Dar jednoty je nádejou pre večnosť

Zelený štvrtok ‒ homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše Missa chrismatis v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave 2. 4. 2026

Drahí bratia kňazi, diakoni, zasvätené osoby, drahí bratia a sestry.

Znova sme zídení vo večeradle ‒ v našej katedrále, ale skúsme si tiež na chvíľu predstaviť, koľko aktívnych večeradiel je dnes na celom svete. Hoci skôr by sme mohli povedať, že dnešné zhromaždenie kňazov vo svojich katedrálach vytvára jedno jediné večeradlo, aj keď na rôznych miestach v každom kúte sveta. Tak spoločne prežívame slová vyznania viery: verím v jednu Cirkev, ktorá je svätá aj katolícka, aj apoštolská. Všade dnes slávia biskupi so svojimi kňazmi sväté omše spojené s posvätením olejov a obnovením kňazských sľubov.

Čo je sľub a čo je kňazský sľub, by malo byť každému z kňazov úplne jasné. Je to sila, ktorá vytvára predpoklad našej vzájomnej jednoty, ale predovšetkým našej jednoty s Bohom. Zvlášť na slávnosť Najsvätejšej Trojice zvykneme kázať o jednote troch božských osôb v jedinom Bohu. Ten istý a jediný Boh rovnako zjednocuje aj všetkých nás, predovšetkým kňazov. Aj keď nie v takej miere ako je to v Najsvätejšej Trojici. Ale príklad je nám daný a ešte zdôraznený najskôr príkladom Ježiša Krista, keď najskôr vyznal: „Ja a Otec sme jedno“ (Jn 10, 30), aby potom prosil za nás slovami modlitby: „Aby boli jedno ako my“ (Jn 17, 11), „aby svet uveril, že si ma ty poslal“ (Jn 17, 21). Ak sme už veľakrát rozjímali o tejto Ježišovej modlitbe, napadlo nám niekedy, prečo prosí Ježiš o dar našej jednoty a neprosí napríklad, aby sme boli: silní, zdraví, výreční...? Jednota je jedným z aspektov svätosti a ak sme spomenuli jednotu troch božských Osôb – oprávnene hovoríme o Najsvätejšej Trojici. Preto sa aj my svojou jednotou stávame svätejšími. Jednota v Trojjedinom Bohu je dobrá, z čoho vyplýva, že rozdelenie je prejavom nedostatku dobra – teda nejednota nie je dobrá a nenapĺňa inú Božiu požiadavku: aby sme boli svätí, a teda neustále sa usilovali stávať sa viac svätými (porov. Lv 11, 44). Viem, že pre drvivú väčšinu kňazov sú tieto Ježišove slová veľmi dôležité, lebo vyjadrujú osobný vzťah kňaza k Bohu, ale aj osobný vzťah kňazov medzi sebou. Lebo aj tento vzťah v kňazskom spoločenstve môže byť pre niekoho podnetom aby „uveril“, že naše povolanie a poslanie nie je striktne pracovným pomerom, ale v prvom rade svedectvom našej jednoty s Bohom, ktorá sa prejavuje aj medzi nami. Toto svedectvo očakáva Ježiš od každého z nás. Budovanie kňazských vzťahov na princípoch nejakej inej jednoty nie je tým princípom, ktorý Ježiš žil a o ktorom hovoril.

Ďalším krásnym znakom jednoty je a bude vysluhovanie najmä sviatostí, pri ktorých sa budú používať dnes posvätené oleje. „Vyliali“ sa z jedného prameňa našej diecézy z našej katedrály, kde sme dnes ‒ ako už aj veľakrát predtým ‒ vytvorili aj podľa Ježišovho priania jedno kňazské spoločenstvo. Spomeňme si, že aj my ‒ každý z nás bol pomazaný posväteným olejom, keď sme boli pokrstení, pobirmovaní i vysvätení za kňazov. Zvlášť ďakujeme za chvíľu, keď sme niektorí už prijali aj sviatosť pomazania chorých a Pán posilnil naše zdravie. Za túto sviatosť ďakujeme aj za tých, ktorí ju prijali a pripravení vošli do Domu Otca. Ale tým najkrajším výrazom jednoty je naše slávenie svätej omše, a to nielen dnes. Ale nech sme kdekoľvek, bez našej jednoty s Bohom, Svätým Otcom a svojím biskupom by slávenie svätej omše nebolo podľa intencií našej Cirkvi. Všetci sme vyšli z večeradla našej vysviacky a každým slávením svätej omše sme vo večeradle tam, kde práve sme, kde práve slávime svätú omšu.

