Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

Čo v nás vyvoláva svedectvo pohanského stotníka: „Tento človek bol naozaj Boží Syn“?

Katechézy a homílie z Roku krstu a birmovania 2023 je možné nájsť tu: Archív udalostí

Katechézy z Roku ovocia Ducha Svätého 2024 je možné nájsť dočasne v Aktualitách (radenie podľa dátumu) a homílie z tohto roku je možné nájsť v homíliách otca biskupa v na tejto stránke.

Aktuálne je v príprave stránka, kde budú katechézy aj homílie z aktuálneho roku na jednom mieste.

Piatok Utrpenia Pána - homília Mons. Stanislava Stolárika počas obradov v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave  29. 3. 2024

Naša cesta v Svätom týždni došla na Golgotu, kam sme putovali dnes, na Veľký piatok. Túto cestu sme začali na Palmovú nedeľu počúvaním pašií podľa svätého Marka. V týchto pašiách je akoby rozlúsknuté to, kto vlastne zomrel na tomto kríži. (Aj u Matúša vyznáva stotník túto pravdu.) Pohanský stotník, napĺňa slová, ktoré sme počuli dnes v závere Jánových pašií: „Uvidia, koho prebodli“ (Jn 19,37). Práve pohanský stotník, ktorý bol priamym svedkom Ježišovho utýrania až k smrti a potom jeho skonu na kríži, dokázal uvidieť, koho prebodli. „Tento človek bol naozaj Boží Syn“ (Mk 15,39).

V pašiách, ktoré sme počuli dnes (podľa apoštola Jána), skôr išlo o „dôvod“ či zámienku odsúdenia Ježiša: „...lebo sa vydával za Božieho Syna“ (Jn 19,7); preto bol odsúdený. Ale nebolo tam vyznanie: „Toto je Boží Syn“. Toto musel urobiť pohanský stotník ‒ pre povrchných pozorovateľov udalosti v tej chvíli najmenej pravdepodobné ‒ aby toto silné svedectvo odvtedy znelo po všetky časy. Je to svedectvo o Božom služobníkovi ako sme dnes počuli v štvrtej piesni Izaiáša proroka o Božom služobníkovi, Mesiášovi (porov. Iz 52,13-53,12). Predstavme si, že celé proroctvo Izaiáša proroka o umučení Ježiša Krista bolo detailne opísané - ešte 600 rokov pred Ježišovým umučením. Takže kto je naozaj  súdny človek, nespochybní a nepoprie prorocký charakter tejto Izaiášovej piesne poukázaním na to, čo napísal: a kto je ten, koho prebodli! Tento spravodlivý služobník ‒ ako konštatuje Izaiáš prorok ‒ ospravedlní mnohých a sám ponesie ich viny. Áno, Ježiš ochotne niesol naše viny. Môžeme sa, len tak duchovne, rozhliadnuť okolo seba a  uvedomiť si: niesol naše viny, viny nás všetkých, čo sme tu. Ale niesol aj viny všetkých tých, ktorí tu nie sú už z akéhokoľvek dôvodu. Treba ešte dopovedať, že Ježiš niesol viny aj za tých, ktorí boli zodpovední za jeho zatknutie, súd a ukrižovanie. A to už v značnej miere prevyšuje našu chápavosť, ako je to možné, že Ježiš nesie na kríž viny tých, ktorí ho tam pribíjajú. Je to veľké svedectvo Božej lásky voči nám všetkým. Áno, on sám – Ježiš Kristus, vzal na seba tieto viny ako spomína Izaiáš prorok.

