Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

Pastiersky list na Turíce 2013

erb_filo_rgb_FINAL„A Duch i nevesta volajú: „Príď!“ Aj ten, čo počúva, nech volá: „Príď!“ (Zjv 22, 17).

Drahí oltárni bratia, drahí bratia a sestry!

V dnešný krásny sviatok Zoslania Ducha Svätého, v tomto roku viery, prihováram sa Vám slovami Svätého písma o Duchu Svätom, o túžbe Cirkvi po Spasiteľovi.

Po Druhom vatikánskom koncile, ba už na ňom sa konštatovalo, že tretia Božská osoba, Duch Svätý, je takmer zabudnutá osoba, pretože sa o nej málo kázalo, učilo, modlilo a volalo k nej. Popritom Cirkev sa nepretržite snažila vyznávať vieru v túto osobu. Len si spomeňme na niektoré encykliky pápežov ako napr. Leva XIII. Vydal encykliku venovanú výlučne Duchu Svätému (Divinum illud munus), potom encykliku Pia XII. o mystickom Tele Kristovom (Mystici Corporis Christi), ale až po učenie Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý práve zdôraznil potrebu vyzdvihnúť a oživiť náuku o Duchu Svätom. Do tohto obdobia duchovnej obrody v úcte Ducha Svätého patrí aj encyklika blahoslaveného Jána Pavla II. o Duchu Svätom Pána a Oživovateľa (Dominum et vivificantem).

Je pochopiteľné, že v tomto pastierskom liste nemôžem Vám podať celú náuku Cirkvi o Duchu Svätom. Chcem iba stručne pripomenúť dôležitý a podstatný vzťah, ktorý má k Cirkvi, k diecéze, ako partikulárnej Cirkvi, potom k rodine, ktorú Druhý vatikánsky koncil nazval „domáca Cirkev“ (Ecclesia domestica) (LG 11; AA 11).

Dôkazom toho je aj Druhý vatikánsky koncil, od slávenia ktorého už prešlo 50 rokov, a o ktorom je zaznamenané, že to bol „prechod Ducha Svätého svojou Cirkvou“ (SC, 43) a ešte konkrétnejšie podľa slov Jána Pavla II., treba vzdávať vďaky za zásah jeho Ducha v Cirkvi, akým bola liturgická reforma.

Okrem toho, aj v tejto modernej dobe máme jasný dôkaz pôsobenia Ducha Svätého v Cirkvi. Ján XXIII. zvolal Druhý vatikánsky koncil na popud Ducha Svätého, ale aj jeho priebeh, ako to dosvedčujú konciloví otcovia v konšt. O liturgii (43). Ba sama liturgia to potvrdzuje v Eucharistických modlitbách v ktorých sa modlí „za všetkých, ktorí sa živíme telom a krvou tvojho Syna, naplň Duchom Svätým, aby sme boli jedno telo a jeden duch“ (Tretia euch. Modlitba). Prísľub daný anjelom Panne Márii platí pre Cirkev: „Duch Svätý zostúpi na teba“ (Lk 1, 35).

Diecéza – partikulárna cirkev

Hneď na začiatku môjho listu ku vám, milí veriaci, chcem pripomenúť moju úlohu ako diecézneho biskupa v súvise s Duchom Svätým. Chcem Vám hovoriť o Duchu Svätom a hneď na začiatku pripomenúť, čo je diecéza a akú úlohu v nej má biskup.

Diecézu nazýva Koncil, že to je podiel Božieho ľudu, teda nie všetok Boží ľud, lebo ten tvorí celú Cirkev. Tento podiel Božieho ľudu je zverený do pastierskej starostlivosti biskupa za spolupráce duchovenstva, čím vytvára partikulárnu cirkev, oddanú svojmu pastierovi, ktorú on zhromažďuje v Duchu Svätom a v ktorej je skutočne prítomná a pôsobí jedna, svätá, katolícka a apoštolská Kristova Cirkev (CD, 11porov. kán. 369). Podľa učenia Koncilu biskup zhromažďuje svojich veriacich „v Duchu Svätom“. Musím sa teda starať o to, aby v mojej diecéze bol prítomný a pôsobil Duch Svätý. Nejde mi preto o akékoľvek zhromaždenie vás, milí veriaci, ale ani mojich kňazov. Túžim po tom, aby sme sa zhromažďovali „v Duchu Svätom“. Záleží mi preto na kňazských dňoch, na mesačných kňazských rekolekciách v jednotlivých dekanátoch, na ktorých sa stretám so svojimi kňazmi, spolu slávime Eucharistiu čiže svätú omšu, kňazi majú možnosť pristúpiť k svätej spovedi, potom je prednáška, ktorá slúži k rozšíreniu vzdelania v posvätných vedách, Potom sa riešia aj pastoračné problémy. Kňazi pri takýto príležitostiach sa snažia posväcovať seba, aby vedeli obetavejšie slúžiť svojim veriacim.

