Boh nezabudol ani na sv. Neita

Spomienka sv. Neita ‒ homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave 16. 6. 2026 (v priamom prenose Rádia Lumen)

Všetkých vás srdečne pozdravujem v deň liturgickej spomienky sv. Neita, ktorá sa slávi v rožňavskej diecéze. Mali sme možnosť spoločne sa stretnúť presne pred mesiacom (16. mája) pri nádhernej oslave Boha v deň spomienky patróna Rožňavskej diecézy sv. Jána Nepomuckého, či už takto osobne pri slávení svätej omše tu v Rožňave na námestí, alebo tiež prostredníctvom našich katolíckych médií. Dnes teda slávime spomienku sv. Neita. Keď som prichádzal do diecézy, samozrejme aj predo mnou bola otázka: Kto vlastne je tento svätec? Pretože o jeho živote nevieme nič. V roku 1819 sa našli jeho ostatky v hrobe v Kalixtových katakombách a na mramorovej doske bolo napísané: SANCTUS NEITUS MARTYR CHRISTI IN PACEM. Svätý Neit, mučeník Kristov v pokoji. V hrobe sa našli jeho kosti, pri jeho ostatkoch sa našiel rímsky meč, dôstojnícka spona a ampulka s krvou. Jeho ostatky boli overené a bola povolená úcta k nemu. Ide o pravdepodobne 25-ročného mladého  muža ‒ vojaka zrejme v hodnosti dôstojníka a nápis na mramorovej doske je odkaz ranokresťanskej Cirkvi aj pre našu dobu, aj pre našu Rožňavskú diecézu. Nápis hovorí o konkrétnom mužovi, ktorý už bol kresťanom alebo katechumenom, pripravujúcim sa na krst. Zomrel za vlády cisára Diokleciána okolo roku 304, keď cisár vydal takzvaný „krvavý edikt“, v ktorom bolo nariadené: Alebo prinesieš obetu rímskemu bohu alebo zomrieš. Kresťanmi boli už aj niektorí vojaci. Medzi nimi bol aj Neit.

Nevieme, kto sa vtedy vedel zachrániť a kto pre svoju slabosť zradil kresťanstvo. Nie je vylúčené, že aj Neita niekto prezradil, možno nejaký vojak, nejaký iný kresťan alebo katechumen, keď zistili, že je kresťanom. A tak sa stal mučeníkom, bol popravený ‒ za Krista prelial svoju krv. Dôkazom je aj sklenená ampulka, ktorá je zvýraznená aj na niektorých jeho zobrazeniach. Aj keď tieto obrazy pochopiteľne nie sú autentické, tá ampulka je tam pomerne dôležitá, pretože pri pochovávaní mučeníkov, ktorí v týchto časoch preliali krv pre vernosť Ježišovi Kristovi, bola zachytávaná  ich krv do typických ampuliek a ampulka potom bola daná do hrobu mučeníka. Ampulky boli väčšinou robené zo skla, s úzkym hrdlom, mali máličko guľatý tvar. Táto prax bola uplatňovaná, pretože katakomby boli suché a krv sa mohla zachovať. To potvrdzujú aj kresťanskí historici. Toľko azda z nájdenia jeho hrobu. Možno sa môžeme zamyslieť aj nad jeho menom. Grécke slovo neioten je blízke latinskému Neitus, čo znamená: z hĺbky ísť nahor alebo zostúpiť. My by sme lepšie porozumeli výkladu týchto slov podľa známych slov Pána Ježiša: „Zatiahni na hlbinu“ (Lk 5, 4), chod do hĺbky.

V dnešnú liturgickú spomienku 16. júna môžeme práve tieto slová prijať ako výzvu, ako ďalšie oslovenie v Jubilejnom roku našej diecézy, aby sme „spustili siete“ na hlbinu. Vieme veľmi dobre, že keď Peter poslúchol túto Ježišovu výzvu, siete sa naplnili natoľko, že sa začali trhať. Vraciame sa k nádhernej aktivite rožňavského biskupa Jána Scitovského, ktorý poprosil vtedajšieho pápeža Gregora XVI. o určité povznesenie rožňavskej katedrály darovaním ostatkov niektorého svätca – mučeníka, čo sa aj stalo v roku 1835. Pápež Gregor XVI. daroval pre Rožňavskú katedrálu nájdené ostatky svätého Neita. Práve tu začína vysvetlenie, prečo som sa potešil aj prítomnosti našich sestier alžbetínok z Bratislavy, pretože keď ostatky prenášali z Ríma, boli prinesené najskôr do Bratislavy ‒ vtedy Prešporku ‒ a odtiaľ sa mali presunúť do Rožňavskej diecézy. V čase ich prinesenia bol rožňavský biskup Ján Scitovský v Bratislave. Mal tam pobudnúť na Uhorskom sneme, preto bolo treba tieto ostatky uložiť na dôstojnom mieste, dovtedy, kým nenastúpia na záverečnú  púť do Rožňavy. Preto zašiel do kláštora sestier alžbetínok a požiadal, aby na určitý čas Neitovo telo uchovali v obnovenom kostole, ktorý len krátko predtým opravili. Rovnako ich tiež poprosil, či by nepripravili aj zodpovedajúci odev, v ktorom by mohli byť tieto ostatky sv. Neita neskôr vystavené. Predstavená sestra Mária Alžbeta súhlasila. Biskup Ján Scitovský zaobstaral sklenenú rakvu, všetko potrebné na zhotovenie oblečenia a sestry od 20. októbra 1835 až do Vianoc v tomto roku šili pre svätca oblečenie, ktoré sa  ukázalo ako veľmi vhodné.   

