Vrátiť sa do svojej Galiley začiatku kňazstva

Homília otca biskupa Mons. Stanislava Stolárika na Zelený štvrtok - Missa Chrismatis - Omša svätenia olejov - 6. apríla 2023

Drahí bratia kňazi,

zo života malého Karola Wojtylu, teda budúceho pápeža Jána Pavla II. sa zachoval jeden jeho silný zážitok z detstva, keď na Veľký piatok išiel so svojím otcom na Zebrzydowskú Kalváriu, aby sa tam zúčastnil na mohutnej Krížovej ceste, kde obrovské množstvo ľudí sprevádzalo Krista s krížom, teda muža, ktorý predstavoval Krista. Malý Karol sa s otcom pretlačil až celkom do jeho blízkosti a s hlbokým záujmom sledoval každý jeho krok a každé gesto, ktoré vykonal.

Avšak na konci Krížovej cesty sa malý Karol kdesi stratil. Otec ho dosť dlhý čas hľadal, až ho nakoniec našiel sedieť v hostinci. Sedel sám za stolom a zaujato sledoval muža, ktorý sedel dva metre od neho, pil pivo a na zemi pod stolom bola v rozliatom pive spadnutá tŕňová koruna. Otec prišiel k nemu a spýtal sa ho: „Karol, čo tu robíš?“ A malý Karol mu začudovane odpovedal: „Pije pivo.“ A otec: „Kto pije pivo?“ A Karol: „Ježiš pije pivo.“

Je to zaujímavá a málo známa epizódka zo života svätého pápeža, ktorá chce povedať jedno dôležité poučenie: Ježiš sa nedá zahrať! Nie je to herecká úloha. Pre malého Karola bolo isto značné sklamanie. Nevedel si ešte vyskladať, že Ježiš iste inokedy vypil víno, za čo ho označili za „pažravca a pijana...“ (porov. Mt 11, 19). Myslím, však, že Karola najviac bolestne dojalo, že tŕňová koruna sa váľala v rozliatom pive. To by pravý Ježiš nikdy neurobil ani nedopustil. Preto aj v našom kňazskom živote je vždy smerodajná zásada: „čo by v tej chvíli urobil alebo neurobil Ježiš“, a máme smerovať k naplneniu slov sv. Pavla „pre mňa žiť je Kristus“ (Flp 1, 21). Nemôžeme hrať Krista iba niekoľko hodín, alebo iba pred inými, alebo len keď to treba, a potom zhodiť svoju tŕňovú korunu pod stôl. Kňazstvo nie je na hodinu svätej omše.

V dnešný deň Zeleného (Veľkého) štvrtka sme všetci kňazi pozvaní celkom logicky do Večeradla. Liturgická slávnosť má svoje bohatstvo – obsah. Je však najmä vyjadrením jednoty kňazov so svojím biskupom, čo potvrdzuje najmä úkon obnovy kňazských sľubov. Obnovenie kňazských sľubov nie je len bezduchým  protokolárnym úkonom. Je návratom k nadšeniu diakonskej a kňazskej vysviacky, kedy pri skladaní sľubov nebol ani mráčik neochoty napĺňať ich v každodennom živote. Prešiel čas, dnes sme tu, a kaž-dý po určitej časovej  dĺžke kňazského života môže obnovu kňazských sľubov považovať za spytovanie svedomia. A to aj tí, ktorí sa kňazskému spoločenstvu a stretnutiu s biskupom pravidelne vyhýbajú.
Pre všetkých platí dnes aj Ježišovo pozvanie z veľkonočnej vigílie, keď nás cez anjela pozýva do Galiley. Lebo prvé, čo pripomínajú ženy učeníkom po vzkriesení je jeho slovo: „Máte ísť do Galiley, ako vám to povedal“ (porov. Mt 28, 10). Ježišovi treba veriť na slovo. Takýto má byť vzťah medzi učeníkom a Majstrom. Čo znamenala výzva zachytená všetkými evanjeliami: ísť do Galiley? Učeníci mali ísť tam, kde to všetko medzi nimi začalo, kde sa po prvýkrát s Ním stretli, kde všetko nechali tak a išli za ním... Čiže vrátiť sa k základom, ku koreňom, k začiatku. Kým Matúš hovorí o anjelskom príkaze, adresovanom iba učeníkom, Marek to trochu upresní: „Choďte a povedzte jeho učeníkom a Petrovi“ (Mk 16, 7). Prečo je osobitne spomenutý Peter? Možno prvé, čo nás napadne je to, že bol predsa hlavou apoštolského zboru, patrí sa, aby o všetkom vedel. Lenže toto nebol ten hlavný dôvod.

