Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

Ako si predstavujem svoje zmŕtvychvstanie?

Katechézy a homílie z Roku krstu a birmovania 2023 je možné nájsť tu: Archív udalostí

Katechézy z Roku ovocia Ducha Svätého 2024 je možné nájsť dočasne v Aktualitách (radenie podľa dátumu) a homílie z tohto roku je možné nájsť v homíliách otca biskupa v na tejto stránke.

Aktuálne je v príprave stránka, kde budú katechézy aj homílie z aktuálneho roku na jednom mieste.

Pondelok vo Veľkonočnej oktáve/B - homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Kostole sv. Anny v Rožňave  1. 4. 2024

Na Veľkonočný pondelok si zvykneme pripomínať aj tých, ktorí bojujú proti pravde o Ježišovom zmŕtvychvstaní, ktorí útočili proti ženám, ktoré šírili túto zvesť a neskôr proti všetkým, ktorí veria v zmŕtvychvstalého Krista a kvôli tomu sú prenasledovaní. Dobré je však poukázať aj na šírené nepravdy, ktoré sa skrývajú pod určitou zbožnosťou až naivitou, pre nepoznanie pravdy, teda náuky o Ježišovi Kristovi a samozrejme aj na vyjadrenia, ktoré sú také citové, emotívne. Uvediem takýto príklad.

Mama novokňaza nechala svojmu synovi na posteli detskú knihu. Krátko predtým bola na pohrebe, na ktorom sa čítalo z tejto knihy a potom si pomyslela po synovej vysviacke, že aj on bude mnohých pochovávať a táto knižka sa mu zíde, aby mohol čerpať príhovory ku pohrebným obradom. Kňaz si knihu otvoril, začal v nej listovať a čítať. Bolo v nej napísané napríklad toto: „Na tom mieste, kam pôjdem, keď zomriem, budem prežívať pokoj.“ A ďalej: „ A na tom mieste budem šťastný.“ To znelo skvele, vynikajúco. No potom to pokračovalo ešte ďalej slovami: „Na druhom svete už nebudem vysoký ani nízky, nebudem ani tučný, ani chudý. Už nebudem chlapec alebo dievča, vlastne nebudem mať žiadne telo. Konečne budem slobodný a úplne sám sebou.“ Mama, keď videla, ako jej syn-kňaz číta knižku a tieto slová, s radostným očakávaním sa ho pýta: „Páčia sa ti tie slová?“ Kňaz sa pousmial a povedal: „Mami, ale to sú herézy. To je nepravda. Toto nie je učenie Cirkvi. Táto kniha sa opiera o predpoklad, že my ako ľudia sme jedine dušou a že naše telo to je len schránka, taká možno ako poštová schránka, do ktorej sa hodí list a po čase sa vyberie.“

V priebehu dejín Cirkvi boli aj názory, že telo je pre človeka skutočne prakticky zbytočné, lebo je len dočasným umiestnením duše. Keď zomriem, konečne sa od tohoto tela oslobodím. Ale toto nás Cirkev neučí! Cirkev nás učí, že ľudské telo a duša tvoria osobu človeka. Teda nielen duša, nielen telo, ale telo a duša ‒ to je ľudská osoba. Preto, ak hovoríme, že dnes spomíname na tých, ktorí boli prenasledovaní pre vieru v zmŕtvychvstalého Krista, treba hovoriť aj o tom, aké nepravdy sa šíria a môžu sa potom zakoreniť aj v duši. Zamyslime sa nad tým, aké je dôležité aj samotné telo v živote človeka a nezabúdajme na to, čo sa modlíme vždy pri modlitbe Anjel Pána: „... a Slovo sa stalo telom...“ Takže Ježiš neprišiel ako nejaká myšlienka, ako to zdôrazňujú niektoré filozofické alebo náboženské systémy. On pri vtelení začal byť, začal existovať pod srdcom Panny Márie. Spojil svoje telo s ľudskou dušou a tak nás vykúpil. Teda žil v tele. Vyučoval, spal, dýchal, jedol, bol unavený, aj plakal, v tomto tele trpel a v tele aj zomrel. Predsa nedívame sa len na nejaký prelud alebo nejaký „mastný fľak“, ale my sme sa dívali na Ježišovo telo, ktoré bolo utýrané a pribité na kríž. Tento fakt si pripomíname každú Veľkú noc. Pripomíname, že Ježiš porazil smrť svojou telesnou smrťou, ale aj svojím telesným zmŕtvychvstaním a priniesol nám nový Život, pretože vstal z mŕtvych a apoštoli ho videli a nielen apoštoli ‒ lebo to by bolo dodnes vytýkané: že sa dohodli medzi sebou, že budú hovoriť, že ho videli. Nie! Naraz ho videlo aj 500 ľudí, ako budeme čítať počas veľkonočného obdobia v Skutkoch apoštolov. Toto je veľmi dôležité ‒ Ježiš vstal z mŕtvych v oslávenom tele! Spomeňme si  napríklad na kázeň apoštola Petra, ktorý na prvé Turíce hovorí, že Ježiš bol zabitý, ale oveľa viac času venuje tomu, že Ježiš vstal z mŕtvych. Krásne hovorí aj svätý Ján: „Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: Slovo života“ (1 Jn 1,1). Ježiš mal telo, ktoré bolo skutočné, hovorí svätý Ján. Teda Jánove slová by sa dali interpretovať takto: My sme sa tohoto mŕtveho tela dotýkali. No potom sme sa dostali aj do kontaktu s jeho osláveným telom. Ba videli sme ho, ako s telom vystupoval do neba. To je tiež náuka našej viery ‒ vstal z mŕtvych a vystúpil do neba v tele, s telom.

