S radosťou sa usilujme dedičstvo otcov nielen zachovať, ale aj posilniť a zveľadiť

Slávnosť sv. Cyrila a Metoda – homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Kostole Svätého Kríža v Devíne 5. 7. 2023 (v priamom prenose Tv Lux a TA3)

Milý duchovný otec tejto farnosti, otec Marián, bratia kňazi, diakon, rehoľné sestry, drahí bratia a sestry, milé deti, milá mládež, milí televízni diváci, všetci ľudia dobrej vôle, ktorí si chceme znova uvedomiť veľkosť a vzácnosť dedičstva otcov a tak si chceme pripomenúť, že jedným z veľkých dejinných míľnikov národov bolo vždy prijatie krstu a mnohé národy si dodnes tento míľnik pripomínajú. Národ, ktorý prijal krst, sa začlenil do spoločenstva kultúrnych národov. Pre dnešného človeka je krst ako kritérium kultúrnosti a životnej úrovne v značnej miere nepochopiteľný. Dnes máme skôr iné „kritériá“, ktoré hovoria o kultúrnosti, o životnej úrovni a nemožno povedať, žeby boli všetky „enbloc“ zlé. Kdežeby, keď vezmeme najmä niektoré objavy, či lieky na vážne choroby, či objavy iných odvetví. Náš národ sa začal pripravovať na včlenenie medzi kultúrne národy Európy už v ôsmom storočí, možno aj skôr, keď tu pôsobili franskí kňazi, ale všetko sa v plnšej miere udialo až misiou svätých Cyrila a Metoda v 9. storočí. Znova sa do popredia dostáva ďalší fakt, ktorý v súčasnosti stále nevieme doceniť, že staroslovenčina sa stala rovnocenným liturgickým jazykom spolu s latinčinou, gréčtinu a hebrejčinou. Preto je správne, ak v preambule Ústavy Slovenskej republiky je odvolávka na túto veľkú a svetlú epochu našich dejín. Vďaka misii svätých Cyrila a Metoda mohli následne prijať krst aj okolité národy. Ale začalo to tu, ako to pri jednej návšteve Poľska, zdôraznil dnes už sv. Ján Pavol II.

Drahí bratia a sestry, je zrejmé, že nemožno žiť len zo slávnej minulosti. No druhým extrémom je zabúdať na ňu alebo o nej úmyselne klamať. Preto je dôležité sprítomňovať tieto hodnoty minulosti, pripomínať ich aj v súčasnosti, ale aj v budúcnosti. Jednoducho o nich hovoriť. Čo je však pozoruhodné, je fakt, že aj toto vyzdvihnutie našich predkov v kultúrnom svete vo vtedajšom čase, ktoré vykonal Boh cez svätých Cyrila a Metoda, bolo „ocenené“ ich utrpením. Zvlášť svätý Metod putoval do väzenia. Keďže otec Marián v úvodných slovách hovoril, že dodnes nevieme, kde je hrob svätého Metoda, kto vie, či aj dodnes neznáme miesto jeho pochovania nemalo zakryť stopu po jeho misii, a hlavne, aby sa jeho hrob nestal pietnym miestom posilňovania vo viere, ale aj národnej hrdosti. Vieme, že čosi také sa veľakrát udialo aj v nedávnej minulosti. Nemať hrob, aby sa nestal centrom stretávania. Preto môžeme povedať, že úcta k svätému Cyrilovi a Metodovi bola v ďalších storočiach značne utlmená. Vedome hovorím utlmená a nie zničená. Nakoľko nebyť toho, že generácie po svätom Cyrilovi a Metodovi žili podľa hodnôt evanjelia, ktoré v zrozumiteľnej reči ohlasovali naši vierozvestcovia, vďaka Bohu, úcta po stáročia pretrvala. Vďaka prežívaniu týchto hodnôt sa náš národ v mori toľkej nepriazne zachoval až dodnes. Jediná šanca ako sa zachovať a nestratiť, tá jediná šanca je znova v tom istom aj dnes - v zachovávaní hodnôt evanjelia. Oživenie úcty svätých solúnskych bratov obnovil biskup Štefan Moyzes v 19. storočí. Ale 20. storočie jej znova nebolo veľmi prajné a v ostatnom čase - veď to vnímate - keď sa hovorí o umiestnení súsošia svätých Cyrila a Metoda s Gorazdom na Bratislavskom hrade, viete, že sa ozývajú viaceré negatívne reakcie. Pritom spomeniem znova len celkom logický argument: obzrime sa po okolitých krajinách, ako na námestiach zvlášť hlavných miest alebo aj na iných významných miestach krajiny sa nachádzajú sochy alebo súsošia „otcov“ alebo velikánov týchto národov. Oni sú na to hrdí.

