Mať Boha za otca a Cirkev za matku

Streda/ 5. veľkonočný týždeň. ‒ homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave 6. 5. 2026 (v priamom prenose Rádia Lumen)

V prvej triede na Základnej škole sa odrazu veľmi rozplakal malý chlapček. Učiteľka, ktorá mala materinské srdce sa ho dlho vypytovala, čo sa vlastne stalo, že tak veľmi plače. Ale chlapča nebolo možné utíšiť. Až napokon, keď sa už vyplakal a mohol vyriecť nejaké slovo, povedal zaujímavú vetu: „Ja som zabudol, ako vyzerá moja mama“. Keď to povedal, a počuli to aj spolužiaci, začali sa mu samozrejme vysmievať a opakovali: „Zabudol si, ako vyzerá tvoja mama?“ Ale učiteľka s opravdivým materinským srdcom mu veľmi pokojne povedala: „Zabudol si, ako vyzerá tvár tvojej mamky? Vieš čo?  Hneď jej zavolám, mamka príde, aby si si mohol znova pripomenúť ako vyzerá“. Zavolala, mama prišla, synáčika si pritúlila, dala mu na čielko božtek i krížik. Upokojila ho a bolo dobre. Možno sme si v tejto chvíli uvedomili to, čo v sebe prirodzene nosíme, že nikdy nemôžeme zabudnúť na tvár svojej mamy. A hlavne nezabudnúť na to, čo všetko pre nás urobila. Nikdy na to nemôžeme zabudnúť!

Koľkí však stratili predstavu, obraz tváre inej matky, matky Cirkvi; a to už možno dosť dávno. V týchto ľuďoch neexistuje pravdivý a už vôbec nie prívetivý obraz o tvári matky Cirkvi a o tom čo je Cirkev. Čo je však veľmi zaujímavé napriek všetkému, matka Cirkev nás objíma. Matka Cirkev sa k nám skláňa,  prihovára sa k nám. Sv. Cyprián (3. storočie) v spise o jednote Cirkvi napísal: „Nik nemôže mať Boha za Otca, kto nemá Cirkev za svoju Matku.“ Som si vedomý a myslím, že aj mnohí z vás si uvedomujú, ako veľmi sa oslabilo vedomie rodiny, ako sa oslabila vznešenosť materstva. Jedným z ďalších dôsledkov týchto oslabení je názor, že Cirkev už vlastne nie je nič a už vôbec nie matkou, ba veľakrát ani macochou. Cirkev je už pre mnohých ničím, je niečo neexistujúce, fiktívne. Cirkev sa stáva pre mnohých ‒ a to aj z vlastných radov ‒ ničím. Ale napriek tomu je zaujímavé, že toľkí ďalej proti nej útočia, aj keď je „ničím“. Pripadá mi to ako za komunizmu, keď sa tak vehementne vyhlasovalo, že Boh neexistuje, ale koľko prostriedkov sa  vynakladalo na boj proti Bohu a proti veriacim. Tak načo bojovať proti tomu, čo je ničím, alebo čo neexistuje? Ale Cirkev je naša matka, je mamou obrovskej rodiny, v ktorej je zastúpený každý typ človeka. Preto sú tu aj typy pohoršlivé a možno práve pre tieto pohoršujúce príklady mnohí ďalší nechcú vidieť žiadne dobré príklady Cirkvi, ktoré boli v minulosti, sú aj v súčasnosti a iste budú aj v budúcnosti.

Veď si vezmime len bežnú málopočetnú rodinu. Vari aj v takýchto rodinách niet pohoršlivých príkladov? Je na vine mama alebo rodina? Žiaľ, niekedy áno, ale v Cirkvi, ktorá je našou matkou a v ktorej sú Kristus ‒ ktorý Cirkev založil ‒ a Panna Mária, ktorá je Matkou Cirkvi – nikdy neplatí, žeby oni boli dôvodom pohoršení. Práve naopak. Všetci tí, ktorí dávajú dobré príklady, utiekajú sa k Panne Márii, aby im vyprosovala pomoc u Ježiša Krista. Takže ani matka Cirkev nie je na vine. Ďalším prirovnaním môže byť aj bežná trieda v škole, kde sú žiaci známkovaní od jedna do päť. V triede sú všelijakí žiaci, čo sa týka vedomostí aj čo sa týka pováh, ale patria do jednej triedy. Teda aj my vo svojej rôznosti – a nielen v dobrom, ale aj v zlom – predsa tvoríme jednu rodinu matky Cirkvi. Štvrtú Veľkonočnú nedeľu sme slávili ako Nedeľu dobrého pastiera a tak sme počuli o pastierovi – o dobrom  pastierovi, ktorému záleží na ovciach. Záleží mu na košiari, ale počuli sme aj o najatom pastierovi. Jemu je to jedno ako je ovciam a ako bude ovciam, hoci skôr by  som povedal, že ani najatému pastierovi to vlastne nie je jedno, lebo najatý pastier má v hlave len jedno: ako čo najviac poblázniť zverené ovce v jednom košiari, nalepiť ich na seba a mať z nich rôzny zisk. Ale keď príde nejaký silnejší vlk, najatý pastier – na rozdiel od pastiera dobrého – zuteká a ovce nechá napospas, len aby jemu nikto neublížil; a preto volí útek.  

