Nespúšťajme svoje oči z Ježiša

Utorok 26.týž./A VENI SANCTE s celodiecéznym metodickým dňom - homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave 3.10.2023

Milí bratia kňazi, rehoľné sestry, milé katechétky a katechéti, drahí bratia a sestry!

Ďakujem Pánu Bohu i vám za dnešné stretnutie, ktoré je naozaj potrebné a je v čase, kedy ešte tak doznieva nádherná chvíľa stretnutia s viacerými z vás pri 20. výročí návštevy sv. Jána Pavla II. tu, v Rožňave. Aj v tomto duchu si môžeme doslova vychutnať aj dnešné stretnutie, aby sme ďakovali Pánu Bohu za obsiahnuté dobrá, aby sme sa spoločne modlili pri svätej omši, aby sme sa poučili a navzájom sa povzbudili. Ako veriaci sme si znova mohli  uvedomiť, že v našej službe aké je nenahraditeľné a dôležité byť neustále spojení s Ježišom Kristom a nestrácať pohľad upriamený na neho, nenechať sa odlákať inými ponukami, ale stále mať pred sebou Ježiša. Niekedy sa zdá, že duchovné odporúčania, ktoré majú prehĺbiť našu vieru, sú akoby „poučky“ z profánneho sveta. Ak chceme, aby to tak nebolo, v prehlbovaní duchovného života treba neustále pokračovať. Opakujem: neustále treba mať pohľad upriamený na Ježiša Krista.

Pomôžem si pomerne známym príkladom, ktorý by sa možno skôr hodil nie k dnešnému evanjeliu, ale k slovám evanjelia, ktoré hovoria o rozbúrenom mori a o tom, ako apoštoli znepokojení, Ježišovi vyčítajú jeho spánok, zatiaľ, čo oni „hynú“. Apoštoli majú Ježiša pri sebe, majú ho pred sebou, dívajú sa na neho, no aj tak sú znepokojení. Príklad, ktorý teraz poviem, hovorí o časoch, keď ešte nebol internet, nebola televízia, ľudia si sami rozprávali rôzne príbehy. Stretávali sa pri rozmanitých príležitostiach, aj na jarmokoch, na miestach, kde vystupovali aj všelijakí cirkusanti, „zabávači“... Často pri takomto predstavení bolo veľkou atrakciou, ak sa podarilo vidieť človeka, ktorý chodí po lane vo veľkej výške. Muž teda prechádzal po lane - vo veľmi nebezpečnej výške. Chodil sem-tam... Keď bol v strede lana, zakolísal sa, akoby strácal rovnováhu. Urobil to zámerne, chcel ľudí priviesť do napätia, aby sa zľakli. Samozrejme, nechýbali zdesené výkriky. On veľmi dobre vedel, že prejde na druhú stranu. Ale vyvolaná neistota, že sa zakolísal, to stŕpnutie divákov, to pochopiteľne zvyšovalo aj príjem, atrakciu celého podujatia, robilo reklamu. Iste, „mohol“ si to dovoliť, lebo bol veľmi šikovný, ale pri tom všetkom vedel veľmi dobre, že na rozkolísanom lane sa nemôže pozerať pod svoje nohy a tiež sa nemôže pozerať dole na divákov. Lebo keby sa bol pozeral dole, nedokázal by prejsť. On musel mať pohľad upretý na bod, ktorý mal pred sebou, na cieľ. Musel sa dívať dopredu. Je to iste obraz, ktorý nás ako som pred chvíľou spomenul, môže v značnej miere povzbudiť.

Ale ak sa vrátime k príbehu z evanjelia - o rozbúrenom mori, ktorý som spomenul, tak to bola nie apoštolmi vyvolaná skúška. Jednoducho tá skúška neistoty, straty pokojnej hladiny pod sebou - tú dovolil Boh, aby ich jednoducho vyskúšal. A čo im odpovedal Ježiš na ich strach? „Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!“ (Mk 6,50). Veľmi dôležitá je jeho prítomnosť, dôležitá je skúsenosť Ježišovej prítomnosti, preto by sme práve toto chceli dnes zdôrazniť. Ako však zvládať tie rôzne „rozbúrené hladiny“? Čo k tomu hovoríme, môže byť všeobecné odporúčanie, lebo pochopiteľne, všetci máte rozmanité deti, žiakov a sú takí, akí sú, naladení aj tým, čo spomenul pán riaditeľ, agendou Gender a vôbec všeličím ďalším. Každý čas má svoju agendu! Teraz je to azda táto. Ale uvedený príbeh akoby chcel povedať, že nie je dobré dívať sa iba na samotný problém s deťmi; ako ten človek na lane sa nemohol dívať dole, musel sa dívať pred seba, musel byť zahľadený na cieľ. Aj vy, v katechéze a my v pastorácii sme pomerne často na takom „lane“, to viete veľmi dobre. Ale musíme sa dívať na Ježiša. Veľakrát som kňazom odporúčal aspoň základnú, 15-minútovú dennú adoráciu. To isté odporúčam v rámci vašich možností aj vám - ak len trocha môžete - každý deň, aspoň 15 minút pred bohostánkom. To je základ našej duchovnosti popri sviatostnom živote, pravidelnej modlitbe, aby sme z toho „trasúceho sa lana“ nášho rozhýbaného života nespadli, ale aby sme sa na ňom udržali.