Prečo je to tak dôležité, drahí bratia a sestry? Prečo Ježiš neprišiel inak ako v tele? No, pretože on neprišiel zachrániť len našu dušu. My sa modlíme v modlitbe Verím v Boha a je žiaľ pravdou, že čím ďalej tým menej ľudí a najmä mladých sa vie modliť Verím v Boha ‒ „Verím vo vzkriesenie tela a v život večný.“ V tejto modlitbe opakujeme plní dôvery, že tak vstaneme z mŕtvych ako vstal z mŕtvych Ježiš v oslávenom tele. Svoje telo dostaneme späť. Samozrejme, keď povieme, že svoje telo dostaneme späť a keď už máme trochu viac rokov, nuž, všeličo nás už aj bolí, a tak už sa veľmi netešíme, že by sme mali dostať také telo, kde nás bude niečo bolieť, budeme slabšie vidieť, slabšie počuť... Dostaneme telo, ale oslávené! Ježiš bol stýraný, ale v oslávenom tele bol oslávený, už ho nič nebolelo, netrápilo! Tieto veci nám hovoria na základe právd našej viery zhrnutých v modlitbe Verím v Boha aj to, že človek, ktorý si nevybral vo svojom živote Boha, tak sa s ním nestretne, ale bude trpieť naveky aj s telom. Človek, ktorý si vybral Boha, tak sa dostane k nemu, lebo chcel ísť k nemu a s telom bude oslávený v nebi, či už príde k Pánu Bohu cez očistec alebo priamo ‒ to už Boh rozhodne ako náš sudca, ale či budeme v nebi alebo v zatratení, budeme tam s telom a tak prežívať či večnú blaženosť alebo telesné muky. Ježiš ďalej sľubuje, že na konci čias všetci v hroboch počujú jeho hlas a vyjdú; tí, čo robili dobre, budú vzkriesení pre život, a tí, čo páchali zlo, budú vzkriesení na odsúdenie“ (Jn 5,28-29). Telo nám teda bude vrátené, či už do neba alebo do zatratenia.  