Iste rozumieme, že sochy alebo súsošia „len“ symbolizujú niečo dôležité a vážne. V našom prípade dedičstvo otcov svätých Cyrila a Metoda. Preto treba povedať, že oveľa väčšou bolesťou je nie tento atak na postavenie súsošia alebo sôch. Oveľa väčšou bolesťou je rúcanie a ničenie hodnôt, ktoré hlásali svätí Cyril a Metod našim predkom. Náš národ nemal od čias svätých Cyrila a Metoda ani samostatnosť; až v novodobých dejinách. Nemal ani sochy svätých Cyrila a Metoda, ale ako som už spomenul, národ žil podľa hodnôt, ktoré hlásali naši vierozvestcovia. Preto sa nestratil v skúškach nepriazne. Predovšetkým, keď šlo o hodnoty, ktoré hovoria o živote, o rodine, o viere, o zmysle utrpenia. A tak by sme mohli pokračovať ďalej. Ak sme aspoň trocha objektívni, tak nám neunikne, že niektoré politické zoskupenia, ktoré chcú voliť najmä mladí ľudia, vyhlasujú, že po získaní moci ich prvé kroky budú smerovať proti týmto hodnotám. Čudujem sa mladým ľuďom, hoci možno aj súhlasia s týmito krokmi, prečo si nekladú otázku, ako je možné, že tieto politické zoskupenia nerobia prvé kroky v prospech mladých ľudí, aby nemuseli utekať z našej krajiny? Čo urobia pre nich samotných? Rúcanie týchto hodnotových mantinelov je dlhodobejšie, ale keď sa dostavia dôsledky, vina sa pripočíta nie tým, ktorí ich ničili, ale padne na tých, ktorým bola odobratá moc rozhodovať. Vidíme to aj teraz v jednej z krajín Európskej únie, kde vyčíňajú mladí. Nepopieram, že sa stala tragédia. Toto vyčíňanie neustáva, až babka obete vyzýva na pokoj. A hlava štátu začne vyzývať rodičov, aby nepúšťali svoje deti večer z domu. Akoby sa zabudlo na to, ako boli oslabené práva rodičov aj v tejto krajine a ako sa neustále hovorí o právach detí, a to nie vyvážene. Je treba o tom hovoriť vyvážene, a v každej krajine. O právach rodičov, o právach detí, o právach každého. Nevyváženosť - v realite hrozí, ak sa rodičom odoprie napríklad právo rozhodnúť, čo sa ich deti budú učiť v škole a ako sa ich to dotkne po mravnej stránke. Patrím ešte ku generácii, keď naši rodičia nemohli rozhodovať o všetkom, čo sa učilo v škole. Dobre si na to pamätám a poznám aj dôsledky, ktoré postihli mnohých. Ak sa dnes znova presadzuje jedna ideológia, dobre to nie je.

