Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

Znova treba pripomenúť, že krst je začiatok a nie koniec

Nedeľa Krstu Pána / B – homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave 7. 1. 2024

Hneď na úvod položím otázku: Viete si predstaviť, aby Ježiš po krste v Jordáne vyhlásil: „Už mám po krste, som na poriadku a s náboženským životom už nechcem mať nič spoločné!“ Viete si to predstaviť? A keďže vtedy ešte birmovka nebola, tak hoci to bolo časovo v jeho živote skôr datované ako krst, k birmovke by sme mohli prirovnať púť 12 ročného Ježiša do Jeruzalemského chrámu. Aj keď po tom ‒ povedzme ‒ incidente v chráme o ňom veľa toho nevieme, ale s istotou vieme, aký intenzívny náboženský život prežívali vo Svätej rodine. Zopakujme však znova hypotetickú otázku: vieme si predstaviť, že by Ježiš po svojom krste povedal: ja už s náboženstvom nechcem mať nič spoločné? Keďže sme v minulom roku hovorili v našej diecéze o krste, birmovaní a hľadaní Boha, tak iste rozumiete, čo som chcel povedať.

Tento rok sme sa pustili do témy o našej spolupráci s Duchom Svätým. O našej spoluúčasti na Božom pláne skrze Ducha Svätého. Je to niečo, čo má v živote kresťana nasledovať po prijatí iniciačných sviatostí. Duch Svätý sa v podobe holubice objavuje pri Ježišovom krste a aj my sme ho prijali už pri krste. Toto je veľmi dôležité! Áno, keby sme boli svedkami udalosti pri Jordáne, boli by sme azda ako Ján Krstiteľ, ktorý uvidel Ducha, ktorý ako holubica zostupoval na Ježiša, ako sme to počuli v dnešnom evanjeliu (porov. Mk 1, 7-11).

Ježiš teda bol pokrstený v Duchu. A on sám bude krstiť Duchom všetkých svojich nasledovníkov. Teda krst nie je len nejaký vonkajší znak vyliatia vody, ale je to prijatie daru Ducha Svätého, aj keď primárne hovoríme o očistení od dedičného hriechu. Sám Pán Ježiš pred svojím utrpením a smrťou sľúbil, že po svojom vzkriesení zošle Ducha svojim učeníkom a všetkým, ktorí v neho uveria. Teda aj my sme dostali pri krste Ducha Svätého. Aj keď sme možno poväčšine boli pokrstení ako malé deti a na samotný krst si pochopiteľne nemusíme pamätať, dostali sme Ducha Svätého! Ak sa vrátime k v úvode položenej hypotetickej  otázke, krst je len začiatkom. Začiatkom našej cesty viery s Pánom „ruka v ruke“. Pretože práve toto spolu-kráčanie môžeme nazvať aj našou synodálnou cestou s Pánom Ježišom, lebo iná synodálna cesta ako s Pánom Ježišom existovať nemôže. Kráčať môže len živý človek. A život dáva Duch Svätý. Duch Svätý je život!

Ako nám dáva Duch Svätý život? Kto prežíva vieru v spolupráci s Duchom Svätým, cíti radosť zo svojej viery. Radosť, ktorú vnáša Duch Svätý do života veriaceho človeka. Duch Svätý nám ďalej pomáha vidieť náš hriech a robiť pokánie. To je ďalšia veľká služba Ducha Svätého. Pretože už mnohí majú zatvorené oči. Niet sa čo diviť, lebo tam, kde nie je spolupráca s Duchom Svätým, tam sú zahmlené oči, ba až zatvorené. Ďalej nám Duch Svätý dáva milosť byť učeníkom Pána Ježiša a dáva nám k tomu hlavne silu. Napokon sú to dary Ducha Svätého, o ktorých sme rozjímali minulý rok v hojnej miere a iste by nám neprospelo, keby sme na to zabudli. Teda ešte raz zopakujme: pokrstení sme neboli kvôli tomu, aby sme „to už mali za sebou“ a aby všetko skončilo a teda aby sme už nemuseli a nemali čo robiť, ale práve naopak, je to nový impulz, „naštartovanie“ nášho života viery.

