Aby sme prinášali úrodu

20. výročie návštevy sv. Jána Pavla II. v Rožňave, streda 23. týž./A homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie 13. 9. 2023 (v priamom prenose Rádia Lumen)

Milí bratia kňazi, rehoľné sestry, drahí bratia a sestry, milé deti, milá mládež, celá duchovná rodina Rádia Lumen - najmä chorí, aj vy, ktorí ste na cestách!

Keď na hodine náboženstva kňaz povedal deťom o svätých, že si podal ruku so svätým, ktorý je už v nebi, celá trieda stíchla. Predsa podať si ruku so svätým nie je až také bežné. A tak, drahí bratia a sestry, aj keď celá trieda vtedy stíchla v úžase, my môžeme dopovedať už len toľko: aj keď nie každý môže povedať, že si podal ruku so svätým, ktorý je už postavený na oltáre sveta, predsa je veľa tých, ktorí o svätom Jánovi Pavlovi II. môžu povedať - boli sme v jeho blízkosti! Teraz to hovorím tu, v tomto Božom chráme, ale keďže svätá omša ide aj cez rádio, koľkí si v tejto chvíli tiež isto spomeniete, ako ste pred dvadsiatimi rokmi, alebo aj inokedy, boli v blízkosti sv. Jána Pavla II. Teda tých, ktorí boli v jeho blízkosti, je oveľa viac ako tých, ktorí si s ním podali ruku. Ale všetci môžeme povedať - chceme byť dobrou pôdou, v ktorej semená viery, ktoré on rozsieval aj tu – v Rožňave, aj inde – nezahynú, ale budú rásť, aby vo svojom čase priniesli bohatú úrodu v živote. V živote osobnom, rodinnom i spoločenskom. Určite radi môžeme hovoriť to isté a máme si to uvedomovať aj o blízkosti Svätého Otca Františka, ktorý našu krajinu, tiež nie tak dávno navštívil.

Teda niektorí sme si podali ruku so svätým, ktorý je v nebi..., sme za to vďační, ale treba ďakovať aj za to, že sme mohli byť v jeho blízkosti, a opäť potvrdiť svoje rozhodnutie alebo sa teraz rozhodnúť, že chceme hlavne - byť verní odkazu, slovu a príkladu i jeho obeti, ktorú prinášal, keď prišiel aj sem – do mesta Rožňavy, do sídla diecézy, pretože takáto historická udalosť sa predtým neudiala. Že na toto stretnutie vtedy prišlo cez 200 tisíc ľudí, to je tiež čosi ohromné a oplatí sa to pripomínať - aj v zmysle historickom, ale určite aj z hľadiska duchovného významu. Ako som napísal v Pastierskom liste, ktorý sa čítal v nedeľu (10.9. 2023), vtedajší diecézny biskup, Mons. Eduard Kojnok Svätému Otcovi v úvodných slovách povedal: „Hlásime sa ku kresťanstvu, chodíme na púte, chceme ukázať, že sme veriaci, ale vo verejnom živote si počíname často, akoby sme veriacimi neboli. Viac si vážime dobrá tohto sveta ako duchovné hodnoty.“ A tento zápas pokračuje ďalej.

Keď sa vraciame k slovám, ktoré pred dvadsiatimi rokmi tu v Rožňave povedal sv. Ján Pavol II., vychádzajúc z evanjeliového príbehu o rozsievačovi, dovolím si povedať, že oslovil vtedy každého jedného z nás tu v Rožňave, ale nanovo oslovuje nás aj dnes – tu v katedrále, aj vás, ktorí nás počúvate, aj tých, ktorí prípadne čítali jeho príhovor, keď povedal: „Každému veriacemu pri rôznorodosti povolaní a chariziem, je zverená úloha byť učeníkom, apoštolom. Jedno slovenské príslovie hovorí: „Slová poučujú, skutky priťahujú“. Áno, bratia a sestry, aj vy môžete veľkou mierou prispieť k evanjelizácii súčasného sveta.“ Povedzme si v diecéze a v našich farnostiach, že každý jeden môže i má prispieť k evanjelizácii svojej farnosti, svojej rodiny, celej našej diecézy. Ďalej Svätý Otec povedal aj tieto slová: „My sme tou pôdou, do ktorej Pán neúnavne seje semeno svojho Slova a svojej lásky. V akom duchu prijímame toto rozosievané Slovo, akú úrodu prinášame?... Slovo neprináša úrodu automaticky, hoci je aj Božské, predsa sa prispôsobuje podmienkam pôdy a prijíma výsledok, ktorý dáva samotná pôda. Teda Boh, ktorý rozsieva, prijíma aj negatívny postoj tých, ktorým je Slovo  rozsievané.“

