2. Príhovor (10. máj 2023) - počas krížovej cesty konanej na Fatimskej kalvárii
Na úvod krížovej cesty
Milí bratia a sestry, začíname krížovú cestu. Budeme sa modliť texty krížovej cesty v Roku krstu, birmovania a hľadania Boha, ktorý tento rok prežívame v našej Rožňavskej diecéze. 
Môžeme sa vrátiť k Fatimskému roku, k 15. januáru 2017, keď sme začali našu fatimskú iniciatívu v diecéze. V ten deň, bola to nedeľa, bola socha Fatimskej Panny Márie prenášaná z kaplnky Katolíckej základnej školy sv. Jána Nepomuckého cez ulice Rožňavy do Katedrály Nanebovzatia Panny Márie, aby začala svoju púť po všetkých farnostiach diecézy a aby sa v októbri vrátila do Rožňavy na deň zasvätenia Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. 16. januára mala prvé zastavenie na Biskupskom úrade. 
Prečo sme začali 15. januára? Pretože 15. januára 1776 Mária Terézia - dá sa povedať - podľa práva, ktoré mala, zriadila Rožňavskú diecézu. Svätý Otec Pius VI., bulou „Apostolatus officii“ zo dňa 13. marca 1776 schválil založenie rožňavského biskupstva. Blížime sa teda aj k 250. výročiu našej diecézy a celú túto púť, na ktorej sme teraz, ako všetci veľmi dobre vieme, konáme z veľkej vďaky Matke Božej za 5 rokov alebo už päť a pol roka zasvätenia diecézy Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Čo všeličo sa za ten čas udialo, môžeme každý zhodnotiť vo svojom osobnom alebo aj spoločnom živote v diecéze. Tam, kde aj predtým boli fatimské soboty, tak sa posilnili, na mnohých miestach, kde neboli, sa obnovili - tam kde prijali výzvu kráčania touto fatimskou cestou. 
Socha Panny Márie putovala po celej diecéze a ako to pripomenul aj dnes otec Viliam, na základe rozprávania ľudí som konštatoval, s akou otvorenosťou a láskou prijímali sochu Panny Márie v jednotlivých farnostiach. Samozrejme, záležalo to od kňaza, či prijatie a pobyt Panny Márie vo farnosti spropagoval, pripravil alebo nie. Socha Fatimskej Panny Márie prijala na seba vlastne všetko to, čím žila a žije diecéza. Radosti, bolesti, trápenia, plány,... Dnes keď sme tu vo Fatime so srdcom plným vďaky, tak si uvedomme, že Panna Mária vo Fatime má vo svojom Srdci aj našu diecézu, ale aj problémy a radosti celého sveta. Chceme jej naozaj ďakovať za túto zvláštnu ochranu a pomoc. Veď si pripomeňme aj ďalšie aktivity v našej diecéze, ktoré sme mohli konať počas týchto rokov alebo sme začali v ostatnom čase, zvlášť našu Rožňavskú novénu - od 16. do 24. októbra, ktorá teraz bude už po tretíkrát. To sú veľké veci, to nie je len organizačná záležitosť, hoci aj tá vyžaduje svoje, ale to je naozaj to, čo má prehĺbiť náš duchovný život - aj v rámci terajšej prípravy na 250. výročie diecézy. A keď si pamätáte, veľmi som zdôrazňoval, aj v rámci Rožňavskej novény, že keď pamätáme na diecézu, treba pamätať na to, že do našej diecézy patríme všetci žijúci, ale aj všetci, ktorí sú v očistci a v nebi, pretože naozaj stále vytvárame spoločenstvo Cirkvi – putujúcej, trpiacej a oslávenej. 
Aj v zamysleniach krížovej cesty, ktorú sa budeme teraz modliť, dovolím si povedať, že sú premietnuté tie problémy, radosti, starosti života diecézy, ktorými teraz žijeme. Tak skúste tieto myšlienky absorbovať a s pomocou Ducha Svätého, Matky Božej v sebe rozvíjať, hľadať riešenia - ako niektoré podnety uvádzať do života alebo ako sa niektorých vecí chrániť. Môžeme s dôverou prosiť „Fatimská Panna Mária, oroduj za nás.“
Modlitba Krížovej cesty v Roku krstu, birmovania a hľadania Boha
Na záver krížovej cesty
Prešli sme zastavenia krížovej cesty a mohli sme hlbšie vnímať a uvažovať o tom, čím duchovne žije naša diecéza: „krstom sa všetko začalo“. Pri jednotlivých zastaveniach sme si mohli pripomínať, že krst naozaj nie je definitíva a v závere sme mohli povedať aj to, že ani smrť nie je definitíva, že ani pochovanie tela nie je koncom cesty, existencie človeka. Mohli sme si urobiť spytovanie svedomia, mohli sme sa povzbudiť, dať sa usmerniť, jednoducho pochopiť, akým veľkým darom pre náš život je krst a aké je dôležité potom prijímanie aj ďalších sviatostí, ktoré máme prijímať s otvorenosťou a vierou. 