Dosť zaujímavo reagoval napríklad nemecký biblista Gerhard Lohfing na  vetu článku v istých novinách. Veta znela asi takto: „Politické tvrdenia oproti cirkevným musia sa potvrdiť tu na zemi.“ Viete veľmi dobre, že keď sa pustí takáto veta do pléna, samozrejme, že zaznie populisticky, mnohí sa roztlieskajú aj medzi veriacimi, ale málokto sa zamyslí nad tým, čo bolo povedané. „Politické tvrdenia sa musia potvrdiť na zemi, ale cirkevné nie“. No opakujem znova, vyznieva to veľmi modernisticky, ale je to zároveň čosi nemúdre, pretože ak žijeme život viery, tak práve tu na zemi musíme potvrdzovať, že žijeme podľa Desatora Božích prikázaní. Práve tu ‒ na zemi musíme potvrdzovať, že žijeme podľa blahoslavenstiev. Práve tu na zemi musíme prejaviť svoju osobnú dôveru v Božie prisľúbenia a praktizovať to, čo nám zaručí naplnenie Božích prisľúbení. Napríklad: bol teraz prvý piatok mesiaca a jedno z prianí Božského Srdca Ježišovho je vykonať si v živote deväť prvých piatkov. Toto nesie so sebou veľké prisľúbenie. To nie je niečo, čo sa odsúva kamsi do neba, to musíme urobiť na zemi. Včera bola prvá sobota mesiaca ‒ fatimská. Tiež k prvým sobotám sa viaže prisľúbenie Panny Márie: kto si vykoná päť prvých sobôt, takisto nezomrie bez zaopatrenia sviatosťami a získa zvláštnu milosť v hodine smrti. Ale musí konať! Teda v rámci života našej viery všeličo máme alebo je potrebné konať. A to tu ‒ na zemi a potvrdzovať svoju vieru tu, na zemi. Inak by naša predstava viery, neba bola len nejaká chiméra akéhosi neba, ktoré neexistuje a na druhej strane by potom platilo to, čo tvrdil Feuerbach, marxisti, že naša viera je len „ópiom ľudstva“, a teda keď je ópiom, tak my sme také spoločenstvo narkomanov. Hoci, kto študoval poctivo filozofiu, tak vie, že ópium, ‒ termín, ktorý nepravdivo použil Feuerbach v adresovaní na kresťanov - Lactancius staroveký mysliteľ, neviem, či nebol aj lekár, keď hovoril o opiu, tak hovoril o všelieku. Aj vy máte dnes všeliek, či nás bolí to alebo tamto. Jeden liek na všetko. Tak aj vtedy ópium bolo to, čo tlmilo každú jednu bolesť človeka. Teda ak Lactancius hovorí o ópiu, tak, hovorí, že náboženstvo to je to, čo lieči každú bolesť človeka. Teda je to celkom iný pohľad, v porovnaní s tým, ako hovorili marxisti a ako to pustil do sveta Feuerbach.

Ale čo treba robiť? No to vlastne spomenul nemecký biblista Lohfing a skrátene by sa to dalo znova zopakovať takto: Žiť podľa Desatora a blahoslavenstiev tu na zemi a posilňovať svoju dôveru v Božie prisľúbenia. Tento návrh prirodzene vyúsťuje ešte do jednej požiadavky, o ktorej hovoril nedávno vymenovaný kardinál Grzegorz Ryś, arcibiskup z Lodže. Spomenul stretnutie na univerzite v Lodži, kde preberal čestný doktorát profesor Joseph Weiler a potom došlo medzi nimi k rozhovoru. V tomto rozhovore bola nastolená aj otázka: Ako je to vôbec možné, že z konfesijných škôl, teda, či sú katolícke, protestantské, židovské, základné alebo stredné či vysoké školy, ako je to možné, že z týchto škôl po roku, po dvoch, 50 percent absolventov prestáva praktizovať svoju vieru? A to je jedno, do ktorej z týchto konfesijných škôl chodili. Ako je to možné? Predsa rodičia platili tieto školy, pretože sa to týkalo skôr škôl na západe kde sa za tieto školy platí, rodičia platili veľké peniaze za štúdium na týchto školách študenti získali vynikajúce vzdelanie a nemožno povedať, že by neboli katechizovaní či evanjelizovaní. Ako je to teda možné, že polovica absolventov týchto škôl, a nevieme, či to percento nie je aj vyššie, opustí praktizovanie viery. Aká je odpoveď? No jednoducho taká, že nestačí len mať poznanie, nestačí len samotná veda, ale treba sa opravdivo stretnúť s Bohom, ktorý je osobný. Možno sú to pre dnešného človeka dosť nezrozumiteľné slová. Odpovie: veď chodím do kostola, prežehnám sa, atď., ale to nie je alebo ešte nemusí byť stretnutie sa s osobným Bohom.