Ponúkam ešte jeden krok, skôr intelektuálny, ktorý som zachytil a ktorý ma inšpiroval. Rád sa podelím s vami o túto inšpiráciu – ako si udržať stabilitu na nepokojnom a „rozkymácanom lane“ života viery a zároveň dostať aj odpoveď, ako odovzdať živú vieru či už svojim deťom alebo deťom, ktoré sú vám zverené v rámci katechézy, alebo aj iným ľuďom. Poznáme Ježišovo: ,...choďte, učte, krstite...´, a v každej dobe sa hľadajú možnosti - ako na to. Iné to bolo za komunizmu, iné to bolo niekedy, keď Cirkev možno mala oveľa väčší vplyv, iné je to teraz. Apoštol Peter apeluje, aby sme boli „stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás“ (1 Pt 3,15). No, keď už dôjde na to, že máme túto výzvu uskutočniť, často otázkami neveriacich alebo tých, ktorí nás chcú podchytiť v reči, ostávame zaskočení, možno začneme aj habkať... a teraz vyloviť v pamäti niečo, čo by mohlo byť primeranou odpoveďou, býva dosť náročné. Lebo viete, že tým, ktorí prídu s takýmito otázkami, naozaj nejde vždy o pravdu, ale ide im o vaše zneistenie, aby vniesli nepokoj, aby vám rozkolísali „lano“ života viery, po ktorom idete. A tu prichádza inšpirácia, ktorú chcem spomenúť. Na pomoc prichádzajú ľudia, ktorí v istej životnej fáze života hľadali odpovede na otázky súvisiace s vierou. Sú to otázky, ktoré poväčšine ľudia, ktorí vyrástli vo veriacej rodine, si vlastne ani nekladú, pretože všetko brali ako samozrejmé už od svojho detstva. Pomocníkmi, na ktorých môžeme upriamiť svoju pozornosť pre možné rozšírenie svojho obzoru, môžu byť konvertiti. Aby som spomenul aspoň niektorých: poznáte meno Clive Staples Lewis, Gilbert Keith Chesterton, Scott Hahn, kardinál Newman. Všetko sú to naozaj veľmi zaujímavé osoby, ktoré urobili radikálne rozhodnutie pre vieru. Ešte predtým si však museli odpovedať na otázku prečo majú zmeniť svoje myslenie. Prečo majú zmeniť svoje myslenie? Možno, že my sme tak stabilizovaní, že niekedy si už otázku podobného charakteru - či nemáme upraviť svoje myslenie - azda ani nepoložíme. Ideme v určitom štandarde, možno niektoré veci okolo nás znepokojujú, ale nám určitým spôsobom naša zotrvačnosť vystačí. Oni si ale najprv museli zodpovedať otázku: Prečo chcem zmeniť svoje myslenie? A prečo chcem mať iný prístup k ľuďom? Možno ich mať viac rád, milovať. Stali sa z nich významní apologéti.

Nedávno jeden z nich, Scott Hahn - tiež konvertita a jeho manželka, ktorá neskôr konvertovala, boli v Košiciach a bolo možné byť na tom stretnutí. Mne osobne to nevyšlo, ale ma zaujala reakcia jedného kňaza, ktorý o tomto stretnutí povedal toto: „Hoci my kňazi sme takpovediac profesionáli v odovzdávaní viery, počúvali sme ho s veľkým záujmom. A to práve preto, lebo o viere dokáže rozmýšľať a rozprávať ináč ako my.“ Teda v prvom rade je to do našich radov, ale samozrejme, aj vy ste tí, ktorí takpovediac ste „profesionáli“. Vidíme, že reakcie, odpovede, postoje týchto ľudí - konvertitov nás môžu v mnohom osloviť, povzbudiť. Možno tí, ktorí nemáte problém s angličtinou, môžete cez internet sledovať biskupa Róberta Baróna zo Spojených štátov, jeho reakcie a výpovede. On nie je konvertita, ale dokáže reagovať na súčasný stav problémov, ktoré majú rôzne podoby; dokáže ich pomenovať a ponúknuť odpoveď. Ale iste tých osobností je oveľa viac. Načo by som však zvlášť upozornil, je to, že treba dávať pozor, kto hovorí z Ducha Svätého a kto je populista. Lebo toto je veľmi dôležité. Možno, že rozlíšenie sa nám nie vždy podarí, pretože tie ľúbivé slová sú oveľa príťažlivejšie ako slová pravdy. Práve preto veľmi potrebujeme dôležité kritériá pri rozlišovaní. To, čo som už niekoľkokrát v tomto príhovore zdôraznil - nepodceňovať pohľad na Ježiša a cez neho spoznávať kritérium rozlišovania toho, čo je Božie a čo je svetské, čo je populistické.

