Matka ochotnej spolupráce

Diecézna púť na sviatok Panny Márie Snežnej v Úhornej - homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše 2. 8. 2026 (v priamom prenose Rádia Lumen)

Milý spolubrat v biskupskej službe vladyka Milan, miestny pán dekan Jozef, drahí bratia kňazi, diakon, seminaristi, drahí pútnici, milé deti, milá mládež, drahí bratia a sestry, celá duchovná rodina Rádia Lumen, najmä chorí, ale aj vy cestujúci, či pri iných príležitostiach nás počúvajúci.

Všetkých vás srdečne vítam a pozdravujem z tohto premodleného nádherného mariánskeho prostredia kde si znova chceme vyprosiť posilnenie pre svoj život, ale predovšetkým aj vzdávať vďaky Pánu Bohu za to všetko, čo sme doteraz v živote obdržali a nabrať novú nádej. To je veľmi dôležité.

Pred časom som v našich Katolíckych novinách zachytil správu z internetu. Správa obsahovala svedectvo ženy ˗ herečky, ktorá v žiadnom prípade nechcela mať deti. Autor, ktorý túto správu stiahol, konštatoval to, čo možno napadlo v tejto chvíli aj vás: že herečka chce robiť kariéru a preto „si nemôže dovoliť deti“. Ale jej vysvetlenie bolo iné. Bála sa, že ak by mala deti a niečo by sa im neskôr stalo, niekto by im ublížil, alebo by prišla na nich nejaká ťažká choroba, ona by sa zbláznila od bolesti. Nevládala by zniesť ich stratu a už by nevládala zniesť ani stratu akéhokoľvek vzťahu. Problém strachu z budúcnosti. Keď stojím nad hrobom mojich rodičov, ktorí sa brali počas druhej svetovej vojny a ešte počas vojny sa im narodilo prvé dieťa, môj najstarší brat, ktorý je už vo večnosti; a tesne  po vojne dcéra, teda moja sestra, zamýšľam sa nad otvorenosťou mojich rodičov voči životu. Koľkí ďalší, aj v nepriaznivých podmienkach života sa dívali do budúcnosti s nádejou. Keď heslom nášho jubilejného roka diecézy je „s vďačnosťou za minulosť ˗ s nádejou pre budúcnosť“, je nám ľahšie ďakovať za všetkých tých, ktorých možno ani nepoznáme. Ale v „reťazení“ v našich rodinách pamätáme aj na  svojich rodičov, starých rodičov, prastarých rodičov, učiteľov, katechétov, kňazov, ktorí nám odovzdávali štafetu viery. S vďačnosťou za minulosť sa vieme za nich ˗ konkrétnych ľudí postaviť pred Pána a prednášať chvály a vďaky.

Dívať sa s nádejou pre budúcnosť, to je pre nás trošku náročnejšie a ťažšie. Nie vždy vieme o čom je reč, preto aj častejšie opakujeme: nádej bez nášho zapojenia nemá budúcnosť. Nádej bez nás sa sama nedostaví. Možno to nebude taká silná nádej, akú mal Abrahám, ktorý uveril proti nádeji. Možno to nebude celkom naplnená výzva sv. Jána Pavla II.: prekročte prah nádeje. Ale my sme sa tu dnes zišli, aby sme porozumeli práve tomu, čo som pred chvíľou povedal, že my sami sme tvorcovia a posilňovatelia nádeje. Máme to v hesle, v motte Jubilejného roka našej diecézy, aby sme porozumeli, že my sa tiež máme pričiniť o to, aby nádej pre budúcnosť bola reálna, aby bola živá a aktuálna. Keďže sme na mariánskom pútnickom mieste, na podobné obavy nejedného človeka ponúknime príklad Panny Márie, a to vo chvíli, keď jej starec Simeon prorokoval: „tvoju vlastnú dušu prenikne meč“. Mária v tej chvíli veľmi dobre porozumela, že táto bolesť v jej duši bude spôsobená bolesťou jej Syna. Ale tak ako pri anjelovom zvestovaní nepovedala nie, ale prijala svoje miesto v Božom pláne, aby sa stala matkou Ježiša Krista, tak ani v tejto chvíli necúvla a nezutekala po Simeonových slovách o bolestiach, ktoré ju čakajú.

