Len z pokory sa rodia dobré veci

16. nedeľa /B –Odpust Panny Márie Karmelskej v Bôrke, homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše 19.7. 2026

Milí spolubratia v kňazskej službe, milé sestričky, drahí bratia a sestry, milí seminaristi, milé deti, milá mládež, milí pútnici.

Keď prichádzame na ktorékoľvek mariánske pútnické miesto, cítime, že tak, ako pri každej jednej mame, aj tu naše srdce akosi zjemnie. Stáva sa teda jemnejším, pokornejším, otvorenejším prijímať i dávať. Každej mame ide o šťastie jej detí a preto vedie svoje deti tak, aby boli šťastné. Nebeská Mama nám pomáha v našich potrebách s pohľadom a smerovaním k večnosti. Pri každom takomto stretnutí – aké prežívame dnes – a ešte k tomu aj so Škapuliarskou Pannou Máriou, ktorá prisľubuje všetkým ctiteľom otvorenie neba predovšetkým v prvú sobotu, nedá sa nedívať do večnosti a do neba. Avšak zaujímavú myšlienku vyslovil Kajetán z Bergama, múdry kapucín z 18. storočia. Povedal, že je veľa svätých v nebi, ktorí na zemi nedarovali žiadnu almužnu. Ich chudoba ich od toho ospravedlnila – boli chudobní, teda nemohli dať. V nebi je aj mnoho takých  svätých, ktorí nikdy neumŕtvovali svoje telá prísnymi pôstami, nosením odevov z vrecoviny, prípadne nejakými kajúcimi pásmi, lebo pre svoje telesné slabosti boli od toho ospravedlnení. Je v ňom aj mnoho svätých, ktorí nežili v panenstve, lebo ich povolanie bolo iné. My by sme dnes mohli povedať, že v nebi je aj veľa tých,  ktorí nenosili mariánsky škapuliar a predsa sú v nebi. Ale všetci, ktorí sú v nebi, končí Kajetán, všetci boli pokorní. Do neba sa nedostal ani jeden taký, ktorý by nebol pokorný.  

Toto je veľmi zaujímavé konštatovanie, keď aj teraz, ako som spomenul, na mariánskom pútnickom mieste nám zjemnelo a otvorilo sa srdce. Ale sa aj upokorilo, aby sme nasali zo všetkého toho, čo tu v tejto chvíli môžeme prežívať. Aj sv. Tomáš Akvinský hovorí, že pokora je najväčším dobrom. Sv. Augustín hovorí: Ak chceš byť veľký, začni od najmenšieho, teda od pokory, lebo keď chceš postaviť nejakú veľkú stavbu, musíš zísť veľmi hlboko do zeme, aby boli vybudované pevné základy. Tými pevnými základmi je pokora, hovorí sv. Augustín. Sv. Terézia Avilská, ktorá ešte nepoznala futbal, ale poznala šach, hovorí: Pokora, to je ako keď dáma pri šachu prinúti Kráľa kráľov, aby sa vzdal. Jednoducho, keď Kráľ kráľov vidí pokoru, musí sa vzdať. Pán Ježiš nám jasne povedal: „Každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, kto sa ponižuje, bude povýšený“ (porov. Mt 23, 12). 

Panna Mária je pre nás tým najkrajším vzorom, na ktorý rozhodne chceme poukázať. A nie je zlé našu úvahu a zamyslenie začať práve takto, lebo keď prichádzame na mariánske pútnické miesto, neraz ideme s túžbou niečo získať, vyprosiť, čo iste nie je zlé. Ale nemusíme to získať, lebo sa dostatočne nepripravíme na to, aby sme to získali. Dôležitá je iste svätá spoveď, sväté prijímanie, obetovať aj to cestovanie, prípadne pešiu púť, obetovať modlitby. Ale to všetko má vyrastať z našej pokory, z nášho upokorenia sa pred Bohom, s vedomím, že Boh je ten, ktorý nás vždy môže zdvihnúť. Panna Mária to v hymne Magnificat sama potvrdzuje slovami: „Lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice“ (Lk 1, 48). Preto jej Boh urobil veľké veci. Máriina poníženosť sa prejavovala v celom jej správaní.

