Mnohoraký a veľmi potrebný dar sily

Slávnosť Všetkých svätých - homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave 1.11. 2023 (v priamom prenose do Rádia Lumen)

Počas týchto „dušičkových“ dní, ktoré sme začali a na ktoré sme sa iste pripravovali, ma oslovili slová pápeža Pia XI., ktorého pontifikát bol v prvej polovici 20. storočia. Počúvajme jeho slová: „Navôkol pozorujeme, ako sa spomienka na zosnulých medzi ľuďmi vytráca. Alebo sa pri hrobe obmedzí na vonkajšie prejavy lásky, ktoré sú síce dobré, ale utešujú skôr pozostalých, než aby osožili trpiacim v očistci.“ Vezmime do úvahy, že tieto slová pápeža Pia XI. boli vyrieknuté takmer pred 100 rokmi. Čo sa odvtedy zmenilo? Vidíme viac modliacich sa pri hroboch? Možno nám treba konštatovať, že sa zvlášť v tomto dušičkovom čase potrebujeme dôslednejšie zamyslieť nad viacerými pravdami našej viery. Nad pravdami, ktoré nám viac ozrejmujú, vysvetľujú dôležité okamihy, postoje pozemského života a tajomstvá večného života. Veď akoby sme niekedy zabúdali na to, že náš čas na zemi je značne ohraničený. Sme tu len ako pútnici na ceste. Naša pravá vlasť je v nebesiach. Modlievame sa aspoň pri svätej omši, ale verím, že aj inokedy v modlitbe Verím v Boha: „Verím vo vzkriesenie tela a život večný“. Každý človek si skôr či neskôr položí otázku, či také niečo vôbec existuje. Večný život, vzkriesenie tela. Existuje to vôbec?

Naša viera nepripúšťa žiadne pochybnosti o večnom živote. Vieme, že všetko na zemi je pominuteľné a že pre kresťana odchod z tohto sveta je návratom domov. Ale v našej spoločnosti, ako vieme, myšlienka na smrť je neustále potláčaná. To vidieť napríklad aj pri pohreboch, kde sa už neprizvú napríklad malé deti, lebo nemajú byť traumatizované. Nedávno som na jednom pohrebe videl celkom normálne reakcie malých detí z rodiny zosnulej. Držali v rukách ružičky a potom ich hádzali do hrobu na truhlu milovanej starkej. Teda je prístup taký i taký. Na jednej strane nemajú byť deti traumatizované a na druhej strane v Bratislave je výstava mŕtvych ľudských tiel a iste odborníci preskúmajú, či to nie je v rozpore so zákonom o pohrebníctve, pretože mŕtve ľudské telá nemajú byť zneužívané na komerčné účely; a pritom výstava je údajne dostupná aj deťom. Teda vidíme, že je určitá spoločenská schizofrénia aj v tejto oblasti. Áno, kto by chcel byť starý, chorý, keď všade je propagovaná sila, energia, kariéra. No je to hlavne preto, že stráca sa živá viera v nebo a vo večný život. Smrť nie je ľahká. Preto na tento veľmi dôležitý okamih každého ľudského života sa treba aj zodpovedne pripraviť. Azda to pripomenúť aj druhým, možno povzbudení  príkladom svätého Tomáša Morusa, ktorý sa s trpezlivosťou snažil presvedčiť svojho priateľa, aby zmenil svoj život. On mu vždy odvrkol a hovoril slová, ktoré ste už možno aj vy počuli od iných: Ach, veď to má čas, obrátim sa na smrteľnej posteli, potom budem prosiť Boha o zmilovanie. No bolo to inak. Tento muž, ktorý veril len sebe a v seba, na poľovačke bol ťažko zranený, umieral vo veľkých bolestiach a nevzýval vtedy Božie milosrdenstvo, ale kričal: Nech to čert vezme. Ktovie, či ho čert nevzal. Dal by Pán Boh, aby nie. Iste, ak by sme pochybovali o tejto udalosti, tak by sme spochybnili aj takého svätca a štátnika, akým bol svätý Tomáš Morus.