Manželstvo a rodina

Pod výrazom Cirkev rozumieme aj naše katolícke rodiny. Na Druhom vatikánskom Koncile bola rodina nazvaná „domáca cirkev“. Keď si teda dnes uvedomujeme a slávime zrodenie Cirkvi ako takej, musíme si uvedomiť a sláviť aj narodenie domácej cirkvi. Dnes teda keď slávi svoje narodeniny celá katolícka Cirkev, chcem Vám pripomenúť, že slávi ich aj „domáca cirkev“.

Zoslanie Ducha Svätého sa udialo už na Veľkú noc, keď sa Zmŕtvychvstalý zjavil apoštolom a povedal im. „Pokoj vám! Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: Prijmite Ducha Svätého.“ (Jn 20, 21-23).

Toto dýchnutie stále trvá. Potrebujeme ho, aby sme mohli zakúsiť jeho prítomnosť, účinkovanie. „… Ducha pravdy, ktorého svet nemôže prijať, lebo ho nevidí, ani nepozná. Vy ho poznáte, veď ostáva u vás a bude vo vás“ (Jn 14, 17).

Keď ide o Cirkev odovzdal jej Ducha Svätého na Turíce. Ako sa to stalo, počuli sme všetci pri čítaní Skutkov apoštolov. „Keď prišiel deň Turíc, boli všetci vedno na tom istom mieste. Tu sa náhle strhol hukot z neba, ako keď sa ženie prudký vietor… všetkých naplnil Duch Svätý… .Keď sa teda strhol tento hukot, mnoho sa ich zbehlo…“ (Sk 2, 1. 4. 6a).

Apoštoli prežívali prítomnosť Svätého Ducha vo svojom živote a pôsobení ustavične. Boli to Písma, v ktorých prežívali jeho prítomnosť. „Bratia, muselo sa splniť Písmo, kde predpovedal Duch Svätý ústami Dávida o Judášovi, ktorý bol vodcom tých, čo zajali Ježiša“ (Sk 1, 16). Spomeniem iba jeden ďalší prípad za všetky. Keď Peter a Ján boli pred veľradou (Sk 3. 4) a museli sa zodpovedať za dobro, ktoré urobili na chromom človekovi, oni sa obrátili k Bohu v modlitbe: „A keď sa pomodlili, zatriaslo sa miesto, na ktorom boli zhromaždení, všetkých naplnil Svätý Duch a smelo hlásali Božie slovo (Sk 4, 31).

To dýchnutie Ducha Svätého sa opakuje pri posvätení krizmy na Zelený štvrtok. Vtedy sa biskup modlí: „Svoje deti, znovuzrodené v krstnom kúpeli, pomazaním Ducha Svätého posilňuješ a pripodobňuješ ich Ježišovi Kristovi“ (Posvätenie krizmy 2).

Spomeňme si aj na jednu z prosieb veriacich, za birmovancov: „Prosíme ťa za týchto našich birmovancov, ktorým Boh udelil Ducha Svätého, aby sa upevnili vo viere, aby si na láske položili základ života.“

V roku viery je potrebné a dôležité osvojiť si vieru a ju aj prejavovať vo vzťahu k partikulárnej cirkvi čiže diecéze, domácej cirkvi, ktorá je tiež dielom Ducha Svätého, teda tretej božskej osoby .

Vieme, že manželstvo vzniká úkonom vôle oboch osôb, ktoré to manželstvo uzavierajú. Nie je rozhodujúci cit, pretože cit je nestály, ale láska, ktorá je úkonom vôle.