My môžeme prísť na pútnické miesto v plnej poníženosti a pokore. Ale doma, v práci, v škole, kdekoľvek inde môžeme mať stále niekoho, ktorého nerešpektujeme, alebo len veľmi málo, alebo vôbec, lebo vždy mu ukážeme, že máme pravdu, a možno ho aj zhadzujeme pred inými a ničíme jeho autoritu. Pokora nie je len na jedno miesto, pokora je životný štýl. Panna Mária väčšinu svojho života prežíva v tichosti, skrytosti, a pokore v Nazarete. Tu vychováva svojho Syna a modlí sa za neho počas jeho verejného účinkovania. So svojou úlohou utiahnutosti je úplne spokojná, a to aj vtedy, keď je Ježiš už verejne známy. Aj pod krížom je skrytou postavou. Hoci sa jej Syn prihovára, ona nič nepovie, ale je tam a nad celou scénou akoby sa vznášala jej prítomnosť a prežívaný žiaľ. Je tam tak veľmi dôležitá, no zároveň nerobí nič, aby upútala pozornosť na seba. Teda z Máriinej skrytosti, pokory sa môžeme poučiť aj my, ktorí sa snažíme žiť Boží život. Jej pokorné svedectvo sa veľmi stavia proti pýche, ktorá je často prítomná a nepovedzme, že len vo svete, ale pokúša a obchádza aj každého jedného z nás a nenápadne, ticho a podlízavo sa chce dostať aj do nášho srdca.

Začali sme tým, že prichádzame na toto miesto, kde zjemnieme, kde sme pokornejší, viac dôverujúci, prichádzame aj so svojimi prosbami. Ale Boh rád obdarúva pokorných, nie pyšných. Keď za Pannou Máriou prišiel archanjel Gabriel, neprišiel navštíviť nejakú celebritu. Dnes by sme povedali – nejakú významnú osobnosť vtedajšieho života. Mária síce poznala židovské písmo, ale nechodila do rabínskych škôl, a svoj život prežívala ako väčšina židovských dievčat. Starala sa o potreby rodiny, pripravovala sa na sobáš s Jozefom, podobne ako aj jej Syn a jeho učeníci, aj Mária možno používala dialekt, nie spisovnú reč.  Podľa ľudských meradiel na jej živote nebolo nič zvláštne. Ale Boh zhliadol na to, čo nevideli ľudia: „zhliadol na poníženosť svojej služobnice“.  Dovolím si povedať, že nás je tu iste veľa nie veľmi postrehnuteľných očiam sveta. Možno, že ja, alebo kňazi, lebo vystupujeme verejne – tak áno. Ale skoro každý z vás prežívate svoj každodenný život v istej všednosti, robíte veľa práce, ktorú si prakticky ani nikto nevšimne, ale hneď by si to všimli, keby urobená nebola. Takže to je to nasledovanie príkladu Panny Márie v skrytosti, v pokore, v utiahnutosti. Keď ju  teda oslovuje archanjel Gabriel a zvestuje jej to, na čo čakalo veľmi dlho celé nebo a celé ľudstvo – že bude Matkou Spasiteľa, ona vo svojej poníženosti a skrytosti hovorí: Ako to, že mňa – takú jednoduchú, ktorú si nikto spomedzi ľudí nevšíma, mňa si Boh vyvolil na tak vznešenú úlohu? Ako to, že mňa najneznámejšiu? Anjel ju uisťuje vo všetkých jej pochybnostiach. U Boha nič nie je nemožné. Ona sama potom hovorí v modlitbe Magnificat (porov. Lk 1, 46–55): „mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených“. Boh si mohol vyvoliť niekoho mocnejšieho, vplyvnejšieho, možno bohatšieho, možno toho, ktorý mal k dispozícii kopec ľudí, aby sa hneď mohlo konať. Nie! Boh dal prednosť pokore, aby priniesol nebo na zem. Preto si vyvolil pokornú a nenápadnú ženu z chudobnej Galilejskej dedinky  kdesi na „konci sveta“. Mária bola na to určená v Božom pláne. Ona s Božím  oslovením súhlasila a prijala ho. Aj keď nerozumela, predsa povedala: „Nech sa mi stane podľa tvojho slova“, tak ako Ježiš prijal v pokore svoju úlohu vtelenia, aby nás ako Boh a človek v jedinej božskej osobe vykúpil, lebo „jeho pokrmom bolo plniť Otcovu vôľu“ (porov. Jn 4, 34). Takisto aj Mária, hoci nevedela toto všetko, ešte predtým prijala ako pokorná služobnica Pána Božie oslovenie a úlohu, ktorú jej Boh dal.

Máriin príklad nás učí, že Božie cesty prevyšujú všetky svetské plány, hodnoty, a že Pán na naplnenie svojich plánov si vždy vyberá tých, čo sú pokorní. Mária postupne začala chápať, že Božie plány ju presahujú a v modlitbe Magnificat hovorí: „hľa od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia“. Ale v týchto slovách nie je vyjadrená pýcha. Tam je veľké vyznačenie toho, že Boh, ktorý v nej vykoná tak veľké dielo, ten istý Boh rozšíri úctu k Panne Márii pre jej ponížené, pokorné srdce. A ona si uvedomovala, aké veľké Božie požehnanie sa jej dostáva, keď skrze ňu prichádza na svet očakávaný Mesiáš a to do atmosféry rímskeho útlaku. Ona je tou, cez  ktorú prichádza nová nádej pre Izrael a pre celý svet.