Keď teda hovoríme o príprave na tento veľmi dôležitý okamih každého ľudského života - na smrť, tak rozhodne treba rátať s prijímaním sviatostí, s praktizovaním modlitby a s veľkou dôverou a úctou k Panne Márii a k svätému Jozefovi. Svätý Dominik Savio sa po dvadsiatich rokoch po smrti zjavil don Boscovi, ktorý sa ho opýtal, čo v ostatnej chvíli jeho odchodu z tohto sveta bolo najrozhodujúcejšie, pričom mu kládol otázky: „Vari to bola tvoja čistota, čisté svedomie, alebo nádej, že prídeš do neba alebo všetky tvoje dobré skutky?“ Na všetko Dominik Savio odpovedal záporne: „Nie.“ „Teda čo ti dávalo tú najväčšiu silu v tvojej poslednej hodine života?“ „Čo ma pri zomieraní najviac posilnilo, bola pomoc mocnej matky nášho Vykupiteľa. Povedz to všetkým tvojím synom, nech sa nezabudnú k Panne Márii modliť, pokiaľ budú žiť.“

Drahí bratia a sestry, v dnešnú slávnosť Všetkých svätých sa o týchto tajomstvách nechajme povzbudiť aj ďalšími svätcami. Keď hovoríme o dôležitosti prípravy, svätý Vincent de Paul vydáva na smrteľnej posteli takéto svedectvo: „18 rokov som nikdy nešiel spať skôr, kým som sa nepripravil na to, že by som dnešnej noci mohol zomrieť. Preto teraz zomieram ľahko.“ Iste tých svedectiev by sme mohli spomenúť oveľa viac a oveľa dlhšie. Teda svätci, na ktorých si dnes zvlášť spomíname, nás učia a pomáhajú nám na ceste do večnosti. Dostali sme meno svätca pri krste, pri birmovke sme si ho vybrali. Nosíme tieto mená aj kvôli tomu, aby boli títo svätí nielen našími patrónmi, ktorých prosíme o pomoc, ale aby sme príklad ich života aj nasledovali - príklad krstného aj birmovného patróna. Počas prípravy na prijatie sviatosti birmovania sme sa mohli oboznámiť s jeho životom, prečo sa stal svätým, možno, čo znamená jeho meno. Napríklad Mária znamená „Bohom milovaná“, Ján - „Boh je milosrdný“, Klára - je „jasná, svetlá“ a tak podobne. Aj to sa možno dozvedieť pri vyberaní mena.

Ak sme sa pred mesiacom zaoberali darom Ducha Svätého - darom rady, ktorý nám pomáha správne rozlíšiť, rozhodnúť sa v jednotlivých situáciách života, veľakrát vieme veľmi dobre, že nestačí mať len dobrú myšlienku, môže byť vynikajúca, ale my potrebujeme tú vynikajúcu myšlienku uviesť aj do života, do praxe. Preto potrebujeme tak veľmi aj dar sily, ktorý dostávame zvlášť pri sviatosti birmovania, aby sme dokázali zužitkovať to, čo nám dáva Duch Svätý cez dar rady, v našom živote. Je pravdou, že nás Duch Svätý v rámci posilňovania daru sily vedie aj cez kríž, cez obety, aj cez odriekania. Bez toho to nejde. Ale dar sily nám dáva aj odvahu vyznávať našu vieru hoc aj za cenu výsmechu, opovrhovania. To je dar sily - aby sme vytrvali. Môžeme si predstaviť nielen modelovú, ale reálnu situáciu, ako v nabitej, dajme tomu divadelnej sále komik, ktorý má hlavné slovo, zabáva prítomných a jeho najštipľavejšie žarty sú na úkor Cirkvi, kňazov, biskupov, svätých a tak ďalej. A celá sála je ním manipulovaná, ovplyvnená a sa zabáva. Ale v istej chvíli sa komik napokon opýta: Je tu medzi vami, v tejto nabitej sále nejaký kresťan? My by sme mohli dodať: je tu nejaký pokrstený, pobirmovaný? Akoby tou otázkou chcel komik povedať: Vy sa tu rehocete na plné ústa. Ste pokrstení, ste pobirmovaní, vám to nevadí? Je tu nejaký kresťan? Čo myslíte, koľko ľudí z tejto nabitej sály sa priznalo k tomu, že boli pokrstení, pobirmovaní? Jeden. Jeden nenápadný mladý muž sa zdvihol – áno, som kresťan. V tomto tlaku situácie atmosféry on ukázal, že svoju vieru berie vážne. No bez toho, aby chcel spolupracovať s darom sily, ktorý dostal pri birmovke, by to šlo ťažko.