Na tomto mieste Uhornianskej Panny Márie prežívame Jubilejný rok našej diecézy – 250. výročie od jej založenia. V duchu už viackrát spomenutého motta „s vďačnosťou za minulosť – s nádejou pre budúcnosť“ ďakujeme za všetkých, ktorí v priebehu 250 rokov diecézy odovzdávali štafetu viery až do súčasnosti. Lebo aj silou ich svedectva dnes tu môžeme byť my. Ale my sa dívame aj do budúcnosti, a treba sa dívať jasne a povedať, že ani naša budúcnosť nebude bez skúšok, ani bez krížov. Aj preto si chceme navzájom vyprosiť na tomto mariánskom mieste dôveru,  odvahu, aj ochotu byť iniciatívni a napomáhať, aby sa nádej realizovala. Ale chceme sa posilniť aj v ochote prijať všetkých tých, ktorých máme pred sebou, či sú to tí, ktorí potrebujú výchovu k základným životným návykom alebo sú to tí, ktorí majú viac talentov, no radi by sa uspali vo svojom pohodlí, ale treba ich kvôli spoločnému dobru neustále posúvať ďalej. V tom sa chceme povzbudiť a posilniť aj na tomto mieste. Vedieť prijať iných, slabších, ale mocnejších povzbudiť, aby rástli.

Keďže je tu početné spoločenstvo, ktoré sa zveruje „pod plášť“ sv. Jána Bosca, uvediem príklad z jeho života. Keď don Bosco začínal v Turíne pracovať s mládežou, prichádzali k nemu chlapci z ulice. Chudobní, nevzdelaní, často agresívni a nedôverčiví. Mnohí nad nimi „lámali palicu“. Medzi týmito chlapcami bol aj chlapec Jozef Buzzetti. Bol to bitkár, divoký a neovládateľný chlapec, s ktorým si nikto nevedel dať rady. Jedného dňa, keď Jozef opäť vyvolal bitku a predviedli ho k don Boscovi, on ho nezbil ani nevyhnal, ako to bolo zvykom na iných miestach. Namiesto toho ho vzal nabok, položil mu ruku na plece a s úsmevom mu povedal: Jozef, vidím, koľko sily a energií je v tebe. Si ako divoký stromček, ktorý má však výborné korene. Ak túto silu povedieš správnym smerom, urobíš v živote veľké veci. Chcem ti pomôcť, aby si rástol pri Pánovom stole. Don Bosco s ním mal obrovskú trpezlivosť. Učil ho, dal mu vzdelanie v škole a hlavne mu odovzdal vieru. Čo to spôsobilo? Z divokého agresívneho chlapca, ktorého chceli všetci zavrieť do väzenia, vyrástol jeden z najvernejších spolupracovníkov don Bosca. Jozef Buzzetti sa stal mužom s hlbokou vierou, pomohol zakladať saleziánske oratória a celý život zasvätil výchove ďalších chudobných detí. Z „divokej plánky“ vyrástol nádherný olivovník, ktorý priniesol obrovskú úrodu. Teda don Bosco nám ukazuje, čo to znamená vidieť v každom dieťati mladý olivovník. Svet často vidí v deťoch len problém, neposlušnosť, nedostatok rešpektu. Don Bosco nás učí, že v každom dieťati treba vidieť Boží drahokam, ktorý stačí len správne opracovať, či už cez školy alebo cez farnosti. Najjednoduchšie je rezignovať a povedať: to nemá zmysel, to nemá význam a utiecť od týchto detí. A aby tí utekajúci ešte ospravedlnili svoje kroky a svoj útek, tak potom iných ovplyvňujú klamstvami a posilňujú aj v nich nedôveru voči takejto iniciatíve tak zvláštneho Božieho povolania. Aj preto si chceme na tomto mariánskom mieste navzájom vyprosiť dôveru, odvahu, aj ochotu pokračovať ďalej v tom všetkom k čomu sme povolaní a pozvaní. Lebo to je dôležité v našom živote.  