Tento osobitný odkaz Petrovi si všimli aj mnohí cirkevní otcovia a jeden z nich, pápež sv. Gregor Veľký to nádherne až ľudsky vystihol v jednom svojom zamyslení: Peter, akoby po tom všetkom cítil, že prišiel o svoje meno, bol pozbavený svojho mena - Skala, totálne sa rozsýpal, a keďže Judáš, ktorému patrilo posledné miesto v zozname apoštolov už nežil, na konci apoštolského zoznamu sa ocitol Peter so svojím menom, ten Peter, ktorý mal najmenej odvahy aj ochoty vrátiť sa do Galiley. Cítil sa totiž premožený, pokorený, zahanbený, nebolo v ňom žiadnej sily na to, aby znovu niečo začínal. Možno tí desiati, čo iba zutekali, ešte mali v sebe nejaké odhodlanie a mohli sa vrátiť, ale on? On mal v sebe niečo viac: trojnásobné zapretie: nepoznám ho! Trikrát sa k nemu nedokázal priznať, a pritom vo večeradle mu do očí povie, že aj život položí zaňho. Tohto Petra akoby prví cirkevní otcovia počuli hovoriť: „Nie, nie! Toto už nie je pre mňa. Vy ostatní – ak chcete, choďte, ale ja – ja som zašiel priďaleko, vstúpil som veľmi hlboko do svojho hriechu. Pre vás je možný návrat, ale nie pre mňa...“

Preto anjel zdôrazní ženám: „Povedzte aj Petrovi!“ Akoby chcel dôrazne odkázať, že Ježišovo zmŕt-vychvstanie je predovšetkým pre Petra, pre toho učeníka, ktorý zo žijúcej Jedenástky najviac zhrešil, ktorý z nich najďalej zašiel vo svojom hriechu, ktorý najviac zlyhal – povedzte Petrovi, aby mu nevošlo do hlavy to, že už preňho niet návratu, ani začiatku. Práve kvôli nemu začína nová história jeho apoštolského živo-ta. Keby Peter nebol počul toto zavolanie, čo by spravil? Uzatvoril by sa, plakal by, utápal sa vo výčitkách a nikto by s ním nepohol. Preto ten konkrétny Ježišov príkaz: „Peter, máš prísť!“ Po tom všetkom, čo Ježišovi urobil, dostal od Ježiša osobné pozvanie.

