Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

Je dôležité veriť i vytrvať vo viere

Katechézy a homílie z Roku krstu a birmovania 2023 je možné nájsť tu: Archív udalostí

Katechézy z Roku ovocia Ducha Svätého 2024 je možné nájsť dočasne v Aktualitách (radenie podľa dátumu) a homílie z tohto roku je možné nájsť v homíliách otca biskupa v na tejto stránke.

Aktuálne je v príprave stránka, kde budú katechézy aj homílie z aktuálneho roku na jednom mieste.

3. veľkon. ned./B – homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave (14. 4. 2024)

Spoločne slávime Kristovo zmŕtvychvstanie ‒ už 3. veľkonočnú nedeľu. Dnešné evanjelium a prvé čítanie spoločne zdôrazňujú ‒ nám všetkým veriacim ‒ aby sme boli svedkami. Zmŕtvychvstalý Ježiš hovorí svojim učeníkom: „Vy ste toho svedkami...“ (Lk 24, 48). Svedkami zmŕtvychvstania. Svätý Peter v dnešnom prvom čítaní prijal túto výzvu a potvrdzuje: „my sme toho svedkami“ (Sk 3,15), teda my  sme naozaj videli, stretli sa so zmŕtvychvstalým Ježišom Kristom. Či do Petrovho „my“ patrí aj každý z nás, nad tým sa skúsme spoločne zamyslieť. Skúsme to hneď na začiatku porovnať napríklad s reakciou účastníka športového alebo spoločenského podujatia, akým je koncert, diskotéka, film, divadlo a tak ďalej; ako sa tento účastník na spomenutom podujatí správal. Na ňom a po ňom. Na akcii ju iste plne prežíval či na štadióne, či na diskotéke a po akcii je vysoko pravdepodobné, že zanietene a možno aj dlho hovoril o svojej účasti na tejto  akcii.

Ako sme prežili, prežívali, prežívame veľkonočné udalosti a ako to rezonuje v nás ešte aj dnes? Tiež s takou intenzitou ako som spomenul u účastníkov spomenutých podujatí? Alebo sa nás to až tak veľmi nedotýkalo, že by sme nejako veľmi cítili v sebe potrebu zvlášť o tom rozprávať s niekým iným, ba dokonca vydávať o tom svedectvo? Táto otázka sa však netýka len tohoročnej Veľkej noci, ale nášho osobného chápania a prijatia tajomstva Ježišovho zmŕtvychvstania. Má pre nás a pre náš život nejaký osobitný význam Ježišovo zmŕtvychvstanie?! Čo znamená? Náš postoj voči Ježišovmu zmŕtvychvstaniu najskôr odhalí naše chápanie hriechu, na čo nás dnes upozornil svätý Ján v druhom čítaní: „On je zmiernou obetou za naše hriechy“ (1Jn 2,2). Ak je teda zmiernou obetou za naše hriechy, tak ak vnímame jeho obetu za naše hriechy, nepochopíme ju bez toho, aby sme uznali svoje hriechy, svoju hriešnosť, svoje slabosti a krehkosť. Bez toho neporozumieme obetu Ježiša Krista.

Teda, čo dosiahol svojou obetou Ježiš Kristus? To, že nám získal odpúšťanie hriechov, ako napísal Dostojevskij v Bratoch Karamazovovcov: „Raj sa začína až vo chvíli, keď má človek odvahu uznať svoj hriech.“ Veľmi zaujímavá myšlienka. Vtedy sa to človekovi väčšmi ukáže, keď si uvedomí svoju nedostatočnosť. Teda môžeme dovysvetliť: človek ocení dobro a krásu raja až vtedy, keď pochopí, o čo ho hriech obral. Aj Adam a Eva si vlastne väčšmi uvedomili, čo je raj, keď po hriechu boli z neho vyhnaní. Alebo môžeme to prirovnať k situácii, ktorú už iste prežil každý z nás, keď sme cítili vlastnú bezmocnosť. Kto prežíval bezmocnosť, ten ešte lepšie pochopí, čo je to nádej, ak mu do jeho bezmocnosti niekto vniesol slová nádeje alebo podal aj konkrétne pomocnú ruku. Kedy človek ocení vodu? Napríklad keď je veľmi smädný. Keď ju má bežne pri ruke, ani si veľmi neuvedomí, ale keď je veľmi smädný, vtedy si to dobre uvedomí. No a najlepšie to iste chápeme v súvislosti so zdravím, že až vtedy si ho začneme zvlášť všímať a vážiť, keď začneme chorľavieť my sami alebo trpí chorobou nám blízky človek. Takže aj tu je kontrast ‒ bežný v živote a na druhej strane, ak si uvedomíme, čo je to hriech: že je to narušenie nášho vzťahu s Bohom, tak ďakujeme Pánovi za dar vykúpenia. Ježiš nám svojím krížom a zmŕtvychvstaním daroval, ponúkol odpustenie hriechov. Ale najskôr si musíme pripustiť svoj hriech a musíme si pripustiť aj dôležitosť sviatosti zmierenia, čím sa vlastne začína napĺňať Ježišova výzva: Vy ste toho svedkami (Lk 24,48). Všimnime si, že v rodinách, v ktorých bolo vedomie hriešnosti i potreby prijímania sviatosti zmierenia, teda, kde sa chodilo pravidelne na svätú spoveď, toto svedectvo zasievalo, upevňovalo vieru v deťoch, keď videli svojich rodičov ako spoločne idú na svätú spoveď. A oni sami sa utvrdzovali vo viere, aké je potrebné odpúšťanie hriechov, ktoré vymohol na kríži Ježiš Kristus. Tak to vidíme aj u prvých svedkov Ježišovho zmŕtvychvstania, ktorí aj sami museli zápasiť so svojimi slabosťami, so svojou hriešnosťou a zároveň obhájiť pravdu o Kristovom zmŕtvychvstaní v sebe aj pred inými.