Keď som spomenul tento príklad s don Boscom, viete si predstaviť, čo by sa stalo, keby si don Bosco tohto chlapca, ale aj ďalších nevšimol? Keby sa od neho odvrátil a keby ho odohnal? Keby od neho utiekol k „elitnejšej“ mládeži? Vyrástlo by Božie dielo, ktoré je dnes živé, a mohol by vtedy don Bosco, ako aj dnes saleziánska rodina povedať spolu s Pannou Máriou: veľké veci urobil ten, ktorý je mocný? Mohol by to povedať, keby zutekal? Lebo s takým chlapcom a s takými chlapcami a s takými deťmi „nemá zmysel sa trápiť, utečme od nich a svoj útek ešte ospravedlníme tak, že budeme šíriť nepravdy“? Ale don Bosco neutiekol. A keď rástlo Božie dielo cez neho samotného, vari všetci mu tlieskali? Nebolo veľa tých, ktorí aj v jeho tesnej blízkosti mu úmyselne škodili a kazili jeho meno? Ale on neutiekol od Božej výzvy. Preto ani nezačal šíriť nepravdivé informácie o rodiacom sa Božom diele, ale radšej zotrval v plnení Božieho plánu ako Panna Mária a s jej pomocou. Aj jeho srdce bolo prebodávané bolesťou ľudskej zloby, klamstva. Aj on bol zrnom, ktoré najskôr trpelo a potom odumieralo v službe, aby Božie dielo rástlo, aby sa napokon ukázala bohatá žatva, ktorá trvá do dnešných čias.

Podobnou cestou nepochopenia a ubližovania prechádzala napríklad aj Matka Tereza, a na niektorých miestach – aj konkrétne v Indii – jej sestry dodnes prežívajú rôzne ústrky, ale zotrvávajú na poli Božieho plánu. Boh ich požehnáva. Predstavme si aj životy ďalších svätcov. Keďže je 800 rokov do úmrtia svätého Františka z Assisi a dnes sa spájame aj s františkánskou rodinou, pretože je slávená Porciunkula na toľkých miestach na celom svete, predstavte si, že by František zutekal z cesty, na ktorú ho Pán Boh povolal. Predstavte si misionárov, ktorí išli do  neznámych krajín medzi celkom neznámych ľudí, celkom odlišnej kultúry a správania. Keby povedali vidiac spôsob ich života, ich návyky: to nemá význam, to nemá zmysel....? Koľkí prišli o zdravie a aj o život, ale priviedli tých ľudí k  Ježišovi Kristovi, priviedli ich k Pánu Bohu. Áno, kresťanská tradícia pozná známu vetu: „V úteku je spása“ „In fuga salus“. Ale to platí o hriechu, to nie je výzva k úteku pred obetou a činnosťou a už vôbec nie pred zodpovednosťou. Teda zamýšľame sa nad tým, čo by sa stalo, keby nezareagovali takto.

