Ježiš odvalí každý nepríjemný kameň z nášho života

Svätá sobota (Biela sobota)  - homília Mons. Stanislava Stolárika počas Veľkonočnej vigílie v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave 30. 3. 2024

Po včerajšom Ježišovom ukrižovaní a jeho smrti na kríži nastalo ticho po celej zemi. Také ticho panovalo aj dnes. Iste, ak sme prežívali tieto chvíle najhlbších tajomstiev života našej viery obklopení hlukom tohto sveta, tak sme si to ticho pravdepodobne ťažko mohli uchovať a rozjímať o hĺbke tajomných chvíľ našej spásy. Je veľmi dôležité, aby sme v tichu dokázali rozjímať o tom všetkom, čo sa udialo. Preto sme prišli sem, do Božieho chrámu, aby sme osobne, ale aj ako spoločenstvo slávili toto úžasné tajomstvo. Tak, ako sa v rodine spoločne slávia významné chvíle. Pred Božím chrámom sme od požehnaného ohňa zapálili paškál, ktorý symbolizuje Krista ‒ Svetlo sveta a v tichu a v tme katedrály sme pristupovali smerom k oltáru spievajúc o Kristovi, ktorý je Svetlom sveta. Mohli sme zotrvať v stíšení sa a cez silu Božieho slova odhaľovať to, na čo sme boli počas Svätého týždňa niekoľko krát upozornení, či priam vyzvaní. Zamyslieť sa nad tým, že ak sme sa počas pôstneho obdobia do Palmovej nedele zamýšľali viac nad tým, čo sme my urobili počas pôstneho času, tak v tomto Svätom týždni sme boli pozvaní k tomu, aby sme sa zamýšľali nad tým, čo Boh urobil pre nás.

Čítania Božieho slova nás pripravovali na chvíľu, ktorá nás už značne priblížila k tajomstvu krstu, k sile Kristovho zmŕtvychvstania. To všetko je v  obdivuhodnej jednote a pomáha porozumieť zapáleniu paškálu a vôbec svetla, aby Kristovo svetlo prežiarilo aj našu myseľ a osvetlilo nám to všetko, čo sme v týchto čítaniach zvlášť Starého zákona čítali ako prípravu na chvíľu Ježišovho príchodu na túto zem, keď sa mala zavŕšiť spása celého sveta. Aj my sme mohli prežívať všetky momenty dejín ľudstva, dejín vyvoleného národa ako smerovali na Golgotu, ale hlavne potom aj ku vzkrieseniu. V tichu prežívania tajomstva vykúpenia sme ani včera ani dnes ráno neslávili svätú omšu, čakajúc práve na túto chvíľu Veľkonočnej vigílie. Možno práve tak, ako ženy z evanjelia, sme čakali na chvíľu, keď budeme môcť ísť „pomazať“ Ježišovo telo. My očakávame prvé svetlo veľkonočného ohňa a ženy čakali na chvíľu, keď išli pomazať Ježišovo mŕtve telo. My chceme uskutočniť to „pomazanie“ vo svojom srdci otvorenosťou prijatia Ježiša Krista zmŕtvychvstalého do svojej duše. Netrpezlivo čakáme, kedy Kristovo svetlo premôže temnotu hriechu. Čakáme na to, že ukrižovaný Ježiš porazí smrť a ukáže sa ako opravdivý víťaz.