Všimnite si, ako sú postavené reklamy, ktoré nás kŕmia každú chvíľu: perfekcionizmus. Na čom však Ježiš postavil ohlasovanie cez svedkov? Na tých najslabších ľuďoch ‒ hriešnych, slabých, krehkých... Takých si vyvolil. Teda neboli  to nejakí nadľudia, ale presne takí slabí a krehkí ľudia ako sme my všetci, ktorí, hoci postupne, avšak naplno uverili v Ježišovo zmŕtvychvstanie. Veď sme mohli počas Trojdnia aj Veľkej noci sledovať kto aký bol ‒ že neboli dokonalí: Tomáš  pochyboval, Jakub a Ján boli ctižiadostiví, Peter Ježiša zaprel, ostatní apoštoli s výnimkou svätého Jána sa rozutekali, chýbali pod Ježišovým krížom. A komu sa ako prvému zjavil zmŕtvychvstalý Ježiš Kristus? Márii Magdaléne, z ktorej vyhnal sedem zlých duchov. Teda Mária Magdaléna, ktorá sa stala „apoštolkou apoštolov“, nemala nijakú dobrú reputáciu, práve naopak; a jej ako prvej sa zjavil Ježiš Kristus. Keby si apoštoli naozaj vymysleli pravdu o Ježišovom zmŕtvychvstaní, už tu by bol prvý chybný krok, pretože kto by veril takejto hriešnici? A potom, žena vo vtedajšom chápaní nemala výpovednú silu, autoritu, nikto by ju aj tak nebral vážne; a ešte takú hriešnu?! Takže Ježiš láme všetky ‒ povedal by som ‒ ustanovené  pravidlá a ohlasuje svoje zmŕtvychvstanie cez slabých, krehkých ľudí, cez takých, akí sme my všetci, každý jeden z nás. Keď došlo k zmŕtvychvstaniu Pána a hrob ostal prázdny, vieme veľmi dobre, že vojakom bolo povedané: „Tak vravte: ‚V noci prišli jeho učeníci a kým sme my spali, oni ho ukradli´“ (Mt 28,13).  

Pripomeňme, čo sme už neraz hovorili: kto z apoštolov rozutekaných, poschovávaných by sa odvážil, postaviť proti tvrdým chlapom rímskych légií? Ale nielen to, dvanásti zhodne hovorili o Ježišovom zmŕtvychvstaní jedno a to isté. Peter vyhlasuje: „A my sme svedkami všetkého, čo Ježiš urobil...“, čítame v Skutkoch apoštolov (porov. Sk 10, 39). Peter teda vyhlásil, že on ako aj ostatní apoštoli sú živými svedkami: „my sme toho svedkami“! Už tam sa formuluje prvé kresťanské krédo, teda vyznanie viery, v ktorom sa vyznávala viera v Ježiša zmŕtvychvstalého. Teda vznikalo hneď v priebehu niekoľkých mesiacov po Veľkej noci, nie po nejakých desaťročiach alebo storočiach, ale už v prvých chvíľach vznikala krátka formulácia základných právd našej viery. Isto, udržať jednomyseľné stanovisko dvanástich tak rozdielnych ľudí, ktorí napriek všetkému zotrvajú v jednom a tom istom tvrdení, nie je také jednoduché. Je pravdou, že niektoré zločiny sa utaja veľmi dlho, zvlášť, keď účastníci majú z toho „finančný osoh“, ale na druhej strane, čím viac ľudí je zapojených do nejakého zločinu, tým skôr sa to prezradí.

