Čo všetko už mohlo byť dobre, keby...

Diecézna púť na sviatok Panny Márie Snežnej v Úhornej - homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše 3. 8. 2025 (v priamom prenose Rádia Lumen)

Milí bratia v kňazskej službe, bratia diakoni, zasvätené osoby, milí pútnici, milé deti, drahí bratia a sestry, celá duchovná rodina Rádia Lumen a všetci, ktorí nás ako ľudia dobrej vôle v tejto chvíli počúvajte, a hľadáte s otvoreným srdcom tiež slovo či dotyk povzbudenia.

Neprezradím nič nové, keď poviem, že táto doba je dosť poznačená neistotou, ba až strachom a niektorí aj celkom otvorene hovoria, ako sa plnia psychologické aj psychiatrické ordinácie a nestačia prijímať všetkých, ktorí potrebujú ich pomoc, zvlášť už deti a mládež. Koľká neistota vstúpila do života človeka nielen pre vojnové konflikty, aj tu neďaleko na Ukrajine, ale aj preto, že sa rozpadávali rodiny a naďalej sa rozpadávajú. Tí, ktorí vstúpili do manželstva, boli viacerí nepripravení, možno aj preto, že už boli „roztrasení“ predtým alebo aj preto, že z domu toho veľa nedostali. Tak niet sa čo diviť, že konštatujeme násilie, egoizmus, neúctu k ľudskému životu, ďalšie rozpadávanie rodín. Keď kresťanská viera nastoľuje a otvára otázku hodnôt, tak aj v spoločnosti vzniká určité napätie, pretože jedni chceme uznať, že hodnoty, ktoré sú skutočnými hodnotami a ako také ich máme uznať a prežívať, nám ukázal Boh. Ale rastie nemalá skupina ľudí, ktorá podlieha ľudskému rozhodnutiu a uznáva, že človek si stanovuje, čo je hodnotou. Nakoľko týmto ľuďom chýba skutočná istota, vyhľadávajú či už nejakú chvíľkovú útechu alebo niečoho podobné.

Pápež František počas generálnej audiencie 11. januára 2017 povedal: „Sme pokúšaní hľadať útechy práve tie chvíľkové“, a podelil sa s nami o skúsenosť. „Raz som v Buenos Aires musel ísť z jedného kostola do druhého asi tak kilometer. Šiel som pešo cez park. A koho som neuvidel? „Sedeli tam veštci. Ľudia, dokonca stáli v rade a bolo ich tam veľa.“ Pápež František pokračoval: „Podáš ruku veštcovi, veštkyni a on, ona, začne, a každému hovorí to, čo by chcel počuť. Ale  samozrejme na záver ruku vystrie tá veštkyňa alebo veštec, lebo treba zaplatiť.“  Svätý Otec František uzatvára túto udalosť konštatovaním: „Tu treba zaplatiť, aby človek dostal nejakú falošnú istotu. Ale Ježišovi Kristovi, ktorý zadarmo za nás položil život, aby sme mali nádej, tomuto nedôverujeme. Na jeho slovo sa až tak nespoliehame.“ Preto som veľmi rád, milí bratia a sestry, ktorí ste tu a ktorých sem-tam postraší či osvieži aj dáždik. Ale to berieme tak športovo a aj mladistvo, lebo vždy po každom tom krátkom dáždiku aj omladneme. Takže to prijímame tak v otvorenosti, a ako prejav Božej priazne, lebo vieme, že aj v týchto náročných chvíľach, ktoré prežíva svet, ktoré hýbu našou krajinou, ktoré prežívame možno každý nejakým spôsobom osobne, prichádzame práve na toto miesto, aby sme sa upokojili a posilnili.  Prichádzame k našej Mame Panne Márii, lebo tak ako sme sa naučili v prirodzenom živote, aké dobré je utiekať sa a utekať k našej mame, tak prichádzame sem k nebeskej Mame. Tak nás povzbudil aj svätý pápež Ján Pavol II. v Šaštíne, keď povedal: „Je dobré, keď máte vo vašej veľkej slovenskej rodine Matku, ktorej možno dôverovať a zveriť jej všetky bolesti a nádeje. Nádej nachádza svoje najvyššie potvrdenie v Božej Matke.“ Tieto slová neskôr potvrdil pápež František v rámci Jubilejného roka a to vo vyhlásení v Bule „Nádej  nezahanbuje“. Boh nám posiela ženu ‒ Máriu. Kto nám dá novú nádej? Pápež odpovedá: „Mária, Panna Mária“, a možno by bolo dobré si pripomenúť aj slová Panny Márie Guadalupskej, keď sa obrátila na ustarosteného mladého Chuana  Diega, dnes už svätého a zopakovala mu trošku akoby aj s výčitkou slová: „Nie som tu vari ja, ktorá som tvojou matkou?“  

