Birmovku prijímame preto aby sme svedčili („vyliezli“) alebo aby sme sa stratili („zaliezli“)?

Streda 14. týž./A - homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave 12. 7. 2023 (v priamom prenose do Rádia Lumen)

Pozývam vás všetkých k prázdninovému zamysleniu, ktoré dáva aj v tomto dovolenkovom a prázdninovom čase nové príležitosti na ohlasovanie evanjelia a vydávanie svedectva všetkých nás - pokrstených a pobirmovaných. V evanjeliu sme počuli o tom, ako Ježiš ustanovil apoštolov, ako ich vyzbrojil mocou a ako ich potom aj poslal, aby ohlasovali „Dobrú zvesť“ (porov. Mt 10,1-7). Ale to isté sa deje v živote každého jedného z nás. Ako som spomenul, uvedomme si, aký veľký priestor nám dáva Boh aj počas prázdnin. Rodičia sa možno viac stretnú s deťmi, starí rodičia so svojimi vnúčatami. Aká je to obrovská príležitosť viac rozprávať o Bohu. Ďakujem všetkým, ktorí na úrovni diecéznej alebo farskej, či inej, vedú teraz letné tábory pre deti a snažia sa tiež vštepovať semienka viery alebo už zasiate polievať, posilňovať, aby mohli pokračovať v „klíčení“ a získali novú silu pre rast, aby dokázali pokračovať ďalej.

Všetkým nám dal Pán Ježiš moc už v krste a moc Ducha Svätého pri prijatí sviatosti birmovania. Ak je ohľadne nášho poslania vo svete nejaké váhanie zo strany pokrstených a pobirmovaných, uvedomme si, že Ježiš nás neposlal do tohto sveta len tak, ale nás aj obdaroval mocou krstu – mocou sviatostnej milosti a birmovania - Duchom Svätým, aby sme dokázali svedčiť v tomto svete, ktorý je taký, aký je a nie iný. Aj apoštoli boli poslaní nie do ideálneho sveta, ale do takého, aký v tom čase bol. Pán posiela aj nás. Nuž teda choďme, posilnení Božou mocou, jednoducho choďme a hlásajme Krista. Hlásajme ho podľa vzoru našich vierozvestcov svätých Cyrila a Metoda.

Sme ešte v oktáve nádhernej slávnosti svätých Cyrila a Metoda a dávam do pozornosti vám všetkým myšlienky pražského arcibiskupa Jána Graubnera, ako boli uverejnené v ostatnom čísle Katolíckych novín, č. 27, s dátumom tejto nedele (9. 7. 2023). Spomína myšlienky sv. Jána Pavla II. o novej evanjelizácii, ktorá spočíva v tom, že všetci máme byť misionármi. K nám - spomína arcibiskup Graubner - prišli cudzí misionári a to prišli do oblasti, ktorá ešte nebola veľmi poznačená posolstvom evanjelia, aj keď už tu účinkovali predtým franskí kňazi. Dnešná situácia je iná. Množstvo kostolov svedčí o kresťanských koreňoch prostredia, v ktorom žijeme. Avšak vyprázdňujúce sa kostoly svedčia o tom, že tie korene u jednotlivcov v rodinách, aj vo väčších skupinách vysychajú, tratia sa, sa strácajú. Ale napriek tomu všetkému nemôžeme očakávať, že znova odniekiaľ k nám prídu misionári. Jednoducho, tými možno očakávanými misionármi sa máme stať my všetci. My všetci máme prevziať úlohu svätých Cyrila a Metoda na seba.

Svätí Cyril a Metod urobili veľkú vec, keď preložili Božie slovo do zrozumiteľného jazyka našich predkov. Ale aj pred nami stojí podobná úloha - hovorí arcibiskup Graubner - aby sme preložili Sväté písmo do jazyka skutkov a života. A to je asi ten najťažší príklad, ktorý je všade veľmi potrebný. Veď pre dnešného človeka je azda najčitateľnejšie „písmo“ v tomto „jazyku“.  Arcibiskup Graubner sa rozpamätáva na svoju birmovku v roku 1968. Tí, ktorí ste prežívali ten čas, tak viete, že po predchádzajúcich rokoch neslobody to bol veľký „bum“.  Aj on spomína: Pamätám si na to, že bola veľká tlačenica. Na ďalšie veci si nepamätám. Ale potom som sa zastavil a pýtam sa sám seba: Čo urobíš s darom, ktorý si dostal - s darom sviatosti birmovania? Čo urobíš s týmto darom? Keď o týchto veciach uvažujeme v súvislosti s cyrilo-metodskou misiou, môžeme sa zamýšľať ďalej, pretože kresťanské korene sú tu, ale vysychajú. Spomína ďalšiu udalosť, keď už ako arcibiskup pôsobiaci v Olomouci, pred birmovkou žiadal, aby mu každý birmovanec napísal list, v ktorom opisuje, prečo sa rozhoduje pre birmovku. Ja to v diecéze nevyžadujem, ale už niekoľkokrát sa mi stalo, že po vyslúžení sviatosti birmovania som dostal od birmovancov zošit, v ktorom bolo ich vyjadrenie, prečo sa rozhodli prijať sviatosť birmovania.

