranných prácach záchranári riskovali svoje životy a teda nešlo len o profesionalitu, ale o nasadenie vlastných životov kvôli záchrane iných. Čo hovorí Pán Ježiš, na adresu týchto ľudí? „Nikto nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí život za blížneho“ (porov. Jn 15, 13). Pán Ježiš ešte dodáva ‒ aj za nepriateľa – kto položí život za iného, tam je opravdivá láska!

Ak teda platí, že každý dostal Ducha Svätého a môže prinášať ovocie Ducha Svätého a teda aj lásku, ako je potom možné, že skôr badať, akoby sa láska už úplne vytrácala z tohoto sveta, dokonca aj medzi najbližšími, aj v rodine!? Uvediem prirovnanie, ktoré ako sa hovorí „pokuľháva“, takže nemusí celkom vystihnúť, čo chcem povedať, ale porozumieme. Keď hovoríme o ovocí Ducha Svätého, ktorému predchádza dar, ktorý sme dostali ‒ dar Ducha Svätého. Porovnajme to s každou mamou, ktorá pretože má rada svoje dieťa, každé ráno mu prichystá do školy desiatu. Synáčik, dcérenka, ju však zakaždým vyhodí do koša. Učitelia, ale aj iní konštatujú, že asi nikdy nebola taká neúcta voči chlebu ako teraz. Kto je na vine? Boh, ktorý nás obdaroval, ktorý nám dal aj chlieb? Rodič, mama, ktorá prichystala desiatu? Kde je koreň tejto neúcty? Naozaj je na vine Boh, keď niet úcty a lásky aj medzi najbližšími a mnohé počiatočné dary, ktoré sme dostali od Boha, obrazne povedané, „hádžeme do koša, do smetí“?!

Ak máme dnes spomenúť ďalšie ovocie Ducha Svätého, a to radosť, podľa sv. Pavla, ona vychádza z lásky Božej, z Božieho milosrdenstva, lebo Boh je Láska a tí, ktorí prijímajú Boha, prijímajú lásku a ktorí chcú žiť v láske, žijú v Bohu. Znova odporúčam listy sv. Jána. Radosť vychádza z Božej lásky, ktorej predchádza otvorenosť voči Bohu i ľuďom - aby sme ju mohli prijať. Spomeňme si na niektoré udalosti z evanjelia, kedy sa Ježiš dotkol svojou láskou srdca človeka, ktoré sa otvorilo a človek prežil nesmiernu radosť. Ale to nebolo len nejaké vzplanutie alebo len vytešovanie sa zahľadené do seba, pretože dotyk Božej lásky bol tak mocný, že človek potom následne začal vo svojom živote konať konkrétne kroky k dobru iných.  Spomeňme si na Zacheja, ktorý prežíval takú radosť zo stretnutia s Pánom Ježišom, že bol ochotný všetko nakradnuté vrátiť štvornásobne (porov. Lk 19, 1-10). Spomeňme na ženu hriešnicu, tiež dotknutú láskou Ježiša Krista, ako mu slzami umývala nohy a vlasmi ich poutierala, neľutovala ani vzácny voňavý olej, ktorým mu pomazala nohy (porov. Lk 7, 36-50). Spomeňme aj svätého Štefana, prvého mučeníka (porov. Sk 7, 54-60). Vo svojom ohrození života a mukách videl otvorené nebo a v radosti prežíval smrtiace kameňovanie, čo je z čisto ľudského hľadiska nepochopiteľné.