Zoberme dar sily nielen z takejto vyhrotenej situácie. Dar sily sa uplatňuje aj inokedy. Sú oblasti aj v našej diecéze, kde nie je napríklad problém, aby mamičky priviedli svojich synov k oltáru, aby miništrovali. Naopak, tešia sa z toho. Na iných miestach ten dar sily mamkám, rodičom chýba. „Prečo by sa mal každý dívať na môjho syna pri oltári? Aby si z neho kamaráti robili posmech?!“ Na niektorých miestach diecézy nie je problém, aby mal kto zasvietiť v kostole, aby mal kto otvoriť kostol, upratať. Ale na iných miestach, nech by bola akákoľvek krásna pozvánka k takejto pomoci, čo myslíte, ako je to?... To je tiež o našom vyznávaní viery, keď neberieme veci ako samozrejmé, ale cítime, že my ich spoluvytvárame. My sme k tomu pozvaní. Samozrejme najčastejšie býva ospravedlňujúcou výhovorkou: však ja na to nemám, ja som slabý, nehodný. Tak počujme, čo hovorí svätý Pavol, apoštol národov v liste Korinťanom, keď sám vyznáva, čo mu povedal Pán: „Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti.“ A Pavol pokračuje: „A tak sa budem radšej chváliť svojimi slabosťami, aby vo mne prebývala Kristova sila. Preto mám záľubu v slabostiach, v potupe, v núdzi, v prenasledovaní a v úzkostiach pre Krista; lebo keď som slabý, vtedy som silný“ (2 Kor 12, 9-10). Veľmi dobre si pamätám, na čas, keď už bol zvlášť oslabený svätý pápež Ján Pavol II. a mnohí aj veľmi „dobromyseľní  katolíci“ volali po jeho odstúpení. Mal som príležitosť byť v tom čase nakrátko v Poľsku a bol som veľmi vďačný, keď som videl mnohé billboardy s uboleným   pápežom Jánom Pavlom II. a bol tam práve tento citát pred chvíľou spomenutý: „Keď som slabý, vtedy som silný“. Lebo Boh cez neho pôsobil. To nie je o svaloch, to nie je o konšpirácii, to nie je o známosti. To nie je o vychytralosti, to je o spolupráci s milosťou Božou a o otvorenosti na to, aby Boh vliatu Božiu milosť potom cez konkrétneho človeka mohol v hojnej miere aj zúročiť s úžitkom.