Poznáme to príjemné napätie očakávania na narodenie Pána Ježiša, ktoré prežívame na Vianoce. Teraz žijeme v očakávaní Ježišovho zmŕtvychvstania, ale máme oproti ženám, o ktorých hovorí evanjelium, ohromnú výhodu. Oni išli pomazať Ježišovo telo plne presvedčené, že ho nájdu v hrobe dobitého, mŕtveho. Ale našli prázdny hrob. My sme prichádzali počas týchto dní do Božieho chrámu, aby sme si pripomenuli Ježišovo umučenie a jeho smrť na kríži, ale aj vo vedomí, že Ježiš na tretí deň naozaj vstal z mŕtvych. Preto sme si prišli pripomenúť najväčšiu udalosť našej viery – „Pán Ježiš Kristus vstal z mŕtvych!“. My sme sa nemuseli obávať ako ženy idúce k hrobu: „Kto nám odvalí kameň?“ Pretože pre ne by bolo nad sily odvaliť tento veľký kameň. Kto nám odvalí kameň?! V tejto otázke nebolo ani pomyslenia, žeby za týmto kameňom ‒ keby ho napokon už niekto odvalil ‒ žeby tam chýbalo mŕtve Ježišovo telo. Kto nám odvalí kameň... Ale Boh s tým nemá problém. Pre neho odvaliť nejaký kameň nie je nijaký  problém.  Boh to dokázal a Ježiš vstal z mŕtvych. Vyriešil problém žien, ale nielen ich. Vyriešil aj naše problémy a ponúka nám riešenie problémov v ktorejkoľvek situácii života.

Každý z nás môžeme mať nejaký ten kameň vo svojom živote, ktorý nás trápi, ktorý nás tlačí k zemi, omína, ktorý nás nejakým spôsobom ohraničuje a pýtame sa: Pane, kedy konečne odkotúľaš tento kameň z nášho života? Nevieme ten čas, ale buďme si istí, že tak ako odvalil kameň spred hrobu, kde bolo pochované mŕtve Ježišovo telo, odvalí kameň aj z nášho života. Takpovediac, už vopred ďakujeme Pánu Bohu za tento veľký dar odvalenia aj nášho osobného kameňa. Keďže Ježišova krv vyliata pri mučení a smrti, ba aj po smrti pri prebodnutí jeho boku kópiou zmyla všetky hriechy sveta, uvedomme si a ďakujeme v tejto chvíli Pánu Bohu za obetu jeho Syna, lebo jeho krv znamená spásu pre nás všetkých a odhalenie toho najväčšieho kameňa našich hriechov.

Asi každému z nás je známe meno veľkého psychiatra Viktora Emanuela Frankla, ktorý svojho času rozprával svojim študentom príbeh 80 ročnej ženy chorej na rakovinu. Bola touto chorobou značne deprimovaná ‒ to bol jej kameň. A opakujem, tak ako každý máme svoj kameň pre ňu to bola choroba s tým, čo v nej spôsobovala. Kto jej odvalí jej kameň?.... Možno neprosila ani tak o odvalenie kameňa samotnej choroby, ale problému deprimovania z toho všetkého, čo s tým súviselo. Profesor Frankl ju pozval do univerzitnej posluchárne a v prítomnosti študentov sa s ňou začal takto rozprávať: „Milá pani, čo si dnes myslíte o svojom dlhom živote, keď sa naň pozeráte spätne? „Ach, pán profesor, musím vám povedať, že to bol krásny život“, a rozprávala mu o šťastných chvíľach v rodine, v spoločnosti, o výletoch, divadlách, koncertoch, ale aj o rozličných utrpeniach a ťažkých životných krížoch a napokon dodala: „Musím Pánu Bohu poďakovať, že mi daroval taký krásny život“. Teraz sa ujal slova profesor Frankl a pred študentami jej hovorí: „Vy, pani ste spomenuli krásny život, v ktorom ste vykonali veľa dobrého. Myslíte, že by bol niekto na svete schopný vymazať z vášho života všetko to dobré, čo ste vykonali? Mohol by niekto z vášho života vymazať všetko to, čo ste hrdinsky a trpezlivo znášali, keď ste prestáli toľké utrpenie a kríže?“ „Veru, nie, pán profesor to nikto nemôže urobiť, nikto to nemôže vymazať.“ „No vidíte, toto všetko je dnes vašou ozdobou, ktorú vám nikto na svete nemôže vziať.“ V tej chvíli sa spustil v posluchárni obrovský pokles 150-ich prítomných študentov, ktorí tlieskali jej životu a jej svedectvu. Ona vtedy dodala vážne slová: „Ale ja mám aj hriechy! Ani tie nikto na svete nemôže vymazať z môjho života?“ A rozplakala sa. Vtedy uznávaný profesor Frankl sa nebál povedať jej tieto slová: „Pani, ani hriechy nikto na svete nemôže vymazať z vášho života. Ale každý katolícky kňaz by vám zvestoval, že Ježiš Kristus prišiel na svet, aby svojou krvou zmyl aj vaše hriechy. A od tejto chvíle sa každý jeden katolícky kňaz môže postaviť do pozície Ježiša Krista a odpustiť vám vaše hriechy.“ Pani v tej chvíli akoby začula celkom nové posolstvo, ktoré akoby do tejto chvíle v živote nepočula. Ale iste jej to bolo len pripomenuté... V tom okamihu akoby celé jej deprimovanie, jej stres z choroby sa stratil. Už nebola deprimovaná chorobou ani blížiacou sa smrťou. Spokojne si opakovala: „odídem na druhý svet iba s dobrými skutkami“. Po nejakom krátkom čase aj tíško, v pokoji zomrela.