Na znak vďaky biskup Ján venoval sestrám pomerne veľkú časť holennej kosti ako relikviu a darovanie potvrdil aj listinou, z ktorej vyberám a citujem: S vrelým pocitom vďaky si budeme pripomínať my a náš katedrálny kostol veľadôstojné sestry v Kristu: Máriu Alžbetu Haaz, v tomto čase veľadôstojnú predstavenú kláštorných sestier rehole sv. Alžbety v Prešporku a Máriu Emeriku Haetser, sekretárku kláštora, tak ako aj mnohých tých, ktorí najvrúcnejšou horlivosťou preukázali zbožnú ochotu, že telo sv. Neita ako dar pre náš rožňavský kostol, darovaný Jeho svätosťou Gregorom XVI, naším najvyšším pastierom z Ríma 20. marca roku 1835, dôstojne odpočívalo tri mesiace v ich prešporskom konvente, oblečené do šiat bohato zdobených a všetkým, čo sa zadovážilo na úplnú slávu svätých ostatkov tohto mučeníka a čo podnieti úctu k tomuto telu v srdciach prizerajúcich sa, za to vzdávame vďaky. Kvôli tomuto zmyslu zbožnosti prinášame na večnú pamiatku ako dar tomuto prešporskému konventu veľactených sestier rehole sv. Alžbety z tela svätého mučeníka Neita odobratú väčšiu relikviu. Na svedectvo pravosti viažeme k tomu šnúrku prepletenú zlatou niťou a pritláčame našu pečať, a prosíme Pána, Kráľa mučeníkov, aby na mocné orodovanie sv. mučeníka Neita milostivo vlialo do sŕdc v tomto konvente bývajúcich a bohumilo slúžiacich panien svetlo pravej viery a aby táto viera bola napĺňaná prácou. Dané v Prešporku počas zhromaždenia uhorských kráľovských stavov na deň narodenia nášho Pána Ježiša Krista, tisíc osemsto tridsiateho piateho roku.

Telo svätca, neskoršie presunuli do kostola, kde ho 4. februára vystavili všeobecnej úcte. Sklenená rakva spočívala na ľavej strane presbytéria 12 dní. Pri nej sa denne zvyklo tisnúť neuveriteľné množstvo ľudí. 16. februára sa začali ostatky pripravovať na svoju poslednú cestu do Rožňavskej katedrály. S telom sv. Neita sa sestry rozlúčili 22. februára. Relikvie putovali z Bratislavy do Rožňavy južnou trasou (okolo Fiľakova, Biskupíc). 10. marca 1836 sa dostali do obce Brzotín (neďaleká filiálka rožňavskej farnosti), kde bola včera slávená ich prítomnosť spred 190 rokov. Odtiaľ boli ostatky prenesené do kaplnky na biskupský úrad a 12. júna do katedrály. Teda v týchto dňoch prežívame 190 rokov ako prišli ostatky sv. Neita sem do katedrály. V rámci 190. výročia ich prinesenia, ale aj 250. výročia Rožňavskej diecézy, relikvia sv. Neita spolu s relikviou sv. Jána Nepomuckého, patróna diecézy spoločne putujú po farnostiach celej diecézy a sú tiež vystavené k všeobecnej úcte veriacich našej diecézy. Hlavné ostatky sú umiestnené tu v našej katedrále v bočnej kaplnke a je pri nich nápis: 1836 IOANNES EPPVS ME PORTAT čiže: V roku 1836 ma doniesol biskup Ján; a potom: 1936 MICHAEL EPPVS ME ORNAT čiže: V roku 1936 ma biskup Michal obliekol. Ak dáme do súvisu formu tohto nápisu s 1500-ročnou dobou, v ktorej nikto nevedel, že existuje nejaký sv. Neit, pýtame sa, prečo bol takú dlhú dobu zabudnutý? Odpoveď je len jedna: určite to bolo v Božej réžii. Boh veľmi dobre vedel, že ak je naša Rožňavská diecéza úplne odlišná od ostatných diecéz, vo svojom položení bude potrebovať práve takého svätca ‒  mučeníka a takého orodovníka.  

