Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

Neustále sa učme počúvať Boží hlas

2. ned. / B – homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave (14. 1. 2024)

Je viacero odporúčaní, ako sa pripravovať na svätú omšu ešte pred príchodom do kostola. Zvlášť sa odporúča prečítať si už doma Božie slovo. Dnes to už nie je problém, žeby sa nedalo dostať k textom čítaní pri nedeľnej bohoslužbe alebo aj vo všedný deň. Možno ešte jedno vhodné odporúčanie v rámci prípravy na svätú omšu ‒ neprísť na poslednú chvíľu do chrámu, ale skôr a tak sa aj vnútorne stíšiť a pripraviť na slávenie tajomstva svätej omše. Veď predsa Boh sa chce k nám prihovoriť, niečo nám povedať, chce s nami rozprávať. Všetko, čo som teraz povedal, to nie sú nejaké poetické slová, nejaké básnenie. Je to naozaj tak. Na svätej omši má dôjsť k živej komunikácii, priam k debate každého účastníka  s Bohom. Lebo Boh nám chce niečo povedať ‒  každému jednému. A tak to má byť nielen vtedy, keď prídeme na svätú omšu s nejakým veľkým problémom: s problémom v duši, v rodine, v zamestnaní, v škole. Nielen vtedy platí toto pravidlo, ale vždy. Veď keď máme veľký problém, a začneme vylievať svoje srdce pred Bohom, čo iste nie je zlé, ale my ho často vlastne ani nepripustíme k slovu. My ho tak zahustíme svojimi výlevmi alebo svojou bolesťou a svojimi slovami, že Boh nedostane priestor, aby nám niečo povedal. Sila bolesti môže byť taká mocná, že cez ňu neprenikne Boží hlas do nášho vnútra, do nášho srdca. Opakujem, že toto nie sú nejaké poetické slová. To je naozaj tak. Cesta krok za krokom; cesta duchovného života...

Ako to má alebo môže vyzerať, si skúsme odpozorovať podľa dnešného Božieho slova. Začnime prvým čítaním z prvej knihy Samuelovej (porov. 1Sam 3,3b-10.19), ktoré sme si vypočuli a všimnime si tiež, aký dôležitý bol postoj Samuela a Héliho. Z toho vychádzajme, aký je dôležitý postoj pri stretnutí sa s Bohom aj u každého jedného z nás voči Božiemu hlasu, ktorý sa nám prihovára. Keď Samuel prvýkrát počul, ako ho niekto volá jeho menom, ležal, spal. Teda z ľudského hľadiska by sme mohli povedať: Asi sa mu niečo prisnilo. Ale on to vyhodnotil ako reálny hlas a utekal za kňazom Hélim a celkom prirodzene sa ho pýta: „Volal si ma?“ „Nie, kdežeby.“ A keď sa to zopakovalo druhý, tretíkrát, Héli ako skúsený kňaz rozpoznal, že Samuela volá Boh. Boh, ktorý sa tak rád prihovára svojmu ľudu, teraz volal Samuela. Veľakrát Boh volí práve túto cestu, že cez niektorého konkrétneho človeka takto chce odovzdať svoje posolstvo. Tak aj teraz, cez Samuela.

Samozrejme, že pri tomto konštatovaní niekto môže povedať: Ku mne Pán Boh hovoriť nebude, na to si vyberie alebo vybral už kohosi iného, takže so mnou debatovať nebude, tak sa nemusím trápiť a nemusím sa stíšiť a dávať pozor, či aj mne niečo hovorí. Nie, každému z nás niečo hovorí. Niekedy pre nás a veľakrát alebo možno aj viackrát aj pre kohosi iného. Možno v rodine, možno v škole alebo v zamestnaní. Tak je aj teraz oslovený Samuel. A dostáva od Héliho veľmi múdru radu: Povedz, reaguj na ten hlas a povedz: „Hovor, pane, tvoj sluha počúva.“ Áno, Boh sa chce prihovoriť aj každému z nás. Ale nemusíme zachytiť jeho hlas. Pretože je treba sa naučiť počúvať tento hlas. Všimnime si, už som to povedal, že Samuel vlastne spal a vtedy zaznel Boží hlas. Spomeňme si na svätého Jozefa, ženícha Panny Márie. Vo sne dostáva napomenutie od Boha skrze anjela. „Neboj sa prijať Máriu,... vstaň, choď, odíď...“ Vo sne. Boh si volí každý kanál, ako sa prihovoriť človekovi. Len to treba rozlúštiť, rozpoznať.