Samotné poznanie ešte nemusí urobiť človeka veriacim. Ja som to často prirovnával k tomu, že keď sme my študovali päť rokov teológiu, z toho myslím štyri roky sme mali marxizmus, nikto z nás sa nestal marxistom. Takže človek môže aj päť aj desať rokov študovať katechizmus alebo náuku viery, ale nemusí sa stať veriaci. Podobne sa kedysi zamýšľal aj blahej pamäti pápež Benedikt XVI. o situácii v Nemecku, keď hovoril ako je to možné, že toľko je v školách katechizovaných a zároveň je toľko nepraktizujúcich. Ako je to možné?! Ale ako na konfesijných školách docieliť alebo priviesť žiakov študentov k potrebnému vzťahu s osobným Bohom? Odpoveď by sa zdala byť celkom jednoduchá: cez veriacich učiteľov. Cez veriacich učiteľov, ktorí majú sami osobný vzťah k Bohu. Ale kde ich vziať? Pred časom, keď som mal možnosť rozprávať s českými biskupmi, tak rozprávali, ako im boli vrátené niekdajšie školy, ktoré dodnes nesú meno: „biskupské gymnázium“ alebo „arcibiskupské gymnázium“, ale ako mi spomenuli biskupi, keď tam nájdete piatich veriacich učiteľov, to je veľa, a ešte praktizujúcich. Je sa potom čo diviť, že číslo veriacich absolventov bude veľakrát pod tých 50 percent? A na niektorých cirkevných školách vo svete už bol aj odobratý názov „katolícka“ alebo „cirkevná“ škola, lebo tam sa už nežilo tak. Prečo? Môžeme vyjsť z evanjeliovej udalosti o nájme vinice, ktorú prežil napríklad znova už spomenutý pápež Benedikt XVI., keď svojho času chcel navštíviť jednu z rímskych univerzít ktorú založila Cirkev, ale vedenie univerzity sa postavilo proti jeho návšteve. Teda si spomeňte na tú udalosť z evanjelia (porov. Mk 12, 1-11). Prenajatá vinica a keď príde syn hospodára, ktorému vinica patrí, zabijú ho. A tak sa to deje všelikde. Darmo, že zriaďovateľ je Cirkev, „my už myslíme inak, a ty nám do toho nehovor nič...“ a to na vlastnej koži zažil aj pápež Benedikt XVI. Ale tu predsa nejde len o učiteľov, veď nielen oni boli pokrstení. Tu sa stretávame s veľkou skupinou pokrstených, pobirmovaných, ktorí sami priznávajú, že sú kresťania, ale nepraktizujúci. Niekde som zachytil prirovnanie, že keby abstinujúci alkoholik povedal o sebe, že je abstinujúci alkoholik, ale nepraktizujúci, no aká je v tom logika?! Teda pozvanie žiť svoju vieru naplno je adresované každému. Ja viem, že je tu istá obava byť označený za nejakého svätuškára alebo ešte za niečo horšie. Prečo sa niečomu takému vystavovať navonok?