Príkladov z Nového zákona, z dejín Cirkvi je nesmierne veľa. Ale Štefanov  príbeh predznamenal jednu zvláštnosť, ktorú chcem spomenúť. Ide o udalosť, keď sa rozradostení apoštoli vrátili z jednej z prvých misií k Ježišovi a plní radosti hovorili, ako sa im na tejto misijnej ceste darilo..., že sa tešia ako vyháňali zlých duchov, ako sa im poddávali a tak ďalej. A čo im vtedy povedal Pán Ježiš? „Nie z toho sa radujte. Ale radujte sa z toho, že vaše mená sú zapísané v nebi“ (porov. Lk 10, 19-20). Ježiš tým ukázal smerovanie a zavŕšenie radosti. Povedal jasne, že nám ponúka opravdivú radosť a nie lacné krátkodobé „pozlátko“. Dnes už aj veriaci ‒ mám na mysli pokrstených a po birmovaných ‒ sa veľmi nedívajú na večnosť alebo do večnosti. Mnohí ľudia prijali presvedčenie synov tohto sveta, ktorí chcú všetko dobré tu na zemi a to hneď. Niekedy aj nečestnými spôsobmi. Ale bez pohľadu viery na nebo nedokážeme mnohým veciam porozumieť. A už vôbec nie porozumieť radosti svätého Štefana, mučeníka; viere napríklad včerajšieho svätca Pavla Mikiho a jeho spoločníkov, japonských mučeníkov zo 16. a 17.storočia, ktorých išli ukrižovať a oni za to vzdávali vďaky Bohu, že aj cez toto hrozné ukrižovanie môžu vydať svedectvo o vernosti Bohu. A koľkí ďalší... Naozaj zaujímavý je príbeh Rogera Warrena z Lambestru zo 16.storočia, keď ho odsúdili na smrť obesením, pretože pomáhal katolíckym kňazom a poskytol im prístrešie. Dali mu na krk slučku, ale keď odtiahli rebrík, povraz sa roztrhol a Warren spadol na zem. O chvíľu sa  prebral, kľakol si a ticho sa modlil. Oči mal upreté na nebo a tvár mu žiarila od radosti. Veliteľ popravy mu ponúkol slobodu, ak sa zriekne svojej viery. Warren vstal a povedal: „Som ten istý ako predtým, stále som pripravený zomrieť za Ježiša Krista. Urobte so mnou, čo chcete.“ Rýchlo vybehol po rebríku k nástroju svojej blízkej smrti. Kričali na neho, čo to má znamenať. Veliteľ zvolal: „Prečo tak naponáhlo?“ Warren odpovedal: „Keby ste vy videli, čo som ja práve videl, aj vy by ste sa ponáhľali na smrť ako ja.“ Druhý pokus obesenia už vyšiel. Ponáhľal sa na smrť. Čo videl? Je vysoko pravdepodobné, že to, čo aj svätý Štefan ‒ otvorené nebo.

Áno, z ľudského hľadiska je to pre nás neuveriteľné a nepochopiteľné. Ale aj keď by sme to všetko ešte nedokázali vo svojom živote zvládnuť, neprestaňme dvíhať svoje oči k nebu, lebo tam je naša vlasť. Neutekajme od povinnosti života na zemi, ale zároveň dvíhajme oči k nebu. Tak žil aj sv. Ján Bosco a tak nám radí: “Kráčajte nohami po zemi a srdcom prebývajte v nebi”. V opravdivom prijatí Ježiša Krista je vždy prežívaný hlboký vzťah k nemu. Radosť, pokoj, čo sa zračí na živote a tvárach nielen spomenutých svedkov, ktorých som uviedol, ale aj na tvárach toľkých jednoduchých ľudí. Na koľkých ľuďoch, ktorí žili život viery či už v zasvätenej forme alebo v bežnom živote rodiny, v rôznych postaveniach, zodpovednostiach – od jednoduchých ľudí po kráľov... Keď žili život viery, aký pokoj bol vidieť na ich tvárach za ich života aj po smrti. To všetko sa zračí z lásky k Bohu, ktorú prežívali a zároveň z lásky, ktorou ich ešte skôr obdaroval a stále obdarúva, lebo Boh nás miloval ako prvý. Tak ako rodič miluje svoje dieťa predchádzajúcou láskou, teda prvý. Až potom sa dieťa učí opätovať lásku svojim rodičom. Nás všetkých Boh miloval prvý. Z tejto nádhernej Božej lásky, ak si ju uvedomujeme a prijímame, sa rodí radosť z viery. Pre takto žijúceho veriaceho človeka v princípe, hoci sme všetci hriešni, nie je problém zachovávať prikázania, ako napísal svätý Ján: „Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania“ (Jn 14,15). Ale kto nemá, neživí v sebe opravdivú lásku k Bohu vždy bude prekrúcať Božie prikázania. Kto sa snaží o opravdivú lásku, tak aj s „odretými kolenami“ sa iste bude snažiť čo najviac, najvernejšie žiť aj podľa Božích prikázaní.