Dovolím si položiť ešte aj inú otázku: myslíte si, že len don Bosco bol takto oslovený? Že iní ľudia neboli takto oslovení? Ja si dovolím povedať, že aj iní boli oslovení, ale neodpovedali kladne. Každý z nás je oslovovaný. Možno nie k takému veľkému dielu zapojenia sa do Božieho plánu. Aj teraz cez prázdniny nás Boh neustále oslovuje a hovorí: modli sa, nedávaj si ani počas voľných, oddychových dní prázdniny od Pána Boha, ale prichádzaj do Božieho chrámu pravidelne. Neoslovuje nás takto Pán Boh? Ako inak by to vyzeralo v každej jednej rodine, keby rodičia chceli počuť Božie oslovenie a podľa neho vychovávať deti. Preto znova a rád pozdravujem vás tu prítomných rodičov s detičkami, že ich takto vediete. Nech vás Pán Boh požehná, vaše rodiny, vaše úmysly. A vás, ktorí ste ich priniesli vo svojom srdci, tak isto. Viaceré myšlienky, ktoré som teraz uviedol sú aj z katechézy, ktorá bola na minulý mesiac v rámci Jubilejného roka našej diecézy vypracovaná v Rimavskej Sobote. Je tam zdôraznený úmysel panovníčky Márie Terézie, ktorá stála pri zrode našej diecézy, keď tak „vizionársky“ povedala: Budúcnosť krajiny nezávisí od sily armády alebo bohatstva pokladnice, ale od výchovy a vzdelania detí. Od výchovy a vzdelania detí. Preto sme vďační Pánu Bohu za možnosť výchovy aj cez naše katolícke a cirkevné školy na celom Slovensku. Ale ako všade, aj tam je treba veľa nádeje, lebo nádej môže byť aj pochovaná hneď kdesi na začiatku, keď sa povie: to nemá zmysel, nemá to žiadny význam trápiť sa s týmito „nemožnými deťmi“. Mladí často počúvajú: vy ste budúcnosť. Pápež František v exhortácii „Christus vivit“ – „Kristus žije“ napísal tieto úžasné slová: Vy mladí ste Božie teraz. Vy nie ste len budúcnosťou Cirkvi. Vy ste jej prítomnosťou. Mládež tiež chce byť prijatá. Teda aj my mnohí sme veľakrát v skúškach prijať neprijatých.

Katechéza, ktorú som spomenul, bola vedená v duchu 128. žalmu: „Tvoji synovia sú ako mládniky olivy okolo tvojho stola“ (Ž 128, 3). Mládniky olivy. Aká nádej vyslovená v 128. žalme. Olivovník nie je divá tráva, ktorá rýchlo vyrastie a o chvíľu jej niet. Olivovník rastie dlhé roky, zbiera svoju silu a poukazuje aj na záhradníka, na jeho obetu, na jeho trpezlivosť a vytrvalosť. Včera sme sa vrátili z národného stretnutia mládeže v Poprade, kde sme boli v piatok a v sobotu dopoludnia. Ako katolícky biskup prichádzam povzbudený z našej mládeže. Ďakujem na diaľku všetkým, ktorí tam boli, ktorí tam vystúpili, ale ďakujem na diaľku aj všetkým formátorom, ktorí sa venujú našej mládeži a nikoho z nich nepovažujú za strateného. Ďakujem Pánu Bohu za také „mini“ svetové stretnutie mládeže, ktoré je teraz v Medžugori. Je tam niekoľko birmovancov aj z našej diecézy. Ďakujem Pánu Bohu, že práve dnes je v Gaboltove aj rómska púť a ďakujem za všetkých, ktorí sa im venujú a nemávnu rukou, že je to zbytočné. Je to potrebné, všetci sme Božie deti! Ďakujem vám všetkým, ktorí ste brali účasť na letných táboroch, keď ste sa venovali deťom. Rôznym deťom. Niektorých bolo potrebné naučiť aj základné ľudské návyky a vy ste zobrali na seba ochotu obetovať sa, aby ste sa im venovali. Prekonali ste strach, nechuť, ignoranciu, a venovali ste sa. Tak ste zachytili a porozumeli ste Božej výzve a svojmu miestu v Božom pláne. Ďakujem vám všetkým, ktorí ste sa pričinili o nádhernú slávnosť oslavy Pána Boha 16. mája v Rožňave, keď sme si zvlášť pripomenuli 250 rokov našej diecézy a všetci sme z nej odchádzali mimoriadne dotknutí a povzbudení. Ale to aj vďaka vašej pomoci, bez toho by to nešlo. Ďakujem všetkým, ktorí sa zúčastnili diecéznej púte k sv. Jánovi Nepomuckému do Nepomuku a na ďalšie miesta späté s jeho životom a mučeníckou smrťou v Česku. Bolo to tiež čosi nádherné. Ďakujem vám všetkým, ktorí sa venujete 24 hodín sedem dní v týždni chorým, ktorí chodievate do nemocníc a pripravujete ich na príchod kňaza.