Podobné posolstvo je vtlačené do sŕdc v mnohých mariánskych svätyniach na  celom svete, či sú veľké alebo malé. Lebo nezáleží na tom, či dom našej mamy je veľký, či je bohatý. Na tom nezáleží. Dôležité je, že je tam naša mama, a tu je naša Mama, ktorá víta nás všetkých pútnikov aj na tomto mieste, všetkých nás, ktorí sa jej zverujeme, lebo chceme zakúsiť jej blízkosť. Preto sme znova prišli sem, ktovie už po koľký krát do Úhornej, kde pôvodná drevená kaplnka nad obcou bola posvätená 31. mája 1813. Pod kaplnkou vytekala z prameňa voda. Sem prichádzali mamy so svojimi zrakovo postihnutými deťmi prosiac o ich uzdravenie. V lete roku 1925 na toto miesto pritiahla Panna Mária aj bohoslovca Štefana Herka, ktorý sa v blízkych kúpeľoch Štós liečil na tuberkulózu, ktorá už bola v pokročilom štádiu, už vykašliaval z pľúc krv. Pri svojich prechádzkach po okolí sa dostal ku kaplnke, k neďalekému prameňu, pri ktorom prebdel v modlitbách celú noc. Toto miesto si obľúbil a chodieval sem častejšie. Prosil Pannu Máriu o svoje uzdravenie a sľúbil jej, že ak sa uzdraví, postaví jej priamo pri prameni kaplnku. Jeho zdravotný stav sa zlepšil. V roku 1929 bol vysvätený za kňaza a splnil svoj sľub. Pri prameni postavil kaplnku a do nej vložil dvojmetrovú sochu Panny Márie. Kamene z bieleho kremeňa na stavbu kaplnky ‒ jaskynky priniesla mládež z Úhornej, zo Smolníka a z Krásnohorského Podhradia. Teraz už kňaz, Štefan Herko vďačný Pánu Bohu a Panne Márii za svoje uzdravenie a na mieste pôvodnej kaplnky začal v roku 1937 z vlastnej iniciatívy budovať nový kostol. Ten bol postavený z milodarov veriacich farnosti a okolia a na hlavnom oltári umiestnili obraz madony s dieťaťom. Posviacka kostola sa konala 10. augusta 1941. Štefan Herko sa ako profesor náboženstva na gymnáziu v Zlatých Moravciach veľmi rád vracal na toto pútnické miesto, kde osobne zakúsil pomoc a ochranu nebeskej Matky. Vezmime si, že už v roku 1813 tu bola požehnaná kaplnka. Teda toto miesto už predtým muselo byť príťažlivé pre mnohých, ktorí sem prichádzali, aby tu následne potom bola požehnaná kaplnka, pred už vyše 200 rokmi.