Ale čo hovoril počas svojho života na túto tému sám Ježiš? To by nás tiež mohlo i malo zaujímať. Ježiš predpovedal práve v evanjeliu svätého Jána: „A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe“ (Jn 12,32). „Až budem vyzdvihnutý...“ Potrebujeme, k tomu sme aj pozvaní ‒ rozjímať o Ježišovom umučení, ale zároveň aj o význame jeho umučenia. Ježiš prvýkrát spomína svoje vyzdvihnutie v tretej kapitole Jánovho evanjelia: „Ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto verí, mal v ňom večný život“ (Jn 3,14-15).  Vtedy sa porovnáva s vyzdvihnutím Mojžišovho hada na púšti: „Tu Pán povedal Mojžišovi: Urob medeného hada a vyves ho na žrď! Potom každý, kto naň pozrie, ostane na žive“ (Nm 21,8-9). Vtedy tí, čo boli uhryznutí hadom a pozreli na vyzdvihnutého hada na púšti, boli uzdravení z hadieho jedu. Ježiš tým povedal: „aj vy budete takto zachránení“. Ale v Jánovom evanjeliu je zachytené ešte aj čosi viac. „Keď vyzdvihnete Syna človeka, poznáte, že Ja Som...“ (Jn 8,28). Z týchto slov jednoznačne vyplýva to, čo potom vyznal pohanský stotník: „On bol naozaj Boží Syn“ (porov. Mt 27,54). Lebo keď Ježiš vyznáva „Ja Som“, priznáva si božský titul, pre ktorý bol obvinený, ako sme to počuli v dnešných pašiách: „...lebo sa vydával za Božieho Syna“. Teda porovnanie s vyzdvihnutím hada na púšti nie je len o tom, že zachraňuje ľudí, ale aj že spoznáme, že je to Boží Syn – Boh! Máme šancu takého spoznania Ježiša Krista.

Samozrejme, po pribití na kríž bol Ježiš vyzdvihnutý aj fyzicky, ale tu nejde len o fyzické vyzdvihnutie. Ide o pravdivé, reálne Ježišovo ukrižovanie a zároveň povýšenie, pretože krížom, utrpením na kríži a smrťou ‒ čo všetko bolo potvrdené Jeho zmŕtvychvstaním ‒ zachránil svet. To je paradox kríža. Keď je Ježiš oslávený cez umučenie kríža, priniesol slávu Otcovi: „Teraz je Syn človeka oslávený a v ňom je oslávený Boh...“ (Jn 13,31). Ale najskôr muselo odumrieť zrno ‒ o ktorom tiež hovoril Ježiš ‒ aby mohlo priniesť úrodu a to mnohonásobnú  a v Ježišovom prípade doteraz neporovnateľnú (porov. Jn 12,24). Svojím vyzdvihnutím Ježiš zároveň prisľúbil: „...a všetkých pritiahnem k sebe.“ To je veľké prisľúbenie: „všetkých“!  Všetkých v celej histórii ľudstva, ale aj tých - ako už bolo spomenuté ‒ ktorí rozhodovali o jeho utýraní a aj tých, ktorí na krížovej ceste na Ježiša Krista hulákali a ponižovali ho. Možno práve to je prekvapujúce, že zo spásonosného objatia Ježiša Krista z kríža nie sú vylúčení ani aktéri zloby, klamstva, bezcitnosti proti nemu a ani tí, ktorí sa dopúšťali rôzneho poníženia na jeho krížovej ceste.  

Na Palmovú nedeľu sme upriamili pozornosť na apoštolov Petra a Judáša. Aj teraz začnime nimi, ako dvomi aktérmi, ktorí sprevádzali Ježiša na Krížovej ceste, každý svojím spôsobom. Judáš, jeden z Dvanástich, nasledoval Ježiša od začiatku jeho verejného účinkovania a predsa urobil strašné rozhodnutie zrady. Peter, jeden z Ježišových najbližších priateľov, ktorý sa zaprisahával, že radšej zomrie ako by ho mal zradiť, predsa ho trikrát zaprel. Môžeme spomenúť ešte niektoré ďalšie postavy. Veľkňaz Kajfáš, ktorý nedokázal spoznať v Ježišovi Mesiáša a nechal ho odsúdiť na smrť predstaviteľmi Rímskej ríše. Pontský Pilát, ktorý vedel, že Ježiš je nevinný, no zo strachu z reakcie ľudu, aby nestratil popularitu, ho odsúdil na smrť. A koľko ďalších ľudí bolo v dave, ktorí hulákali: „Ukrižuj ho!“ V dave je totiž každý skrytý a tak sa mu dobre kričí, priam vrieska, aj keď sa žiada smrť kohosi iného. Masa je raz taká! Keď Ježiš povedal, že všetkých pritiahne k sebe, zamýšľame sa nad druhou časťou krokov tých, čo tam boli. Obrátili sa všetci títo ľudia, čo boli v tom hulákajúcom dave alebo v mlčiacom dave, ktorí súhlasili s Ježišovým ukrižovaním alebo ktorí nesúhlasili, ale nič neurobili pre to, aby bol Ježiš súdený podľa pravdy?  Obrátili sa títo všetci? (porov. Jn 18,1-19,42) Naozaj sa nechali pritiahnuť Ježišom Kristom? Ježiš ponúkol svoje objatie každému jednému, ale koľkí Ježišovo objatie prijali, to nevieme. Možno, že niektorí tak urobili v poslednej chvíli svojho života a nechali sa ‒ ako sme čítali dnes u Izaiáša ‒ uzdraviť jeho ranami. Ale je dosť možné, že mnohí, aj účastníci krížovej cesty Ježiša Krista, jeho objatie neprijali. Prečo? Pretože je to otázka úprimnej viery, o ktorej nám treba neustále rozjímať.  