Naozaj, koľko je takých aktivít, kde sa prejavuje a posilňuje nádej vo vás aj v tých, ktorým slúžite. Nádej aj podľa príkladu Abraháma aj podľa príkladu Panny Márie. Veď aj v nemocniciach keď prichádzate vy ˗ ako naši spolupracovníci a náš predvoj ku chorým, nie vždy ste prijatí, ale nebyť vás, možno by nedošlo napokon k tomu potrebnému zmiereniu sa s Bohom hoc aj na ostatnú chvíľu. Pamätajme teda na to, ako je veľmi dôležité si uvedomiť, že čo sa teraz zasadí alebo nezasadí, to sa raz ukáže po čase. Možno po krátkom čase, možno po dlhom čase. Je to ako s učiteľom, ktorý je možno sympatický, lebo od detí nič nevyžaduje a málokto pripúšťa, že tým ukazuje, že ich nepripravuje na život. Možno rovnako sympaticky by sme brali automechanika, ktorý nám neporiadne priskrutkoval skrutky na kolesách? Lekára, ktorý by nás nedobre vyšetril? Inštalatéra, ktorý by nedobre urobil vodu, elektriku a ďalšie v našom dome? Mali by sme takých ľudí za sympatických? Ak teda hovoríme s vďačnosťou za minulosť, s hlbokou pokorou buďme vďační za všetkých, ktorí hoci zápasiaci so svojimi slabosťami, nám chceli zanechať čo najviac hodnotového bohatstva života. Či sa tak dialo v dávnejšej minulosti alebo nedávno, ďakujeme za veľké veci, ktoré urobil Pán v našej diecéze ich pričinením, hoci aj im sa dostávalo veľa nevďaku, nepochopenia a podrazov, čo spôsobilo, že z ich života sa veľa vytratilo a odumrelo. Ale ich zrno života odumieralo, aby mohol povstať nový život a mohla prísť bohatá úroda. Naďalej dôverujme v hojné Božie požehnanie pre všetko, čo budeme ochotní vykonať, aj keď to nepôjde bez obiet. Bez obiet, bez obetavosti a nasadenia nepôjde nič. Pokračujme v tom. Našu nádej si často predstavme ako stavebný pozemok, ktorý máme pred sebou: máme stavebný pozemok a radi by sme, aby sme na tomto stavebnom pozemku mali svoj dom. Ale ak sa nepustíme do jeho stavania, vyrastie ten dom? Ak prijmeme to, že niekto nám povie: to nemá zmysel, to nemá význam stavať tento dom; našu nádej pochováme ešte skôr, ako sme sa pustili do roboty. Takto nádej pre budúcnosť je pochovaná, hoci možno ešte ani zrnko nebolo vsadené do zeme.

Vystúpili sme na Uhorniansky kopec nie preto, aby sme sa posilnili v strachu a v pokojnom spánku svojich záujmov, ale aby sme zmobilizovali potrebné sily pre ďalšie požehnané roky nášho biskupstva. Ak ešte stále máme vo svojej blízkosti ustráchaných, našou úlohou nie je odsúdiť ich, ale prebudiť a povzbudiť svojím príkladom. Príkladom zodpovedne žijúceho kresťana, ktorý má Boha za Otca a Cirkev ˗ teda aj diecézu ˗ za matku. Nech „olivovník“ našej diecézy aj naším pričinením naďalej rastie do sily a krásy. Mária sa po Simeonových slovách nevystrašila, ale ešte viac začala dôverovať a konať všetko, čo bolo treba. Stala sa Matkou nádeje pre každého z nás, ale aj matkou ochotnej spolupráce so všetkým, a so všetkým, k čomu nás pozýva Boh k spolupráci. Teda môžeme aj jej zveriť náš strach z budúcnosti. A môžeme ho prekonať, keď budeme ochotní ponúkať seba k spolupráci pre dobro diecézy v jej inštitúciách a aktivitách. Aj to je synodalita, ktorá je v jednote s autoritou, ako nám to nedávno pripomenul pápež Lev XIV. Spoločnými silami naozaj dokážeme veľmi veľa. Prosme Matku ochotnej spolupráce, Pannu Máriu Uhorniansku, aby nám na tejto ceste napĺňania nádeje pre budúcnosť vyprosovala potrebné milosti. Amen.