Kde je veľa lásky, tam je málo problémov

Streda Svätého týždňa ‒ homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave 1. 4. 2026 (v priamom prenose Rádia Lumen)

Vstúpili sme do Svätého týždňa, prežívame najhlbšie tajomstvá našej viery.  Zároveň chceme v roku 250. výročia života našej diecézy v tejto katechéze vylúsknuť to, čo je dôležité a čo potrebujeme v živote našej diecézy a farností,  aby sme čas Svätého týždňa, ale aj Veľkonočnej oktávy prežili ozaj užitočne. Začali sme Palmovou nedeľou, počuli sme o Ježišovom slávnostnom vstupe do Jeruzalema. Tento vstup som si dovolil prirovnať k jednému z pokušení, s ktorým sa musel vyrovnať Ježiš na začiatku svojho verejného účinkovania. Keď bol pokúšaný na púšti, situácia sa odohrávala ‒ dá sa povedať ‒ v tichu medzi diablom a Ježišom, bez svedkov. Teraz, pri slávnostnom vstupe do Jeruzalema  bol ospevovaný, oslavovaný. Ale on nepodľahol tejto sláve, nezavolal si na pomoc ani 12 plukov anjelov, keby niečo azda nevychádzalo. Ale keď sme sa potom popoludní modlili krížovú cestu, už sme rozjímali o tom, že ten, ktorý bol pred chvíľou ešte takto oslavovaný, prijal na svoje plecia kríž pre dobro Božieho ľudu, pre naše vykúpenie. Neutiekol za vidinou lepšieho. Koľkí pre dobro Božieho ľudu nechcú riskovať mienku iných ľudí, ale idú za tým, čo je výhodnejšie bez tlakov, bez zodpovednosti. Preto si treba vážiť všetkých tých, ktorí zotrvávajú a ak sú aj zo spoločenského hľadiska v lepšej pozícii, odhodlajú sa konať viac pre Cirkev. Pracujú ticho a nebadateľne, ale ich prácu je vidieť, aj keď nie je vidieť ich, lebo sa neradi ukazujú či už vo farnostiach alebo v diecéze.

V pondelok Svätého týždňa sme videli Lazárovu sestru Máriu, ako Ježišovi natiera nohy vzácnym nardovým olejom a  utiera ich svojimi vlasmi. (porov. Jn 12, 1-11). Nemá  problém obetovať drahý nardový olej na Ježišove nohy, lebo Ježiša veľmi miluje. Judáš má problém. Podľa neho ‒ olej sa mal speňažiť. Ktorí milujú Krista a Cirkev, nemajú problém obetovať veľa. Takí, ktorí majú málo spoločného s Cirkvou alebo takmer nič, tí budú stále do toho nejako pichať: „Peniaze sa mali použiť na niečo iné“ a často opakujú to, že sa mali investovať na tie účely, ktoré má hradiť štát z našich daní; či sú to školy, nemocnice a tak ďalej. Ale platí to aj o medziľudských vzťahoch. Kde je veľa lásky ‒ ako v Márii – tam je málo  problémov. Nemala problém obetovať vzácny nardový olej. Kde je málo lásky, tam je veľa problémov. Láska obetavých veriacich vo farnostiach aj v diecéze dáva život našim farnostiam i diecéze. Títo milujúci ľudia sú dušou našich farností aj  celej diecézy. Utorok Svätého týždňa pripomenul príbeh zradcu Judáša, ktorého Ježiš tiež pozval do večeradla a prejavil mu všetko, čo aj ostatným apoštolom (porov. Jn 13, 21-33. 36-38). Ale je tu aj odvážny apoštol Peter, ktorý si nepripúšťa nijakú možnosť osobnej zrady. Ježiš ho však poznal a pripomenie mu, že do rána ho trikrát zaprie. Pri pohľade na obidvoch apoštolov môžeme vidieť každý jeden ‒ sám seba. Koľko dobra nám prejavil Boh! Možno to ani nevnímame, že veľa dobra sme dostali cez krst, cez birmovku. Len keby sme si to uvedomili. Ani Judáš si neuvedomoval, čo všeličo dobré sa mu dostalo od Ježiša. Teda nemáme problém byť nevďační za tieto obdržané dary, dokonca aj neverní. Apoštol Peter nám zas pripomína našu labilnú istotu. Zabúdame, že „kto si myslí, že stojí, nech si dáva pozor, aby nepadol“ (1 Kor 10, 12-13), ako píše sv. Pavol v Prvom liste Korinťanom. Naše farnosti sú zložené z takých i takých ľudí. Ale Ježiš nezavrhol ani Petra, ktorý sa stal prvým medzi apoštolmi, aj napriek tomuto „pošmyknutiu“. Aj Judáš sa mohol pokoriť a oľutovať svoju zradu. Ani on by nebol odmietnutý. Život predsa nemusí končiť zlyhaním. Každý máme šancu vstať a začať odznova.

