Dali by ste svoje dieťa na kurz plávania neplavcovi? (o poslaní krstných a birmovných rodičov)

Streda 9. týž./A - homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave, 7. 6. 2023 (v priamom prenose do Rádia Lumen)

Dnes je moderný koučing. Termín je pre niektorých možno menej známy, zdá sa, že je to čosi veľmi múdro povedané. Koučing zahŕňa niečo, čo sa doteraz, volalo tak normálne - sprevádzanie. Stála „inštruktáž“. Pozná to aj duchovný život. Význam koučingu je popísaný ako hľadanie ciest, ktoré nás v živote povedú tým správnym smerom. Koučovaný človek „skúma a nachádza svoj vlastný potenciál. Kouč vychádza z toho, že každý klient je jedinečný, tvorivý, má vnútorné zdroje potrebné na zmenu a je odborníkom na svoju prácu i život.“ Tento koučing sľubuje a skutočne môže dosahovať pozitívne výsledky, ale asi nebýva veľmi lacný. Naozaj však, nič nové pod slnkom.

V Roku krstu, birmovania a hľadania Boha, ktorý prežívame v našej diecéze, taktiež môžeme hovoriť o „koučingu“, môžeme hovoriť o sprevádzaní. Mám teraz na mysli predovšetkým sprevádzanie pokrstených a pobirmovaných.  Bezprostrednými a prvými sprevádzajúcimi pokrstených a pobirmovaných sú vždy rodičia, ktorí pri krste aj vyslovia, že berú na seba záväzok byť prvými svedkami viery pre svoje deti. K tomu istému sa zaväzujú aj krstní rodičia, ktorí sú vybratí rodičmi a v zodpovednej miere majú rodičom pri výchove detí pomáhať. Teda ich pomoc a zodpovednosť pri sprevádzaní pokrstených a pobirmovaných detí je tiež dôležitá a veľká. Preto aj Kódex kánonického práva jasne formuluje, kto môže byť a aký by mal byť krstný rodič. Sú to Kánony 872 a ďalšie. Úlohou krstného rodiča je priniesť krstenca spolu s rodičmi na krst, usilovať sa, aby pokrstený viedol kresťanský život, plnil záväzky, ktoré s prijatým krstom súvisia a dospelému krstencovi pomáhať pri uvedení do kresťanského  života. Je potrebné, aby krstný rodič bol schopný a mal úmysel plniť túto úlohu spolu s rodičmi. Má mať dosiahnutý 16. rok života, má byť katolík, pobirmovaný, už bol na svätom prijímaní, teda prijal Eucharistiu. Má viesť život zodpovedajúci viere a úlohe, ktorú na seba prijal. Nemá byť postihnutý nejakým kánonickým trestom. Kanonický trest, či už vynesený alebo nevynesený je napríklad aj v prípade, ak je niekto sobášený v kostole, teda sviatostne a potom je rozvedený. Pokiaľ sa to nedá cirkevno - právnou formou do poriadku, nemôže zastávať úlohu krstného rodiča. Takisto, kto žije vo zväzku s niekým iným bez sobáša, nemôže byť krstným rodičom. Tým, že sa na fare pred kňazom nepovie pravda o tom, či budúci krstný rodič spĺňa potrebné podmienky, Boha nikto neoklame. Len zostane klamstvo, a koná sa nepravda. Jednoducho povedané, krstným rodičom by mal byť praktizujúci veriaci, ktorý dáva dobrý príklad. Ešte azda spomeniem, že krstnými rodičmi nemajú byť otec a mama krstenca. Aká bola po krste úloha krstných rodičov napríklad v prvokresťanských časoch, ktoré boli dobou prenasledovania, keď veľa rodičov bolo väznených alebo umučených pre vieru? Krstní rodičia preberali potom starostlivosť o osirelé deti. Starali sa komplet o ich výchovu a potreby. Tak sa to dialo aj v čase vojen alebo iných nešťastí, napríklad zemetrasení alebo cestných nehôd a tak podobne. Krstní rodičia prevzali starostlivosť o osirelé deti.