Dnes sme tu my. Dnes na tomto mieste znova uctievame, Pannu Máriu, pod titulom Rožňavská Panna Mária, tak, ako ju  máme v úcte v Rožňavskej katedrále a v celej diecéze. Originál obrazu Rožňavskej Panny Márie je kópiou obrazu z rímskej Baziliky Santa Maria Maggiore, kde je originál obrazu Salus populi Romani, pri ktorom sa tak často modlieval pápež František a v blízkosti toho obrazu je aj pochovaný. Má to svoju logiku, pretože pôvodný obraz sa z kostolíka na Úhornej stratil a tieto dve miesta Rímska bazilika a naša kaplnka na Úhornej majú rovnaký titul „Santa Maria Maggiore“ ‒ Snežná“ Toto naše pútnické miesto si uctieva tu Pannu Máriu Snežnú, ktorá je uctievaná tam v Ríme. Obrazy – originál v Ríme  a kópia v Rožňavskej katedrále i tie miesta nás môžu i majú  zjednocovať, povzbudzovať a posilňovať. A čo je dôležité, Rožňavskú katedrálu s rímskou Bazilikou Santa Maria Maggiore spája duchovné puto.

Panna Mária nám na tomto mieste chce povedať, ako nás veľmi miluje, preto nás zvoláva sem. Možno by bolo dobré pripomenúť aj všetkým politikom na celom svete, ako prvý kancelár spolkovej republiky Nemecko politik Konrád Adenauer povedal: „Skrytými, ale skutočnými hlavnými mestami sveta sú mariánske pútnické miesta“. To povedal politik, ktorý sa v ťažkej chvíli povojnového času musel vysporadúvať s mnohými problémami doby. Vieme veľmi dobre, že tieto slová Adenauera, s ktorým je už započatý proces blahorečenia, že tieto slová viackrát zopakoval sv. pápež Ján Pavol II., keď povedal to isté, že na mariánskych pútnických miestach sa dejú väčšie, a pre život a smrť rozhodujúcejšie veci ako vo veľkých mestách, kde si ľudia myslia, že sú vždy na pulze doby a otáčajú kolesom svetových dejín. Nie, milí bratia a sestry, to, že sme tu, že sa modlíme a akoby do takej nádoby dávame všetky naše modlitby a obety, a Panna Mária to predkladá svojmu Synovi, tu, vyprosujeme Božie požehnanie pre seba, pre svoje rodiny, pre našu krajinu, aj pre celý svet. Buďme o tom presvedčení, že to má svoju silu a že to má svoj význam. Tu si môžeme vyprosiť všetko, čo potrebujeme, čo je v súlade s Božou vôľou. Preto prichádzame i naďalej a  radi na pútnické miesta do mariánskych svätýň. Radi sa tu modlievajme, radi sa modlievajme pri soche alebo obraze Panny Márie. Majme i naďalej radi mariánske modlitby ‒ svätý ruženec, litánie, ďalšej pobožnosti. Môžeme cítiť, ako takto naberáme silu pre všetky životné skúšky, aj pre tie chvíle, ktoré chceme prežívať v pokoji, teda aj pre skúšky aj pre chvíle pokoja.

