Buďte vďační a prežívajte Božiu prítomnosť

Sobota/ 9. týždeň ‒ Kňazská vysviacka homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave (6. 6. 2026)

Milí spolubratia v kňazskej službe, diakoni, rehoľné sestry, milí ordinandi s príbuzenstvom a so svojimi principálmi, milí seminaristi, drahí bratia a sestry.

„S vďačnosťou za minulosť ‒ s nádejou pre budúcnosť“, je motto Jubilejného roka našej diecézy. Ale dnes pridávame ešte svoju vďačnosť za túto chvíľu kňazskej vysviacky, keď v diecéze vítame dvoch nových pracovníkov na „Božej roli“. Aj vás, milí bratia Patrik a Matej, by som hneď na úvod rád navodil, aby sa aj vo vašom srdci rozhorela vďačnosť za vaše povolanie, za túto chvíľu, aj za 250 rokov našej diecézy. Ale zvlášť buďte Pánu Bohu vďační za dôveru mať účasť a spolu tvoriť a posilňovať nádej budúcnosti tejto diecézy.

Ako môže vyzerať vďačnosť každého kňaza ‒ teda odo dneška aj vaša ‒ za minulosť? Začnite s vďakou a úctou, ako som to spomenul v úvode, voči všetkým kňazom, ktorí tu už pôsobia niekoľko rokov, niektorí aj desaťročia a pre službu diecéze obetovali toho už veľa. Teda nie je to prázdne motto, sú to konkrétni ľudia,  ktorých tu vidíte okolo seba. Kňazi, ktorí niekoľko desaťročí pracujú vo vinici našej diecézy. Teraz trochu odbočím od témy našej diecézy, pretože tu máme vzácneho jubilanta, otca špirituála Janka Dudiča, ktorý práve dnes prežíva 50. výročie svojej kňazskej vysviacky. No a čo Ti popriať Janko? „Slniečko v duši“, nie? Bohoslovci rozumejú tomuto termínu, preto som ho použil. 50 rokov vernosti Pánovi! Milí ordinandi, aj vy, všade, kde budete pôsobiť, prejavujte úctu voči svojim predchodcom žijúcim, ale aj tým, ktorých si Pán už povolal, napríklad aj starostlivosťou o hroby kňazov, ktorí sú pochovaní tam, kde budete pôsobiť. To je aj odporúčanie pre každého kňaza diecézy. Pamätajme aj na tých zabudnutých. Pamätajme na nich pri svätých omšiach. Aspoň ako hovoríme ‒ v „dušičkovom čase“ alebo pri ich výročiach. Sami buďte iniciátormi spomienok na nich.

Povzbuďme sa v tomto roku príkladom Žilinskej diecézy, v ktorej slávia jubilejný rok jezuitu pátra Vendelína Javorku pri príležitosti 60. výročia jeho úmrtia. Kto bol tento vzácny kňaz, že zasluhuje našu pozornosť a Žilinská diecéza mu zasvätila jubilejný rok? Pochádzal z Černovej a je pochovaný v Žiline. Počas prvej svetovej vojny bol kaplánom na fronte, kde sa vyznačoval hrdinskou službou vojakom riskujúc svoj život. Po návrate preberal viaceré funkcie v Spoločnosti Ježišovej ako jezuita, ale v roku 1925 na požiadanie samotného pápeža Pia XI. odchádza do Ríma, aby prevzal na seba starostlivosť o výstavbu ruského kolégia Russicum, kde mali byť pripravovaní kňazi na misijnú činnosť v Rusku a bol aj prvým rektorom Russica. Potom jeho kroky smerovali do Číny, odtiaľ bol povolaný späť do Russica a v rokoch 1941-1945 pôsobil ako misionár v Bukovine, čo je dnešná Ukrajina a časť Rumunska, kde bol zatknutý sovietskou tajnou službou a odsúdený ako vatikánsky špión na 10 rokov v nápravno-pracovných táboroch, väčšinou na Sibíri na severe Uralu, tesne pri polárnom kruhu. V týchto trestaneckých táboroch zostal verný Bohu aj kňazskej službe. Až v roku 1955 sa mohol vrátiť na Slovensko a o 11 rokov nato zomrel. Jeho život by sme napokon mohli charakterizovať takto: kdekoľvek bol, bol pohotový slúžiť a obetovať sa za iných. Celý jeho život bol naplnený vernosťou, službou a utrpením.

