Všetci spoločne budujeme duchovnú katedrálu diecézy

Streda po druhej pôstnej nedeli ‒ homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave 4. 3. 2026 (v priamom prenose Rádia Lumen)

Na stavbe Božieho chrámu pracovali traja kamenári a všetci dostali rovnakú otázku: „Čo tu robíš, na čom pracuješ?“ Prvý odpovedal: „Opracúvam kamene.“ Druhý odpovedal: „Zarábam peniaze, aby som uživil svoju rodinu.“ A tretí odpovedal dosť vážne a s hrdosťou: „Staviam katedrálu.“ Ako by ste drahí bratia a sestry zhodnotili odpovede týchto troch kamenárov? Bol vari niektorý z týchto ich úmyslov zlý? Nešľachetný? Predsa opracovať tvrdý kameň bola úmorná robota, pracovať, aby rodina mala chlieb, je predsa tiež šľachetné. Ale byť si vedomý, že sa podieľam na diele, ktoré po stáročia bude slúžiť na oslavu Boha, je predsa len mimoriadny motív. Opakujem, že neumenšujem ani motiváciu prvých dvoch kamenárov. Avšak možno najsprávnejší postoj pre nás všetkých, aby sme tomuto porozumeli aj pri spätnom obhliadnutí na 250 rokov našej diecézy je, že každý ‒ nech koná akúkoľvek prácu, akúkoľvek službu ‒ všetko môže motivovať úmyslom: „Budujeme Božie kráľovstvo“. Sme jeden ľud, sme jeho ľud. A každý svojou prácou, službou ‒ otec, mama, syn, dcéra, kamenár, inžinier, učiteľ, atď.., každý môžeme obetovať svoju službu, svoju prácu v tom vznešenom úmysle a chápaní: staviame „katedrálu“ Božieho kráľovstva. Aj keď nás nikto nevidí, Boh nás vidí.

Skúsme sa odraziť od tohto príbehu a zadívať sa na vznik našej Rožňavskej diecézy. Keď ju v roku 1776 zriadila Mária Terézia a pápež Pius VI. diecézu potvrdil a zriadil, treba povedať, že už tu bolo niekoľko kostolov, veď diecéza vznikla z ostrihomskej arcidiecézy a za 250 rokov sa vybudovali aj ďalšie kostoly, ako aj ďalšie objekty na prevádzku života diecézy, ako aj niektoré nemovité majetky, aby bola pokrytá réžia všetkých aktivít a budov v našej diecéze. Lebo nebol tu len biskupský úrad, ale boli tu aj kostoly a treba pripomenúť, že boli tu aj napríklad nemocnice. Budova dnešnej farskej budovy a budova oproti farskej budove to boli nemocnice. V 19. st. rožňavský biskup Juraj Schopper postavil nemocnicu, ktorá donedávna slúžila ako nemocnica práve tu v Rožňave. Potom tu boli školy. Veď takmer na každej jednej dedinke bola cirkevná škola a Cirkev ju viedla. Ak berieme tento reálny fakt vážne, tak neberieme vážne to, či Cirkev bola proti vzdelaniu, lebo Cirkev viedla tieto školy. Tak by sme mohli hovoriť aj o ďalších budovách slúžiacich pre činnosť našej diecézy, ale aj pre všeobecné dobro tu žijúcich ľudí. Spomenul som aj samotnú nemocnicu, ktorá donedávna slúžila svojmu účelu. Pred niečo vyše dvadsiatimi rokmi tu bola otvorená nová nemocnica a dnes pôvodná budova slúži ako Katolícka základná škola s materskou školou sv. Jána Nepomuckého. Sú tu niektoré ďalšie budovy na Námestí baníkov slúžiace dnes spoločenstvám zasväteného života, ktoré v našom meste pôsobia veľmi požehnane, hoci niektorým sa zdá, že Cirkev má tých budov priveľa. Ale títo ľudia sa už nezamýšľajú nad tým, že aj pre tieto budovy, aj pre ďalšie, ktoré sú v súčasnosti využívané, je Cirkev možno najväčším platcom daní tu v meste. Tieto budovy, ako sa zvykne hovoriť v rámci reštitúcií, sme dostali „vybývané“, bolo treba do nich investovať a teraz treba za ne odvádzať dane. A pritom sa v nich koná veľmi šľachetná služba, apoštolát duchovných spoločenstiev, ktoré bývajú v týchto budovách. Či mesto zohľadňuje pri podpore niektorých aktivít Cirkvi aj tieto príspevky, to dokazujú jasné ukazovatele... Že sa niektorá časť majetku  diecézy pričinením všelikoho stratila, to je zas iná, no stále neuzavretá kapitola.