Ak sme pozorne počúvali dnešný príbeh v prvom čítaní zo Skutkov apoštolov (porov. Sk 15, 1-6), mohli sme znova porozumieť, ako v citlivom spore o obriezke apoštolom veľmi záležalo na tom, aby o tejto delikátnej veci nerozhodovali svojvoľne, ale obrátili sa na prvého medzi apoštolmi – na Petra. Ale ako vieme, od počiatkov Cirkvi vždy boli takí, ktorí chceli o všetkom rozhodovať sami či už v celej Cirkvi alebo na lokálnej úrovni. Chceli rozhodovať sami, bez jednoty s Petrom, čo spôsobilo rozkol, chaos v Cirkvi – či už v celej alebo v miestnej – a deje sa to dodnes. Postarali sa o to aj vysokí cirkevní hodnostári, jednoduchí kňazi, osoby zasvätené i laici. Takmer vo všetkých prípadoch, aj keď pod maskou krásnych šľachetných úmyslov, šlo a ide vždy o získanie vplyvu a moci a to v každom čase. Preto je taká dôležitá jednota s Petrom, nástupcom apoštolov, námestníkom Ježiša Krista, ako radi spievame: „Živ, Bože, Otca Svätého,– námestníka Kristovho“. Aká veľmi dôležitá je vo všetkom jednota s Kristovým námestníkom My ju chceme a deklarujeme aj pri 250. výročí našej diecézy. Zároveň sme aj pri slovách dnešného evanjelia (porov. Jn 15, 1-8). Aké dôležité je byť neustále naviazanými na „vinič“ – na Ježiša Krista a odtiaľ čerpať potrebnú živinu, a tou je aj jednota s námestníkom Ježiša Krista na tejto zemi. Ale rozpoznať to nie je vždy jednoduché. Lebo aj všetci záujemci o nezávislosť na Svätom Otcovi chodia na sväté prijímanie, niekedy dosť okázalo. Tak je ťažko potom rozlíšiť, kto sa úprimne viaže na vinič a kto to robí z iného dôvodu. Tu naozaj platia ďalšie Ježišove slová, vyjadrujúce skúšku správnosti: „Kto vás počúva, mňa počúva“ (Lk 10, 16) a „Po ovocí ich poznáte“ (Mt 7, 20). Kto vnáša do cirkevného spoločenstva – či celého alebo na miestnej úrovni farskej, diecéznej – jednotu, prináša dobré ovocie. Kto rozbíja jednotu, je v rukách Zlého. Lebo Zlý má evidentný záujem na  tom, aby sme neboli jednotní, ale rozbití. Teda „kto vás počúva, mňa počúva, a kto vami pohŕda, mnou pohŕda“. Tieto Ježišove slová nemajú dvíhať ego niektorého pastiera, lebo každý pastier má ako prvý správne chápať tieto slová.

Aj toto všetko má svoje miesto v spoločnom kráčaní na synodálnej ceste. Aj tak sa tvorí obraz matky Cirkvi. Preto sa niekomu tento obraz vtláča do pamäti a niekto naň zabudne – na obraz matky Cirkvi. Ale všetci máme na tom podiel, lebo všetci ho tvoríme. Buď tento obraz, ktorý sami tvoríme, vytvára príťažlivú tvár Cirkvi alebo sami spôsobujeme tejto tvári plno jaziev. Ste to vy rodičia, ktorí svojím svedectvom a slovami pred deťmi v rodine vykresľujete obraz Cirkvi. Keď otec,  mama podceňujú pravidelné bohoslužby a negatívne sa vyjadrujú o Cirkvi a hovoria o zbytočnosti duchovného života, alebo vôbec nehovoria o jeho potrebe, čudujeme sa, že toto je zasiate do sŕdc ich detí? Ale ste to aj vy, synovia, dcéry, ktorí ste pokrstení a pobirmovaní, ktorí „maľujete“ obraz Cirkvi a akými farbami – to viete každý sám. Samozrejme, že aj my vysvätení a zasvätení, ktorí často aj svojím oblečením reprezentujeme príslušnosť k Cirkvi, môžeme v dnešnom  svete uberať na kráse Cirkvi alebo svedčiť o jej kráse a takto ukazovať tvár  Cirkvi. Aké je však dobré a tiež dôležité, aby sme si všetci v pokore priznali svoj podiel viny na nesprávnom zobrazovaní tváre Cirkvi. Lebo nik pokrstený a pobirmovaný sa nemôže ani teraz pred ľuďmi, ani raz pred Bohom ospravedlňovať: „Mňa sa to netýka“. Týka sa to každého jedného z nás a práve preto si treba viac všímať aj všetko krásne, čo sa deje.