Starší z vás možno pamätáte aféru Watergate v Spojených štátoch za prezidenta Richarda Nixona (1972 - 1974).  Chuck Colson, ktorý bol jednou z hlavných postáv aféry vtedy povedal, že o vlámaní do budovy vedelo 12 veľmi vplyvných a úspešných mužov, ktorí ho kryli. Keď sa začalo vyšetrovanie a vypočúvanie, títo dvanásti muži povedali: nás nikto nezlomí, my o tom nikomu nepovieme. No v priebehu dvadsiatich dní bola pravda von. Keď sa o niekoľko rokov Colson stal kresťanom, povedal: „V marci 1973 som si uvedomil, akí dôveryhodní sú apoštoli, pretože zostali pevní, ani jeden z apoštolov nespochybnil ani jeden článok viery a už vôbec nie tajomstvo zmŕtvychvstania.“

Teda, milí bratia a sestry, jedna vec je vieru vyznávať, teda prijať toto tajomstvo a druhá vec je v tejto viere vytrvať, pretože aj apoštoli vyznali zmŕtvychvstalého Ježiša Krista. Čo za to dostali od ľudí? Prenasledovanie, ponižovanie a okrem Jána všetci mučenícku smrť ‒ pre týchto 12 článkov pravdy viery ‒ pre Krista zmŕtvychvstalého. Teda jedna vec je prijať toto tajomstvo a druhá vec je vytrvať vo vernosti tomuto tajomstvu a nemeniť ho v živote. Lebo tajomstvo Kristovho zmŕtvychvstania mení náš život, či chceme alebo nie! A keď sa náš život nejakým spôsobom zmení,   konfrontujeme novú pozíciu svojho života s pravdami viery. Koľkokrát bolo tak, že deti hoci dostali v rodine náboženskú výchovu, keď išli napríklad na vysoké školy alebo aj na stredné, kdesi inde a trochu sa osamostatnili, striasli to zo seba a plní „šťastia“ si hovorili: „No, už nemusíme poslúchať otca, mamu, nemusíme chodiť do kostola a môžeme si robiť, čo chceme“. Vytrvali vo viere, v ktorej boli vychovaní? Keď začali robiť nedobré skutky, sami si uvedomili, že radšej zavrhujú Krista zmŕtvychvstalého, radšej sa k nemu nehlásia, lebo „chceme žiť inak“, v ich ponímaní „slobodne“, nezávisle...! Tu môžeme len s nádejou v Božie milosrdenstvo povedať: vždy sa budú mať k čomu vrátiť, ak to dostali doma v rodine. To je tá veľká nádej, ktorá nech nás neustále živí, lebo či chceme, či nie ‒ stretnutie s Ježišom nezmenilo život len apoštolov; stretnutie s Ježišom mení život i každého z nás! Keď však nechceme, aby vstúpil svojou silou, svojou láskou do našich životov, radšej ho  neprijímame alebo sa od neho vzďaľujeme, alebo začneme spochybňovať pravdy, ktoré nám zvestoval či už sám alebo cez Cirkev. Jednoducho, táto konfrontácia je tu stále. Teda reakcia na Ježiša zmŕtvychvstalého môžeme  byť  aj zatrpknutá alebo až totálne nevšímavá. Je iste naozaj veľmi potrebné veľa sa modliť za obrátenie hriešnikov, ako to zaznelo vo Fatime a treba v tom pokračovať, ale rovnako dôležitá je aj modlitba za vytrvanie vo viere, za posilnenie našej lásky, vďaky a dôvery voči Bohu, za dar vykúpenia ‒ čo je veľký dôvod na radostné „aleluja“, ktoré spievame zvlášť teraz  počas Veľkonočného obdobia, verím, že s veľkou radosťou. Ak z Ježiša nemáme a neprejavujeme radosť, tak nemecký filozof Friedrich Nietsche nám vytýka a odkazuje: „Ak Kristus vstal, prečo ste takí smutní? Nemáte tvár  vykúpených ľudí!“

Zakončíme ešte jedným milým príkladom, ktorý som zachytil počas týchto dní. Druháčka príde domov a ukazuje mamke, čo v škole kreslili ‒ kríž Ježišovho umučenia a aby zvýraznili, že Ježiš zomrel na tom kríži, tak ešte červenou farbou na  ňom bola znázornená krv. Keď to videla jej mladšia, štvorročná sestrička, takmer až so zlosťou kričala: „To nie je možné, Ježiško žije, Ježiško žije!“ Zachytila pravdu o Kristovom zmŕtvychvstaní? Nechcem to teraz posunúť do múdrej teologickej debaty, ale jednoducho, aj to svedčí o tom, aké svedectvo výchovy sa v tejto rodine odovzdáva. Keď jedno dieťa si uvedomuje, celkom reálne ‒ Ježiš zomrel na kríži a druhé radostne prežíva krásu pravdy našej viery: „Ježiš žije“, Ježiško žije! Kiežby aj v nás  dokázalo rezonovať jedno i druhé a prevážilo ‒ Ježiš žije, a jeho rany, ktoré nás uzdravili, sú oslávené. Amen.

1 2 3 4 5 6 7 8 >