Ježišova smrť na kríži ‒ tak bolestná ‒ utešuje nás všetkých. Pokiaľ sme azda mladí, plní sily, energie a životných plánov, vízií niekedy až premrštených, akoby sme nemysleli aj na ostatné chvíle nášho oslabenia, nášho nevyhnutného  odovzdávania sa do rúk iných. Na to veľmi nemyslíme. Dobre, všetko má v živote svoj čas. Aj vzostup, aj plnosť energie, ináč by nevznikali mnohé diela. Ale v každej etape života je treba pamätať na všetko to krásne, čo prežívame aj v týchto chvíľach Pánovho zmŕtvychvstania. A znova a znova si to pripomínať. Znova a znova ďakovať Pánu Bohu za to všetko, čo pre nás urobil.

Drahí bratia a sestry, povedali sme, že každý z nás máme vo svojom živote nejaký kameň, ktorý nám prekáža, ba možno až sťažuje a znepríjemňuje náš život. Keď sa to spomenie, mnohí si hneď vybavia nejaké materiálne potreby alebo problémy, alebo deprimujúce problémy vo vzťahoch. Ježiš chce každému pomôcť v každom životnom probléme. Len či si aj pripustíme, ako je dôležité odkotúľať, odvaliť zo svojho života hriechy, ktoré už mohli z tých kamienkov stvrdnúť v ľudskom srdci na veľký kameň? Mnohí ste tak urobili vo svätej spovedi, keď ste tento kameň odvalili zo svojho srdca, zo svojej duše pred sviatkami, ba v priebehu roka chodievate aj často na svätú spoveď, aby sa tie kamienky hriechov neusádzali, nezoskupovali a nevytvárali veľké, ba obrovské kamene. Ponuka nebyť zavalení kameňmi trvá pokiaľ žijeme. S pribúdajúcimi rokmi kameň hriechov ‒ ktorý niektorí nechceli vidieť a sa ho zbaviť ‒ ten kameň hriechov bude stále viac tlačiť a spôsobovať bolesť. Ježiš pre svoju obetu na kríži a svojím zmŕtvychvstaním chce pomôcť každému, kto má záujem. Každého chce zbaviť kameňa hriechov. Dôverujme mu.   

Keď sme včera začali Deviatnik k Božiemu milosrdenstvu, znova si môžeme pripomínať slová, ktoré opakujeme pri prosbe k Božiemu milosrdenstvu: „Ježišu, dôverujem ti.“ Dôverujeme mu, že má silu odvaliť, odkotúľať každý jeden hriech z našej duše. Aby sa stalo tak, ako je to napísané v 30. žalme ‒ a hodí sa to aj na  dnešnú noc a na tajomstvo oslobodenia od hriechov. Slová žalmu znejú takto: „Podvečer je nám hosťom plač a radosť nad ránom“ (Ž 30,6). My prichádzame večer a niekde ešte v neskoršom takmer nočnom čase, aby nad ránom, keď začne svitať ranná zornica, radosť ešte väčšmi vytryskla a prejavila sa ako dôkaz, že keď sme aj plakali pri Ježišovom hrobe, predsa napokon zvíťazí radosť pri Kristovom zmŕtvychvstaní ‒ tá ohromná radosť! Nech je tak aj v našom živote, aby sme sa vedeli tešiť zo života viery a mali radosť z Ježišovho zmŕtvychvstania. Amen.