Vráťme sa však k evanjeliu, ktoré sme dnes počuli a skúsme pochopiť tú tvrdú Jakubovu a Jánovu reakciu na samaritánov, ktorí v dnešnom evanjeliu odmietli prijať Pána Ježiša. Odporúčal som zadívať sa na Ježiša, urobme to aj teraz. Jakub a Ján reagovali po svojom - asi boli cholerici. Ježiš nereagoval hnevom, namiesto toho pokarhal Jakuba a Jána a odišiel do inej dediny. Vlastne vždy, keď sa Ježiš stretol s odmietnutím alebo nepriateľstvom, prejavil trpezlivosť, preukázal milosrdenstvo a odpustil. Ako veľmi sa v tom líšime. To je výzva pre každého z nás, v prvom rade, pochopiteľne aj pre mňa. Práve v odmietnutí kohosi iného veľakrát môže byť zakorenená hlboká rana, ktorú v sebe nesieme my alebo ten druhý. V takej chvíli môžeme mať pocit, že máme právo zareagovať ako zareagovali spomenutí apoštoli. Opakujem znova - všetci sme ľudia a každý máme rovnakú krv, ktorá vzkypí, keď sa niečo neudeje podľa nášho alebo keď už máte toho dosť a ste vyšťavení a vtedy ešte niektorý žiak tak „rypne“. Hoci v takých chvíľach môžeme cítiť bolesť, vďaka Božej milosti nemusíme hneď zvolávať oheň z neba, aj keď sme akokoľvek rozkývaní. Radšej sa zahľaďme na Ježiša, ktorý žehná, žehná aj tým, ktorí ho preklínajú. Vieme, že keď bol ukrižovaný, tak ho tiež podpichovali, pokúšali, aby zostúpil z kríža. Vysmievali sa mu do konca: „...zachráň sa!“ On to neurobil, namiesto toho sa modlil: „Otče, odpusť im...“ (Lk 23,34), stále preukazoval milosrdenstvo.

Milí moji, naozaj Božiu lásku nedokážeme úplne pochopiť. Je to láska, ktorá nás vytrvalo hľadá, pokorne čaká na našu odpoveď. Teda ďakujme dnes Ježišovi za to, že vytrpel tak veľa, aby nás zachránil. V samotnom prežívanom probléme si povedzme: „Nemám na neho nervy a Pán Boh musí mať na mňa nervy a koľko trpezlivosti!“ Aká nekonečná je trpezlivosť Božia voči každému z nás! Áno, poďakujme mu za to, že toľko vytrpel, chváľme, zvelebujme jeho milosrdenstvo! Vieme, že sme pozvaní k tomu, aby sme aj my preukazovali milosrdenstvo voči iným. Ježiš teda aj k nám prichádza ako plný milosrdenstva a trpezlivosti, aby upokojil všetko to, čo v nás treba upokojiť. K Ježišovmu dotyku lásky rád pridávam aj svoje slová vďaky za vašu službu a s pohľadom upretým na Ježiša vás povzbudzujem pokračovať v tomto zápale ohlasovania, vyučovania, svedectva..., pokračovať ďalej. Slávením tejto svätej omše vyprosujem hojné Božie požehnanie pre vás všetkých, pre vašich drahých i vám zverených. Chyťme sa tiež spolu so svojimi žiakmi, so svojimi drahými pevného „lana“, posvätného ruženca, zvlášť v tomto mesiaci a Panna Mária nám pomôže vo všetkom. Povzbudzujte aj svojich žiakov, aj iných k účasti na Rožňavskej novéne, či už prídu sem, čo by bolo ideálne alebo budete sláviť túto Novénu svojím spôsobom vo svojich farnostiach. Môžete venovať určitý čas tejto téme aj na hodinách náboženstva. To nás veľmi zjednocuje, to nám dáva silu. Vieme, že v jednote je sila! Držme sa toho pevného „lana“ posvätného ruženca, dívajme sa na Ježiša a Panna Mária nám pomôže vo všetkom. Amen.