Samozrejme, že mnohí, ktorí už berú svoju vieru vlažnejšie, kritizujú podmienky Cirkvi. Lenže krstný rodič je tiež „kouč“. „Inštruktor“ duchovného života a teda má byť svedkom viery. Pomôžme si príkladom. Dali by ste v civilnom živote svoje dieťa na kurz plávania inštruktorovi, o ktorom by ste vedeli, že nevie plávať? Keby sa vaše dieťa topilo v bazéne, skočil by za ním? Alebo žeby sa „inštruktor“ vysmieval tým, ktorí vedia plávať? Či nie sú často pozývaní za krstných rodičov tí, ktorí neveria, nepraktizujú život viery a už sa dokonca aj vysmievajú z viery? Nie sú takíto volaní za krstných rodičov? Preto v niektorých krajinách sa už pristúpilo k tomu, že sa nevyžaduje prítomnosť krstných rodičov. Hovorím, nie je ich veľa, ale sú už aj také krajiny. Aj z takých dôvodov, že napríklad známi mafiáni si chodili sebe navzájom za krstných, čo bolo iste neprípustné. Áno, nenormálne, povedzme to. Lenže koľko vnútorných nedostatkov sa neodhalí alebo neprizná. Tu predsa naozaj nejde o to, aby bol niekto zapísaný v matrike ako krstný rodič. Alebo, aby kúpil darček, ako sa na východe povie, aby niečo priniesol do „križmy“. Nie, krstný rodič spolu s rodičmi preberá veľmi vzácnu, vznešenú, ale aj veľkú zodpovednosť za pokrsteného, aby ho priviedol do neba. Ale ako to môže urobiť krstný rodič, ktorý neverí vo večnosť? No, rozhodne to neurobí.

Milí bratia a sestry, sme v predvečer slávnosti Najsvätejšieho tela a krvi Krista Pána. Je to chlieb večného života. A znova je to silný signál z neba i do neba. Možno sú tu prítomní alebo sv. omšu sledujú rodičia a krstní rodičia, ktorých deti boli v tomto roku - minulý mesiac alebo v tomto mesiaci - na prvom svätom prijímaní, na birmovke. Milí rodičia, krstní rodičia, chodia tieto deti ešte na sväté prijímanie? Chodia ešte tieto deti do kostola? Povzbudzujete a vediete ich k tomu, alebo ste už radi, že to máte „za sebou“? Vediete ich do neba? Pri tejto svätej omši sme zvolili evanjelium, ktoré hovorí o vzťahoch ľudí v nebi. Ako to bude, keď sa tam nebudú ženiť ani vydávať, prestanú všetky doterajšie medziľudské vzájomné vzťahy? Neprestanú. Ako to vlastne bude? No pochopiteľne, celkom  jednoznačne to nevieme povedať, ale všetci v nebi budeme prežívať v prvom rade nádherný vzťah s Bohom. Tam už budeme vidieť Boha z tváre do tváre, teda budeme prežívať vzťah s ním v plnosti. Budeme chváliť Boha, budeme ako anjeli v nebi. Ale nebudeme tam osamotení, len ja a Boh. Tam budú všetci tí, ktorí už tam sú a ktorí tam ešte prídu. Svätý Ján hovorí o veľkom zástupe, ktorý chváli Boha. Katechizmus katolíckej cirkvi hovorí, že nebo to je blažené spoločenstvo s Bohom a so všetkými, ktorí sú v Kristovi. Teda tam nie je miesto len pre mňa a pre Boha, tam je miesto pre všetkých. Preto aj často zaznieva povzbudenie: starajme sa o to, aby sme v nebi boli celá rodina spolu, tak, ako sme na zemi. Aby tam nikto z našej rodiny nechýbal, ale aby sme si pomáhali, možno „koučovali“ jeden druhého. Aby sme prišli do neba a prežívali tam nádherné vzťahy už zdokonalené v najvyššej miere v láske k Bohu a medzi sebou. Iste, nemôže byť nič lepšie vo vízii večnej budúcnosti, ako naša spoločná radosť prežívaná v nebi. Rozprávajme o tom, tešme sa na túto chvíľu bez toho, aby sme si priali nejaký skorý odchod z tohto sveta, ale nebo je pred nami, pamätajme na to. Avšak pritom často treba pripomínať, že náš vstup do neba sa neudeje automaticky. Má ho predchádzať zodpovedný život viery na zemi. Preto o tom rozprávame často a s dôrazom. Teda je potrebné viesť zverené deti k zodpovednému životu za pomoci rodičov, krstných a birmovných rodičov a iných príbuzných. Pokrstený človek však je prijímaný do spoločenstva Cirkvi, do nášho spoločenstva a teda všetci sme povolaní dávať dobrý príklad, viesť, privádzať iných k Bohu.

