Pastiersky list rožňavského diecézneho biskupa Mons. Stanislava Stolárika na Veľkonočnú nedeľu Pánovho zmŕtvychvstania

VIDELA SOM PÁNA

Zaujímavou sprievodkyňou veľkonočného času je Mária Magdaléna, ktorá sa vyznáva i priznáva k nevšednej skúsenosti: „Videla som Pána.“ (Jn 20, 18). Koľko nadšenia a presvedčivosti bolo v svedectve tejto ženy! Šokovaní apoštoli len ťažko prijímali svedectvo tej, o ktorej ešte nedávno počúvali nie veľmi lichotivé správy. Avšak stretnutie so Zmŕtvychvstalým Kristom bolo pre Máriu Magdalénu tak silným zážitkom, že sa už nedívala späť, ani nešpekulovala nad špekuláciami iných. Jednoducho udalosť stretnutia s Kristom prežívala tak silno, že si ju nemohla nechať len pre seba.

Človek súčasnej doby, ktorý vie, ale veľakrát i nevie, o čom je Veľká noc, môže po zachytení základnej informácie o podivuhodnom Kristovom zmŕtvychvstaní reagovať nedôverčivo. Zmŕtvychvstanie? Nie snáď reinkarnácia? Predsa hovoriť o reinkarnácii sa dnes „nosí“. Alebo uveriť všetkým popieračom tejto udalosti?

Komu teda uveriť? Márii Magdaléne, alebo tým, ktorí spochybňovali a spochybňujú správu o Pánovom zmŕtvychvstaní? Pomôžme si príkladom katechétky, ktorá sa opýtala detí na hodine náboženstva, či zaregistrovali, že naša Zem je elipsa. Keďže sa dotkla témy, ktorú sa deti práve učili na inej hodine, okamžite reagovali a prejavili svoj nesúhlas. Predbiehali sa v predkladaní argumentov a citovaní učebnice i učiteľky, ktorá im hovorila o „okrúhlej“ planéte Zem. Keď verva detí neutíchala a skôr gradovala, katechétka sa opýtala žiaka, ktorý bol najviac proti elipsovitej podobe Zeme: „A videl si na vlastné oči, aká je zem?“ Otázka žiaka trocha zmrazila, ale pohotovo odpovedal: „Ja som nevidel, ale kozmonauti videli a urobili aj fotky“.

Prvá časť chlapcovej odpovede by teda riešila svedectvo Márie Magdalény, ktorá „videla Pána“. Ale prečo neurobila fotku? Z jednoduchého dôvodu: lebo ešte neboli fotoaparáty. Ale ona “fotku“, presnejšie povedané Ježišov „obraz“, od tejto chvíle ešte istejšie nosila vo svojom srdci a ešte dôslednejšie sa usilovala žiť podľa toho, čo Ježiš učil. Apoštoli, ktorí sa pri Ježišovom zatknutí poskrývali, vo chvíli keď aj oni stretli zmŕtvychvstalého Krista, stali sa odvážnymi a po celom vtedajšom svete rozšírili Kristovo evanjelium. A to aj za cenu mučeníckej smrti (okrem sv. Jána). Koľkí ďalší mučeníci, ktorých trhala divá zver alebo boli pribíjaní na kríž, či inakšie prejavili hrdinstvo svojej vernosti, dokázali, že aj oni stretli vo svojom živote zmŕtvychvstalého Krista. Ak by ho nestretli ako toho, ktorý zvíťazil nad smrťou, tak ako to povedal sv. Pavol, apoštol národov, žiadne naše namáhanie by nemalo zmysel (porov. 1 Kor 15, 14). A už vôbec nie sa ešte pre Krista obetovať a zomierať.

Ježiš Kristus sa ukázal Márii Magdaléne a potom ešte mnohým ďalším (pozri Skutky apoštolov) a jasne potvrdil všetko, čo nás učil o terajšom živote i o živote po smrti. Je veľkým darom, ak toľkí ľudia i dnes hovoria: „videl/a som Pána“ a Kristov obraz nosia nielen vo svojom srdci, ale vidieť to aj na ich skutkoch.

Chceme počas týchto veľkonočných sviatkov „uvidieť“ Pána? Alebo sa bojíme, že ak by sa tak stalo, museli by sme veľa alebo aspoň niečo zmeniť vo svojom živote? Ak je tak, potom nehľadáme pravdu! Potom sa v živote necháme unášať a každú chvíľu sme iní, ale najmä: utekáme od každej zodpovednosti a obety.

Veľkonočné tajomstvo je v Roku Fatimy posilnené všetkým, čo povedala Panna Mária pred sto rokmi trom malým deťom na spomenutom mieste. Ak by nebolo svedectva Márie Magdalény o tom, že „videla Pána“ a svedectva toľkých ďalších svedkov, nemohli by sme porozumieť ani stretnutiu Panny Márie s Františkom, Hyacintou a Luciou. Tak ako pri stretnutí Magdalény so zmŕtvychvstalým Kristom nešlo len o náhodné stretnutie, tak isto to platí aj o stretnutí fatimských detí s Pannou Máriou. Jedno i druhé stretnutie je potvrdením pravosti posolstva z neba. Pri prvom stretnutí potvrdzuje posolstvo priamo zmŕtvychvstalý Kristus, pri druhom je svedkom jeho Matka. V svedectve o pravosti posolstva z neba pokračujú fatimské deti. Samy prežívali pôst, ukladali si rôzne skutky sebazapierania, modlili sa a konali pokánie za obrátenie hriešnikov. Dali príklad „zástupnej modlitby a obety“, ktorým napodobňovali Ježiša Krista, ktorý netrpel a nezomrel kvôli sebe, ale za nás!