Milí bratia a sestry, v duchu týchto myšlienok nastane už o týždeň – v stredu zaujímavá skúška, pretože v tento deň, 14. februára bude na sviatok svätého Valentína zároveň aj Popolcová streda - začiatok pôstneho obdobia a v ten deň bude prísny pôst. Čo preváži v prežívaní tohto dňa? Valentínsky „úlet“ alebo pôstne sústredenie? Alebo sa bude sláviť jedno i druhé? S „popolcom na čele“ sa potom vrhnúť do nejakého ošiaľu? No nebude dobré, ak by sme túto situáciu posúdili čierno-bielo. Tento rok v našej diecéze v katechézach hovoríme o ovocí Ducha Svätého. Ponúknem vám prirovnanie, aby ste porozumeli, čo to môže či má znamenať. Hovoríme o ovocí Ducha Svätého. Veľa ľudí, najmä v mestách už má v sebe automatickú reakciu. Chcem ovocie? No, prídem do obchodu a vyberiem si. Kto v tej chvíli rozmýšľa, koľko starostlivosti potrebovalo ovocie, pokiaľ sa dostalo do obchodu? Možno si ešte niekto prečíta, či v tom ovocí nie je nejaká škodlivá chémia. Teda človek stojaci pred rozhodnutím priniesť dobré ovocie, musí mať spoluúčasť s Duchom Svätým, ktorý dáva svoje ovocie, keď predtým dal možnosť, aby ovocie vyrástlo. Ale zároveň sme pozvaní k spoluúčasti. Akú starostlivosť o budúce dobré ovocie viery mal doteraz dotyčný človek v rodine, v ktorej vyrastal? Ako bol chránený pred nečistou „chémiou“, zhubným vplyvom? Teda o týždeň môže prísť k rozporu. Je ťažké riešiť túto otázku u človeka, ktorý v rodine doteraz nikdy nepočul, že Valentín bol svätec, že to bol kňaz, potom aj biskup. Že bol tým, ktorý neschvaľoval hriešny vzťah muža a ženy, ale že ich sobášil a za to bol popravený. Teda kládol dôraz na sviatostné manželstvo. Teda ak to vezmeme naozaj v princípe, jedno ale aj druhé si neodporuje, ani deň sv. Valentína ani Popolcová streda. Odporuje si spotvorená predstava o svätcovi, o svätom Valentínovi. Ale to sa musí hovoriť predtým, v rodinách, aby sa ovocie správnej výchovy a formácie detí vo svojom čase ukázalo. Áno, musíme sa znova vrátiť do našich rodín, lebo tam vždy vzniká a rodí sa zárodok každého neskoršieho ovocia. Treba si pripomínať, že ako ani v sadoch nedozreje chutné a zdravé ovocie bez náležitej starostlivosti, tak to nepôjde ani v dorastajúcom človekovi bez starostlivej výchovy v rodine.

Ak dnes hovoríme o radosti, ako ďalšom ovocí Ducha  Svätého a zacitujeme slová žalmu: „Zaradoval som sa, keď mi povedali: „Pôjdeme do domu Pánovho“ (Ž 122, 1), bude sa človek radovať na návštevu kostola, keď túto radosť ba ani praktizovanie návštevy bohoslužieb u svojich rodičov a vo svojej rodine nikdy nevidel? Bude sa tešiť, bude rozumieť týmto slovám žalmu? Odkiaľ sa má ukázať to ovocie radosti, keď to nevidel doteraz? Kvalita budúceho ovocia, života človeka a teda aj kvalita života viery v drvivej väčšine začína vždy v rodine. Svätý Pavol hovorí, že je to Boh, ktorý dáva vzrast (porov. 1Kor 3,6), teda ktorý dáva to ovocie, je to Duch Svätý. Ale my musíme sadiť. My musíme aj polievať, okopávať... Starať sa už o mladý výhonok ľudského života. Veď predsa koľkú starostlivosť treba venovať v ovocnom sade už jame, ktorá sa pripravuje pre nový stromček. Nie je to jedno, v akých podmienkach bude zasadený, aby sa ujal, a potom koľko starostlivosti je treba naďalej, aby tento stromček vyrástol a priniesol potrebné ovocie. Všetku túto starostlivosť pestovateľa sprevádza veľakrát obava  pestovateľa aké bude počasie..., a čo všeličo do toho ešte vstúpi. Ak sám neprejaví potrebnú starostlivosť, ťažko potom čakať dobré, zdravé, kvalitné a chutné ovocie.

No v objatí Božej lásky a iste aj ľudskej lásky si ešte dopovedzme, že perspektíva pravdivej radosti života, pozemským životom nekončí, ako sme to počuli v slovách Pána Ježiša apoštolom: Vaše mená sú zapísané v nebi. Toto nech je vaša najväčšia radosť. Už rozumieme, prečo je veľakrát ovocie Ducha Svätého tak skromne viditeľné v dnešnom svete? Čo treba robiť, aby bolo viditeľnejšie? Nuž poriadne sa starať o „ovocné sady“ v našich rodinách. Naše rodiny sú akoby ovocnými sadmi, v ktorých sa treba starať o každý jeden stromček s osobitnou láskou. Nejestvujú dva úplne rovnaké stromčeky a nejestvujú ani dvaja rovnakí ľudia. A oplatí sa. Lebo toto vyšľachtené ovocie úmrtím neskončí, ale zabezpečí ovocie večnej radosti. Amen.

1 2 3 4 5 6 7 >