Z nedávnej histórie by som spomenul príbeh pred 4 rokmi zosnulého bývalého generálneho vikára Žilinskej diecézy Mons. Ladislava Stromčeka, ktorý bol v čase totality zadržaný a vypočúvaný Štátnou bezpečnosťou. Mnohí starší, ku ktorým sa radím už aj ja, ale nie v tom úmysle, ktorý chcem povedať, mnohí by už chceli zabudnúť a už aj zabudli na to, čo sa dialo počas komunizmu a ako „všemocná“ bola Štátna bezpečnosť. Mladí tomu nerozumejú, ale treba o tom hovoriť, lebo je to aj boľavá, aj krásna stránka dejín Cirkvi. Práve takéto svedectvo zaznačil historik a publicista Ján Šimulčík v knihe „Zápas o nádej“, kde zhromaždil životné príbehy tajných kňazov v rokoch 1969 až 1989 a tu je aj príbeh, ktorý vám chcem priblížiť. Kňaz Stromček bol zadržaný. Za podvracanie republiky mu hrozilo niekoľko dlhých rokov väzenia. Spomína: „Keď sme sa veľkou rýchlosťou uberali na Februárku“ (Ulicu Februárového víťazstva v Bratislave) ‒ keď nás počúvajú  Bratislavčania, alebo ktorí ste boli v Bratislave, tak viete, že „U dvoch levov“ to nebola krčma, ale to bola polícia, kde sa vypočúvali aj nevinní ľudia, ktorí vyznávali svoju vieru. „..Keď sme tak uháňali na Februárku, spomenul som si na všetky poučenia a rozprávania mojich priateľov. Bolo mi jasné, že tu už nijaké výhovorky nepomôžu. Akýmikoľvek rečami sa môžem len zamotať a všetko poprezrádzať. Tu je možné len jedno: nepoviem ani slovo, nič nepodpíšem. Uvedomil som si, že som mimoriadne pokojný a vyrovnaný. Neprežíval som žiaden strach, sám som sa tomu čudoval. Mysľou mi prebehla vďačnosť voči Bohu a prišlo mi na myseľ, že by som sa mohol pomodliť ruženec. Nasledoval niekoľko hodinový výsluch. Zostal som ticho, vyšetrovateľ veľavýznamne hovoril, že mi môžu dať 15 rokov za špionáž; majú dôkazy a nie je najmenšia šanca na prepustenie. Niekedy podvečer som sa konečne začal modliť ruženec. Povedal som si, že sa pomodlím všetky tri, ako som mal vo zvyku, a zrazu vyšetrovateľ zahlásil: „Modlite sa ruženec, čo?“ Ako na to prišiel, naozaj neviem.

Okolo polnoci ‒ teda to už boli poriadne hodiny za nami ‒ mi povedali, že to nemá význam, odvedú ma do cely a ráno budeme pokračovať. Vtedy mi prišla na um  veľmi zvláštna myšlienka. Domodli sa ruženec a ideš domov. Usmial som sa nad  touto myšlienkou, pretože tu mi vyšetrovateľ stále prízvukuje, pripomína, koľko rokov väzenia mi hrozí a mne napadne myšlienka: „ty pôjdeš domov“. Bol som už asi pol hodiny stále pri poslednom desiatku a nie a nie sa ho domodliť. Nedalo sa mi sústrediť. No stále sa mi pripomínala myšlienka: „Domodli sa tento ruženec a pôjdeš domov“. Povedal som si, že ich nebudem počúvať, aby som sa už konečne domodlil, kým ma dajú do cely. Ledva som sa dopracoval k poslednému Zdravas, dokončil som Sláva Otcu, Amen. Ako som dopovedal posledné „amen“, doslova v tej sekunde vyšetrovateľ vstal, pozhŕňal všetky papiere a povedal: „Zoberte si svoje veci. Prídete ráno o 10-tej“. Zostal som napnutý, prekvapený, zaskočený, či to nie je nejaký chyták, ale nebol. Priviedol ma do vestibulu a službukonajúcemu povedal, aby odomkol. Ešte raz mi pripomenul: zajtra o 10-tej, vlastne už dnes o 10-tej a odišiel. Pozeral som naňho ako neveriaci Tomáš. V mysli sa mi opakovali slová: domodli sa ruženec a ideš domov. Bolo to najväčšie prekvapenie večera. Vyšiel som odtiaľ okolo pol druhej v noci do prázdnych bratislavských ulíc. Od radosti som skákal, bežal ako pojašený. A vtedy mi prišlo ešte čosi ďalšie na myseľ: vidíš, keby si sa bol od začiatku poriadne modlil, mohol by si byť doma už o šiestej večer a nie ráno o druhej.“