Ak sa dostaneme do neba, malo by nás aj zaujímať, ako asi v tom nebi bude. Svätý Pavol nám hovorí, že si to nevieme ani predstaviť: „...ani oko nevidelo ani ucho nepočulo“ (1Kor 2,9), ale niektoré veci aj podľa náuky svätého Tomáša Akvinského, môžeme povedať. V prvom rade: budeme Ježišovi podobní v oslávenom tele, „budeme ho vidieť takého, aký je“ (porov. 1 Jn 3,2). Čo je veľmi lákavé pre nás ‒ už nebudeme nikdy môcť ochorieť ani trpieť, ani zhrešiť, a pritom budeme žiť v dokonalej slobode. Aj teraz máme slobodu. Každý sa môže rozhodnúť aj pre Boha, aj proti Bohu alebo ho ignorovať. Ale v nebi naša sloboda už bude jedným veľkým prejavom oslavy Boha, kde neexistuje, aby sme zhrešili. Naše ľudské telo bude mať vlastnosť jemnosti. Nebudeme obmedzení priestorom, budeme schopní počúvať sa (a to bez slov) ako Ježiš a hlavne presúvať sa. Počas týchto dní budeme veľakrát počuť: Ježiš sa zjavil apoštolom odrazu, Ježiš pri apoštoloch odrazu zmizol..., túto schopnosť budeme mať aj my – budeme sa môcť takto  presúvať, ak to bude potrebné. No a pre všetkých, ktorí už máme viac rokov a menej síl, je dobrou správou, že naše oslávené telo bude už mať takú vlastnosť, že budeme bez únavy, budeme mať vynikajúcu „kondičku“, nebudeme už nikdy unavení, vyčerpaní a uznávame, že toto je veľká vec.

Ďalšou vlastnosťou osláveného tela bude jasnosť ‒ tým, že budeme oslávení, teda naplnení Božou slávou, bude to z nás vyžarovať. To vidno aj teraz na každom človekovi, či je naplnený Duchom Božím alebo nie, alebo je naplnený zlobou. To z každého človeka vyžaruje! Aj vy máte iste skúsenosť, že prídete do nejakej  spoločnosti a poviete: tu sa cítim dobre, tu sa necítim dobre, lebo tam je nejaký človek, z ktorého vychádza zlo. A z iných ľudí vychádza dobro. V nebi už bude len dobro. Naším dorozumievacím jazykom nebude materinský jazyk, bude pohľad. Stačí, tak ako vy – mamy, keď pozriete na svoje deti, viete o čo ide, nemusia nič hovoriť a keby aj akokoľvek chceli cigániť, tak vy viete, že čo je pravda. Mama vidí do duše svojho dieťaťa. V nebi sa takto budeme navzájom vidieť, ale toho sa nebojme, lebo tam už bude každý milovaný. Bude to láska praktizovaná navzájom. Tam si nebudeme vyčítať: toto si mi urobil alebo tamto si mi vtedy povedal. Do neba sa dostane len ten, ktorý už toto všetko má za sebou ‒ očistené a už si to pripomínať nebude. Preto „Boh pretvorí naše úbohé telo, aby sa stalo podobným  jeho oslabenému telu“ (porov. Flp 3, 21). To je veľká nádej, krásne posolstvo Veľkej noci, ktoré je treba nám pripomínať.

Teda veríme vo vzkriesenie tela? Ja verím, že áno, že veríme, že naše telo dostane túto novú dimenziu oslávenia. Samozrejme, že Ježiš, ktorý prišiel v tele, v tele trpel a v tele bol pribitý na kríž, zároveň nám pri Eucharistii hovorí znova: „Toto je moje telo...“, „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás“ (porov. Lk 22, 19). Tak, ako sa dalo za nás všetkých na kríži, tak sa vám v Eucharistii ponúkam ‒ ako hovorí Ignác Antiochijský ‒ ako „liek nesmrteľnosti“. Teda takto sa potom stávame, aj zjednotení s Ježišom Kristom. Vraciame sa znova k téme tela, ktorú sme počuli už veľakrát: „Vari neviete, že vaše telá sú Kristovými údmi?“ (1Kor, 6,15). „Neviete, že ste Boží chrám a že vo vás prebýva Boží Duch? Kto by teda Boží chrám zničil, toho Boh zničí. Lebo Boží chrám je svätý – a ním ste vy“ (1Kor 3, 16-17). Znova počujeme: telo je chrámom Ducha Svätého. A kto zničí tento chrám, „kto pohorší jedného z týchto maličkých, lepšie by mu bolo, keby mu mlynský kameň zavesili na krk“ (porov. Lk 17,2). To sú veľmi vážne slová, ktoré k nám prichádzajú zo Svätého Písma. Teda všetko to, čo robíme vo svojom tele, lebo sme tu na zemi, tak robíme vo svojom tele, nie inak, to všetko je veľmi dôležité z hľadiska aj našej večnosti. Ale nie pre strašenie je nám zverené toto posolstvo. Toto posolstvo je nám zverené pre našu nádej, lebo tak ako Kristus vstal z mŕtvych, tak vstaneme aj my a ani nad nami nebude mať smrť svoju moc. Toto je to posolstvo, len či tomu veríme?! Ježiš premohol smrť a dal nám túto šancu. Teda myslievajme na to, že raz naše biedne telá tiež dostanú odmenu v nebi, ale pochopiteľne podľa toho, ako sme sa správali, čo sme robili kým sme boli v tele. Čo sme robili. Toto je veľmi, veľmi dôležité si uvedomiť.