V stredu Svätého týždňa ‒ teda dnes sa už rozbieha Judášova zrada. Ale rozbieha sa aj príprava na veľkonočnú večeru, kde je potvrdený zradca, ktorému vystačilo 30 strieborných, aby zradil Ježiša (porov. Mt 26, 14-25). V našom živote tiež netreba veľa. Stačí byť lenivý, ľahostajný, odvolávať sa na nesprávne počasie, a ktovie na čo všetko ešte, a už „máme dôvod“ napríklad nejsť na svätú omšu, na svätú spoveď, nesobášiť sa, neviesť deti ku viere, a tak ďalej. A tak z hostiny svätej omše, z ktorej sme už odišli pred časom, sme spolu s Judášom odišli tam, kde bola či je tma, hoci málokto z týchto odídencov si to pripustí. Ale tu znova znie hlas z Fatimy, aby sme sa veľa modlili za obrátenie hriešnikov. Dnes je aj prvá streda, ako som spomenul, deň sv. Jozefa. Aké je to nádherné. Po skončení mesiaca marec ‒ mesiaca sv. Jozefa ‒ máme znova jeho deň. Je patrónom dobrej  smrti a je na nás, aby sme vyprosovali túto milosť pre seba, pre svojich drahých i pre tých, za ktorých sa nikto nemodlí. Zajtra je štvrtok Svätého týždňa. Už sme vo Večeradle a vtedy si zvlášť pripomíname, že Cirkev žije z Eucharistie. S akou veľkou vďakou nám treba predstupovať pred Pána, že v našich kostoloch sa ešte slúži svätá omša a podáva sa Eucharistia. Nie všade vo svete je to takto a mám na mysli tie miesta, ktoré majú hlboko kresťanskú tradíciu, ale už aj v našich regiónoch toto nie je samozrejmosťou. Ako veľmi nám treba neustále prosiť za terajších i nových kňazov, aby nám mal kto pripraviť i podať Eucharistiu. Ale ktovie, či ešte viac nie je treba modliť sa naše rodiny, aby rodičia mali živú vieru prosiť, aby sa práve v ich rodine zrodilo duchovné povolanie. K takejto modlitbe treba naozaj veriacich a odvážnych rodičov v našich farnostiach i v diecéze. Prosme Pána žatvy, aby nám dal takých rodičov, ktorí ponúknu Bohu svoje deti k zasvätenému životu.