Som si vedomý, že žijeme v pluralitnej spoločnosti a problémy máme riešiť slušne a v sile viery, to znamená, že dovolávať sa svojich práv je naše právo, ale predovšetkým podľa viery je treba žiť. Ak pokrstený a pobirmovaný človek sám váľa kresťanské hodnoty, obrat musí nastať najskôr u neho. Vrátiť sa! Treba sa vrátiť k životnému štýlu krstných záväzkov a vedieť, že to všetko sa dotýka každého jedného z nás, a to v plnej miere a že kresťan aj v týchto podmienkach je znova kresťanom ako aj v minulosti, kedy kresťania menili svet. Pamätajme, že nikdy to nebolo ľahké. Veľakrát preto trpeli a umierali. Ale vernosťou svojím krstným záväzkom, teda Bohu, boli pre svet kvasom, ktorý menil ich a ľudí v ich blízkosti, ba celé národy. Ak naše kostoly dnes zívajú prázdnotou, lebo aj pokrstené duše sú dosť prázdne, môže na nás zostupovať hojné Božie požehnanie? Drahí bratia a sestry, nepomôže nám len bedákanie nad tým, ako sa zhoršili medziľudské vzťahy. Uvedomme si, koľko ľudí je pokrstených v našej krajine i na celom svete. Keby každý pokrstený bral vážne záväzky krstu a podľa nich žil a ešte viac by rešpektoval, že krst je dôležitejší ako jazyk, ktorým hovoríme, potom by bol pokoj v našej vlasti i všade vo svete. Je to znova o poslaní nás pokrstených v tomto svete.

20. júna (2023), teda dá sa povedať len pred niekoľkými dňami v tomto roku, presne v deň 25. výročia prijatia kňazskej vysviacky si Pán povolal do svojho domu vzácneho kňaza Jozefa Žvandu. Kňaza Košickej arcidiecézy, ktorý 22 rokov pracoval v univerzitnom pastoračnom centre v Ružomberku. Prečo spomínam tohto kňaza z východu a to teraz tu, na západe? No azda aj preto, že aj váš duchovný otec Mons. Gavenda ho poznal a keďže nás vysielajú dva televízne kanály, iste sa tieto slová dostávajú k mnohým z tých, ktorí prešli Katolíckou univerzitou v Ružomberku a mali možnosť stretnúť sa s kňazmi, ktorí tam pôsobili, aj keď dnes upriamujeme pozornosť na nedávno zomrelého otca Jozefa Žvandu. Kto to bol? Alebo skôr kladiem otázku: Aký bol tento kňaz? Kňaz milého úsmevu, tichej pomoci núdznym, kňaz hlbokej viery a vernosti Bohu a Cirkvi. Drahí bratia a sestry, možno to, čo teraz poviem, vyznie dosť odvážne, ale svojím sprevádzaním študentov a zamestnancov Katolíckej univerzity akoby nám ukázal, ako by malo vyzerať sprevádzanie na synodálnej ceste. Teda nie, čo v osobnom živote viery oslabiť alebo vyškrtnúť, ale ako svoju vieru prehĺbiť, aby bola živým svedectvom v dnešnom čase. Ako čo najlepšie a najviac posilniť mantinely životného smerovania presne podľa toho, čo je v evanjeliu, čo je v náuke Cirkvi, a teda v posolstve svätých Cyrila a Metoda. Jeho vyprevadenie do domu Otca bolo jednou slávnostnou manifestáciou vďaky za dar jeho kňazskej služby. Na internete si môžete pozrieť viaceré videá a vás všetkých, ktorí ste sa nejakým spôsobom kontaktovali so spomenutým kňazom Jozefom Žvandom, vás všetkých oslovujem: či ste prítomní tu, v Devíne, ale aj vás  na diaľku, ktorých sa počas svojej služby na univerzite nejakým spôsobom duchovne dotkol, povzbudzujem, nezabudnite na neho. To nie je výzva na vybudovanie kultu - kultu osobnosti alebo výzva na postavenie pomníka. Ale žite podľa toho, čo vám Boh cez neho dával a obnovujte v Duchu Svätom prostredie, v ktorom žijete. Toto môže byť dnešný odkaz svätých Cyrila Metoda pre vás, ale aj pre nás všetkých. Robte zodpovedné rozhodnutia v osobnom živote s dosahom i na spoločenský život. Poslednýkrát som kňaza Jozefa kontaktoval 14. júna (2023). Vediac o jeho zdravotnom stave som mu napísal: „Jozef, dnes je streda, deň svätého Jozefa, rád dnes za teba odslúžim svätú omšu.“ Tento úmysel som oznámil aj účastníkom svätej omše a poprosil som ich o modlitbu. Na druhý deň mi odpísal: „Otec biskup Stanislav. Nesmierne si to vážim. Celú noc som sa za vás modlil a aj dnes. Pokoj a dobro. V modlitbe a láske spojený Jožko Žvanda.“