V jubilejnom roku 250. výročia našej diecézy ku všetkým uvedeným znakom pridávame aj všetky ponúkané sprievodné príležitosti rôznych podujatí v tomto roku. V niektorých farnostiach ste už privítali relikvie sv. Jána Nepomuckého a sv. Neita a je aj mojou radosťou, že tieto chvíle boli požehnané. Pred nami je slávenie Veľkonočného trojdnia a Kristovho zmŕtvychvstania, potom Nedeľa Božieho milosrdenstva. Veľmi sa však priblížila aj chvíľa nášho vzdávania vďaky za dar diecézy 16. mája v Rožňave. Každý, kto aj tento Deň diecézy vníma ako náš silný prejav jednoty, na toto slávenie príde osobne. Ale nie sám. V horlivosti a s nadšením každý kňaz povzbudí aj svojich veriacich k účasti na tejto slávnosti a to od tých najmenších až po tých najskôr narodených. Ako len môžete, pomôžte zvlášť rodinám, aby mohli prísť. Majte odvahu zmobilizovať aj dobrovoľníkov, ktorí by pomohli pri organizácii Dňa diecézy v Rožňave. Zajtra na Veľký piatok budete môcť pri modlitbe krížovej cesty rozjímať pri jednotlivých zastaveniach o našej diecéze. Vychádzajme zo slov žalmu „sme jeho (jeden) ľud“ (porov. Ž 100, 3). Spoločné slávenie dňa diecézy 16. mája v Rožňave je vynikajúcou príležitosťou prežiť slová žalmu v praxi. K účasti na slávnosti povzbuďte aj mladých, keďže k tomuto sláveniu sú zvlášť pozvaní, lebo má to byť aj ich deň. Teda deň nás všetkých. Svojím aktívnym zapojením sa do celodiecéznej akcie najlepšie vyjadríme svoju „vďačnosť za minulosť“, ktorú tvorili všetci, ktorí tu boli pred nami. Nebojme sa povedať, že sme hrdí a vďační za všetkých, ktorí vybudovali všetko to, na čom sme boli povolaní mať účasť a poslaní pokračovať v práci na Božom diele a všetko nimi vybudované zveľaďovať. 

Ste tu mnohí, ktorí to tak robíte už niekoľko desiatkov rokov. Aby však duchovné pole našej diecézy nespustlo a nezarástlo burinou, treba v sebe živiť aktívnu „nádej pre budúcnosť“. Každá aktivita nech začína modlitbou, adoráciou. Ak kňaz povie, že je vo farnosti nevyužitý, nech denne vstupuje aspoň na jednu hodinu do adoračného večeradla svojho chrámu a veci vo farnosti sa začnú meniť. A keby sa aj veci vo farnosti nezačali meniť podľa osobných očakávaní a predstáv, zmena sa spustí v každom adorujúcom  kňazovi. Ale veríme ešte tomu, že sa to tak môže stať? Každý, kto to už začal, už vidí ovocie, možno aj v negatívnom dôsledku niektorých reakcií okolia, azda aj z radov blízkych. Ale tak sa znova zrodí pravdivá nádej pre budúcnosť, ktorá bude založená na spoločnom budovaní Božieho kráľovstva a nie na nejakých roztrasených podperách dočasných sympatií. Vonkajším ukazovateľom takto chápanej a prežívanej nádeje môže byť znova aj prežívaná účasť na kňazských  rekolekciách, na stretnutiach kňazi kňazom i na ďalších diecéznych akciách. A to napríklad aj aktívnym zapojením sa do púte k sv. Jánovi Nepomuckému začiatkom júla. A znova nepôjdete na púť sami, ale so svojimi veriacimi.

Ďakujem vám všetkým, ktorí viditeľným spôsobom dosvedčuje to, že vyrieknuté myšlienky napĺňajú váš kňazský život a tak obohacujete kňazské spoločenstvo diecézy i spoločenstvá veriacich vašich farností. Nech vás sám Pán naďalej žehná a dodáva chuť a silu pokračovať na nastúpenej ceste. Rád vám všetkým vyslovujem vďaku za vašu službu a svoje veľkonočné prianie formulujem v duchu motta nášho Jubilejného roka: Nech nám zmŕtvychvstalý Pán Ježiš pomáha žiť svoju kňazskú službu s vďačnosťou za minulosť – s nádejou pre budúcnosť, aby sme prežívali jednotu Božieho ľudu a tak boli požehnaním pre našu diecézu, pre farnosti, v ktorých slúžime a pre každého človeka, s ktorým sa stretáme. Pamätajme však na to, že nádej ako taká nepríde sama od seba. Každý jeden z nás sme svedkami i tvorcami nádeje budúcnosti našej diecézy.

Áno, nenahraditeľné je tu Božie požehnanie, o ktoré aj naďalej a neustále prosme. Ale každý z nás tvorí už nejaký čas budúcu tvár našej diecézy. Každý kňaz zanecháva vo svojej farnosti stopu, ktorá bude čitateľná ešte nejaký čas alebo sa ukáže po čase. Stopy našej služby sú tak hlboké, že sú dôležité aj pre našu večnosť. V nich dokráčame aj pred tvár Najvyššieho. A tak žime a modlievajme sa za seba navzájom, aby sme každý jeden od večného Sudcu začuli to lahodné: poď, verný služobník, „vojdi do radosti svojho pána“ (Mt 25, 23), ktorý ťa povolal. Bratia, nič nemôže byť väčšie ako jednota nás všetkých aj s veriacimi, ktorí sú nám zverení, najmä ak bude raz zavŕšená v nebi. Tak sa splnia ďalšie slová Pána Ježiša, vztiahnuté na nás, aby z tých, ktorí nám boli zverení, teda aj naši spolubratia v diecéznom klére, sa našou vinou nestratil nikto pre večnosť (porov. Jn 18, 9). A tak hovorme, že naša nádej už nie je len pre budúcnosť, ale pre večnosť. Amen.