Drahí bratia a sestry, my čo sme pobirmovaní, každý sme dostali tento dar sily. Možno iný dar sme dostali vo väčšej miere. Ale aj dar sily sme dostali v dostatočnej miere, aby sme ho rozmnožovali vo svojom živote a to aj napriek tomu, že môžeme pre to znášať aj príkoria. Podľa nadácie ACN, (Pomoc trpiacej cirkvi) práve kresťania sú v dnešných časoch najviac prenasledovanou náboženskou skupinou. Aj krvavo, aj sofistikovane, veľmi inteligentne. Ako som už spomenul, v niektorých situáciách, okolnostiach byť kresťanom je pre niektorých hanba. Byť v spoločnosti iných a netváriť sa ako kresťan, to je dnes „IN“. Či sú to mladí alebo starší. Spomeňme ešte hrdinstvo z roku 1792 kedy počas francúzskej - aj dodnes toľko oslavovanej revolúcie, vyhnali 16 karmelitánok z kláštora v Compiegne pri Paríži práve na sviatok povýšenia Svätého Kríža. Dva roky žili v malých skupinách v meste. Tajne sa stretávali na modlitbách, až pokiaľ ich revolučné súdy nedali zatknúť. Boli obvinené z rebélie, vzbury, útlaku francúzskeho ľudu. 16 jednoduchých žien utláčalo francúzsky ľud!? To sa vždy „krásne“ napíše, to vždy je Cirkev na vine, či je niečo také alebo také. Hneď po procese boli odvedené na popravisko. Cestou spievali latinské liturgické piesne. Ľud napodiv, sa im cestou neposmieval. Priam hrdinsky s nimi akoby spolucítil a trpel. Jeden kňaz oblečený za revolucionára cestou im dával rozhrešenie. Sestry obnovili svoje sľuby do rúk predstavenej. Predstavená poprosila kata, aby mohla byť popravená ako posledná. Chcela každej sestre predstupujúcej pred kata ešte dodávať sily. Spievali hymnus k Duchu Svätému. Ale ako jednotlivo padali hlavy sestier pod gilotínou, spev slabol, až napokon prišiel rad aj na predstavenú. V roku 1906 pápež Pius X. ich vyhlásil za blahoslavené.

Teda milí bratia a sestry, svätci neboli ani nie sú nejaké „dengľavky“, ktoré by sa nedokázali postaviť proti prúdu, niekedy aj proti väčšine sveta, čo iste vyžaduje oveľa väčšiu odvahu a silu, ako len neustále pritakávať väčšine. Takto robili nielen mučeníci, ale aj vyznávači. Stále tak robia mnohí, ktorí sú vystavení možno dennodenne výsmechu a šikane. Obstáť v takých situáciách a podmienkach života iste nebolo a nie je ľahké. Vôbec to nie je ľahké bez Božej pomoci, bez daru Ducha Svätého, bez daru sily. Ale keď je to tak, že sa to môže až tak vyhrotiť, mnohí si azda povedia: No radšej nebudem prosiť o dar sily a budem mať od každého svätý pokoj a tak možno môj život bude úspešný a značne výhodný. Áno, existuje také pokušenie, len ako potom obstojíme pred večným Sudcom, ktorý nám kvôli takejto voľbe odmietne večnú výhodu úplnej radosti v nebi?! Milí bratia a sestry, ja nevynášam nad nikým súd, nad nikým, kto zlyhal. Ani odsúdenie, to patrí jedine Bohu. Skôr sa všetci navzájom povzbudzujme vo vytrvalosti a v raste vo viere. A povzbudzujme sa aj príkladom svätcov, aj tých našich krstných a birmovných i obľúbených.  

Keď budeme stáť počas týchto dní nad hrobmi našich drahých, pamätajme, že svojou modlitbou, obetami a svätými omšami môžeme skracovať ich utrpenie v očistci za ich zlyhania v živote. Tak veľmi je milosrdný Boh, že ešte aj nám žijúcim dáva takýto nástroj pomáhať našim drahým zomrelým, aby sa čím skôr očistili v očistci a už ako svätí vošli do neba. Áno, ako svätí, lebo inak sa do neba ísť nedá. Aj tu teda prosíme pre seba o dar sily Ducha Svätého, o dar vytrvalosti, aby sme aj v tomto šľachetnom úmysle pomoci dušiam v očistci pokračovali aj po dušičkovom čase. Amen.