Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

Ako hovoríme o kňazskej službe doma?

3. ned./B - homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie  v Rožňave  (21. 1. 2024)

Keď zomrel známy francúzsky filozof Blaise Pascal, v podšívke kabáta našli zaujímavý objav. Nebolo to nijaké bohatstvo ani nijaký mimoriadny testament. Bol to obyčajný lístok. Na lístku bol zachytený dátum, hodina, ba aj miesto jeho mystického zážitku, ktorý ho presvedčil o tom, že Boh existuje. A od tejto chvíle sa stal veriacim človekom. V tejto chvíli si aj my sami môžeme uvedomiť alebo pripomenúť, či zamyslieť sa nad tým, že aj my si všeličo zapisujeme, čo nechceme zabudnúť;  mládež, ale aj mnohí dospelí dnes už do mobilov alebo do iných google kalendárov a podobne. Ktoré, aké dáta, aké významné udalosti si zapisujeme či na papierik, do pamäti, či do svojho srdca? Koľkokrát sme v priebehu minulého roka, ktorý sme v diecéze prežívali ako Rok krstu, birmovky a hľadania Boha, koľkokrát sme mali šancu vyjadriť svoju radosť a vďaku za tieto obdržané dary sviatostí!

No na druhej strane zas môžeme reálne povedať, ako by bolo dobré, ak by nám Pán znova vzbudil a presvedčil nejakého nového „Jonáša“, ktorý by evanjelizoval, ktorý by silou Božieho slova navracal ľudí k Bohu, tak ako pohanské Ninive. Pretože aj dnešný svet sa javí ako pohania v Ninive. Lebo dnešný svet štýlom svojho života sa naozaj už v mnohom podobá pohanským Ninivčanom. Kiežby, ak sa už teda podobáme pohanským Ninivčanom v štýle ich života, kiežby silou Božieho slova sme začali napodobňovať Ninivčanov aj v pokání a znova obrátení sa k Bohu. Aj keď to nikdy nebude ľahké, avšak je to veľmi potrebné pre náš pozemský i večný život.

Upriamme na chvíľu pozornosť na známeho proroka Jonáša, ktorý v prvom čítaní zohráva podstatnú úlohu (Jon 3,1-5.10). Vieme veľmi dobre, že najprv sa zdráhal tejto misii, ktorou ho chcel poveriť Boh. Bál sa vstúpiť do mesta. Možno sa ani neobával jeho veľkosti, ktovie, či nemal skôr strach z toho, že ako bude prijatý tamojšími pohanmi, ako bude prijatý miestnym kráľom. Aby sme porozumeli, prečo nechcel vstúpiť na toto územie a prečo dokonca aj namietal: „Bože ty chceš zachrániť tých, ktorí narobili toľko zla?“, potrebujeme vidieť „pozadie“. Prečo Jonáš toto povedal? Pretože pochádzal z pravovernej židovskej rodiny, a teraz mal vstúpiť do mesta Ninive, do mesta Asýrčanov, ktorí svojho času odviedli Izraelitov do zajatia, do otroctva. Teda boli otroci u Asýrčanov a teraz Boh posiela tohto pravoverného Žida, aby svojim otrokárom išiel ohlasovať Božie milosrdenstvo a Božiu spásu. Je to tak, ako keby hocikoho z nás Pán Boh posielal s tou istou správou o spáse, a silou Božieho slova k niekomu, kto nám v živote veľmi ukrivdil aby sme ho oslovili a pritiahli späť k Pánu Bohu. Jonáš napokon iste silou Božej milosti prekoná v sebe vnútorný odpor, vyhrá tento vnútorný zápas, vstupuje do Ninive a Ninive ako odpoveď na jeho kázanie začína konať pokánie - všetci ľudia na čele s kráľom, ba dokonca aj zvieratá.