Slová otca biskupa Kojnoka hovorili jasnou rečou o aktuálnosti života viery, postoja veriacich, priam akoby sme samotnú vieru považovali za nejaké sezónne oblečenie, ktoré si vytiahneme pri určitých príležitostiach. No, ale aj tak, na verejnosti si dobre rozmyslíme kedy ukážeme šaty viery - a pritom teraz prežívame slobodné časy! Takže ukazovať šaty viery by nemal byť problém. Alebo je? Svätý Otec hovoril ďalej a prihováral sa k nám neustále svojím krásnym citlivým spôsobom, slovami, ktorými nás povzbudil, aby nás viedol. A to nás všetkých, ktorí potrebujeme toto povzbudenie, ale tie slová sú adresované tiež tým, ktorých srdcia možno už stvrdli, skameneli.

Minulý týždeň sme boli na diecéznej púti vo Svätej zemi a niekoľkokrát sme prechádzali svätým mestom Jeruzalem, ktoré je vybudované na skalistej pôde Judskej púšte, teda nie na piesku, ale na skalách. Aj pútnik, ktorý tam bol prvýkrát, mohol vyjadriť údiv a uznanie ľudskému umu, ľudskej usilovnosti, ktoré pretvárajú predtým nehostinnú krajinu, lebo je to naozaj púšť. Ale človek sa pustil do premeny prírody a bol tak vynaliezavý, že dosiahol svoj cieľ. Zdá sa, akoby tá kamenistá, púštna pôda nemala šancu vzoprieť sa umu a šikovnosti človeka, jeho premyslenej práci. Vieme, že v evanjeliovom príbehu o rozsievačovi, ktorý sa čítal počas návštevy Svätého Otca pred 20. rokmi, to bolo inak - ako to spomenul sv. Ján Pavol II. vo svojom príhovore. Zdôraznil, že každý človek je pôdou, ktorá sa rozosievaniu môže otvoriť alebo zatvoriť. My dnes môžeme povedať asi toľko, ako to bolo uvedené aj v pastierskom liste k tomuto výročiu, že za 20 rokov sa život veľmi zmenil, ale odkazy sv. Jána Pavla II. sú stále aktuálne. Dnes sú veľmi viditeľné snahy o rozbitie človeka. Ale svätý pápež nám pripomenul: „Človeka nemožno pochopiť bez Krista!“ Samozrejme, tým, že sa Kristus dostal preč už aj z našich kresťanských rodín alebo jeho podoba je značne „upravená“, a tiež sa vytiahne, ako bolo spomenuté, u mnohých možno len na nejaké sviatočné alebo príležitostné chvíle, Ježiš, Boží Syn, už mnohým nič nehovorí! Mnohým aj tým, ktorí sú pokrstení a pobirmovaní. Preto, ako neraz spomenul sv. Ján Pavol II., následne „človek už nie je pokúšaný len žiť tak, akoby Boha nebolo, ale človek už aj žije tak, akoby Boha nebolo.“ Ak človek už tak žije, jeho srdce, svedomie akoby už nebolo Bohu otvorené. Srdce človeka sa voči Bohu stalo „skalistou“, ťažko „otesávateľnou skalou“. Avšak znova sa zahľaďme na svetských staviteľov, ako zápasia so skalistou pôdou a tvoria krásnu architektúru. Vari my, ktorí dôverujeme v Božiu pomoc, rezignujeme vo formovaní „skamenených“ sŕdc? Tento rok v našej diecéze prežívame ako Rok krstu, birmovky, hľadania Boha. Tento rok má tiež za cieľ posilňovať a oživovať doteraz neskamenené srdcia a „roztokom“ Božej milosti, teda mocou Ducha Svätého, roztápať tie „skamenené“ srdcia. O tomto hovoríme aj v rámci tohoto roka v našich katechézach, vysielaných aj cez Rádio Lumen, a sú zavesené aj na našej stránke Rožňavského biskupstva.