Aká vynikajúca príležitosť sa otvárala v mesiaci máj - privádzať, prichádzať na májové pobožnosti, viac sa dostávať do kontaktu s Pannou Máriou. Teraz v mesiaci jún - na pobožnosti Božského Srdca Ježišovho alebo ich konať doma a tak prehlbovať túto úctu a pobožnosť deväť prvých piatkov, ktorú odporúčame prvoprijímajúcim deťom, birmovancom. Oboznámme sa s tým, aké prisľúbenia dáva Nepoškvrnené Srdce Panny Márie všetkým jej ctiteľom a aké mocné sú prisľúbenia Božského Srdca Ježišovho pre všetkých, ktorí ho budú uctievať. Je ich dvanásť a je dobre, keď už od skorého veku sú deti vedené k úcte k Márii a k Božskému Srdcu Ježišovmu, aby sa učili čnostiam Božského Srdca Ježišovho, ktoré nám ide príkladom. Je úlohou rodičov, krstných rodičov formovať detské srdcia. Nenechávať ich len tak blúdiť hore dole, bez jasného smerovania. Lebo správnou formáciou sa vedú k rozvoju osobnosti. Na príklade rodičov a krstných rodičov má dieťa vidieť a pochopiť, čo je pravá láska. Teda, ako sila Božej lásky pomáha potom milovať aj blížneho. Je dobre, ak sa v rámci tejto formácie a výchovy v rodinách alebo aj v školách praktizuje láska k chudobným rôznym spôsobom. Napríklad konkrétnym odriekaním si vecí, hračiek, sladkosti, oblečenia, prípravou balíkov pre núdznych, prijatím detí bez domova na letné prázdniny alebo návštevou niektorého zo zariadení sociálnych služieb pre deti alebo zariadení pre seniorov. Tak málo sa kladie dôraz na formovanie sŕdc detí. Možno sa to niekomu nevidí alebo nezdá, ale je to tak. Na základe čoho ľudia a už malé dieťa - to vidíme - nevedia medzi sebou komunikovať. Ešte aj keď sedia vedľa seba, tak si musia zapnúť mobil a telefonovať si. Ale čo všeličo sa práve touto „deformáciou“ už detského srdca potom vytráca zo života. Potom človek, ktorý nie je navyknutý na komunikáciu, ťažko zvláda, že komunikácia zahŕňa v sebe prijatie iného, odpustenie inému, potrebné zmierenie - lebo sa aj povadíme, aj sa poharkáme - ale treba hľadať cestu k sebe. „Niekomunikáciou“ potom človek nie je schopný zobrať na seba záväzky života či v manželstve, v kňazstve alebo v zasvätenom živote, lebo je to na celý život. Preto je táto otázka taká dôležitá: Čo chceme mať z našich detí? Vedci dokonca preukázali zmeny na mozgu detí žijúcich v dobe moderných technológií. Nadmerné trávenie času pred obrazovkou, monitorom ohrozuje ich zdravý rozumový vývoj. Akoby začalo platiť, že deti sú pod pretlakom informácií a to má svoje dôsledky. Ak majú mladí ľudia veľa v hlave, často býva, že majú málo srdci. A to je bieda. Aj človek, ktorý veľa vie, môže byť pre ľudstvo neužitočný, ba dokonca aj škodlivý. Veď tí, s „bohatstvom“ v hlave ale s „chudobou“ (nie tou evanjeliovou) v srdci, ak nerešpektujú Božie prikázania, vymýšľajú tie najhoršie zbrane alebo rafinované spôsoby ničenia.  