Teda bol to život kňaza, rehoľníka, ktorý otvorene a odvážne reagoval na aktuálne potreby Cirkvi, ktoré sa neobišli bez značných obetí. Nech nám aj jeho príklad pripomenie celú plejádu kňazov Rožňavskej diecézy, ktorí ešte žijú v pamäti súčasníkov. Ale aj tých, ktorí sa z ľudskej pamäte vytratili, ale isto sa nevytratili z Božej pamäte a veríme, že sú už naveky oslávení. Ak by ešte neboli v sláve neba ani po mnohých rokoch, pamätajme na nich vo svojich modlitbách, pri svätých omšiach a počas našej Novény k Rožňavskej Panne Márii, pri ktorej pamätáme na všetkých živých diecézanov, no ale aj na tých, ktorí sú v očistci. Aj to je prejav našej vďačnosti za kňazov a biskupov, ktorí tu pôsobili pred nami, ktorí boli a sú konkrétni ľudia; nie nejaké čísla alebo nejaké pomníky. Či budú aj v našej diecéze vyzdvihnutí niektorí kňazi minulosti, bude závisieť aj od každého kňaza pôsobiaceho v našich farnostiach ‒ či sa ujme toho, aby takého kňaza vyzdvihol.

Ak sa chceme dívať s nádejou pre budúcnosť alebo do budúcnosti, chcem osloviť najskôr vás bratia kňazi, už vysvätení. Prijmete s láskou svojich nových spolubratov nielen do rožňavského presbytéria, ale aj do svojho srdca a spoločne tvorme a posilňujeme nádej našej diecézy. Nádej sa totiž nevytvorí sama a sama sa ani nepresadí. Obnovme dnes svoju ochotu a Pán „bude mať čo požehnať“, lebo ak my sami nebudeme mať ochotu, Pán nebude mať čo požehnať. Tak posilníme v sebe i medzi sebou potrebnú vzájomnosť a dajme si záležať aj na úprave našich vzťahov. Pán Ježiš nás nazval svojimi priateľmi. Vieme to veľmi dobre a toto oslovenie nám zvykne padnúť naozaj veľmi dobre. Ale v tomto oslovení Pán Ježiš aj nás vyzýva, aby sme aj my jeho mali za priateľa. Zároveň nás vyzýva, aby sme aj medzi sebou boli priateľmi. Lebo keď nás oslovil ako priateľov, nerobí medzi nami výnimky a chce, aby sme aj medzi sebou boli priatelia a tak sa správali.

Aj pre tento návrh mám vzácny podnet. S veľkou vďakou voči Pánu Bohu sa vraciam k nášmu Dňu diecézy 16. mája tu na Námestí baníkov v Rožňave. Mnohým z vás neunikol „detail“ ‒ červený koberec, po ktorom sme kráčali ku oltáru. Keď v rámci prípravy prišla od firmy aj táto ponuka, rozvinula sa debata: áno alebo nie, ak áno, tak bolo v hre aj navýšenie nákladov. Vtedy zaznel laický  hlas: „Ale po tomto koberci pôjdu kňazi. Bez nich by naše výročie bolo len číslom“. Aj takto ďakujme Bohu a oslavujeme ho za našich kňazov, že ich máme. I za všetkých, ktorí tu pôsobili počas 250 rokov. Nešlo teda o prejav nejakej prázdnej okázalosti, ale o formu prejavu vďačnosti za minulosť i súčasnosť, ktorú aktuálne žijeme. Len si spomeňme, s akou štedrosťou išli Židia stavať jeruzalemský chrám. Spomeňme si na naše kresťanské chrámy. Ako aj v skromných, priam chudobných podmienkach dokázali ľudia stavať nádherné chrámy, katedrály, ale aj jednoduché kostoly. Pamätajme, ako reagoval Boh na štedrú obetu Ábela, ktorá žiaľ podnietila Kaina k bratovražde. Správne pochopené prejavy vedú k oslave Boha. Nesprávne vysvetľovanie môže ubližovať. Dnes teda ďakujeme aj za našich bratov a sestry laikov, laičky, ktorí si vážia Boží dar kňazstva a nielen dnes ďakujú a prosia za nás. Tak to robme aj my medzi sebou navzájom. Ďakujme Pánu Bohu za seba navzájom, za dar kňazstva, lebo ako priatelia máme byť priateľmi ‒ znova povedané ‒ aj s ním a medzi sebou, čo sa v konkrétnom živote môže prejaviť aj tak, že iniciatíva „kňazi kňazom“ nebude pre nikoho problémom.