Ale hlavným motívom malo a má byť budovanie jedného diecézneho spoločenstva Božieho ľudu, ktorý mal aj týmto usporiadaním v prvom rade oslavovať Boha. Možno v niektorých etapách to bolo živšie, keď tu na námestí boli postavené tri kostoly, kláštor, ďalšie kláštory. Neskôr v Rožňave vznikol kňazský seminár. Iste, ak by tu nebola duchovná potreba, všetko by to nevzniklo. Veď kvôli čomu? Iste boli aj slabšie obdobia, najmä keď boli rôzne povstania, morové nákazy a v novodobých dejinách opakované vojnové časy a delenie hraníc, presúvanie obyvateľstva a tak ďalej. Neľahké boli časy totality, ktoré životu viery nielen nepriali, ale život viery aj cielene ničili. „Ovocie“ týchto čias sa ukazuje doteraz. Aj keď v súčasnosti je síce možnosť slobodného vyznávania viery, ľudská sloboda sa rozbehla celkom iným smerom.

Skúsme to tak trocha porozumieť na židovskom národe, ktorý chcel v Egypte priniesť obetu a preto Mojžiš žiadal faraóna, aby pustil celý národ so všetkými stádami ďaleko, na tri dni cesty do púšte, aby tam mohli v slobode priniesť Pánovi obetu. Keď faraón robil obštrukcie, keď hovoril, koľkí môžu odísť, koľko stáda by im povolil vziať so sebou, vtedy Mojžiš zareagoval: Musíme ísť všetci a všetky stáda. Všetci sa máme zúčastniť obety, a čo bude treba priniesť zo stád na obetu, to nám povie Pán až tam. Na prvé počutie sa to môže javiť, akoby sa Mojžiš pokúšal o nejakú kľučku na oklamanie faraóna. Pravda je však tá, že je to Boh, ktorý určuje ako má byť oslávený a aká obeta sa mu má priniesť a prinášať. Práve toto zdôraznenie je tu veľmi dôležité nielen pre vtedajší čas, ale bude to platné vždy. Boh určuje, kde a ako si žiada byť oslavovaný. Pre nás veriacich aj dnešnej doby je to dané ‒ ako má byť Boh oslavovaný ‒ v stále platnom Desatore, v cirkevných  prikázaniach, v evanjeliových radách i v iných usmerneniach Cirkvi. A v každej diecéze sa má toto pravidlo ohlasovať i uplatňovať cez kňazov, rodičov, diakonov, katechétov a tak podobne.

Ako sme už povedali, po roku 1990 sa nám naša sloboda dosť rozutekala. Koľko ľudí ‒ aj veriacich ‒ sa pasovalo do pozície egyptského faraóna, teda koľko ľudí  začalo určovať: ako by mal byť oslavovaný Boh, kde, akým štýlom, ako sa má prejaviť viera v Božom ľude novozákonného vyvoleného národa. Aj keď je táto vlna dosť silná aj v pôvodne kresťanských krajinách, kde vystupujú ľudia, ktorí  akoby chceli diktovať práve tieto usmernenia, netreba sa báť a treba nabrať odvahu žiť podľa Božích odporúčaní. Aj čas jubilea našej diecézy má byť práve o tom ‒ znova si pripomínať Božie odporúčania pre náš život. Samozrejme, že aj všetko doteraz povedané môže byť prijaté ako povzbudenie alebo to môže byť chytrácky spochybnené a odmietnuté.

Je to ako v príbehu o chlapcovi, ktorý s určitou dávkou drzosti sa postavil pred mudrca, s vtáčaťom v ruke a takmer povýšenecky sa ho opýtal: „No, keď si taký múdry, povedz mi, či ten vták, ktorého mám v ruke je živý alebo mŕtvy?!“ Keďže múdry človek v položenej otázke rozlíšil chyták, odpovedal veľmi logicky: „Či je vták v tvojej ruke živý alebo mŕtvy, to závisí od teba, a závisí od teba, či aj bude živý alebo mŕtvy. Lebo keď poviem, že je živý, ty ho stlačíš a bude mŕtvy. Keď poviem, že je mŕtvy, ukážeš mi, že ešte žije. Od teba, to závisí.“ Teda aj život viery v nás ‒ či je živý alebo mŕtvy ‒ to tiež závisí od každého jedného z nás, a od každej našej spolupráce s Božou milosťou. Teda aj v konečnom dôsledku pri rozhodovaní ‒ veriť alebo neveriť ‒ sa človek možno často rozhoduje pre neveru, lebo aj keď kedysi prijal sviatosti, od tej chvíle sa už veľmi o vieru nemusel zaujímať. To je tak, akoby sa človek vo veku prvého svätého prijímania rozhodol,  že napríklad už nebude dbať o hygienu ani o svoje zdravie. Neukáže sa to časom  na jeho zdraví? Aj zanedbaná starosť o vieru sa ukáže.