Môžeme však povedať, že v živote človeka sú rôzne etapy, niektoré sú lepšie, ľahšie, niektoré slabšie alebo ťažšie, niekedy sme k Bohu bližšie, niekedy sme vzdialenejší, niekedy od neho utekáme... Nech prežívame čokoľvek, pri zamysleniach tejto krížovej cesty sme si mohli pripomenúť, že aj keby sme boli kdekoľvek, návrat k Bohu je vždy možný. Pokiaľ žijeme, vždy je tu šanca, ktorú dostal lotor na kríži. Dostali ju vlastne obidvaja lotri, ale len jeden z tých dvoch, teda polovica, prijala túto ponuku. Toto je veľmi dôležité pre náš duchovný život - osobný, ale aj pre to, čo by sme mohli nazvať starostlivosťou o iného človeka. Vy, manželia vo svojich rodinách, my zasvätení v tom košiari, ktorý nám je zverený, ľudia v iných okolnostiach života zase v poslaní, ktoré majú. Všetci raz budeme z tohoto zvereného poslania a talentov, ktoré sme preň dostali, dávať Pánu Bohu konečné zúčtovanie, ako sme zvládli túto dôveru, ktorá do nás bola vložená. Iste - do mňa ako biskupa, pre kňazov to platí tiež – vyúčtujú, ako zúročili tú dôveru, ktorú im Boh dal pri vysviacke a potom v službe cez poslanie biskupom. Vám, manželom, rodičom takisto dal Pán Boh dôveru, aby ste rozsievali a dávali ďalej semeno viery a vnášali do vašej rodiny a okolia ľudskosť, ktorá je pre našu dobu tak potrebná. Boli spomenutí aj tí, ktorí z nejakého dôvodu neprijali jednu alebo druhú cestu životného kráčania, ale to neznamená, že nerozsievajú alebo že by nemohli rozsievať hojné a šľachetné skutky do svojho okolia. Ostáva nám naozaj len ďakovať Pánu Bohu za oslovenie, ktoré sa nám dostalo. Keďže toto XV. zastavenie je zastavením vzkriesenia, skúsme najskôr povedať z ľudského hľadiska, ako to bolo spomenuté aj počas zastavení krížovej cesty: Ak by sme žili svoje krstné povolanie, poslanie a teda rešpektovali krstné záväzky, nebol by medzi nami nepokoj. Keby sme si uvedomili mnohé veci: že máme jedného Boha, máme prikázania, ktoré nám hovoria ako žiť, máme evanjelium, ktoré má svoje posolstvo, ak by sme ako pokrstení a pobirmovaní rešpektovali Boha alebo sa znova k nemu vrátili, naozaj sa bude meniť tvár tejto zeme - my sami a cez nás Božím pôsobením aj okolie, lebo cez nás chce Pán Boh konať. Keď som dostal počas tejto púte otázku: Ako sa postaviť k tomu, keď ľudia hovoria: ja si všetko vybavím s Pánom Bohom sám, ja nepotrebujem nejakého prostredníka, ja nepotrebujem kňazov, ja nepotrebujem biskupov, ja nepotrebujem Svätého Otca, nepotrebujem nikoho, ja si to dám s Bohom osobne do poriadku...? Ale to hovoria tí, ktorí sa tak veľmi odvolávajú na Sväté Písmo a pritom ho nerešpektujú alebo prekrúcajú. Lebo keď vezmú slová Svätého Písma od počiatku, vždy tu boli sprostredkovatelia Božieho posolstva. Vždy! Od Abraháma až po dnes. Boh si vždy vyvolil a poslal človeka, ktorý tlmočil ľudu Božie slová, jeho vôľu! Boh mohol poslať Ježiša Krista aj priamo na túto zem, aby sme boli zachránení. Nie! Použil Máriu, aby sa stala Matkou jeho Syna, použil Jozefa, ako pozemského otca pre svojho Syna, použil koľkých ďalších - čo robili Svätej Rodine dobre i nedobre. Ale vždy to išlo tak – patriarchovia, sudcovia, proroci, králi atď., boli tí, ktorí boli v Božích rukách ako sprostredkovatelia. V Novom zákone je táto služba sprostredkovaním Božieho posolstva skrze Cirkev – cez jej viditeľnú hlavu – pápeža, biskupov, kňazov. Dovolím si povedať, že vzkriesenie, teda obnova duchovného života, môže nastať len vtedy, ak budeme verní záväzkom, ktoré sú nám ohlasované skrze Cirkev a vrátime sa k nim. Ani Svätý Otec nič nezmôže voči človekovi, ktorý je zaťatý a nechce obnovu. Teda každý nesie svoj podiel zodpovednosti na obnove Cirkvi, sveta. Ba dokonca, ako to zaznelo v niekoľkých zastaveniach, to už nebude len o tom, že sa obnoví tvár tejto zeme, ale naša vernosť sa prenesie do večnosti, do večnej blaženosti. Toto je rozhodujúce: my sme nedostali krst preto, aby sme z toho mali nejaký profit a zvlášť to platí pri birmovke, keď sa birmovanci hneď po birmovke pýtajú: No, kde je darček? 
Dostal si darček obrovský - Božiu milosť, Ducha Svätého, ale pracuj podľa poslania, ktoré si prijal a prečítaj si aj sám slová z listu Galaťanom, čo to znamená žiť v duchu a čo znamená žiť podľa tela. Tam to máme zadefinované, koľko nešťastia vzniká práve z toho, že sa nežije v Duchu Božom.
Milí bratia a sestry, sme tu v rámci prežívaného Roku krstu, birmovania a prosby aj za tých, ktorí hľadajú Boha, a tak pri tomto zastavení vzkriesenia Krista Pána posilňujeme svoju nádej, svoju vieru. Verím, že obnovujeme aj svoju ochotu pokračovať v rešpektovaní a zachovávaní svojich krstných sľubov. Môžeme pritom stále počítať s pomocou z neba, preto povedzme: nech nám Pán Boh pomáha a samozrejme, nech sú stále s nami Matka Božia a svätý Jozef i naši krstní a birmovní patróni i obľúbení svätci! Na záver sa môžeme pomodliť najskôr za našu diecézu, na stanovený úmysel a za mňa.