Zvlášť si to možno uvedomovali pastieri a veriaci, možno už aj pri vzniku prvej Československej republiky, keď pražská vláda prejavila viacero iniciatív pre zrušenie Rožňavskej diecézy. Neraz sa podobné iniciatívy zopakovali a preto sv. Neit môže byť patrónom, ktorý aj v ťažkých skúškach života i života diecézy dokáže byť značnou oporou a orodovníkom. Môže byť patrónom pre tých, čo hľadajú pravé svetlo, pravé dobro. Patrónom tých, ktorých opantal strach, bojazlivosť. Ale aj patrónom tých, ktorí sa cítia byť zabudnutí, nepovšimnutí, posúvaní do úzadia na okraji spoločnosti, patrónom malomyseľných. Ale môže byť aj príklad pre vojakov. Preto odporučím vojenskému ordinárovi, aby miestna vojenská posádka tu v Rožňave mala za svojho patróna práve sv. Neita. Môže byť patrónom, orodovníkom pre všetkých, ktorí pracujú v štátnej službe, ktorí sú prenasledovaní, alebo ak aj nie sú prenasledovaní, ale vyznávajú vieru tam a vtedy, kde sa viera „nenosí“. Jeho príklad môže byť vzpruhou pre pochybujúcich – je vzorom tichej pevnej viery.

Ale znova sa vrátime k tomu, že meno nášho svätca vyzýva zatiahnuť na hlbinu. Možno práve to by mohla byť hlavná výzva 250. výročia jubilea diecézy a 190. výročia prenesenia ostatkov sv. Neita do našej katedrály. Niekoľko krát som už opakoval, že s mottom nášho jubilea „S vďačnosťou za minulosť ‒ s nádejou pre budúcnosť“ je veľmi dôležité uvedomovať si, že nádej sa nedostaví sama od seba. Je to ako so stavbou domu, pred ktorým stoja budúci obyvatelia. Zbytočne v sebe živia „nádej“, že raz budú v tomto dome bývať, ak nebudú nič robiť, ak nebudú pokračovať v stavbe, dom nebude. Ale čím budú usilovnejší, tým skôr sa naplní ich nádej, a oni začnú bývať vo vysnívanom dome. Založené ruky, nemúdre reči a stále opakované výroky: čo by bolo, keby bolo; čo by nebolo, keby nebolo..., nikdy nevedú k naplneniu nádeje, ale skôr k jej zničeniu. Nepomôže ani neustále sa odvolávať na to, že Neit bol dlho zabudnutý a potom to prišlo. Možno by bol zabudnutý až dodnes, keby vo svojom čase rožňavský biskup Ján Scitovský, ‒  neskôr ostrihomský arcibiskup a kardinál ‒ keby on sám neprišiel s iniciatívou osloviť Gregora XVI. Potom s pomocou prišli sestry sv. Alžbety, potom tí, čo sa  postarali o presun ostatkov do Rožňavy. Tak by sme ďalej mohli spomenúť biskupa Michala Bubniča, ktorý sa postaral o kaplnku tu v katedrále,... a až podnes, keď ste sa tiež niektorí zapojili a pripravili dnešnú slávnosť. Nič sa neurobilo samo.

Možno počas celých 190 rokov niektorí tiež museli zatiahnuť na hlbinu, na dno svojich síl, svojich možností, aby sa nádej života viery posúvala ďalej. Tak je to aj pri slávení 250. jubilea našej diecézy a uvedomujeme si, že nádej sa sama nedostaví, nezrealizuje. Už sme mali akcie, vrchol bol zatiaľ 16. máj – celodiecézna slávnosť. Ale ani predtým sa nič neurobilo samo. Niektorí museli siahnuť na hlbinu, na dno svojich síl, aby sa toľkí potešili a hlavne, aby bol  oslávený Boh. Dnes sa takáto pomoc a nasadenie nazýva synodalitou. Ak budeme spolu kráčať a nestáť len s prázdnou kritikou kdesi opodiaľ, nádej pre budúcnosť našej diecézy sa bude postupne stvárňovať, skladať, formovať k dobru nás všetkých. Vtedy príde tá milosť, o ktorej sme počuli aj v dnešnom evanjeliu, že Boh bude dávať pršať svojej milosti na dobrých i nedobrých, spravodlivých i nespravodlivých.

Sv. Neit, vyprosuj nám silu i odvahu nebyť tými, ktorí sa na takmer všetko dívajú len povrchne a nezaujato, ale aby nás bolo stále viac takých, ktorí sa neboja siahnuť na dno svojich možností, aby sme sa všetci napokon radovali zo spoločného dobra. Sv. Neit, oroduj za nás, za našu rožňavskú diecézu, za každého jej člena, aby sme spoločne vytvárali ozajstnú nádej života viery v našej diecéze. Amen.