Krížová cesta nie je nejaké divadelné predstavenie. Krížová cesta je cestou spásy každého človeka a celého ľudstva a do svojho srdca ju prijme iba ten, kto sa jej otvorí. Pravá viera znamená to, na čo sme už niekoľkokrát aj v tomto príhovore poukázali - prijať božstvo Ježiša Krista.  Ježiš je Boh! To nie je jeden z množstva ukrižovaných, ktorí podľa vtedajšieho zvyku lemovali nejednu cestu. Vtedy bolo veľmi veľa ukrižovaných. Prečo však len na tohoto jedného jediného sa upriamuje pozornosť celého ľudstva? No, lebo len jeden je Boží Syn, ako vydal o ňom svedectvo stotník, a z čoho ho obvinili aj samotní Židia, keď sa sám priznával, že je Boží Syn. Teda nemôžeme brať krížovú cestu ako divadelné predstavenie, nemôžeme krížovú cestu brať len z historického hľadiska, že sa čosi udialo, ale tu je potrebné mať otvorené srdce, ktoré reaguje na celé toto dianie. Preto sme celý Svätý týždeň mali možnosť a ešte stále môžeme sledovať cestu Ježišovho utrpenia a našej spásy s otvoreným srdcom. Ba dá sa povedať najpresnejšie, celou našou bytosťou - aj rozumom, aj srdcom a nielen nejakým chladným, racionálnym uvažovaním. Preto tak robme aj ďalej. Tu nejde len o nejaký dátum, lebo ak chceme, aby aj tento Svätý týždeň mal v našom živote nejaký význam a sa nás dotkol, vedzme, že bez nášho otvoreného srdca sa tak neudeje. Jedine kto si otvorí srdce, ten napokon prijme aj víťazstvo Ježiša Krista v plnosti jeho lásky.

Takto sa dostávame už každý ku svojmu krížu, keď hovoríme o tom, že každý človek má nejaký kríž a môže to byť kríž nešťastia alebo môže to byť kríž požehnania. Kríž nešťastia nám môžu spôsobiť iní. Môže to byť vojna, môže to byť zloba iného človeka či prírodná katastrofa. Ale kríž nešťastia si môže človek privodiť aj sám ‒ cez drogy, nezriadený život alebo niečo podobné. Ale v živote každého človeka môže byť aj kríž požehnania, ak do svojho utrpenia prijme Ježiša s jeho krížom. Veľakrát v debate s inými ľuďmi hovorím o týchto možnostiach. Možno aj vo vás to rezonuje, že sú tu dôvody pre nevieru v dobrého Boha. Ako vysvetliť nešťastie detí, ktoré umierajú mladé a v ťažkých chorobách alebo vo vojnách? Mnohí kričia: „Kde bol Boh?! Ako sa môže Boh na to dívať!?“ Po druhej svetovej vojne bolo veľa takýchto výkrikov: „Kde bol Boh, keď sa stavali koncentračné tábory?!“ Jediný, ktorý mal odvahu vtedy postaviť sa zoči-voči celému svetu, bol filozof Emmanuel Levinas, ktorý vykríkol: „A kde bol človek?! Veď predsa vojnu nevyvolal Boh!“ Ani teraz - ani na Ukrajine, ani v Gaze, ani v Sýrii, ani inde nevyvoláva vojnu Boh, ale z nejakého dôvodu človek. Ľuďom, ktorí kričia, že to sú dôvody, pre ktoré neveria v Boha, veľakrát odpovedám: Viete, a ja pre tieto dôvody verím v Boha. Lebo keď sa deje toľko nespravodlivosti vo svete a medzi nami, teda nielen kdesi na druhom konci sveta, verím v konečnú Božiu spravodlivosť! A verím v Boha ako spravodlivého sudcu, ktorému nebudeme ťahať motúzky popod nos, a ten, kto bude falošnejší, bude vyzerať pravdivejší. Nie! Boh odhalí každú falošnosť, klamstvo a krivdu. A keď si nevieme vysvetliť ani niektoré nešťastia, ako som spomenul, toľkých pozabíjaných nevinných ľudí, toľko násilia a neprávosti - krv nevinne trpiacich a zabíjaných volá do neba po treste! A ak boli deti choré a tak zomreli, Božia spravodlivosť im ponúka celú blaženú večnosť.