V takomto Petrovom stave sa môže ocitnúť aj ktokoľvek z nás – kňazov. Môže to byť známy frus-trujúci pocit, ktorý nám vo vnútri neustále vyčíta, že sme vo vzťahu k Nemu úplne zbankrotovali, pošpinili svoje kňazstvo, pripravili sa o všetku svätosť aj posledné dobro, aké ešte v nás bolo, že sme vo svojom hriechu klesli až na samotné dno... Možno sme sa tak niekedy cítili, a možno sa tak cítime aj teraz, sme akoby navlečení do Petrovej kože a poriadne zviazaní. Práve nám je adresovaný ten radostný veľkonočný Kristov pozdrav a pozvanie. Práve my máme počuť svoje vlastné meno a volanie k novému začiatku, aj keď nám sa už nič začínať nechce. Zostaneme do konca života plakať a ľutovať sa? Niet nikoho, pre ktorého by neexistoval návrat do Galiley! Aj keby sme trikrát za sebou padli na najhlbšie dno svojho hriechu. Naše hriechy sú totiž iba našim problémom, ale nie sú problémom pre Ježiša. Pre neho žiaden náš hriech nie je tak veľký a tak nenapraviteľný, a tak ťažký, aby ho z nás nedokázal vysekať, čo vysekať - odvaliť ako kameň z hrobu. Boh je silnejší, ako náš akýkoľvek kameň hriechu. Veľká noc je teda volaním aj po našom návrate do Galiley. Je to sviatok najväčších sklamaných hriešnikov, ktorí majú znovu možnosť začať a ktorí opäť počuli vysloviť svoje meno z Božích úst. Myslím si, že najviac my kňazi potrebujeme Veľkonočné ráno, lebo my najviac cítime, že sme ho sklamali. Takže vstaňme, a vráťme sa tam, kde sme to s ním raz začali...

V roku krstu, birmovania a hľadania Boha pripomíname ľuďom  - vráťte sa tam, kde sa začal váš duchovný život – ku krstu, lebo „krstom sa všetko začalo“. Nám kňazom je zvlášť dnes odporúčané vrátiť sa do svojej Galiley, kde sa zrodilo  naše kňazské povolanie. V Markovom evanjeliu anjel prízvukuje ženám, aby pozvali do Galiley najmä rozkolísaného Petra. Lebo Peter pochybuje o Ježišovom odpustení trojnásobnej zrady a už sa uzatvoril do jamy svojho pádu. Ježiš jemu, aj každému, kto už je v jame svojho pádu, ale možno aj rutiny a nepotrebnosti iných, a nepotrebnosti byť aktívnejší – podáva svoju ruku, aby ich z tejto jamy vytiahol. A tak, ako anjel zdôrazňoval pozvanie pre Petra, nám, tu prítomným tiež hovorí: „povedzte všetkým zatúlaným Petrom, aby sa vrátili do Galiley“. Pravdivosť návratu bude ľahko merateľná, lebo keď sa objavia v Galiley kňazského spoločenstva dekanátu a diecézy, každý to postrehne. Každý tiež rozpozná „uspatého“ alebo do svojich plánov uzavretého Petra, ktorý sa odrazu „prebudil“. Vôbec sa netreba báť svojho nového kňazského „imidžu“. Možno tento „imidž“ ani nebude celkom nový, len sa „opráši“ ten zo začiatku prvotného zápalu. Aj keď fyzické sily už môžu byť oslabené a telo chorľavejšie, prvotnému zápalu to nebude prekážať, veď bude obohatený doterajšou životnou skúsenosťou. Kto sa naozaj úprimne vráti do Galiley svojho počiatočného nadšenia pre kňazstvo, ten sa už z Galiley vydá ako horlivý apoštol všade, kam bude poslaný. Nech sa tak stane!

V duchu prvotného nadšenia nech je aj dnešné obnovenie kňazských sľubov a rád navrhujem, aby toto obnovenie sme si radi vykonali aj pri výročiach našej diakonskej a kňazskej vysviacky ako aj v iné dni liturgického roka. Napr. pri spomienke obľúbených svätcov kňazov, biskupov, ale zvlášť na sviatok Najsvätejšieho Ježišovho Srdca, či Nepoškvrneného Srdca Panny Márie. Od láskou horiaceho Ježišovho Srdca neustále rozpaľujme aj naše kňazské srdcia. Nech tento úkon obnovy kňazských sľubov je neustálym návratom „k prvotnej láske“, ako k tomu vyzýva sv. Ján v Knihe zjavenia (porov. Zjv 2, 4-5). Amen.