Milí bratia a sestry, ako by bolo dobré si znova oprášiť predstavu o svätosti, o svätých. Keďže dnes sme obnovovali svoje krstné sľuby, položme si tiež otázku, ktorú svätý pápež Ján Pavol II. svojho času položil pri krste: „Nepýtaj sa, či chceš byť pokrstený, či veríš, ale či chceš byť svätý?“ Táto predstava potrebuje určité oprášenie. Pretože svätec naozaj nie je odtrhnutý od reality. Máme ešte v pamäti „z priameho prenosu“ svätcov ako Matka Tereza, svätý Ján Pavol II. Vari to boli ľudia, ktorí lietali v nejakom inom svete? Keď sa Matka Tereza skláňala k tým úbožiakom na uliciach? Alebo Carlo Acutis, mládenec v džínsach, ktorý môže oslovovať kdekoho? Zbehlý v internete, chlapec tejto doby. To tiež žil kdesi inde, odtrhnutý od reality? Kdežeby! Nám je treba to oprášiť. Na druhej strane aby sme sa nezľakli, treba povedať, že ani svätci neboli ideálni. Boli to takí ľudia, ako sme my. Mali tiež povinnosti: chodiť do školy, do práce, robiť úlohy, starať sa o rodiny,... každý podľa  svojho životného stavu. Sú medzi nimi aj králi, ktorí mali povinnosť múdro vládnuť, mnohí pápeži, biskupi, kňazi, ktorí niesli veľkú zodpovednosť za zverené duše. Ale ani o jednom svätcovi, okrem Panny Márie nemožno povedať, žeby neurobil chybu. Svätý nie je ten, kto nikdy nepochybí, ale ak urobí chybu, poučí sa z nej a potom ju napraví. Samozrejme, že svätosť dosahujeme už tu na zemi, snažiac sa o ňu. Svätosť dosiahnu teda tí, ktorí žijú svoj krst, túžia po nebi. Treba však oprášiť tiež svoju predstavu o tom, čo je nebo. Príklad: malé dieťa sa hrá na piesku. Ak mu však vezmú lopatku a vedierko, dieťa sa nazlostí a rozplače. Povieme: to je normálne, veď je to dieťa. Ale predstavte si dospelého človeka ‒ otca mamu, ktorí by sa tiež takto hrali na piesku, ale nie s deťmi. Sami. Čo by ste si pomysleli o dospelých ľuďoch, hrajúcich sa s vedierkom a lopatkou na piesku? A keby ste im zobrali lopatku a vedierko a začali by sa zlostiť, plakať...? No, čo by ste si o nich, pomysleli? Toto je veľakrát tá naša nesprávna predstava o nebi. Čo nám ponúka, nebo? Veď tu máme svoje hračky, tu máme svoje zábavy, záľuby. Čo vám ešte môže lepšie ponúknuť nebo? Tomu malému dieťaťu, ako bude rásť, už tento svet neponúkne nič krajšie, lepšie, dokonalejšie? Dospelému človekovi, ktorý má svoje záľuby, už naozaj nebo nedokáže ponúknuť nič dokonalejšie? Neveríme slovám svätého Pavla: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú“ (Kor 2,9)? Ako veľmi treba v našich predstavách „pooprašovať“ všeličo o našej viere. Ak sa nám podarí toto poopraviť v našich predstavách alebo zbaviť sa nesprávnych názorov o praktickej viere, pomôžeme v tom aj niekomu inému.

Končiace sa vianočné obdobie bude pre nás zároveň ďalším začiatkom radostného prežívania viery. Tak, ako sme mohli v radosti spoločne sláviť narodenie Krista Pána aj tu v našej katedrále takto spoločne, keď aj niektorí z vás k tej radosti osobne prispeli upratovaním, vyzdobením kostola, spevom, modlitbami,... ba aj tichou účasťou, ktorá veríme, vo svojom čase sa viac prejaví. Máme ponúknuté pozvanie k spolupráci s Duchom Svätým a to už od krstu. Takže ani v našich radostiach, ale ani v starostiach nebudeme bez Božej blízkosti a pomoci. Dôverujme Bohu a začatý rok znova zverme pod ochranu Panny Márie, svätého Jozefa, našich krstných, birmovných i obľúbených svätých. Rád vám odporúčam, urobte si dnes doma slávnosť na pripomenutie vlastného krstu a skúste „pooprašovať“ svoju vieru a svoj vzťah Bohu, každý osobne a treba sa pýtať Pána, kde a čo treba zmeniť, čo posilniť a čo zanechať. Urobme tak v úprimnosti pred Pánom a znova nás to posunie dopredu. Amen.

1 2 3 4 5 6 7 >