Otec arcibiskup si spomína na mladú, neveriacu dievčinu, ktorá začala chodiť s veriacim chlapcom. Bola z rodiny, ktorá nežila veľmi harmonicky a o náboženstve nič nevedela. No keď prišla do rodiny svojho chlapca, oslovila ju atmosféra, ktorá tam vládla. Zistila, že nositeľom tejto atmosféry je mama jej chlapca. Bežne - iste na počiatku to môže byť všetko dosť idylické - ale neskôr vzťah  nevesta – svokra, nezvykne byť vždy najlepší. Predsa však táto dievčina povedala, že cez svoju nastávajúcu svokru vidí jednu krásnu rodinu a aj ona by chcela, aby aj jej rodina bola raz taká. Videla jej život viery a chcela aj ona poznať vieru čo možno najviac. Môžeme povedať, že to bol príklad bežnej, veriacej, hlboko veriacej ženy, matky, manželky, ktorá dala svedectvo neveste prichádzajúcej do rodiny. Chvála Bohu, že veľa takých prípadov sa deje aj dnes, hoci možno ich je už oveľa menej ako kedysi. Skôr či sa nestáva tak, že pre ľahostajnosť aj niektorí veriaci prichádzajúci do novej rodiny, oslabia svoju vieru.

Máme sa zamyslieť nad tým - ako ďalej hovorí arcibiskup Graubner - že našim problémom je tak trochu, že sme si zvykli na evanjelizáciu, ktorú prenechávame na profesionálov. Na profesionálov, za ktorých by sme považovali jednoducho kňazov, rehoľníkov, zasvätené osoby. A tu je to slovíčko „klerikalizmus“, ktoré Svätý Otec František častejšie opakuje, a zdôrazňuje, ako je treba od tohto klerikalizmu ustúpiť. Lenže mnohí to chápu tak, že kňazi a biskupi si uzurpujú všetku moc. Lenže vyvážené chápanie klerikalizmu znamená, že aj pokrstení a pobirmovaní vezmú na seba potrebnú zodpovednosť, aby mohli fungovať farnosti, naše chrámy. Veď predsa je to trošku nedôstojné, aby sa miestny kňaz musel starať, či mu tá „žiarovka tam svieti“ a veriaci prídu na hotové, odídu z kostola a ich to absolútne nezaujíma. Toto je klerikalizmus. Nech to urobí farár, nech sa o to postará. Dom Boží nie je ich domom. Na mnohých miestach je to tak, že veriaci vnímajú, aké je potrebné starať sa o Boží chrám a neponechať to len na vysväteného Božieho služobníka. Teda toto je treba zmeniť, lebo krst a prijatá sviatosť birmovania hovoria aj o tom. Tiež však o tom, že veriaci pomáhajú kňazovi starať sa aj o „chrámy“ Ducha Svätého – teda pomáhajú pastoračne, tak ako je to v ich kompetencii, ktorú získali pri krste a birmovke. Je to všetko o zaangažovanosti v živote Cirkvi. Každý kto chce, nájde svoje uplatnenie v živote Cirkvi, samozrejme nevynímajúc prepotrebné modlitby a obety tých, ktorí inak pomôcť nemôžu. Múdry kňaz angažovanosť veriacich prijíma, koordinuje a je srdcom tejto činnosti vo farnosti. Možno aj práve preto poukázal arcibiskup Graubner vo svojej odpovedi na otázku o rozdieloch medzi Slovenskom a Českom, že my na Slovensku, zvlášť na miestach, kde je ešte masovejšia návštevnosť kostolov, tak mnohí sa schovávajú práve za túto masu. Teda v konečnom dôsledku povedať: Veď sa nájde niekto, kto to urobí. a už sa vytratia z kostola. Kdežto v Česku a sme tu viacerí, ktorí sme to zažili, tí, ktorí tam už prídu, nemajú sa za koho schovať. Oni sa vlastne dostávajú do prvej línie vyznávania života viery, ale aj záujmu a starostlivosti o život farnosti.