Ak má mať naša spoločnosť nejakú budúcnosť, nebude podceňovať výchovu šľachetných kresťanov, ktorí sú si vedomí, že opravdivá múdrosť vychádza z Boha. Preto je potrebné starať sa o formáciu detských sŕdc a mladých ľudí a naučiť ich robiť aj veci, ktoré sú náročné. Teda nie stále „zametať“ cestičku pred nimi. Možno v čase adventu - príprava na Vianoce - zbierajú sa slamky do jasieľ, aby Ježiško mal teplo ustlané. Počas pôstu takisto rôzne zriekania, dobré skutky. A počas tohto mesiaca jún, tiež dobrými skutkami potešovať láskou k nám horiace a tŕním ovinuté Božské Srdce Ježišovo. Keď výchova, ktorá nehovorí o viere, uvádza pozitívne vzory, tým skôr my, ktorí máme nespočetné množstvo svätých, máme rozprávať o našich vzoroch, zvlášť mladých svätých alebo tých, ktorí sú kandidátmi svätosti: o fatimských deťoch - Františkovi, Hyacinte, Lucii, o Dominikovi Saviovi, Carlovi Acutisovi, Anke Kolesárovej, Laure Vicuni, Márii Goretti, Tarzíciovi... V litániách k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu krásne prosíme: „pretvor naše srdce podľa svojho srdca“. Ale mýli sa, kto si myslí, že Pán Ježiš nejakým švihnutím čarovného prútika pretvorí naše srdce. Nie, to srdce, musí byť vychovávané a tým, že prosíme Božské Srdce, ono svojou milosťou nám v tom bude len pomáhať, lebo Boh je ten, ktorý pretvára naše srdcia. Preto je výchova už malého dieťaťa taká dôležitá. Ja viem, že počúvame, aj ja počúvam: „nedrezúrujte deti, nenaháňajte ich do kostola, nerešpektujete práva detí...! Môžete mať z toho problémy.“ Viete, to je vždy o dvoch „metroch“. Lebo koľko detí rodičia vodia v skoré ráno na rôzne športy, tréningy, koľko odriekania prinášajú tieto deti aj v iných oblastiach života. A koľkí z nich sa stanú vrcholovými športovcami? Nebudú mnohí z nich mať neskôr poškodené zdravie? Ja tým nikoho neodhováram od športu a kto ma pozná, tak vie, že proti športu nie som. Ale keď budeme viesť deti vo viere, všetky prídu do neba, a všetci tam budeme spolu. A toto je to nádherné a krásne.

V rámci tejto výchovy pamätajme aj na dôležitosť výberu mena pre dieťa. Keď na začiatku krstu dostávajú rodičia otázku: aké meno dávate dieťaťu?; to nie je preto, že už tam nie je zapísané. Ale to je pripomenutie, že Boh každého jedného z nás volá po mene a znova zaznieva to dôležité: vám sa zveruje starosť o toto dieťa. Vám! A to v každej oblasti života - aj biologickej aj v duchovnej – aby ste ho priviedli do neba. Je naozaj dôležité venovať náležitú pozornosť výberu mena. Odporúčame - podľa svätcov, podľa postáv zo Svätého písma, z cirkevnej Tradície. Nedať meno na základe toho, čo momentálne „letí“. Potom po rokoch, keď pozeráme matriky, tak vieme, aký televízny seriál, telenovela v danom čase bežali. Tie mená už nehovoria nikomu nič. Ale toto nie je zodpovedne vybraté meno. Aj Adam, keď dostal od Stvoriteľa možnosť pomenovať zvieratá, vo veľkej zodpovednosti menoval všetko, čo pred neho predstúpilo. Boh nás volá po mene. V tejto dôležitosti sa zahľaďme na to veľké poslanie, povolanie, ktoré dostáva každý jeden rodič a krstný rodič. Milí bratia a sestry, všetko, čo sme povedali teraz, i doteraz v našich katechézach a ešte neskôr povieme, hovorí jasne o nadprirodzenom význame prijatia sviatosti krstu a birmovky, ale aj ostatných sviatostí. Preto sme dnes mali aj evanjelium, ktoré hovorí o pohľade do večnosti. Kde vzťahy bude možné prežívať čo možno v najdokonalejšej alebo v dokonalej forme. Zároveň však hovoríme aj o potrebe nutnej formácie, vedení, sprevádzaní tých, ktorí prijímajú tieto sviatosti. Potreba tohto povzbudzovania a svedectva je rozložená na nás všetkých už pokrstených a pobirmovaných. Len tak budú potom nám zverení rásť na zodpovedných  svedkov viery, ktorí budú vedieť reagovať aj v citlivých situáciách a rozhodovaniach nášho času.