Pán Ježiš sa o nás postaral ‒ ako si to pripomíname  na Zelený štvrtok ‒ aby sme mali chlieb života a zároveň aj tých, ktorí nám ho budú pripravovať a podávať. Teraz je rad na nás, aby sme sa aj my pričinili, aby nám títo služobníci nechýbali. Bude nasledovať Veľký piatok alebo Piatok utrpenia Pána. Na jednej strane je tu nesmierna Ježišova bolesť, na druhej strane je tu víťazstvo vykúpenia. Kajúci lotor je zachránený na poslednú chvíľu: „Ešte dnes budeš so mnou raji“ (Lk 23, 43). Druhý lotor reprezentuje tých, ktorí majú stále dôvod ‒ prečo neuveriť. V odpovedi o príčine utrpenia kajúci lotor povedal veľa a zrozumiteľne. Pred nekajúcim  zločincom, ale aj pred Ježišom priznáva: „My tu trpíme spravodlivo. Lebo sme si svojimi skutkami tento trest zaslúžili, ale on neurobil nič zlé“ (porov. Lk 23, 40-41), ako čítame u sv. Lukáša. Teda trest a utrpenie prišli pre zločincov oprávnene. Ale nemožno zovšeobecniť, že utrpenie vždy prichádza pre zlé skutky, ako to verili Židia. Čo potom trpiace nevinné deti? Koľko nevinných ľudí trpí a trpelo. Tu sme s odpoveďou bezmocní. Skôr azda poukážme na to, že tento zločinec až v utrpení stretol Krista a kajá sa, aby dosiahol odpustenie. Pre koľkých ľudí bolo práve utrpenie dôvodom, aby sa zmierili s Bohom, hoc až na smrteľnej posteli, a tak boli zachránení pre večnosť. Ale nie každý to takto využil ‒ ani svoju chorobu a utrpenie. Smutným príkladom je aj nekajúci lotor. Všetko začína priznaním si viny, a nie hádzaním viny na niekoho druhého alebo zosmiešňovaním toho druhého. Bez priznania si viny nepríde ľútosť ani pokánie, ani ochota napraviť seba a dôsledky spáchaného zlého skutku. Bez týchto krokov nepomôže ani byť veľmi blízko pri Ježišovi. Nekajúci lotor bol tak blízko pri Ježišovi ako aj kajúci. Ani to nepomohlo. Ani blízkosť nepomôže, ak v srdci nezačne tento proces. Pri Ježišovej smrti sa opona chrámu roztrhla, triasla sa zem, pukali skaly, otvorili sa hroby... Ale mnohé ľudské srdcia zostali nedotknuté, zostali naďalej tvrdé. Ježiš zomrel a vykúpil celý svet, zomrel za všetkých. Ale mnohých sa to nedotklo, ani nedotýka. A predsa iba v prijatí obety Kristovho kríža môžeme získať večné víťazstvo.

Svätá alebo Biela sobota. Nastalo ticho po celej zemi. Ježišovi nepriatelia sú spokojní. Vyriešili Ježiša, ale pre istotu požiadali o stráženie hrobu. Ľahostajných nezaujíma ani Kristovo ukrižovanie. Niektorí doteraz verní Ježišovi utekajú z Jeruzalema. Ale je tu aj posvätné ticho očakávania udalostí, ktoré majú prísť. Je to posvätné ticho, čas rozjímať o nekonečnej Božej láske: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3, 16). Ježiš „stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži“ (Flp 2, 8). „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí život za svojich priateľov“ (Jn 15,13). Aj v piesni Jednotného katolíckeho spevníka o Ježišovom Srdci spievame: ono skôr nás milovalo, ako sme ho my mohli poznať. Toľkú lásku rozlial Boh do celého sveta. Ale teraz prichádza aj výzva: „Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám“ (Jn 13,15). „Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás“ (Jn 15, 12). Teda nie vypočítavo. Nie spájať sa proti niekomu ‒ a vtedy sa dokážu spojiť aj tí, ktorí si pred chvíľou nadávali ‒ vidíme to na politickej scéne. Ale aj v bežnom živote to býva. To nie je prejav pravdivosti a úprimnosti a už vôbec nie láska, a vôbec nie Ježišova láska. S týmito myšlienkami, drahí bratia a sestry tu v chráme, ale aj pri rádiách, prichádzajte celé rodiny počas Bielej soboty k Božiemu hrobu. Tak sa pripravte na večerné bohoslužby, na oslavu víťazného Krista ‒ Svetla sveta a na privítanie katechumenov do plného spoločenstva Cirkvi, keď príjmu krst, birmovku a prvé sväté prijímanie. A začne Veľkonočná oktáva. Keď sa v noci znova rozozvučia zvony a zaznie radostné „aleluja, Pán Ježiš Kristus vstal z mŕtvych“, nech to znie v nás počas celého budúceho týždňa Veľkonočnej oktávy. Aj vo Veľkonočný pondelok, aj vtedy, keď sme svedkami toho, že o radosť z Kristovho zmŕtvychvstania už treba aj zápasiť. Viera je totiž obrovský, ale krehký dar. Máme ho v „hlinených nádobách“ a vyžaduje zvýšenú starostlivosť, aby sa nezničil.