Ale poďme ďalej. Často človek nechce veriť v takého Boha, ktorého si vytvoril sám alebo pod vplyvom niekoho. No a v určitom veku bývajú dôvodom pre neveru ani nie tak teologické otázky, ale morálne a etické. Námietky: my nepotrebujeme sobáš, my sme za potraty, za eutanáziu, tak my nebudeme chodiť do kostola. Toto je najčastejší argument: otázky morálne a etické. A tak sa človek v tej chvíli chytí oboma rukami sloganu, ktorý je pre neho ako záchranné koleso na vode a hovorí: ak vám vaše náboženstvo niečo zakazuje, tak sa ho zbavte, alebo si vyberte iné náboženstvo, ktoré vám bude všeličo schvaľovať. Také rozhodnutia sú veľmi časté. Niekde ešte z tradície, niekedy podľa potreby, niekedy možno aj podľa potreby politického kapitálu má postoj k viere, teda prijatie alebo odmietnutie, deklarovanie asi takú pozíciu ako už spomenutý chlapec, ktorý má toho vtáčika, tú vieru v ruke a podľa vlastnej potreby buď ju stlačí alebo pustí ‒ teda ukáže. Buď povie, že vieru nemá a stlačí ju, zničí. Alebo ukáže: aha, ešte tu niečo mám. Takto už potom všetko to Božie mu nie je blízke. Ale je veľmi dôležité vedieť a pamätať na to, že Božie zákony budú platiť tak či tak, aj napriek takýmto postojom.

Znova sa vrátime k úvodnému príbehu o kamenárovi, ktorý si vážil, že môže stavať katedrálu. Kiežby aj naše zamyslenia o duchovnej sile spoločenstva diecézy, ktorá je zložená z jednotlivých konkrétnych tu žijúcich ľudí, povzbudili každého z nás, že toto úsilie tiež smeruje k budovaniu duchovnej katedrály jedného Božieho ľudu, ktorý chce spoločne oslavovať Boha, tak ako si to on praje. Tak, ako si to Boh praje aj v tejto časti Cirkvi, ktorou je Rožňavská diecéza a keď sme pozvaní k tomuto budovaniu duchovnej katedrály ako členovia diecézy, mali by sme byť na to hrdí a živiť v sebe hrdosť. Preto dnes chcem poďakovať tým, ktorí budovali naše chrámy. Drvivá väčšina je už vo večnosti. Vám, ktorí ste naše chrámy opravovali alebo opravujete, udržiavate, ktorí sa o ne zodpovedne staráte, ktorí sa staráte aj o cirkevný majetok napriek rôznym ťažkostiam, pokušeniam, ďakujem, lebo všetko sa zrodilo obetou ľudí predchádzajúcich generácií. Za všetko to, čo tu teraz máme k dispozícii, sme zodpovední my, aby sme sa o to starali a to zveľadili. Je to zodpovednosť pred Pánom Bohom, ale aj pred Cirkvou, ktorá určuje princípy spravovania majetkov v diecézach, aby všetko slúžilo spoločnému  dobru, celej diecézy, teda nás všetkých. Preto sa nemôžeme tváriť ako za socializmu, kde bolo „všetko naše“ a teda nikoho. Teda žiť v pokušení o nič sa nestarať a prípadne sa zaujímať len o osobný úžitok a prisvojiť si ho, toto nie je kresťanské. Aj zodpovedná starostlivosť o materiálne dobrá diecézy pomáha budovať jej obraz duchovnej katedrály.

Položme si všetci otázku: Cítime hrdosť z tohto pozvania alebo strach, alebo to pozvanie odmietame?  Ignorujeme také pozvanie? Na jednej strane strach neprijať pozvanie ‒ to prežíval v prvom čítaní Jeremiáš. Tiež sa mu dostalo odsúdenia, až ho chceli zabiť a môžeme povedať, že Jeremiáš aj možno všeličomu nerozumel z toho, k čomu ho Pán Boh povolal, ale pozrite ‒ prešlo 2500 aj viac rokov a to, k čomu bol Jeremiáš povolaný to tu platí stále, aj skrze neho, keď ho Boh použil. Teda aj tí, ktorí tu boli pred 250 i viacerými rokmi, vykonali dielo, ktoré tu  doteraz žije. Iný prístup mali apoštoli Jakub a Ján so svojou mamou. Hľadali prvé  miesta. Ambície sú niekedy dobré, niekedy nedobré, pretože ambície bez zodpovednosti ‒ ako sa hovorí latinsky – „ad honorem“, ale nie „ad laborem“, teda len pre honor a nie pre prácu ‒ no takých je dosť, ktorí by sa radi ovenčili všeličím. Chvála Bohu, že aj Jakub a Ján prešli očisťujúcou transformáciou a potom to pochopili celkom inak. Obnovme v sebe hrdosť za možnosť aj osobne budovať Božie kráľovstvo našej diecézy a za dôveru, že Boh je s nami a sprevádza nás,  pretože ako hovorí žalmista: „sme jeho ľud“. Amen.