Milí bratia a sestry, čo by sme už všetko mohli mať, keby sme sa modlili odmalička, keby sme sa už prestali vyhovárať, že na modlitbu nemáme nikdy čas. Kde by sme už mohli byť a cez silu našej viery aj naša spoločnosť! Čo všeličo by už mohlo byť v našom živote vyriešené. Preto aj v tejto chvíli rád vysielam duchovný pozdrav do Ríma, kde mladí z celého sveta ‒ je ich okolo milióna ‒ aj z našej krajiny do dvoch tisíc; slávia Jubileum mladých so Svätým Otcom Levom XIV. Ale aj vás, ktorí ste prišli sem, aj ste zmokli, aj nejakú obetu priniesli a sprevádzate to všetko svojimi modlitbami a zjednocujeme sa s modlitbami mladých  v Ríme, a prosíme aj za mladú 18-ročnú Pascale ‒ pútničku z Egypta, ktorá cestou do Ríma náhle zomrela, a včera jej spolupútnikov prijal Svätý Otec Lev XIV. Je to krásna chvíľa jednoty celej Cirkvi a nás všetkých. Myslíte, že by to aj inokedy nemohlo tak fungovať, ako o tom hovorím teraz, že by to nemohlo tak fungovať v bežnom živote, aby sme jeden druhému priali dobre? Ale na to, aby to tak bolo,  jeden z predpokladov je, aby sme nevymýšľali stále nejaké klamstvá na dosiahnutie svojich cieľov a na zničenie často aj svojich blízkych. Na to nám slúžia veľakrát povymýšľané klamstvá.

Skúsme teda pochopiť, že keď sme prišli sem k Panne Márii, aby sme obnovili svoju nádej, že všetko sa dá napraviť, že všetko má zmysel, tak dopovedzme: nádej nepríde sama. Aj my musíme robiť to, čo vedie k nádeji, a nie to, čo nádej ničí a napokon ju zničí. A potom to Pán Boh musí dávať všetko do poriadku. Len z hľadiska nášho ľudského života sa nám javí, že to potom trvá dosť dlho, lebo my sme nepriložili ruku k dielu. Keď Panna Mária povedala v Káne Galilejskej: „Urobte všetko, čo vám povie Ježiš“ (porov. Jn 2, 5), tak sa treba započúvať do toho, čo hovorí Ježiš, čo nám zanechal, lebo on neprišiel zrušiť Zákon, ale dal nám príklad, ako ho treba plniť a to je cesta nádeje. Zmena v našom živote, v spoločnosti, vo svete nenastane, ak raz-dva krát v roku prídeme na nejaké náboženské podujatie, no po odchode z akcie si znova žijeme po svojom, t.j. nie podľa Božieho zákona. Znova ho spochybňujeme, znova oň nemáme záujem a nerešpektujeme ho. Tu by som povedal: ale pozor, je rozdiel, ak predsa máme dobrý úmysel, a predsa zakusujeme, hoci sa snažím vo svojom živote, aj tak sa mi to veľmi nedarí, aj tak to veľmi v živote nejde, ale nevzdávam sa a chcem, a chceme byť lepší.

