Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

Traja králi a účastníci krstu

Iba pred dvoma dňami sme slávili slávnosť Zjavenia Pána – ľudovo Troch kráľov. Je na mieste otázka, či môžeme vidieť nejakú duchovnú spätosť spomínanej slávnosti s dnešným sviatkom Pánovho krstu a potom samozrejme aj s naším krstom. Ak si pamätáte, na slávnosť Zjavenia Pána sme spoločne uvažovali o náročnosti cesty a putovania Troch kráľov, keď sme spomenuli, že prešli asi 1500 km a že im to podľa odborníkov mohlo trvať asi štyri mesiace. Spomenuli sme, aké nástrahy na nich číhali na púšti, ako ich ovplyvňovalo počasie, pohyblivé pieskové duny atď. A tiež, že hoci si po príchode do Jeruzalema mysleli, že tu skončí ich cesta, predsa to ešte nebol cieľ a museli pokračovať do Betlehema, kde ich - ľudsky povedané - čakalo značné „prekvapenie“ - obyčajné dieťa v jasliach, v maštali. Jeho rodičia tiež neboli nejako zvlášť výnimoční..., bieda všade dookola a k tomu ešte aj zápach zvierat. Možno pre Troch kráľov by bolo v tejto chvíli „najlepšie“ a prirodzené začať bedákať a šomrať: „Prečo sme sa trmácali toľkú diaľku, načo sme podnikli takú nákladnú cestu na čas, sily a výdavky! Takto šomrúc sa mohli otočiť a vrátiť sa domov, do svojich krajín. Nestalo sa tak. Lebo oni, vznešení, vzdelaní ľudia, vidiac všednosť a biedu maštale i navonok ničím neobvyklé dieťa, predsa pokľakli a poklonili sa Dieťaťu a odovzdali mu kráľovské dary. Vonkajšok – to čo bolo viditeľné očiam – im nezabránil v tejto chvíli uveriť, že Boh poslal svojho Syna na túto zem. Uverili, že v tomto malom dieťati prišiel na svet Boh.

Milí bratia a sestry, ak sme teda položili otázku, aký súvis môže mať návšteva Troch kráľov práve s dnešným sviatkom Pánovho krstu a s naším krstom, hľadajme odpoveď tak, že začneme pohľadom na našu cestu ku krstu, ktorú sme poväčšine nemuseli absolvovať ako až takú náročnú ako Traja králi, aby sme prijali krst. Hoci pre niektorých, zvlášť už v dnešnej dobe, sa mohla cesta prípravy prijatia krstu javiť náročnejšia a vyvolávať šomranie: „Prečo musíme absolvovať tie náuky? Prečo musíme splniť aj dané podmienky?!“ Takéto reakcie vychádzajú z nevedomosti o hodnote krstu. Čo všetko je ochotný podstúpiť človek, aby získal vzdelanie, vodičský preukaz, certifikát na podnikanie...   Potom, po splnení daných podmienok ku krstu, v kostole sa už dialo to, čím prešli aj Traja králi. Traja králi mohli vidieť v Betleheme len bežné dieťa. Ale oni uverili, že v ŇOM Boh prišiel na svet. Účastníci krstu čo vidia? Vidia, že na hlavu krstenca sa leje voda. A čo teraz? Ako môžu zareagovať prítomní pri krste? No, môžu si povedať: „Konečne to máme za sebou alebo: konečne naši starí rodičia budú spokojní, a aj dary radi potom prijmeme.“ Alebo účastníci krstu - tak ako Traja králi - odhalia hlboké tajomstvo a vo chvíli krstu si povedia: „Teraz Boh vstúpil nie do betlehemskej maštale, ale do srdca, do duše tohto pokrsteného človeka. Boh vstúpil do duše pokrsteného človeka! Teda vo chvíli krstu sa postoj účastníkov krstu, môže zjednotiť s postojom Troch kráľov, ktorí uverili, že v Dieťati - v Ježišovi - je prítomný Boh medzi nami – Emanuel - a uveria. Vtedy nastáva jednota s kráľmi, ktorí sa poklonili Pánovi, keď účastníci krstu uveria, že Boh je už zvláštne prítomný v duši pokrsteného človeka. Alebo, ako bolo spomenuté, názorovo sa budú rozchádzať, lebo vôbec nevnímajú výnimočnosť chvíle príchodu Boha do duše krstenca, prípadne je im to jedno.