O potrebe obrátenia sme počuli aj v dnešnom evanjeliu, keď Pán Ježiš povedal: „Čas sa naplnil a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Obráťte sa, konajte pokánie a verte evanjeliu.“ (porov. Mk 1, 14-15). Čas sa naplnil. Priblížilo sa Božie kráľovstvo. Nám, ktorým sa zamýšľame pri týchto slovách, čo to Božie kráľovstvo vlastne je, treba sa oslobodiť od úplne svetských kritérií a predstáv, pretože Božie kráľovstvo absolútne nie je limitované na nejakú zem, na nejaký kraj či hranice, je nezávislé od času a priestoru. Jednoducho, Božie kráľovstvo je tam, kde ľudia veria v Ježiša Krista. Lebo Ježiš Kristus, ako si to pripomíname zvlášť vo veľkonočnej vigílii, je počiatkom a koncom, alfou a omegou celého stvorenstva. Božie kráľovstvo, ako to zvykneme čítať alebo spievať v prefácii, je  Kráľovstvo pravdy a života. Kráľovstvo svätosti a milosti, kráľovstvo spravodlivosti, lásky a pokoja. Tak je zadefinované Božie kráľovstvo, ktoré aj podľa týchto slov zdá sa byť veľmi zidealizované. Preto človeku, ktorý je veľmi upnutý na materiálne potreby i dobrá tohto sveta tieto slová už veľa nehovoria. Ale každý vieme, čo je to pokoj. Každý vieme, čo je to radosť. Každý vieme, čo je to láska, milosrdenstvo a odpustenie. Božie kráľovstvo sa začalo realizovať príchodom Ježiša Krista. Začalo sa šíriť, aby objalo celý svet.

Dnešné evanjelium nám hovorí aj o inej veľmi dôležitej skutočnosti. Opisuje povolanie prvých apoštolov (porov. Mk 1, 16-20). Teda prvé pozvanie pre tých, ktorí majú byť šíriteľmi Božieho kráľovstva tu na zemi, ohlasovateľmi Božieho kráľovstva, ale aj tými, ktorí svojou snahou a úsilím pracujú na tom, aby šľachetné a vzácne hodnoty Božieho kráľovstva sa šírili a padali do „pôdy“ ľudských sŕdc. „Poďte za mnou, a urobím vás rybármi ľudí“ (porov. Mk 1, 17), hovorí Pán Ježiš. A tak pozýva k sebe všetkých. Všetkých, ako sme si to spomínali v  minulom roku – pokrstených, pobirmovaných; ale každému vyznačuje inú úlohu, inú pozíciu. Ísť za Ježišom Kristom znamená prijať jeho náuku, prijať jeho kríž, utrpenie, pohŕdanie, aj prenasledovanie pre jeho meno. Ale vždy všetko vo veľkej nádeji, že sme v jeho rukách, v Božích rukách a že napokon víťazstvo je predsa len prisľúbené jeho verným služobníkom. Ale uveriť evanjeliu dokáže len človek, ktorý sa skutočne chce meniť. Ktorý nechce byť zakorenený v nejakej stabilite svojho pohodlia, možno aj neuvážených myšlienok, činov a správania. Ale človek, ktorý uverí v Ježiša Krista a dovolí, aby v ňom pôsobilo Božie slovo, Božia milosť aj cez sviatosti. Lebo Božie slovo, ak vezmeme slová evanjelia či ostatné novozákonné texty, ale samozrejme aj starozákonné knihy, nie sú výplodom nejakej pisateľskej schopnosti autorov. To je Božie slovo. To je Božie slovo, ktoré sa uchytilo v srdciach pisateľov, aby ho potom odovzdali ďalej a toto si chceme uvedomiť. Ale aby sa Božie kráľovstvo znova obnovilo a posilnilo, k tomu treba ochotných ohlasovateľov evanjelia v dnešnej dobe. Bez nich to nepôjde.