Takže toto je tak veľmi rozdielne, a je dôležité uvedomiť si, na čo by sme aj my mohli viac reflektovať práve pri uvedomovaní si a prežívaní prijatých sviatostí krstu a  birmovania. Teda neschovávať sa ani za masu, ani kdesi  inde, ale konať podľa vzoru apoštolov, ktorí hoci sa tiež schovali, keď Ježiš bol ukrižovaný, ale keď dostali Ducha Svätého, „vyliezli“ zo svojho úkrytu. Oni zavretí v dome, už sa prestali báť. Apoštol Peter, ktorý trikrát zaprel Krista, odvážne vystúpi na námestí a v chráme a vydáva svedectvo o Ježišovi Kristovi. Potom v rámci apoštolátu, keď ide aj s Jánom do Samárie, kde už prijali krst v mene Pána Ježiša, modlili sa za nich, aby dostali Ducha Svätého, lebo na nikoho z nich ešte nezostúpil. Potom na nich vložili ruky a dostali  Ducha Svätého (porov. Sk 8, 14-17). Tak to bolo aj na viacerých miestach, kde o Duchu Svätom ešte nepočuli nič, apoštoli poučili tamojších pokrstených a potom ich pobirmovali. Krstom dostávame Božiu milosť, Boh začína byť prítomný v nás. Ale sviatosťou birmovania dostávame ešte väčšie posilnenie, ktoré vychádza už aj z krstu - byť svedkami Ježiša Krista. Dostávame poslanie v tomto svete: Ísť a ohlasovať Ježiša Krista ukrižovaného a ešte viac - zmŕtvychvstalého a budovať Božie kráľovstvo, lebo to je zodpovednosť nás všetkých – pokrstených a pobirmovaných.

Ale aby sviatosť birmovania mohla priniesť náležité, očakávané ovocie, musí jej prijatiu predchádzať aj zodpovedná príprava. Ale pozor, nielen zodpovedná príprava zo strany kňaza, animátorov, atď., musí tam byť aj záujem toho, ktorý je prihlásený na prijatie sviatosti birmovania, aby pochopil o čo tu ide, aby sa zaujímal o účinky sviatosti, o cieľ, za ktorým treba ísť, aby si uvedomil, že preberá zodpovednosť za to všetko, o čom doteraz bola reč. Teda byť svedkom, ohlasovateľom Ježiša Krista v dnešnom svete; a vopred byť poučený o daroch Ducha Svätého, pretože to, čo nepoznáme, to nemôžeme milovať. Sami veľmi dobre viete, že kde sa rodí vzťah medzi chlapcom a dievčaťom, môže to byť náhle vzplanutie a náhly ošiaľ, ktorý veľmi rýchlo spľasne a zhasne. Ale dlhodobejšie poznávanie odhalí v obidvoch aj negatívne stránky. Nie je na svete ani jeden človek, ktorý by ich nemal, všetci ich máme. Potom sa ukáže, či to bol vzťah, alebo len nejaký telesný ošiaľ, ktorý môže zanechať aj rany na druhom človekovi, predovšetkým na dievčati. Teda najskôr musíme poznať, čo ideme prijímať a z toho poznania má rásť, silnieť, mohutnieť naše zamilovanie sa, naše nadchnutie sa pre túto vec.