Milí ordinandi, ešte sa vrátim k dnešnému čítaniu z Druhého listu sv. Pavla apoštola Timotejovi (porov. 2 Tim 4, 1-8), v ktorom Pavol prideľuje Timotejovi úlohu a robí to dosť slávnostne. Píše mu, že mu zveruje pred Bohom a Kristom Ježišom túto úlohu. Tak ako my dnes ‒ v prítomnosti Boha a pred Kristom Ježišom. Pavol píše Timotejovi, aby hlásal slovo a bol vytrvalý vhod i nevhod aj voči všelijakým šteklivým posolstvám, ktoré sa neustále objavujú. Svätý Pavol zdôrazňuje vážnosť tejto chvíle prítomnosťou Boha, a to pripomína Timotejovi, aby si bol stále vedomý toho, že žije a koná v prítomnosti Boha a zároveň z tejto  prítomnosti Boha môže čerpať potrebnú silu. Tak, ako ju čerpal apoštol národov sv. Pavol. On sám totiž uveril, že žije v Božej prítomnosti. To ho  držalo pri živote počas prenasledovania, bitiek, pokusov o atentát, stroskotania lode, ale aj počas zakúšania rôznych nepríjemností, ktoré boli späté s jeho životom misionára a apoštola. Isto túžil po pokojnejších časoch, aj naňho v týchto všetkých skúškach doliehala potreba možno mať konečne pokoj a kdesi sa usadiť. Ale prekonal to v sebe a namiesto toho sa tešil na veniec spravodlivosti, ktorý ho čakal v nebi.

Aj to je veľmi konkrétne posolstvo pre kňaza každého času. Boh je vždy s nami, sme v jeho prítomnosti v každej situácii. Toto prežívajte sami vo svojom živote. Najviac však kážte „vhod i nevhod“ svojím svedectvom života, svojím príkladom, svojím ľudským prístupom plným viery bez lacných kompromisov. To, či ste sami alebo v nejakej spoločnosti, nezohráva úlohu. Aj keď ste sami, aj keď ste v nejakej spoločnosti, ste v Božej prítomnosti a často ani sami neviete, kde môžete niekoho osloviť, aby napríklad nasledoval váš príklad v povolaní. Môžeme povedať, že 16. mája sme v Rožňave prežili nové Turíce. Akú budú mať účinnosť, bude závisieť aj od toho, ako si budeme uvedomovať Božiu prítomnosť, koľko času budeme venovať modlitbe, najmä adorácii, ale aj nakoľko dovolíme Bohu, aby nás menil. Aby nás možno dvíhal z „prilepenia sa na stoličku“ svojho pohodlia a záujmov. Teda aby sme sa ako rozhýbaní stále viac stávali súčasťou vanutia Ducha Svätého. Nech teda zostúpi Duch Svätý a aj cez nás kňazov, aj cez vás dvoch, nech obnoví tvár zeme, tejto zeme našej Rožňavskej diecézy a posilní nádej života viery pre budúcnosť našej diecézy. Aby sa tak stalo v tomto mesiaci Božského Srdca Ježišovho, v dnešnú Fatimskú sobotu, zvlášť vás zverujem pod plášť našej Rožňavskej Panny Márie i vašich patrónov, ale aj našich diecéznych patrónov ‒ sv. Jána Nepomuckého a sv. Neita, i svätého Norberta, ktorého spomienku dnes slávime. Ešte raz: buďte vďační za všetko, aj z dar vášho povolania, i za minulosť tejto diecézy a sami aktívne prispievate k posilňovaniu nádeje života viery v našej diecéze, možno aj za tých, ktorí na to nepamätajú. Živte počas celého svojho kňazského života motto jubilejného roka ‒ výročia našej diecézy: „S vďačnosťou za minulosť- s nádejou pre budúcnosť“. Amen.