Tí, ktorí chcú konať zlo, donekonečna budú zvaľovať všetko na Boha ‒ že Boh je príčinou všetkého, aby oni mohli ďalej konať zlo. Záleží na nás, či my tomu uveríme, alebo nie, lebo ešte nás aj spochybnia a „hodia“ nám do tváre: „Viete čo, tomu krížu a tým farárskym rečiam, už veria len staré babky a nejakí slabomyseľní ľudia!“ Ježiš na kríži nezahral nijaké divadlo. Ježiš na kríži zomrel v hrozných mukách. Kto hovorí, že Ježiš na Golgote zahral nejaké divadlo, nech sa dá tiež takto ukrižovať. Síce, to dnes už niekde robia, ale nech si nechá aj prebodnúť kópiou bok, aspoň tak na pol metra a potom nech povie, aké fantastické divadlo zahral. Milí moji, my stojíme tiež pod krížom! Niekedy ako tá masa, ktorej je to jedno. Lekciu nám dáva obyčajný pohanský stotník, ktorý povie: „Naozaj, toto bol Boží Syn.“ A keď toto bol Boží Syn, tak sú pravdivé aj všetky jeho ďalšie slová ‒ aj o večnej spravodlivosti, o odmene a treste; to nie sú rečičky pre staré babky a slabomyseľných ľudí. Ježiš nás naozaj zachránil a uzdravil svojimi ranami. Ako uvádza Izaiáš prorok v štvrtej piesni: „On bol prebodnutý pre naše neprávosti, pre naše zločiny strýznený. On pre náš pokoj znášal trest a jeho rany nás uzdravili“ (Iz 53,5).

Ale ako sme spomenuli pred chvíľou, nevieme o všetkých prítomných ‒ ako sa ich to dotklo, ako ich oslovila účasť na Ježišovej krížovej ceste. Koľko bolo takých,  ktorí zvolali ako pohanský stotník: Naozaj, to bol Boží Syn? Koľkí tam takto zvolali? Nevieme, nevieme koľkí, ak aj nie nahlas, aspoň vo svojom srdci, vo svojej duši. A koľkí tak volajú dnes: To je Boží Syn!? To nie je hocikto, to je Boh! Koľkí tak volajú nevieme, ale možno vieme... Možno vieme v našich rodinách, v našich srdciach, ktorí už nevolajú, že Ježiš je Boh. Toto je to najrozhodujúcejšie pri našom zahľadení sa na kríž, keď sa necháme viesť aj inšpiráciou, slovami pohanského stotníka. Napriek rôznym reakciám ľudí, Cirkev dnes i do konca sveta hlása a bude ohlasovať: „Tento Ježiš Kristus naozaj bol Boží Syn a je to jediný Vykupiteľ človeka, ktorý vo svojom čase zotrie každú slzu z tváre uboleného, ubitého a poníženého človeka a napraví každú krivdu“, či sa to niekomu páči alebo nie.

Milovaní bratia a sestry, posolstvo Božieho milosrdenstva práve aj v dnešný Veľký piatok nám znova pripomína Božie objatie celého sveta, a pozýva nás, aby sme sa mu otvorili ‒ ale v plnosti. Dnes sa začína aj deviatnik k Božiemu milosrdenstvu pred Nedeľou Božieho milosrdenstva, ktorú slávime vždy na 2. veľkonočnú  nedeľu. Vstupujme do otvoreného náručia Božieho milosrdenstva a nechajme sa uzdraviť lúčmi, ktoré vychádzajú z Ježišovho milosrdného Srdca. Znova je to na nás, či povieme: „Toto je Boží Syn“ alebo toto je nejaká ďalšia cirkevná atrapa, ktorá nemá význam. Cítime, ako sme každý oslovený osobne. Nie ako masa na krížovej ceste, ale každý sám. A každý sám odpovedáme Ježišovi a môžeme odpovedať krásnymi slovami: „Ježišu, dôverujem Ti a ďakujem Ti za dar vykúpenia“. Amen.

1 2 3 4 5 6 7 8 >