Možno, že vy, ktorí počúvate tieto slová, či tu alebo pri rádiách,  vravíte si, že hovorím veľmi idealisticky, akoby od života. Vari apoštoli neboli takto zapálení? Apoštoli nerástli v poznávaní Ježiša Krista? Urobili „kiksy“ - vieme veľmi dobre - ale rástli vo svojom nadšení pre Ježiša Krista, až neskôr pre neho, okrem sv. Jána (ktorý zomrel prirodzenou smrťou), obetovali aj svoj život. Teda, ak sa tento zápal pre Ježiša Krista neprejavuje v živote zvlášť pobirmovaných, tak čo - birmovka „nefungovala“? Biskup je na vine, že zle pobirmoval? Niekedy je najľahšie zvaliť vinu na kohosi iného. Nie! Birmovka bola vyslúžená platne a tým, že bola platná, pobirmovaný dostal dary Ducha Svätého. Častý problém je však v tom, že prijaté dary ostali ležať kdesi „ladom“, že nie sú využívané alebo len málo využívané, lebo nespolupracujeme s Duchom Svätým. Každá jedna zručnosť sa musí denno-denne cvičiť. Vrcholoví športovci, ale vôbec športovci alebo umelci, napr. hudobníci hovoria: „Hneď vidno, keď som nejaký deň netrénoval, necvičil – hneď je to vidieť!“ Myslíte si, že keď raz za rok, alebo len raz za čas - keď niekto v rodine umrie - príde sa do Božieho chrámu, a že už tam rastie zbožnosť?! Neexistuje! To by musela byť veľká otvorenosť na nával Božej milosti, ktorú Pán Boh vždy dáva. Z Božej milosti môže byť takáto výnimočná situácia. Ale jednoducho, tak, ako zručnosti treba neustále cvičiť, tak to platí aj o našej viere - aby sme dary, ktoré sme dostali pri sviatosti birmovania potom rozvíjali. Tých darov nie je len sedem, je ich neúrekom a každý z nás má nejaký dar. Viete, niekto úprimne, pravdivo povie, že vie dobre variť – to nie je dar od Pána Boha? Je! Niekto vie s malými deťmi – to je dar od Pána Boha! Niekto sa vie venovať iným vekovým skupinám má vzťah starostlivosti o núdznych, chorých, opustených... – to je dar od Pána Boha! Každý má spoznať dar, ktorý dostal od Ducha Svätého, využívať ho vo viere, využívať ho posilnený darom sviatosti birmovania, využívať ho pre život svoj, rodiny, okolia, Cirkvi. Falošná „pokora“ – veď ja nemám žiadny dar – neobstojí!

Ak chceme začať rozprávať o známych daroch Ducha Svätého,  možno bude trocha prekvapujúce, keď spomeniem ako prvý, nie dar múdrosti, rozumu, ale dar bázne Božej – odvolávajúc sa na 111. žalm: „Bohabojnosť je počiatok múdrosti a múdro robia všetci, čo ju pestujú“ (Ž 111,10). Teda bohabojnosť, bázeň pred Pánom predchádza múdrosť.  Tam, kde chýba bázeň pred Bohom, začína chýbať bázeň a úcta aj pred iným človekom. Bez tejto bázne, sa potom múdrosť, ktorú má predchádzať bázeň, zneužíva. Lebo je veľa múdrych ľudí, ktorí urobia veľa zlého. Avšak tam, kde je skromnosť múdrosti, tam predchádza bázeň pred Bohom  - uvedomovanie si a postoj: veď ja stojím pred Bohom, ja nemôžem robiť to alebo tamto, čo spôsobuje zlo mne alebo komusi inému. Dar múdrosti má byť využívaný v prospech dobra. Bázeň Božia „bráni“ človeku konať zlo. Ale to nie je strach! To je úcta, že stojím pred Stvoriteľom a ja som stvorením. Medzi nami nie je rovnosť. Dnes sa už však človek stavia do „pozície boha“ a rozhoduje o živote - o živote počatého alebo chorého..., manipuluje so životom a identitou človeka rôznymi spôsobmi, nerešpektujúc prirodzený zákon, platný od počiatku ľudstva... Ale my nie sme si s Bohom rovní! Boh je Stvoriteľ a my sme stvorenia. Ak to nerešpektujeme, vidíme ako to potom škrípe aj v rodinách, kde je možno pre stratu tejto bázne pred Bohom oslabená či už aj stratená bázeň aj pred rodičom a dieťa si dovolí hocičo, lebo „má“ na všetko právo. Nie! Bázeň je počiatkom múdrosti a z tejto bázne má vychádzať to všetko ďalšie. V normálne fungujúcej súkromnej firme si nikto nedovolí „na šéfa“! Lebo vie, že už tam dlho potom nebude. To len inde je krik, keď sa vyžaduje určitá poslušnosť alebo slušnosť!