Blahoslavená Hyacinta chcela byť poslušná slovám Panny Márie, že sa majú modliť ruženec a prinášať obety za obrátenie hriešnikov. No nevedela, ako to má robiť. Ako prvé napadlo deťom, že svoju desiatu rozdajú ovečkám a ony samy mali deň pôstu. Inokedy dali svoje jedlo chudobným deťom, o ktorých vedeli, že chodievajú žobrať. Namiesto toho Lucia, František a Hyacinta obedovali horké bukvice, korienky rastlín, hríby alebo šišky zo stromov a tento pôst obetovali za obrátenie hriešnikov. Zriekli sa hrozna, fíg, alebo dokonca vody, napriek horúčave, ktorá trápi Portugalsko v letných mesiacoch. Keď blahoslavená Hyacinta prinášala nejakú obetu, okrem hriešnikov mala vždy na mysli aj Svätého Otca. A hoci mala veľkú záľubu v tanci, aj ten celkom obetovala Pánovi Ježišovi. Sestra Lucia spomína na posledné obdobie života Hyacinty: Pýtala som sa jej, či veľa trpí. „Áno, ale všetko obetujem za hriešnikov a ako zmierne zadosťučinenie Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie.“ Potom s nadšením hovorila o Pánu Ježišovi a Panne Márii a povedala: „Tak rada trpím z lásky k nim, aby som im urobila radosť! Oni majú veľmi radi tých, ktorí trpia za obrátenie hriešnikov.“

Panna Mária pripravila Hyacintu na to, že zomrie celkom sama v nemocnici v Lisabone, čo bolo pre toto malé dievčatko veľmi ťažké. Často hovorievala: „Ježišu, teraz môžeš obrátiť veľa hriešnikov, pretože táto obeta mi je veľmi ťažká.“ „Ako máme prinášať obete?“ – spýtala sa Lucia anjela pri jeho druhom zjavení. „Prinášajte Bohu ako obetu všetko, čo môžete, na zmierenie za hriechy, ktoré Boha zraňujú, a ako prosbu za obrátenie hriešnikov. Privolávajte tak mier do vašej vlasti. Ja som anjel strážny Portugalska. Predovšetkým prijmite a odovzdane neste utrpenie, ktoré na vás Pán zošle.”

Dnešná veľkonočná nedeľa je i dňom modlitieb za našu diecézu; za duchovné povolania a prehĺbenie náboženského života i za diecézneho biskupa. Zmŕtvychvstalý Kristus v nás posilňuje dôveru, že naše modlitby majú zmysel. Nie sú zbytočné! Lebo i Ježišovo utrpenie a smrť mali zmysel a neboli zbytočné. Pomohli nám uvidieť dôstojnosť pozemského života a záchranu pre večnosť. I naše spoločné modlitby môžu vyprosiť obnovený život viery v našej diecéze. A ak sa nám zdá, že nároky života sú príliš ťažké, spomeňme si i v tomto veľkonočnom čase hojnosti na Ježišovo utrpenie; na otvorenosť fatimských detí prijať utrpenie a obetu vo svojom živote za obrátenie iných, lebo ako napísal sv. Pavol: „utrpenia tohto času nie sú hodny porovnávania s budúcou slávou…“ (Rim 8, 18).

A tak si nielen zaprajme, ale aj navzájom vyprosujme v modlitbe – aby sme zmŕtvychvstalého Krista, ktorý predtým hrozne trpel a zomrel na kríži, počas Veľkej noci „uvideli“ aj my, každý jeden, aby sme sa nechali ním preniknúť, lebo len vtedy porozumieme, že stretnúť sa s Kristom, neznamená stretnúť sa s nejakým strašiakom, ktorý nás chce obrať o všetky radosti života, ale stretnúť sa s Kristom znamená – nájsť najväčšiu radosť života. Iba tak zachytíme a porozumieme posolstvo Veľkej noci v Roku Fatimy a to, aby Fatimské posolstvo bolo viditeľné v našej modlitbe a v pokání za seba a za obrátenie hriešnikov i v prehĺbení mariánskej úcty.

Milí bratia a sestry, prajem vám všetkým nádherné prežitie veľkonočných sviatkov, ktoré majú svoju krásu aj v Kristovom utrpení. Buďme citliví na bolesti našich čias, či už tie osobné, alebo tie, ktoré sa dotýkajú sveta, v ktorom žijeme a obetujme všetky skutky nábožnosti za seba navzájom, kvôli nášmu obráteniu v tomto živote i kvôli dosiahnutiu nášho večného života. Tak uvidíme Pána spolu s Máriou Magdalénou v jeho plnosti i v utrpení i v oslávení.

Aby sme ako Mária Magdaléna, aj my vedeli svedčiť o Ježišovi v dnešnom svete nadšene a presvedčivo. A ako fatimské deti, aby sme i my brali veľmi vážne potrebu záchrany toľkých ľudí, ktorí potrebujú robiť pokánie, ľutovať svoje hriechy a znova sa vrátiť k Bohu. Chceme robiť všetko preto, aby sme im to vyprosili svojimi modlitbami a obetami.
Žehná vám a radosť zo slávenia veľkonočných sviatkov žičí
 Mons. Stanislav Stolárik
rožňavský biskup

Tento pastiersky list je potrebné prečítať pri každej sv. omši namiesto homílie v nedeľu 16. apríla 2017.