Ale pre všetkých, ktorým sa viera naštrbila hriechom, alebo už aj vytratila, je tu potom budúca nedeľa ‒ Nedeľa Božieho milosrdenstva. Ešte skôr, ako sa stretneme s Kristom ako sudcom, máme šancu počas celého svojho života stretnúť sa s ním ako s nekonečne milosrdným, ktorý je ochotný, keď prejavujeme ľútosť a pokánie, odpustiť nám všetky naše hriechy. Ba v Nedeľu Božieho milosrdenstva, za obvyklých podmienok potrebných pre získanie úplných odpustkov, dokonca je nám prinavrátená krstná milosť. To znamená, že ak sme boli vyspovedaní, prijali Eucharistiu a splnili aj ostatné podmienky, v  tú nedeľu sa nám odpúšťajú aj všetky tresty za naše hriechy. To je veľká milosť Božieho milosrdenstva. Aká veľká je Božia láska voči nám – slabým, krehkým a hriešnym. Skúsme takto prežívať požehnané chvíle veľkonočného času uprostred našich farností, v našej diecéze. V spoločenstve farnosti a diecézy. Také je prianie Ježiša Krista. „Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi.“ (Mt 18, 20); tam prebýva on. Pán tu chce pôsobiť a požehnávať nás, aby nikto nebol sám, ale aby sme boli ako jedna rodina. Aké je to krásne, keď sa vo farnostiach veriaci spoločne modlia za uzdravenie chorého farníka. Keď spoločne prosia za prvoprijímajúce deti, za birmovancov, za mier, za svojich kňazov, za  otca biskupa. Vtedy je v tomto spoločenstve živý Kristus, ktorý prednesené prosby požehnáva a predkladá svojmu Otcovi. Aké je dôležité farské i diecézne spoločenstvo! Skúsme si to uvedomiť práve vo svetle veľkonočného posolstva Ježišovho zmŕtvychvstania. Lebo jeho zmŕtvychvstaním sa skončila krížová cesta, aby sa začala cesta svetla. Rozutekaní apoštoli s veriacimi sa znova spoločne zjednocujú, aby nikto nebol sám. Čoskoro prídu viaceré prenasledovania kresťanov, ale všetky tieto nepriaznivé okolnosti ešte viac stmeľujú tých, ktorí veria v zmŕtvychvstalého Krista. Na svätých omšiach sa zúčastňujú prinášajúc veľké obete a svojím prenasledovateľom vysvetľujú, že nemôžu žiť bez svätej omše slávenej s ostatnými veriacimi.

Ak sa necháme nanovo preniknúť silou veľkonočného posolstva o Kristovom zmŕtvychvstaní, ktorému predchádzala jeho obeta na kríži za naše vykúpenie, ešte lepšie porozumieme, prečo tak veľmi ďakujeme za 250 rokov našej diecézy. Lebo je to o sile Kristovho zmŕtvychvstania, ktorý rozhodnutím pápeža Pia VI. z nás vytvoril jedno diecézne spoločenstvo, ktoré je časťou celého Božieho ľudu svätej Cirkvi. Toto nie sú prázdne definície. To sú myšlienky na rozjímanie a vďaky-vzdávanie. Lebo veľa za nás pretrpel Pán, keď našim predkom daroval spoločenstvo diecézy. Je na celom ľudstve, ako naložíme s darom obety na kríži a s jeho zmŕtvychvstaním. V našom prostredí je táto zodpovednosť položená na naše plecia ‒ nám všetkým a každému jednému. Neuhýbajme tejto zodpovednosti, čo sa tu bude diať ďalej, lebo síce Pán nám neodmieta svoje požehnanie, ale požehnávať nás bude, len ak budeme ochotní s ním spolupracovať a aj osobne sa usilovať o pozdvihnutie života viery v našej diecéze. Každý sme dostali nejaké talenty nie preto, aby sme ich zakopávali, ale aby sme ich rozmnožovali. Aj tým prispievame k dobru nás všetkých tu žijúcich v našej diecéze. Amen.