Keďže už som nejaký ten čas kňazom, tak samozrejme som pôsobil ako kňaz aj za komunizmu, a vtedy, keď boli pohreby, skoro na každý pohreb prišiel aj nejaký predstaviteľ ‒ volalo sa to ‒ „Zboru pre občianske záležitosti“ a vždy tam predniesol ešte nejakú tú básničku alebo nejaký príhovor. Často opakovaná básnička obsahovala aj slová: „...a budeš žiť v šume lístia stromov.“ No ja som  potom niekoľko krát veriacim v kostole v kázni povedal: „Keď mne raz poviete toto nad hrobom ‒ že ja budem žiť v šume lístia stromov ‒ tak vás prídem „strašiť“. Ja predsa viem, komu som uveril ‒ Ježišovi Kristovi a nie nejakým stromom, ktoré o chvíľu spília. V ostatnom čase na náhrobných kameňoch  môžeme čítať nápis: „Kto žije v srdciach ľudí, neumiera.“ Alebo niečo podobné. Ale to nie je vyjadrenie viery v zmŕtvychvstanie podľa Ježiša Krista! Koľkých aj ja poznám, aj vy ich poznáte, ktorí majú toto na hrobe napísané a ich hroby už pustnú. Lebo tí, ktorí to tam dali napísať, už pomaly umierajú, už sa nikto o tie hroby nestará. Tak v ktorých srdciach žijú pochovaní v týchto hroboch?! To je fikcia, ale to nie je viera v Ježiša Krista a v jeho prísľub: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky“ (Jn 11, 25-26). Teda aj to je nepochopenie veľkej sily Kristovho zmŕtvychvstania! A tieto hroby potom pustnú a kedysi pochovaní ľudia, už dávno „poumierali aj“ v srdciach ľudí, ktorí vyryli do kameňa nesplniteľný sľub; ale pred Bohom nie.

Živme v sebe nádej, že nie sú zatratení. Ale naozaj je treba na to veľmi, opakujem veľmi pamätať. Zvlášť my, ako veriaci, by sme možno práve v tomto veľkonočnom čase, ale aj pri pohreboch mali na to pamätať, uvažovať o tom, uvažovať aj o živote, aj o smrti. Mladý princ sa pýtal svojho učiteľa: „Povedz mi, učiteľu, ako môže človek dobre zomrieť?“ Učiteľ mu odpovedal: „Tak, že bude dobre žiť a že bude myslieť na smrť.“ Mladý princ sa potešil a hovorí: „No, ja mám ešte dosť času, ja som ešte mladý, aby som už myslel na smrť.“ Vtedy mu učiteľ povedal veľmi múdru vetu: „Vieš čo, chlapče? Ja som na cintoríne už videl pochovaných oveľa mladších ako si ty!“ Teda je veľmi dôležité, aby posolstvo Veľkej noci v nás žilo, aby sa nestratilo.

Ak som teraz spomenul príbeh o mladom princovi, dnes sa hovorí, že nemáme v našich kostoloch mladých. Nežijú život viery, mnohí z nich sú ateisti... No ale to je nastavené zrkadlo nám všetkým, predovšetkým v rodinách. Pokiaľ boli doma, možno do toho 20. roku života, hovorili ste s nimi o témach, o ktorých hovoríme teraz ‒ o večnom živote? V pravde, ako to učí Cirkev? A nie v nejakej akože „zbožnej“, lichotivej predstave, ako to bolo spomenuté v knižočke, ktorú som spomenul v úvode? Ak obnovíme prax, že o týchto témach sa doma bude  rozprávať ‒ a teraz je na to priestor vo veľkonočnom čase ‒ obnovíme v sebe aj u mladých nádej živej viery a s väčšou istotou prídeme do neba, kde nás čaká  zmŕtvychvstalý Kristus. Amen.

1 2 3 4 5 6 7 8 >