Teda, milí bratia a sestry, ak sme tu všetci pokrstení, uvedomme si: krstom začal v nás prebývať Boh! To je obrovské vyznačenie! Opakujem: Boh v nás začal prebývať! Ale toto treba uveriť, tak ako uverili Traja králi, že to Dieťa, ktoré pred nimi leží tam – v jasliach, v maštali, je Boží Syn, Mesiáš! Aj my potrebujeme, musíme uveriť, zjednotiť sa s Troma kráľmi vo viere, že Boh od chvíle krstu zvláštne prebýva v nás, je v nás zvláštne prítomný.

Určité pochybnosti v nás môže vyvolať dnešné slávenie Pánovho krstu. Najskôr budeme potešení, že slová, ktoré odzneli pri Ježišovom krste v Jordáne: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie“ (Mt 3, 17), že tieto slová sa vzťahujú aj na nás a že nad každým jedným z nás - pokrsteným, zazneli tieto slová z neba: „Ty si môj milovaný Syn, ty si moja milovaná dcéra.“ Ale čo sme teraz povedali o krste, o prítomnosti Boha v duši človeka od chvíle krstu, o výnimočnosti krstu, to vari  platí aj o Ježišovi? Vari, ak by sme ľudsky uvažovali, či Ježiš doteraz nemal v srdci Boha? A ak mal, prečo potom prijíma tento krst v Jordáne? Áno, tak sa pýtal aj Ján Krstiteľ a preto reagoval, ako sme počuli: Ja by som mal dať tebe pokrstiť, a ty prichádzaš ku mne?“ (Mt 3,14).

Prečo teda prichádza Ježiš k vodám Jordánu, veď bol bez hriechu a nemusel robiť pokánie, lebo tento Jánov krst bol krstom pokánia. Tí, ktorí zachytili Jánove slová ako výzvu na pokánie, na obrátenie, teraz prichádzali a na znak toho, že chcú prijať cestu pokánia, prijímajú krst a tak potvrdzujú: „Budeme robiť pokánie“. Ježiš prichádza k Jánovi a prijíma tento krst, lebo chce robiť pokánie. Ale potrebuje Ježiš pokánie? Prečo teda prijíma krst pokánia z rúk Jána Krstiteľa? Kvôli nám. Len kvôli nám! A tým, že prijal  Jánov krst pokánia, Ježiš sa s nami úplne bytostne stotožnil tým, že v ten deň vzal na seba všetky naše hriechy, prijal dokonalý Boží plán, ako hovorí sv. Matúš: „splniť všetko, čo je spravodlivé“ (porov. Mt 3, 15). Akoby jeho kroky po vystúpení z Jordánu boli zároveň aj prvými krokmi na krížovej ceste. A to všetko kvôli nám, lebo jeho vystúpenie z vody Jordána už smerovalo na Kalváriu. Uvedomiť si toto nám pomôže, aby sme sa v tejto optike zadívali na celé Ježišovo dielo na tejto zemi. Je to iste úžasné, ale je toho ešte aj viac.

Evanjelista sv. Matúš hovorí, že pri Ježišovom krste sa otvorilo nebo a on videl Božieho Ducha, ktorý ako holubica zostupoval nad Ježiša (porov. Mt 3, 16). Môžeme hovoriť o prvom viditeľnom zostúpení Ducha Svätého, čo je veľmi dôležité a o chvíľu sa toho dotkneme. Teda nedochádza len ku krstu. Dochádza aj k prijatiu Ducha Svätého. Týmto prijatím Ducha Svätého pri Ježišovom krste sa začína úplne nová éra. Ukáže sa to na púšti, keď Ježiš zápasil so Zlým, keď premohol jeho pokušenia mocou Ducha Svätého. Mocou Ducha Svätého, ktorého prijal pri krste. Po návrate z púšte začal Ježiš plniť svoje poslanie. Ohlasoval Božie kráľovstvo, konal znamenia a zázraky. Od tej chvíle už nič nebolo ako predtým. Všetko sa zmenilo. Ale to stále nie je všetko, čo chceme povedať. Pretože od chvíle nášho krstu aj v našom živote nastala nová éra. Nielenže nám krstom boli odpustené hriechy, ale aj my sme prijali Ducha Svätého a dostali sme silu plniť jedinečné poslanie, ktoré nám Boh zveril vo svojom pláne. Ten istý Duch Svätý pôsobí v duši každého pokrsteného človeka a premieňa nás, aby sme sa čoraz viac podobali Pánovi.