Ale poďme krok za krokom, podľa slov: Hovor, pane, tvoj sluha počúva. Hovor, pane. Samozrejme, keď sa Boh k nám prihovára, jeden z jeho zámerov je aj ten, aby sme ho poznali. Veď keď medzi sebou nedebatujeme v rodine, v škole či v zamestnaní, nespoznávame sa, nerastie primeraný vzťah. Keď prestáva rozhovor doma, začína možno aj rozpad rodiny. Aká dôležitá je vzájomná komunikácia, vzájomná reč – verbálna i neverbálna. Boh sa teda prihovára a tak hovorme aj my: „Hovor, Pane!“ Ako som už povedal, aj pre nás má svoje posolstvo. Preto pre nás môže i má byť dôležité naše otvorené srdce na počúvanie Božieho hlasu. „Hovor, Pane, hovor, chcem ťa lepšie poznať.“ Ďalšie slová: „tvoj sluha“, možno v dnešnom ponímaní človeka zahľadeného na samého seba, je už dosť ťažké vôbec pripustiť, tobôž prijať; zvlášť, keď sme toľkokrát atakovaní tým, aká veľká sila, potenciál schopností, možností je v každom jednom z nás... Ale uvedomujeme si, že to všetko nám dáva Boh? Jeho dary prijímame, možnosti využívame, ale silu postaviť sa správne ku všetkému a usmernenia pre život, ktoré nám nie sú po chuti, to nejako neprijímame.

Akí sme autonómni, aké sú u nás neobjavené možnosti, iste nespochybňujem. Nepopieram ani jeden talent u ktoréhokoľvek človeka. Každý ho má a nie len jeden. Ale byť sluhom?! „Človek“ ‒ to znie, hrdo a už dávno to hlásal Prótagoras a ďalší, napríklad v známom príbehu o Prometeovi. Všetko čo máme pochádza od Boha! On je náš Pán, my máme byť vďační a pokorní služobníci, ktorí ho chcú počúvať. Ak v rodine nie je ochota, nie je pokora sa vzájomne počúvať, slová idú mimo. Ale tento postoj nie je len nejaký pasívny, trpný. Je to aj aktivita človeka ‒ byť neustále pripravení. Sme tu viacerí, ktorí poznáme pionierske heslo: „vždy pripravený“, hoci je to vlastne skautské „byť neustále pripravení“. Takže postoj pripravenosti, to nie je len niečo pasívne: „No, Pane Bože, keď na teba príde rad v mojich záujmoch, tak dačo mi povedz.“ Nie! My sa máme starať o svoje srdce, aby sme boli pripravení a ochotní počúvať, čo nám hovorí. A to práve preto, lebo vieme, že je náš Otec a chce nám povedať niečo dôležité, niečo potrebné a dobré pre náš život. „Hovor, pane, tvoj sluha počúva“. Nie je ľahké začuť Boží hlas. Sme obklopení hlukom a treba si nájsť tiché miesto. Niekedy to nie až také jednoduché, ale na druhej strane to nie je nemožné. Niekedy v človekovi môžu byť aj nejaké úzkostlivé myšlienky, pochybnosti a tie nedovoľujú sa stíšiť. Alebo je to aktuálne prežívaný problém, ktorý neustále rezonuje v našom vnútri a tiež nám nedovoľuje zachytiť Boží hlas a započúvať sa doňho. Utíš svoje srdce a vyjadri Pánovi svoju ochotu a túžbu: Pane, chcem počúvať tvoj hlas a to neustále.