Vieme, že rodina je postavená na sviatosti manželstva. Manželstvo nie je iba čisto partnerstvo dvoch osôb, ale vzniká sviatostným zväzkom muža a ženy, čiže ide o sviatostné spojenie, sviatostné puto. Manželstvo uzatvárajú dve pokrstené osoby, muž a žena. Nestačí však aby boli len pokrstené, ale sa žiada, aby boli aj pobirmované, čiže žiada sa od nich, aby už pred sobášom prijali vo sviatosti birmovania Ducha Svätého, čiže lásku, ktorou sa Otec a jeho Syn navzájom milujú.

Láska, ktorou sa Otec a Syn milujú, nie je prirodzenou láskou ale nadprirodzenou. Treba si uvedomiť, že to nie je iba láska ľudská, o ktorej sa často hovorí, po ktorej sa túži, sa vyznáva, láska iba prirodzená. Pán Ježiš žiada, aby sme sa navzájom milovali nadprirodzenou láskou. „Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás. Ostaňte v mojej láske!“ (Jn 15, 9).

V obrade manželstva sa pripomína nová zmluva, nakoľko manželstvo je tiež zmluvou: „Lebo ty si uzavrel so svojim ľudom novú zmluvu, keď si nás vykúpil tajomnou silou Kristovej smrti a zmŕtvychvstania. … A tak sviatostné manželstvo, ktoré sa tu uzatvára, pripomína nám tvoju nevýslovnú lásku, ktorou nás miluješ“ A to je Svätý Duch, ktorý je prítomný v celom obrade, ale aj v celom manželstve.

A keď sa ich vzájomný vzťah obohatí, rozmnoží o dieťa, tak ich vzájomný vzťah nezostane vzťahom čisto ľudským, ale viac, vzťahom sviatostným. Svoje dieťa dajú totiž pokrstiť „v mene Otca i Syna a Ducha Svätého“, a tak ich dieťa začína žiť v mene troch Božských osôb Otca, i Syna i Ducha svätého.

Nárast občianskych sobášov má vplyv aj na veriacich kresťanov, ktorí v manželstve vidia iba čisto ľudský vzťah a náplň. Takýto pohľad na manželstvo je pohľad čisto svetský, sekulárny a degradujúci sviatostné manželstvo.

Vo sviatosti manželstva vidíme a cítime pôsobenie Ducha Svätého. Jasne nám to potvrdzuje a dokazuje liturgia. Z obradu uzatvárania manželstva jasne vyplýva, že manželstvo, a z neho pochádzajúca rodina, je dielom Ducha Svätého. Teda nielen Cirkev ako taká slávi dnes slávi zrodenie Cirkvi, ale môžeme smelo povedať, že aj domáca cirkev je dielom, ktoré sa zrodilo na Turíce. Vieme, že prirodzené manželstvo sám Ježiš Kristus povýšil na sviatosť.

Rok viery, so všetkým čo prináša a čo obsahuje, je zameraný na ozdravenie viery. Vieme, ako je manželstvo napádané, deformované v podstatných vlastnostiach, že je zväzkom len jedného muža a jednej ženy, že je nerozlučiteľné, teda neuzatvára sa iba na krátke obdobie. Katolícke manželstvo nepozná rozvod. „Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje“ (Mt 19, 6b).

V tom, v čom je zmietaná Cirkev, ale aj naša diecéza a naše rodiny, vykreslila Pápežská rada pre kultúru v dokumente s provokatívnym nadpisom: Kde je tvoj Boh? Táto Pápežská rada pre kultúru uskutočnila v celosvetovom meradle rozsiahlu anketu, ktorej výsledky boli spracované a vyvodené z nej dôsledky. Tento dôležitý dokument odporúčam mojim kňazom, aby si ho zadovážili, vydal ho SSV, preštudovali a prediskutovali.

Na záver tohto pastierskeho listu Vás všetkých čo najsrdečnejšie pozdravuje, hojnosť darov Ducha Svätého Vám všetkým praje a žehná Vás i celú svoju diecézu

Vladimír Filo, rožňavský biskup

V Rožňave na slávnosť Zoslania Ducha Svätého

1 2 3 >