Preto, milovaní bratia a sestry, aj pri uvažovaní o našom krste, by sme si okrem pripomínania si slov: „ty si môj milovaný syn, ty si moja milovaná dcéra“, mali  vždy intenzívnejšie spomenúť na prítomnosť Ducha Svätého, ktorý už pri krste prišiel k nám. Je to tiež to prvé zostúpenie, to „prvýkrát“, čo sa nás Duch Svätý zvláštnym spôsobom dotýka, napĺňa nás a prichádza so svojimi darmi, aby tak, ako v Ježišovi, aj v nás pôsobil Boh mocou Ducha Svätého. Takže, aby sme sa pôsobením toho istého Ducha Svätého mali stať aj my aktívnymi kresťanmi, ktorí nečakajú len na to, čo pre nich urobí Cirkev, ale ako pokrstení kresťania sa máme neustále pýtať, čo my urobíme pre Cirkev?! Lebo Duch Svätý nás pozval a pobáda k aktivite. Teda krst už nie je úkonom „do archívu, do múzea“, ako rád hovorí Svätý Otec František. Krst nie je o tom, aby sme boli len zapísaní v matrike, čo je iste tiež dôležité. Ale krst - to je poslanie. Poslanie konať v prospech seba a Cirkvi.

Keď počúvame tieto silné slová o účinku krstu, možno sa aj neraz zamýšľame nad tým, ako je to možné, že máme kresťanských poslancov, členov vlády, a nevidieť to na živote spoločnosti. Odpoveď je i taká, že možno celkom nepochopili a nerealizujú svoje krstné a už iste nie aj birmovné poslanie. Krstné listy majú kdesi v archíve. Možno doma, možno len na fare. Ale platí to len o nich? Oni sú „na očiach“ celej spoločnosti. Neplatí to tiež o množstve pokrstených a pobirmovaných rodičoch, učiteľoch, vychovávateľoch a ďalších, prakticky všetkých, ktorí svoj krst neprežívajú v praxi? Nie sú takí „viditeľní“, ale život každého jedného človeka ovplyvňuje celé spoločenstvo. Tí, ktorí nežijú aktívne svoju krstnú vieru, často na obhajobu svojej nečinnosti, a nepraktizovania viery povedia: „Však nerobím nič zlé. Nekradnem, nikoho som nezabil...“, a pod. Nemôžeme tu aj ich spomenúť? Lenže potom, ako to dopadne na Božom súde? Možno aj tak, ako v známom príbehu, keď sa istý človek postavil pred večného Sudcu a začal hneď svoju obhajobnú reč: „Pane, zachovával som všetko, všetky tvoje prikázania, nerobil som nič zlé, nijakú nespravodlivosť, žiadny zákon som neprestúpil. Pozri, Pane, moje ruky sú čisté.“ Okamžitou odpoveďou Pána asi bude: „Áno, tvoje ruky sú čisté, ale prázdne. Niet v nich nič, čo by si bol urobil pozitívne, čo by si urobil dobré.“

Milovaní bratia a sestry, v Cirkvi podľa Ježišovho priania - a to je aj jeden zo zámerov našej synodálnej cesty, na ktorej máme aj v tomto roku kráčať spoločne - má byť, aby to všetko bolo tak, ako to má byť v rodine. Či by v rodine bolo normálne, keby sa niekto obhajoval tým, že doma nič neurobil? Že „moje ruky v rodine sú čisté, lebo som nič neurobil“? Myslím si, že každý rozumie, že v rodine vždy platí, že niečo treba urobiť a každý má mať svoju povinnosť, svoju úlohu a nielen komfortne si užívať obetavosť iných. Od nastavenia v rodine - ak aj spoločenstvo Cirkvi chápeme ako rodinu - sa potom konanie odzrkadľuje všade, aj na živote farností, kde buď sa ľudia aktivizujú alebo len čakajú, čo sa im kedy ponúkne, bez toho, aby sa aktivovali oni sami. V pravej rodine to tak fungovať nemôže. Keď je všetko len na hlave mamy alebo otca, tak asi niečo nie je v poriadku a z detí vyrastajú egoisti.

Drahí bratia a sestry, krstom Boh vstúpil do našej duše. Sme oprávnene Božími synmi a dcérami. Ale prijali sme aj Ducha Svätého. A tak sme poslaní konať, šíriť, upevňovať Božie kráľovstvo v sebe, v rodinách, v okolí, v tomto svete. Preto nám Boh dal dar krstu. Nie preto, aby sme ho skryli kdesi do archívu, do múzea, ale aby sme svoj krst žili v tomto svete a aby sme Božie kráľovstvo vnášali do tohto sveta aj svojimi aktivitami. Drahí bratia a sestry, toto je tajomstvo nášho života, nášho krstu a našej spásy. Amen.

1 2 3 4 >