Predstavte si však, že ste už pripravení na počúvanie Božieho slova. Sedíte možno pohodlne, vonkajšie i vnútorné podmienky sú splnené. A prídu Ježišove slová, ktoré vyslovil na adresu Janových učeníkov, ktorí ho hľadali: „Čo hľadáte?“ (Jn 1,38). Možno by sme boli zaskočení touto otázkou. Keby som sa ja spýtal: „Čo hľadáte tu v kostole?“ Asi by to nevyznelo veľmi príjemne, nepadlo by vám to možno dobre. Ale Ježišove slová sa dajú pretlmočiť aj tak. Vy by ste mi verím, nie podráždene, ale predsa odpovedali: „My predsa vieme, načo sme prišli do kostola a zvlášť tu v Rožňave, kde sa to nenosí, že všetci idú húfne do kostola. My sa pre to rozhodujeme, vieme, že s tým je aj niečo spojené.“ Teda, čo hľadáte na tomto Božom mieste? Môžete mať pripravené svoje odpovede Pánu Bohu, ale hlavne aj prosby, s ktorými ste prišli sem, do Božieho chrámu. Predstavte si, že presne tak by niekto prišiel za vami s nejakou pripravenou prosbou, žiadosťou a bolo by to možno tak ako v práci, v ktorej sa nemusí klásť dôraz na osobný vzťah. Ale Boh, ktorý je naším Otcom, nechce, aby sme mali k nemu postoj zamestnanca, ktorému je všetko jedno, ale aby sme k nemu mali postoj Božieho dieťaťa ‒ syna a dcéry. Teda otázku: „Čo hľadáte?“ či už adresovanú Jánovým učeníkom alebo aj nám tu, v Božom chráme, skúsme doplniť takto: „Čo hľadáte vo vzťahu k Bohu? Čo očakávate od tohto vzťahu?  Čo očakávate od tejto komunikácie s Bohom?“ Veď predsa od každej komunikácie nejakým spôsobom niečo očakávame, lebo kvalita každého vzťahu sa odvíja od toho, čo v tom vzťahu hľadáme a Boh chce, aby náš vzťah k nemu bol taký, aký má byť v rodine; nechce postoj zamestnancov, ktorým je veľakrát všeličo jedno a konajú iba z povinnosti. Teda nie postoj, ktorý je založený len na splnení povinnosti. Zamestnanci na druhej strane môžu všetko svedomite si plniť, ale to osobné tam úplne absentuje. Je pravdou, že sa to môže stať nie raz aj v prípade, že postoj zamestnávateľa voči zamestnancom je neosobný. Tam potom nie je čo rozvíjať z druhej strany. Ak niečo také vstúpi do rodiny, rodina začne naozaj krachovať. Samozrejme, celkom iné je, a vy rodičia to viete, keď  vašimi synmi alebo dcérami začne lomcovať puberta, aký náročný je vtedy vzťah a komunikácia. Ale to je o čomsi inom. Viete, ako je potrebné,  aby sa aj to  dokázalo prekonať, že je to prechodný stav a treba vydržať.

Ďalšia otázka v texte o stretnutí sa Ježiša s učeníkmi už vychádza od učeníkov. Oni ňou vlastne odpovedajú na Ježišovu otázku: „Učiteľ, kde bývaš?“ (porov. Jn 1,38), Ježiš dáva dôležitú odpoveď: „Poďte a uvidíte!“ (Jn 1,39). Teda nedá im do ruky nejakú knižku alebo manuál. Poďte, žite tu so mnou a uvidíte. Ježiš spúšťa mechanizmus, ktorý ponúka pomoc, aby sa vzťah naozaj nestal neosobným a chladným. Krásne je konštatovanie evanjelistu: „zostali v ten deň u neho“ (Jn 1,39). To už nebola vyhradená jedna hodina na oficiálne stretnutie. To už bol spoločný neformálny čas. V takom neformálnom stretnutí a čase sa už človek prejaví plnšie. Tam sa už viac odkryje aj maska človeka a nastáva lepšie spoznanie. Jeden z ďalších problémov, ktorého sa dnešný človek paradoxne obáva je, že na jednej strane vie o sebe zverejniť na internete aj chúlostivé veci, ale má obavu takto sa otvoriť Bohu. Čo ak mi ten Pán Boh povie niečo nepríjemné?! Ale v úprimnom vzťahu aj k tomu príde, že si treba povedať aj niečo nepríjemné. Ja viem, že dnes je tendencia, že rodičia alebo iní zodpovední za výchovu radšej mlčia. Ale zvážme: lekár, ktorý odhalí u pacienta chorobu, o ktorej pacient nevedel a navrhuje liečbu, je zlým lekárom? Keď odhalil chorobu, ktorá, keby ostala utajená, mohla aj zabiť toho človeka? A ak lekár chorému navrhne liečbu, tak je zlý? K osobnému vzťahu s Ježišom, k procesu „diagnostiky, návrhu liečby a liečeniu“ dôjde, ak s Ježišom budeme tráviť viac času. Keď budeme s Ježišom, keď ho budeme počúvať. Nemusíme mať strach, dokážeme spracovať, keď nám povie aj niečo nepríjemné a budeme s ním tráviť viac času ako len hodinu týždenne alebo hodinu za rok, alebo ešte za dlhšie obdobie..., pretože raz príde chvíľa, keď sa môže odrazu všetko zvrtnúť. Ale aj to je milosť, keď si uvedomíme v tej chvíli, keď sa to v živote zvrtne, že je to milosť a šanca k nášmu obráteniu. Je veľa takýchto príkladov.