Evanjelium nám hovorí o zaujímavej situácii pri povolaní prvých nasledovníkov. Keď Pán Ježiš stretne Šimona, Ondreja, Jakuba a Jána, a osloví ich: „Poďte za mnou“, okamžite reagujú: „Áno, ideme. Áno, ideme za tebou!“ Môžeme porovnávať príbehy týchto štyroch apoštolov s Jonášom, ktorý sa zdráha, ktorý nechce poslúžiť Božiemu kráľovstvu, Božej veci. Ako je to možné, že títo štyria oslovení dokázali tak promptne reagovať na Božie oslovenie? Je vysoko pravdepodobné, že Šimon, Ondrej, Jakub a Ján už dlhšie boli fascinovaní osobou Ježiša Krista. Ale z čoho to ešte vychádzalo? No z ich rodinného zázemia. Pretože v ich rodinách sa praktizovala viera, židovská viera, v ktorej bolo živé posolstvo o Mesiášovi. Keď teraz „stretli Mesiáša“, ako to Ondrej plný radosti oznámil Šimonovi: „Našli sme Mesiáša“ (Jn 1,41), potom, ak sú v tejto chvíli oslovení samotným Mesiášom, uverili, že je to Mesiáš. Ježišovo pozvanie prežívali ako vyvolení: „Veď to je pre  mňa obrovská česť, keď mňa pozýva. Keď mňa pozýva do služby v jeho kráľovstve, veď nemôže byť už nič viac, keď verím, že Ježiš je Mesiáš a on ma oslovuje“! Teda sa nečudujme, že ich reakcia je taká, že zanechávajú všetko a idú za ním.

Toto je milí bratia a sestry veľké poučenie, povzbudenie, ale aj potvrdenie skúsenosti, ktorú máme my, mnohí kňazi. Aj z vlastnej skúsenosti môžem hovoriť a dosvedčiť, ako sa u nás doma hovorilo o kňazoch, o kňazskej službe. Boli sme doma vedení k veľkej úcte ku kňazskej službe, ku kňazskému stavu, hoci aj vtedy boli kňazi s chybami a za komunizmu boli vedené cielené útoky na Cirkev a kňazov. Dnes sú tieto útoky oveľa rafinovanejšie. Vtedy činnosť Cirkvi bola veľmi obmedzená a mnohí kňazi i laici trpeli a umierali vo väzeniach a pracovných táboroch. Dnes, ako som už spomenul,  je situácia ešte zložitejšia,  pretože sa okrem iného presadzuje toľko rôznych názorov, že jednoduchý človek má z toho všetkého napokon chaos. Evanjelium nám dnes hovorí o povolaní apoštolov Ježišom Kristom, ale už mnohí v dnešnej dobe nerešpektujú vážnosť Ježišovho povolania. Vážnosť povolania sa už veľmi nenosí ani v uznaní a prijímaní pápeža. Nerešpektuje sa ani u nástupcov apoštolov - u biskupov. Berie sa to už príliš svetsky - ako nejaké funkčné zadelenie a nie ako apoštolská postupnosť od Ježiša Krista. V tomto roku prežívame Rok svätého Františka z Assisi, zvlášť bratia a sestry františkánskeho rádu; z príležitosti osemstého výročia prvých jasličiek, živých jasličiek v Grecciu.  

V blahej pamäti pápež Benedikt XVI. aj k tejto téme, o ktorej hovoríme, spomína chaos, v ktorom sa nachádzame, keď sa ťažko odlišuje pravda od klamstiev a od rôznych bludov. Vo svojom príhovore z 27. januára 2010 spomína udalosť stretnutia vtedajšieho pápeža Inocenta III. s Františkom. Citujem doslova slová, ktoré povedal Svätý Otec Benedikt XVI.: Pápež Inocent III. vo sne videl, že Bazilika svätého Jána v Lateráne, Matka všetkých kostolov sa rúca a malý, nevýznamný rehoľník ju podopiera svojimi plecami, aby nespadla. Zaujímavé je všimnúť si na jednej strane to, že to nie je pápež, ktorý poskytuje oporu, aby sa chrám nezrútil, ale malý, nevýznamný rehoľník, v ktorom pápež spoznáva Františka, ktorý ho prišiel navštíviť. Inocent III. bol mocný pápež s vysokou teologickou kultúrou a tiež s veľkou politickou mocou. No predsa to nebol on, kto mal obnoviť Cirkev, ale malý a nevýznamný rehoľník, sv. František z Assisi, povolaný Bohom. Na druhej strane je však dôležité poznamenať, že František neobnovuje Cirkev bez pápeža alebo proti nemu, ale práve v spoločenstve s ním. Tieto dve skutočnosti patria spolu. Petrov nástupca, biskupi, Cirkev založená na apoštolskej postupnosti a nová charizma, ktorú Duch Svätý v tom čase vzbudil na obnovu Cirkvi. Skutočná obnova potom rastie vďaka všetkým spoločne, ako to zdôrazňuje terajšia synodálna cesta. Čo môžeme povedať k týmto slovám pápeža Benedikta XVI.? Spomenieme, že aj   František, mal sen o obnove kaplnky Porciunkula a potom pochopil, že je povolaný obnovovať Cirkev. Teraz sa tieto dve osoby stretávajú. Pápež sa môže postaviť do pozície: čo ty, František hovoríš o obnove Cirkvi, ja som pápež. František môže povedať: čo mi ty, pápež hovoríš, veď ja som mal sen, mňa Pán Boh povolal. Aká veľká je múdrosť Ducha Svätého v obidvoch týchto vznešených ľuďoch, mužoch, ktorí dokážu rozlíšiť: nie bez pápeža, nie proti nemu. A pápež dokáže porozumieť: Boh dal tomuto nepatrnému rehoľníkovi charizmu; a spoločne pracujme na obnove Cirkvi. Spoločne a v jednote.