Po-slušnosť. Aj poslušnosť vychádza zo slušnosti. Niekto si to zamieňa so servilnosťou, niekto zas s direktívnosťou a pritom sa často jedná o základný prejav slušnosti voči Bohu a z toho aj vyplývajúcu slušnosť k inej osobe. Niekedy nemusí byť- to hovorí život – úcta k Bohu a predsa je úcta k človekovi. Prečo? A prečo, kde je akože úcta k Bohu, nie je úcta k človekovi? Lebo úcta k Bohu nie je pravdivá. Tam, kde hoci oficiálne nie je úcta k Bohu, ale je úcta k pravde (a ten človek si ani nemusí uvedomovať, že v podstate má úctu aj k pôvodcovi pravdy – k Bohu) – tam je potom aj úcta k človekovi. Spomeňme sv. Jána Vianneya, ktorý mal veľkú úctu k Ježišovi v Najsvätejšej sviatosti a nikdy nevychádzal z kostola tak, že by bol chrbtom otočený k bohostánku. Keď pozeráte nejaké historické filmy, všimnite si, že od kráľa, ale aj od pápeža sa odchádzalo tak, že sa mu nikto neotočil chrbtom – to bol prejav úcty. Ján Vianney aj takto prejavoval úctu voči Bohu. Môžeme spomenúť aj príklad úcty voči človekovi - príhodu vysokopostaveného človeka, ktorý prechádzal v sprievode svojich kolegov a známych po meste, keď zrazu išli okolo opilca, ktorý sa potácal. Ľudia sa mu vysmievali a vtom, tento vysokopostavený človek pristúpil k opilcovi, vzal ho za ruku, milo sa mu prihovoril, objednal mu taxík a nechal ho odviezť domov. Keď sa ho pýtali, kto to bol, odpovedal – „môj otec“. Aj keď samozrejme nesúhlasil s alkoholizmom svojho otca, neschvaľoval jeho maniere, otec ako osoba mu nebol ľahostajný. Otec bol pre neho stále otcom – a prejavil mu úctu aj ako človeku. Lebo človek má vždy hodnotu, nech by robil čokoľvek, a tu sme si všetci rovní – v ľudskej dôstojnosti. Preto každý človek si zaslúži náležitú úctu.

Drahí bratia a sestry, sme povolaní, poslaní ako apoštoli, ako sv. Cyril a Metod, ako toľkí pred nami – kňazi, rodičia, misionári, katechéti, vychovávatelia..., sme poslaní do tohto sveta ohlasovať Ježiša Krista vzkrieseného a vydávať svedectvo. Sme posilnení, sme tiež obdarovaní ako apoštoli Duchom Svätým, aby sme „vyliezli“ z úkrytu, z úkrytu anonymity. Naozaj nepochopili sviatosť birmovania tí, ktorí po jej prijatí „zaliezli“ do anonymity a už ich viac nebolo vidieť v spoločenstve Cirkvi, nebolo ich vidieť ani v kostole, ani vo farnosti, ani ich život v rodine nebol kresťanský. „Zaliezli.“ Apoštoli po prijatí Ducha Svätého „vyliezli“. Vyšli zo svojho úkrytu posilnení Duchom Svätým a už sa nebáli! Mnohí pokrstení a pobirmovaní však nedali priestor moci Ducha Svätého a „zaliezli“. Tak sa nerozvíja spolupráca s Duchom Svätým - slabne, stráca sa..., aj bázeň pred Bohom a človekom a tvrdne ľudské srdce. Ale kde sa prijaté dary Ducha Svätého nezanedbajú, človek dáva svedectvo, oslovuje a vo svojom čase prináša úrodu – ako spomenutá mama, ktorej svedectvo zmenilo nastávajúcu nevestu.

Prázdniny sú naozaj časom viacerých neformálnych stretnutí. Môžeme využívať prijaté dary Ducha Svätého a svojím svedectvom oslovovať aj iných vo viere v Ježiša Krista. Znova povzbudzujem rodičov, starých a krstných rodičov – rozprávajte so svojimi deťmi, vnúčatami viac o Bohu počas týchto voľných chvíľ! Buďme všetci pozorní aj na príležitosti, ktoré nám Pán pošle, aby sme nenásilne, pravdivo, úprimne hovorili s ľuďmi na dôležité témy života, večného života, cesty k večnej budúcnosti. Znova ďakujem všetkým, ktorí vedú letné tábory a zhromažďujú deti, aby ich tiež takto oslovovali. Lebo či chceme alebo nie, svoju vieru či nevieru vlastne všetci ukazujeme. Amen.