Dnes hovoríme a chceme hovoriť tiež o dare rozumu, ktorý je tak veľmi dôležitý, a chceme sa pritom nechať viesť sv. Jánom Pavlom II. a niektorými jeho myšlienkami z Encykliky Dominum et Vivificantem, ktorá hovorí o Pánovi a Oživovateľovi, o Duchu Svätom, ktorého sme prijali už pri krste, ale zvlášť pri birmovke, aby bol Pánom a Oživovateľom, nášho duchovného života! Ako to dosahovať? V prvom rade potrebujeme svoje srdce vedome nastaviť tak, aby zachytávalo svetlo Ducha Svätého. Je to veľmi dôležité pre náš pozemský aj večný život. Prečo? Nuž preto, lebo Duch Svätý sa stáva svetlom nášho srdca, nášho svedomia a ukazuje, čo je hriech, čiže dáva človekovi poznať, čo je pre neho zlé a zároveň ho usmerňuje k dobru. (porov. Dominum et Vivificantem 160, 161) To sú  už myšlienky z Encykliky Dominum et Vivificantem, Pán a Oživovateľ. Svätý Otec Ján Pavol II. v tejto encyklike tiež spomenul: „...prvé slová, ktoré Ježiš vyslovuje na začiatku svojej činnosti, sú v evanjeliu podľa Marka tieto: Kajajte sa a verte evanjeliu. Potvrdením tejto výzvy je činnosť Ducha Svätého „ukazovať, čo je hriech“ (porov. 162). Samozrejme, že keď dnes tieto slová počuje, možno akože veriaci človek, ale ešte viac neveriaci, a je to v spojitosti s hriechom, tak mávne rukou a povie: to mňa nezaujíma, mňa sa to už netýka, ja na hriech aj tak neverím. Ale Boží hlas sa ozýva aj v človekovi, ktorý je neveriaci. Aj tomu Boh pripravil kanál svojej milosti do jeho srdca, aby mohol oslovovať svojho Stvoriteľa, Vykupiteľa a Posvätiteľa a aby sa mu Boh mohol prihovárať, uschopňuje človeka, aby mohol byť otvorený Duchu pravdy, ktorý pravdivo rieši toľké mravné problémy.

Aby sme prekonali ulitu nášho poznania hriechu možno „z ulice“ a od nejakých „kamarátov“, dobre by bolo prečítať si, čo hovorí Druhý vatikánsky koncil v Pastorálnej konštitúcii o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes. V dokumente sa píše, čo znamená mať správne svedomie. Plodom správneho svedomia, predovšetkým je to, že dobro i zlo sa nazýva pravým menom - ako to čítame v spomenutej konštitúcii. Započúvajme sa, čo je v konštitúcii Gaudium et spes charakterizované ako hriech: "Všetko, čo je proti samému životu, teda vraždy každého druhu, genocídy, potraty, eutanázia, ako aj samovraždy; všetko, čo poškodzuje celistvosť ľudskej osoby, ako okypťovanie, fyzické a duševné trýznenie a psychologické donucovanie; všetko, čo uráža ľudskú dôstojnosť, ako sú neľudské životné podmienky, svojvoľné zatvárania, deportácie, otroctvo, prostitúcia, kupčenie so ženami a mladistvými; taktiež nečestné pracovné podmienky, v ktorých sa zaobchádza s pracujúcimi ako s obyčajnými nástrojmi ziskuchtivosti, a nie ako so slobodnými a zodpovednými osobami. Všetky tieto a im podobné veci sú naozaj nehanebné a poškvrňujú civilizáciu, pričom sú viac na potupu tým, čo ich páchajú, než tým, čo podstupujú bezprávie, a konečne sú ťažkou urážkou Stvoriteľa" (Gaudium et spes 43). Teda vidíme, všetky tieto negatívne prejavy ľudskej spoločnosti - toto je hriech, ktorý človek vo svojom svedomí nerozlíši, lebo už stratil citlivosť na to, aby bojoval proti hriechu. Teda, ak berieme vážne spoluprácu s Duchom Svätým v celkovom spektre negatívnych prejavov a praktík života spoločnosti a nie podľa nejakých nemúdrych odporúčaní - teda podľa uličných debát, prichádzame na to, že hriech je zlý a škodí osobe človeka, škodí rodine, škodí spoločnosti. Ale na to, aby sme porozumeli, že hriech má veľmi rôznorodú podobu, veľmi potrebujeme Ducha Svätého. Bez neho nezískame plnosť pravdy. Ale dopovieme ešte, že ten „kanál“ k nášmu srdcu vytvoril Boh cez krst, cez birmovanie; aby sme vedeli rozlišovať vo svojom živote. To si máme uvedomiť nielen teraz pred voľbami, keď s pomocou Ducha Svätého máme veľmi jasne rozlíšiť, kto život chráni a kto ho ničí, kto rešpektuje prirodzené vzťahy a kto ich chce nahradiť neprirodzenými. Ten pochopí aj mnohé odporúčania veľmi obľúbenej svätice, svätej Faustíny, ktorá nielen pred voľbami, ale kedykoľvek nám odporúča viacero pobožností za vlasť. Napríklad deviatnik k Duchu Svätému - deväť dní sa modlievať k Duchu Svätému hoc len litánie alebo ku všetkým svätým a vyprosovať pre vlasť, pre krajinu Božie požehnanie a možno zdravý rozum pre nás všetkých.