Ako som spomenul minule, nielen nepriatelia, nielen niektorí jednotliví veriaci, ale proti apoštolskej postupnosti sú často už aj členovia cirkevných inštitúcií. Spomenul som, že na mnohých školách bol odobratý titul katolícka škola alebo cirkevná škola. Ako málo záleží týmto ľuďom na budovaní Božieho kráľovstva. Lákavejšie je budovať vlastnú pozíciu v kráľovstve tohto sveta. Lenže aj najvyššia pozícia v kráľovstve tohto sveta raz skončí. Kto bude budovať Božie kráľovstvo, bude v tomto kráľovstve naveky. Áno, stále viac sa nám treba učiť mať pred sebou nielen krátkodobé videnie, ale víziu večnosti. Bez tejto vízie aj naše modlitby môžu byť potom len obyčajné „riekanky“, ak skutočne neveríme a ak nemáme pred sebou víziu večnosti. Ale my veríme v silu modlitby, veríme v apoštolskú postupnosť. Preto sa aj v závere svätej omše vždy modlíme aj za nové kňazské povolania a dôverujeme. Ako som aj v úvode svätej omše spomenul, máme ďalšiu prázdnu farnosť a kandidátov, ktorí by chceli šíriť Božie kráľovstvo niet. Slabo sa modlíme? Ja som presvedčený, že Pán vypočuje naše prosby a vo svojom čase nám pošle verných služobníkov, ktorí nás bezpečne prevedú pozemským životom do večnej blaženosti. Ale milí bratia a sestry, bude veľmi dôležité, ako budete hovoriť na túto tému aj doma. Doma sadíte prvé semienka nadšenia alebo odporu pre duchovný život. Preto mnohé rodiny môžu byť ako Jonáš a zdráhať sa. Prečo práve z našej rodiny? Prečo práve moje dieťa by sa malo zapojiť do šírenia Božieho kráľovstva? Je to Jonášov postoj na počiatku. Ale čo, ak  Boh chce práve vaše dieťa, tak ako zdráhajúceho sa Jonáša? Zadívajme sa aj na rodiny, z ktorých vyšli veľkí, v dnešnom evanjeliu povolaní apoštoli Ondrej, Šimon, Jakub a Ján. Tam bola reakciou plná otvorenosť. A zvážme, koľkí podľa Božieho plánu čakajú dnes na vašu odpoveď. Ide o večnú záchranu u mnohých ľudí.

V úvode citovaný francúzsky filozof Blaise Pascal zanechal lístok v podšívke kabáta. My dnes tiež môžeme napísať na pomyselný lístok naše rozhodnutie o ochote obetovať dieťa pre Boha, ak ho Pán povolá do svojej služby. Lebo s takým lístkom alebo bez neho raz predstúpime pred Boha. Bože, daj nám otvorené srdce plniť tvoj plán. Nech nás akokoľvek povoláš, aby sa šírilo Božie kráľovstvo. Kráľovstvo lásky, pravdy a pokoja. Pane obnov svoju Cirkev a začni u mňa, daruj jej milosť pokánia a začni u mňa. Chráň nás od falošných prorokov a učiteľov. Daj nám jednotu a lásku k Cirkvi teraz, keď je napádaná zvonka i zvnútra. Amen.

1 2 3 4 5 6 7 >