Ešte stále vo mne pretrvávajú emócie z piatkového stretnutia púte Rádia Lumen v Lagiewnikach (1. 5. 2026), kam prišilo cez 9000 pútnikov z celého Slovenska; a koľkí ste počúvali priamy prenos pri rádiách. Treba sa nám viac zaujímať práve o takéto nádherné akcie. Alebo ste sa mohli dočítať ako sa v Nedeľu Dobrého pastiera vytvorilo jedno veľké, silné, krásne duchovné puto medzi Afrikou a Slovenskom. V 21 seminároch v sedemnástich afrických krajinách sa v tento deň 3056 mladých mužov pripravujúcich sa na kňazstvo modlilo za slovenské rodiny, farnosti, miestnu cirkev a nové duchovné povolania. Afričania sa za nás modlili. Keď si to uvedomíme, je to niečo veľmi krásne. Mladí muži, ktorí sa pripravujú na kňazstvo, pamätajú v modlitbe na nás na Slovensku. Oni sa modlia za nás. Možno je to aj odpoveď a vďaka za všetky tie gestá adopcie na diaľku ‒ seminaristov a detí ‒ či inej podpory. Tí, ktorí žijú v Afrike a potrebujú našu pomoc to odplácajú ‒ ako vidíme ‒ v duchovnom rozmere, ktorého cieľom je vyprosiť vernosť povolaniu, odvahu, čisté srdce a vytrvalosť pri našom putovaní. Boli to aj prosby za duchovné povolania z našich rodín. Aby aj v slovenských rodinách dozrievali srdcia pripravené odpovedať na Božie volanie. Aká to musí byť veľká sila, a pamätajme na to, že zároveň aj krása, ktorá nás zjednocuje a spája. Zvlášť Európa posielala kedysi misionárov do Afriky a do ďalších kútov sveta. Dnes do Európy prichádzajú misionári z Afriky, Indie, z iných kútov sveta. Ale tak sa zároveň vytvárajú aj tieto modlitbové mosty. Naozaj je to krásne, čo všetko sa deje v jednej rodine Cirkvi, aký nádherný obraz, nádherná tvár Cirkvi, ktorá je našou matkou. Je na nás, či všetko to krásne, čo tvorí nádherný obraz Cirkvi budeme ‒ každý z nás – podporovať alebo ignorovať, prípadne mu budeme naďalej škodiť.

Blíži sa deň nášho spoločného vďakyvzdania za dar diecézy 16. mája, budúcu sobotu tu v Rožňave. Už teraz ďakujem všetkým, ktorí Jubilejný rok diecézy prežívajú „s vďačnosťou za minulosť a s nádejou pre  budúcnosť“ a nie v nostalgii alebo len v nejakej vízii, ale prežívajú prítomnosť s vďakou i nádejou a vytvárajú radostnú atmosféru jubilea. Avšak nielen to, ale aj pomáhajú pri jeho slávení podľa svojich možností. Najmä chorí svojimi modlitbami a obetami. Iní podanou pomocnou rukou alebo finančnou podporou na číslo účtu a variabilný symbol ‒ ako sme to zverejnili na letákoch, ktoré išli do každej farnosti, (možno nájsť aj na našej stránke). Ako vždy, sú to dojemné „haliere“ chudobných vdov, ktoré ich pošlú často cez svojich kňazov. Ďakujem vám všetkým, ktorí takto prispievate k radostnej oslave tejto tváre našej lokálnej Cirkvi. Ďakujem aj všetkým zložkám v  meste, s ktorými je koordinovaná organizácia slávnosti. Program bol zaslaný do farností, je aj na našej stránke. Začneme budúcu sobotu (16.5.) o 9,00 h svätým ružencom. O 10,00 h potom bude slávnostná svätá omša a po obede ešte koncert  Simy Magušinovej s voľným vstupom. Je to rodinná oslava našej Rožňavskej diecézy a ja vás všetkých znova pozývam 16. mája do Rožňavy.

Aj pri tomto vyslovenom pozvaní, samozrejme dobre poznám evanjeliovú udalosť o pozvaní na svadbu, a ako toto pozvanie dopadlo. Stále sa vyhovárajúci si vždy nájdu dôvod a výhovorku prečo neprísť. Ale to nám všetkým ostatným nevezme radosť z vás všetkých, z celého spoločenstva, z vás, ktorí prídete a pomôžete ukázať radostnú tvár Rožňavskej diecézy. Cirkev je naša matka a Panna Mária je Matkou Cirkvi, čo nám pripomína nielen invokácia z Loretánskych litánií, ale aj liturgická spomienka Matky Cirkvi, ktorú ustanovil pápež František na pondelok po Turícach (Turičný pondelok). V tomto roku to bude 25. mája. Cirkev je naša matka a Panna Mária je Matkou Cirkvi, a popri našich patrónoch jej zverujeme našu túžbu prejaviť vďačnosť a radosť za našu diecézu v prežívanou Jubilejnom roku diecézy najmä 16. mája, teda budúcu sobotu. Všetkých vás prosím, modlite sa za nás. Podporte nás a príďte všetci. Ukážme radostnú tvár Cirkvi, matky Cirkvi Rožňavskej diecézy. Lebo ako hovorí, žalmista: „Blažený ľud, ktorý vie jasať!“ (Ž 89, 16). A tak jasajme, tešme sa a radujme. Amen.