Drahí bratia a sestry, veľmi som sa chcel s vami podeliť o toto svedectvo a som presvedčený, že tých, ktorí žijú svoje krstné a birmovné povolanie, a potom aj v ďalších stupňoch života viery, že tých nie je málo a v našom prostredí sú všetci nositeľmi tejto krásnej štafety odkazu svätých Cyrila a Metoda. Tak som sa snažil vyjadriť aj na začiatku svätej omše - že rád spomínam s vďakou na našich vierozvestcov, ale aj na tú dlhú reťaz všetkých biskupov, kňazov, zasvätených, otcov, mám, vás všetkých, ktorí podávate toto cyrilo-metodské dedičstvo ďalej. Nech vás Pán v tom naďalej povzbudzuje, posilňuje, že to má význam, ísť takto ďalej. Treba nám sláviť slávnych mužov Cyrila a Metoda, za nich ďakovať a zároveň aj veľmi prosiť. Áno, ďakujem za všetkých svedkov krstného povolania, za deti, za mládež, snúbencov, manželov, rodičov i starých rodičov, verných slobodných, vysvätených i zasvätených, ktorí sa usilujú každý deň prežívať v Božej milosti a radosti. Možno ich nie je veľa v porovnaní s tými, ktorí svoje krstné povolanie nežijú, ale na druhej strane, bol som hlboko dojatý aj teraz v nedeľu pri púti v Levoči. A je to tak vďaka Bohu každý rok. Je to tak, že každý rok, aj tento som videl mnohé rodiny s malými detičkami, ktoré oteckovia a mamičky mali pritúlené na prsiach a stúpali hore Mariánskou horou. Alebo tlačili pred sebou kočíky a tie, už zdatnejšie deti vykračovali popri nich sami na Mariánsku horu. Opäť bolo dojímavé, ako naši chorí sa s barlami blížili k Matke Božej. To nebolo o tom, že chcú dosiahnuť nejaký vysokohorský štít. Chceli vykročiť na horu, aby sa stretli s Mamou – Pannou Máriou.

Drahí bratia a sestry, vtedy, keď je ťažšie, pozrime sa aj do krajín Afriky a Ázie, kde kresťania, hoci sú prenasledovaní a aj zomierajú pre vieru, rastú počtom a v radosti prežívajú svoj vzťah k Bohu. Niet sa potom čo diviť, že majú duchovné povolania aj na rozdávanie. Povzbuďme sa ich svedectvom, aj my prijmime vážnejšie slová, ktoré povedal Pán Ježiš apoštolovi Tomášovi: „Nebuď neveriaci, ale veriaci“ (Jn 20,27). Mnohí povedia: Áno, som veriaci. Zvlášť pri žiadosti rodičov o vyslúženie sviatosti krstu, keď sa kňaz pýta, či sú veriaci, mnohí odpovedajú, že áno, ale keď kňaz povie: „ale aj zlí duchovia vedia, že Boh existuje“, vtedy oslovení zostanú zneistení. Preto otázky znejú skutočne trochu hlbšie: Veríš naozaj, že Kristus je Boží Syn, ktorý pre náš večný život zomrel a vstal z mŕtvych? Veríš Bohu vo všetkých svojich životných situáciách? Lebo Pán Ježiš sa pýta: Nájde Syn človeka vieru na svete pri svojom druhom príchode? (porov. Lk 18,8). Možno pri vysluhovaní sviatosti krstu by skôr pasovala otázka: Vidí Ježiš vieru v srdciach tých, ktorí žiadajú o krst dieťaťa, svojho dieťaťa?

Milovaní bratia a sestry, sú to naozaj vážne a hlboké otázky. Ale Ježiš vidí odpovede v našich srdciach. On vie a pomôže nám. Pomôže nám dedičstvo svätých Cyrila a Metoda nielen zachovať, ale aj posilniť a zveľadiť. Ale on chce takto konať nie bez nás, ale spolu s nami. Amen.