Pred niekoľkými mesiacmi sa v Poľsku rozbehla veľmi nepekná kampaň. Mnohí sme zostali zaskočení, koľko zloby a ochoty krivdiť existuje v človekovi, keď boli vznášané obvinenia voči svätému Jánovi Pavlovi II., že nedbal alebo neriešil tých, ktorí sa dopustili pedofílie. Nie tak dávno poľský denník Rzeczpospolita zverejnil článok, v ktorom dvaja novinári, ktorí to rozdúchali: Tomasz Krzyżak a Piotr Litka, dospeli k bodu, že korigujú svoje doterajšie názory. Údajne, že si zle vysvetlili to všetko, čo mali k dispozícii. Ja nechcem v tejto chvíli robiť nejakú konšpiráciu alebo niečo podobné. Ale jednoducho sa tak ľudsky pýtam: Či svoj prvotný nepekný postoj títo novinári naozaj opravili na základe znova preštudovania dostupných materiálov alebo preto, že v Poľsku na obhajobu svätého Jána Pavla druhého vyšlo aj množstvo ľudí do ulíc, aby protestovali proti tejto iniciovanej akcii? Jednoducho sa k situácii postavili ako zodpovední veriaci. Nezaujíma ma naozaj oficiálna odpoveď, lebo tá sa dá sformulovať veľmi pekne, ale tá, o ktorej vedia títo dvaja novinári: prečo korigujú svoj názor. Týmto nebuntujem k nejakej revolúcii, ale k svedectvu viery, obhajobe pravdy a kresťanských hodnôt..., čo sa už u nás veľmi nenosí. Vidno to najmä vtedy, keď aj v našom parlamente sú nastoľované etické otázky a národ začne „hučať“ ako taký úľ včiel.: „Prečo zas tieto otázky, ako keby Slovensko nemalo iné problémy!“ A celkom nám unikne, že bývalý minister školstva do toho vbehne a kričí: ale my budeme etické otázky vyťahovať. Aké etické? No, proti životu a proti niektorým ďalším normálnostiam života. Ale vtedy nastane ticho a mlčaním sa prispieva, aby potichučky prechádzali zákony proti životu.

Milí bratia a sestry, krst je prvá sviatosť, ktorú človek prijíma. Je to začiatok Božej prítomnosti v človekovi. Je to aj predpoklad prijatia ďalších sviatostí, lebo bez krstu naozaj nemožno prijať ďalšie sviatosti. Znova si uvedomujeme, že vyslúženie krstu nepripúšťa koniec. Je to začiatok života v milosti, ktorý predpokladá nutnú ďalšiu výchovu a sprevádzanie. Kto iný ako rodič lepšie poznáva stále viac svoje dieťa? Múdri rodičia spoznávajú dary, možnosti svojho dieťaťa. Sú prirodzenými „koučami“, ktorí s Božou pomocou a pomocou krstných rodičov môžu a majú viesť svoje dieťa k čo najväčšiemu ľudskému a duchovnému rozvoju. Ako to kedysi povedal aj svätý pápež Pavol VI., že nepotrebujeme až tak veľmi učiteľov ako svedkov viery. Nech teda každý pokrstený aj dôležitým pričinením rodičov, krstných rodičov, je svojej rodine, okoliu i celému svetu na radosť a na osoh. „Ježišu, tichý a pokorný srdcom, pretvor naše srdcia podľa tvojho srdca.“ Amen.