Milí bratia a sestry, keď vidíme v našej spoločnosti, vo svete aroganciu a pýchu, nehovorme akoby sa to netýkalo aj nás, veď toto vidíme aj medzi sebou, preto sa môžeme učiť od Panny Márie. Ona prijala to, čím ju Boh oslovil a k čomu ju pozval. Mária poznala, aká prchavá je pýcha, ako rýchlo skončí. Ktorí máte viac rokov a životných skúseností, tak mi to len potvrdíte. Koľkí boli mocní okolo nás, aj okolo mňa. A kde sú? Už ich niet. Veríme len v Božie milosrdenstvo, ktoré sa  ich mohlo dotknúť, aby sa nestratili naveky. Hoci sa nám aj môže zdať, že vo svete predsa len víťazí pýcha, možno aj v nás samotných, Mária nás učí, že zlo, ktoré tu je, nemá posledné slovo. Posledné slovo má vždy Boh a v Božom pláne sa aj z toho všetkého čo prežívame, môžeme dostať k Bohu. Len je treba naozaj dôverovať Pánu Bohu a mať srdce pokorné. Vtedy Boh môže konať v nás a skrze nás. Možno niektorí, ktorí ste tu dnes, chodíte sem už dlhé roky. Ale môžete byť aj takí, ktorí ste o Panne Márii Karmelskej tu v Bôrke počuli až teraz alebo ďalšie množstvo  ľudí ešte o Bôrke ani nepočulo. A keď sa aj dopočujú, tak to nimi ani nepohne: „Čo tam taká Bôrka!“ A možno to niekedy napadne aj niektorého pútnika: tam mám ísť?

Ako dobre, že sme práve dnes počuli evanjelium o horčičnom zrnku – aké je svojou veľkosťou maličké, ale ešte aj viac: akú má moc! A nebojme sa povedať, že táto 267-ročná história Bôrky, to je také zrnko, ktoré neustále klíči a rastie. Koľkí ste tu načerpali znova a znova veľkú posilu pre svoj život. A koľkí tak načerpali potrebnú silu aj pred nami. To Božie dielo tak ako u Márie, na začiatku sa nejaví ako veľké. Skôr nepatrné. Nikto ho ani nevidí. Rastie pomaly, ani to neregistrujeme. Aj v našom duchovnom živote to môže byť tak, ako s  kvasom, ktorý postupne kvasí a rastie. Rastie svojou silou i veľkosťou. Nejako sme tak navyknutí, že skôr si všímame kúkoľ, ktorý tu je. Keď pozeráme alebo počúvame správy, veľmi málo sa hovorí o dobrých veciach, skoro vždy sa hovorí o zlých, a tak si myslíme, že toho zla je oveľa viac a že zlo víťazí. Ale veď keby zlo víťazilo v srdciach vás, ktorí ste tu, vo vašich rodinách, neboli by ste tu. Ale vy sa snažíte, aby to Božie dobro víťazilo vo vás a vo vašom prostredí. Nech to Pán Boh i naďalej požehnáva, aby to tak bolo. Teda, aj keď je tu kúkoľ, majme vieru, že Mária neprišla do sterilného prostredia, ale žila vo svete, kde bol aj kúkoľ. Ona nás povzbudzuje svojím príkladom, aby sme dôverovali, že aj z týchto zrniek našich návštev, našich modlitieb, obiet a prijímania sviatostí, z týchto zrniek vyrastajú ďalšie a ďalšie klíčky nášho duchovného života. V tom sa posilňujme i navzájom. Buďme si istí, že aj dnes, keď zrnko Božieho milosrdenstva a Božej milosti padne do našej očistenej, pokornej a dôverujúcej duše, ono bude rásť a vo svojom čase prinesie úrodu. Nielen niekedy v ďalekej budúcnosti, ale už počas toho, ako bude rásť v našom pokornom, srdci a nebude od nás iných ľudí odháňať, ale priťahovať k Bohu.

Keď bude Božia milosť v nás rásť, obnovením zasvätenia Panne Márii Karmelskej si ešte viac uvedomujeme, aké veľké veci urobí Boh cez nás, keď zhliadne na poníženosť svojej služobníčky, svojho služobníka, veriaceho pútnika. Pamätajme aj na tie úvodné slová – každý môže vo svojom živote kráčať rôznou cestou duchovnosti a dôjsť do neba. Ale tá rôznosť musí mať spoločný základ a tým je pokora. To je dôvera. Dôverujme Bohu, že nám v napĺňaní našich dobrých úmyslov pomáha príklad Panny Márie a jej orodovanie. Snažme sa ju aj naďalej nasledovať a prosiť o jej orodovanie a príhovor. Amen.