Milí bratia a sestry, každý z nás môžeme mať svoj osteň. Mal ho aj svätý Pavol, apoštol národov a prosil, aby mu ho Pán Boh vzal. Teda ten jeho životný problém, ktorý nepomenoval presne, ale povedal: toto ma trápi a toto ma brzdí, aby som ťa viac a lepšie vyznával, Pane, ale dodal: ten osteň mi bol daný, aby som sa nevyvyšoval. Keď prosil Pána, aby mu ten osteň vzal, nestalo sa tak. Dostal jednoducho odpoveď, ktorú zaznačil v Druhom liste Korinťanom: „Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti“ (porov. 2 Kor 12, 7-9). Ty si už taký dokonalý, že tebe niet páru a tak ťa budem trocha upokorovať a držať tak „pri zemi“, aby si aj zápasil so svojím problémom. Aby ho neustále prednášal, predostieral a prosil o pomoc, lebo práve v takom upokorení nás potom aj Pán Boh ľahšie pretvára a pretvorí na ten obraz, akých nás chce mať. Naša nádej je teda v dôvere a odovzdanosti, aby nás Boh pretváral svojou milosťou, ako pretváral aj sv. Pavla apoštola. Ako krásne vyformoval Pannu Máriu, ktorá ako vieme, pri stretnutí s Božím poslom anjelom, nezačala diktovať Pánu Bohu, čo by mal urobiť, „lebo ona to vie už lepšie“, tak ako to my veľakrát povieme: Pane Bože, ty si hovor svoje, ale my vieme, čo je lepšie; a hlavne budeme zdôrazňovať, len aby sa nič nemenilo v našom živote. Ale čo povedala Mária? „Nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1, 38) a tak potvrdila ochotu pokračovať na nastúpenej ceste nádeje a držiac sa tej nádeje, ktorá ako povedal pápež František, má konkrétne meno: Ježiš Kristus! Našou nádejou je Ježiš Kristus, preto aj v tomto Jubilejnom roku sa v našej diecéze zvlášť modlíme prosiac o zjednotenie s Ježišom Kristom, aby sme boli radostnými pútnikmi nádeje po celý život, nielen teraz. Po celý život, lebo nádej má konkrétne meno: Ježiš Kristus, a Panna Mária je takisto naša nádej. 

Tu, na tomto mieste to potvrďme aj my a spolu s Pannou Máriou si povedzme a cestou domov si tiež hovorme: „Nech sa mi stane podľa tvojho slova, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ a zajtra ráno, keď sa prebudíme, si to znova zopakujeme: „Nech sa mi stane podľa tvojho slova“ a hľadajme v Božom slove, čo nám chce Pán Ježiš povedať pre tento deň. Pozajtra znova povedzme: „Nech sa mi stane podľa tvojho slova“, a naučme sa to hovoriť a celý život si to opakovať. Nezabudnime, že tu nejde o opakovanie nejakých nezmyselných slov, ale že budeme stále viac poznávať, čo hovorí Ježiš v evanjeliách a čo je obsiahnuté v náuke Cirkvi. Tam máme napísané, povedané, na čo upriamila pozornosť Panna  Mária: „Urobte všetko, čo vám povie“. Tam je všetko, čo povedal. A my povedzme: „Nech sa mi stane podľa tvojho slova“, nie podľa klebiet médií, ktoré na nás valia jedno klamstvo za druhým. Ale z Božieho slova, z náuky Cirkvi. Mnohí, ktorí sa utiekajú k drogám, k alkoholu, klamstvám, ničeniu manželstiev, prečo to robia? Lebo nerobia, čo hovorí Ježiš. Ježiš predsa hovorí čosi iné. To je tak, ako vy, mamy prídete do izby svojho syna alebo dcéry a poviete: „No, máš tu neporiadok“. A prečo je tam neporiadok? No keby urobil, urobila poriadok, bol by tam neporiadok? Veď to je jednoduchý argument; keď budeme robiť dobre,  nebude tu zlo. Keď budeme robiť poriadok v izbe, bude v izbe poriadok, keď budeme robiť poriadok vo svojom živote, bude poriadok v našom živote. Ale keď budeme robiť neporiadok a vedome, lebo je to lákavejšie, je to chvíľkové, pred čím varoval aj pápež František, aj ďalší, potom sa nečudujme.

Robme to, čo je dobre, a bude dobre. Nerobme to, čo je zlé. Robme tak aj my, drahí bratia a sestry, aby sme ukázali, že sa to dá a že to má význam, že to má zmysel. Tak pomáhame nádeji, ktorá nám nespadne z neba bez našej spolupráce s Bohom, s Božou milosťou, a spolu aj s Pannou Máriou posilňujme túto činnosť tak, ako ona neustále opakovala nielen pri anjelovom zvestovaní: „Nech sa mi stane podľa tvojho slova“. Amen.