Svojho času sme konštatovali, že už ani mnohí veriaci nie veľmi rozumejú „kostolnej“ alebo cirkevnej reči. Ale ako máme hovoriť o Duchu Svätom? Ináč sa nedá hovoriť o Duchu Svätom iba tak, ako hovoríme. Ako máme napríklad vyrieknuť pravdu o Panne Márii, že počala z Ducha Svätého? Veď to sa ináč povedať nedá, je to tajomstvo, teda inak sa to povedať nedá! Vtedy začal žiť Ježiš pod jej srdcom, keď počala z Ducha Svätého! Aj každý človek, ktorý je permanentne otvorený Duchu Svätému, môžeme povedať, že Ježiš žije v jeho duši, v jeho srdci. Je tam živý a pomáha v živote viery. Inak sa to povedať nedá! Niekedy sa každý musí trochu pousilovať, aby viac rozumel tejto reči. Teda aj slová sv. Jána Pavla II. o Duchu Svätom, ktorý je Pán a Oživovateľ, sú pravdivé a povzbudzujú nás brať duchovný život ako čosi normálne a potrebné. A zároveň vieme, že všetko, čo povedal a napísal, aj žil. Keď sme sa pred svätou omšou modlili litánie k sv. Jánovi Pavlovi II., mohli sme uvažovať, že každá jedna invokácia z týchto litánií nám charakterizuje jeho život. Odhaľuje určitú časť jeho života. Hovorí kto to bol, aký bol.

Drahí bratia a sestry, tak trošku ako patrioti, oceňme aj to, že on, tak veľmi fyzicky vyčerpaný, predsa prišiel sem do Rožňavy, pretože to sľúbil pánu biskupovi Kojnokovi. Takto fyzicky „vyšťavený“ človek! Porovnajme to s toľkými, možno úplne zdravými ľuďmi, ktorí sa neustále obhajujú, prečo nemôžu v nedeľu a v prikázaný sviatok prísť na svätú omšu. A tento chorobou a službou takmer úplne strávený pápež prišiel, aby nám priniesol svoje požehnanie. Vážme si túto historickú udalosť návštevy - námestníka Kristovho na zemi - v našom meste! To je tiež cirkevná reč – „námestník Kristov na zemi“, ale je to znova pravdivé pomenovanie Svätého Otca, či Jána Pavla II., či terajšieho Svätého Otca Františka. Bol tu, na tejto zemi námestníkom Ježiša Krista. Za to dnes ďakujeme, ale aj plní dôvery prosíme: sv. Ján Pavol II., oroduj za nás! A keď spievame: „Živ, Bože, Otca Svätého, námestníka Kristovho“, tak len vyjadrujeme hĺbku viery v silu tejto osobnosti, ktorá si túto silu nevzala od niekoho, ale bola mu daná Bohom.

Milovaní bratia a sestry, možno už celkom na záver znova zacitujem slová Svätého Otca Jána Pavla II. tu z Rožňavy spred dvadsať rokov: „Bez Božieho požehnania, márne naše namáhania.“ Vyprosujem preto vám i vašej snahe o príkladný kresťanský život, hojné Božie požehnanie. Amen.