Posledné slová Steva Jobsa miliardára, ktorý zomrel vo veku len 56 rokov (v roku 2011). Hovorí: „Dosiahol som vrchol úspechu v biznise, v očiach iných som bol veľmi úspešným človekom, ale priznávam, že ja som v osobnom živote neprežíval nijakú radosť. Áno, bohatstvo je faktom a som si naň privykol.“ Ale v tej chvíli, v tom čase, keď už ležal na posteli v nemocnici, premietal si celý svoj život a priznával, že celé životné uznanie, bohatstvo, možno aj nejaké tie vyznamenania, to boli len také prázdne ceny ktoré bledli a stali sa nepodstatné vo chvíli prichádzajúcej smrti. Sám hovorí: „Môžeš naučiť človeka ako treba šoférovať, môžeš naučiť človeka ako je možné zarábať peniaze, ale naučiť niekoho, aby vydržal svoju chorobu a pripravil sa na smrť a dokonca aby zomrel za teba, to je veľmi náročné. Všetky materiálne veci môžeme stratiť a môžu sa nájsť. Ale je jedna vec, ktorú už nikdy nenájdeš, keď sa raz stratila. Ňou je stratený život, premrhaný život.“ Možno sú to slová veľmi pesimistické, ale vychádzali zo srdca človeka, ktorý už stál pred bránou smrti. „Uvedomenie si toho, že čoskoro zomriem, je pre mňa najdôležitejším nástrojom, ktorý mi pomohol robiť dôležité životné rozhodnutia. Takmer všetko – všetky vonkajšie očakávania, všetka pýcha, všetok strach zo zahanbenia alebo zlyhania – tieto veci tvárou v tvár smrti jednoducho odpadnú a zostane len to, čo je skutočne dôležité.“ (https://www.aktuality.sk/clanok/nz34TtZ/steve-jobs-40-faktov-citatov-a-zaujimavosti-z-jeho-zivota/) „Venuj sa rodine“, odporúčam manželke, manželom, deťom, priateľom. Dbaj o to.“ S vekom predsa prichádza celkom iné hodnotenie života. No či u všetkých, ťažko povedať, pretože už nie je dôležité, či máš hodinky za 300 alebo za 30 dolárov, lebo čas ti rovnako ukazujú. Ale viete, aká je márnivosť aj v tomto smere. Videl som na internete fotku, ‒ či je pravdivá alebo nie, to neviem ‒ ako jeden veľmi známy futbalista údajne dal nejakému spevákovi hodinky za 75 000 eur. To sa rozum zastavuje. No márnivosť je márnivosť. Možno sú aj iné ceny, ale niektorí ješitní sa pozerajú, kto aké má hodinky a podľa toho hodnotia človeka. Nie podľa srdca, ale aké má hodinky. A či máš auto za 150 000 alebo 30 000 eur, dovezie ťa do cieľa cesty jedno i druhé. Hoci tu už by som pripomenul, že treba dávať pozor aj na zdravie, lebo nie v každom aute sa rovnako sedí alebo šoféruje, zvlášť pre tých, ktorí majú auto ako pracovný nástroj a musia v ňom tráviť pravidelne dlhší čas. A či máš bývanie, ktoré má 100 alebo 1000 metrov štvorcových? Koľko je takých veľkých domov, ktoré sú naozaj prázdne. Prázdne preto, lebo možno tí traja ľudia, ktorí tam žijú alebo neskôr už len dvaja, sú „zašití“ každý vo svojom kúte a niet času, ale možno najviac chýba ochota, aby sa porozprávali.

Môže to vyznieť pesimisticky a pre mladého človeka takáto ponuka veľmi príťažlivá nebude: „To mám teraz myslieť len na smrť a nerozvíjať sa?“ Nie, nie v žiadnom prípade, ale je treba v živote postupovať vyvážene. V tom nám pomôže práve to, keď budeme započúvaní do Božieho hlasu. Toto je to dôležité. Preto hovorím, že aj keď si svet necení srdce človeka, pri  počúvaní Božieho hlasu, ktorý hovorí k srdcu človeka sa všeličo môže zmeniť pre rodiny, pre nás, pre mladých, pre každého. Treba, aby mal človek rozlet, aby sa rozvíjal, ale treba aj prichádzať k Ježišovi a zostávať s ním, aby sme spolu s ním hľadali životné  riešenia. Naozaj, toto nie sú len slová, aj keď sú to slovné odporúčania. Je to skúsenosť mnohých svedkov. Skúste a uvidíte! Prichádzajme k Ježišovi a zotrvávajme s ním čo najdlhšie; hľadajme, čo najviac možností ako byť s ním, aby sme si vždy aj priebežne hodnotili to všetko, čo sa týka nášho života. Amen.

1 2 3 4 5 6 7 >