Buďme načúvajúci ako Mária a slúžiaci ako Marta
Homília Mons. Stanislav Stolárika počas diecéznej púte vo Svätej Zemi – Betánia 6. 9. 2023
Milí bratia a sestry, Betánia - dôverné miesto, dôverný príbeh, ktorý dobre poznáme. Máme tu medzi pútnikmi aj Martu, a nie raz pri mene Marta nám príde na um Marta, Lazárova sestra a známy príbeh z Betánie. Pohľad sa môže sústrediť na scénu, ktorá sa tam odohrala, keď Ježiš navštívil dom Lazára, Marty a Márie a veľakrát to vyznie tak, že práve Marta nezvládla v pokoji prítomnosť Pána Ježiša vo svojom dome, hoci ho mala veľmi rada.
Ale začnime tým, že Ježiš sem rád prichádzal. Títo traja súrodenci boli jeho priatelia. Môžeme hneď povedať, ako by bolo dobré, keby Ježiš mohol o každom jednom z nás povedať, že rád prichádza do našej rodiny, do každej jednej rodiny, do každého jedného príbytku. Zároveň môžeme aj potvrdiť, že Ježiš je ten, ktorý chce a rád by prichádzal do každej jednej rodiny a pod každú jednu strechu, aby v každej rodine a v každom jednom ľudskom srdci tej-ktorej rodiny bol tak prijatý, ako bol prijímaný tu v Betánii, v dome Lazara, Marty a Márie.
Teraz sa môžeme upriamiť na výčitku, ktorou sa Marta obracia na Pána Ježiša s pohľadom na Máriu. Veď nech jej Mária pomôže! Keďže ste tu mnohé ženy, gazdiné, domáce panie, tak viete, že keď príde návšteva, vždy sa musíte do toho vložiť a už veľakrát aj dopredu, aby nič nechýbalo. V Betánii prichádza Martina výčitka. Neostaňme len divákmi tejto scény, ale stiahnime ju na svoje putovanie. Pretože aj my, aj v tejto chvíli nášho putovania môžeme byť ovplyvňovaní všelijakými záujmami, ktoré by mohla reprezentovať Marta. Ale koľko slov, koľko miest sa nás dotýka, kde môžeme stíchnuť, menej rozprávať a viac rozjímať - ako Mária a jednoducho, sa započúvať do Ježišovho hlasu. Hoci z tohto miesta odídeme, ale nech tieto myšlienky v nás rezonujú. Nech východom z kostola alebo z tohto veľavravného priestoru neskončí všetko to, čoho sme sa tu dotkli a čo sme tu mohli počuť.
Marta, ktorá je ešte stále predstavovaná ako tá, ktorá len vytýka, tak tá istá Marta, s odstupom času pri stretnutí s Pánom Ježišom povie: „Pane, keby si bol býval tu, nebol by mi brat zomrel“ (porov. Jn 11,21). To je veľký prejav sily viery tejto ženy, ktorá nielenže má rada Ježiša a teší sa z jeho prítomnosti, ale aj vie, že Ježiš má moc vzkriesiť mŕtvych. Táto výčitka adresovaná Pánu Ježišovi je zároveň aj prejavom hlbokej viery. Pane Ježišu, keby si bol tu, neexistuje, že by môj brat zomrel. Vieme, aký sled udalostí nasledoval potom. Ale hlboká viera Marty sa možno často opomína alebo stráca práve vplyvom predchádzajúcej výčitky, keď hovorí o nezáujme Márie pomôcť jej s obsluhou hostí. Teraz je to u Marty hlboká viera. A Ježiš vzkriesi Lazára.
Znova sa môžeme sústrediť na mnohé detaily tohto vzkriesenia. Možno otec Viliam bude ešte o nich rozprávať, ale teraz sa sústreďme na jednu principiálnu vec a to je: každý, koho Ježiš vzkriesil, neskôr zomrel. Každý. Teda ak prosíme za zdravie, robíme správne. Prosievame aj za mnohé materiálne dobrá pozemského života. Je to správne. Prosievame za potreby rodín. Je to správne. Ale všetko raz skončí. A znova sa otvára pred naším duchovným zrakom večnosť, čo by mohlo poslucháčom, čitateľom z toho príbehu nejakým spôsobom unikať. Keby sme dokázali často práve aj za svojich najbližších prosievať: „Pane, keby si bol tu, tak môj brat, moja sestra, môj manžel, moja manželka by žili naveky.“ Lenže Pán Ježiš chce byť pri každom, aby žil naveky a aby každý požíval raz večnú radosť, nielen chvíľkové znova povolanie k životu, lebo tam príde čas a znova sa všetko na tomto svete skončí. Myslíte si, že Pán Ježiš nechce priniesť do života každého jedného človeka to, aby žil naveky? Chce. Len tu cítime, že problém je v človeku, ktorý už nemá taký záujem ako Lazár, Mária a Marta, aby Ježiš prišiel do jeho domu. Aby Ježiš prišiel do jeho srdca. Keď zaznie výčitka: „Keby si bol tu, Pane Ježišu, tak môj brat, sestra, atď., by žili naveky...“ „Nie! Žili by naveky, keby si ma prijal, lebo ja som chcel prísť k tebe.“ V tom sa taktiež povzbudzujme, prosiac za seba, že chceme byť nielen vzkriesení alebo ponechaní na svete na nejaký krátky čas, čo iste nie je zlé. Ale jednoducho, že chceme mať život naveky. Prosme za toho, ktorý nateraz nechce prijať Ježiša do svojho srdca, do svojho príbytku, aby sa pre Ježiša otvoril. Vyprosme preňho túto milosť. Toto je dôležité. Lebo náš život sa skončí a večnosť sa otvorí.
Myšlienky ktoré počúvame, miesta, ktorých sa dotýkame, nech v nás rezonujú, aby sme trochu stíchli a o tom porozmýšľali a nech sa nám to vynorí, keď budeme pri Jordáne obnovovať svoje krstné sľuby. V Rožňavskej diecéze prežívame aktuálne Rok krstu, birmovania a hľadania Boha. Na internete máte na našej stránke katechézy. Máte postupne dávané príhovory k tejto téme. Každý si môže stiahnuť príhovor, túto tému, katechézu a znova rozjímať o tom, „ako ja prežívam svoj krst“. Keď sme na začiatku tohto roka v diecéze povedali: „krstom sa všetko začalo“, tak dopovedzme: „krstom sa nám otvára brána večnosti“. Ale to je znova kratšia alebo dlhšia cesta nášho života, kde už musíme konať aj my sami. Lebo tá brána pred nami sa môže aj zatvoriť. Budeme pri Mŕtvom mori, a počuli sme, že Jordán vteká do Mŕtveho mora, ale z Mŕtveho mora už nič nevyteká. Môže nám to pripomenúť život milosti. My prijímame Božiu milosť a niekedy to v nás skončí, niekedy to tam umrie. Lazár, ktorý bol vzkriesený, potom svedčil o Ježišovi Kristovi a svojim svedectvom si znepriatelil niektorých svojich spoluobčanov. Pretože svedčil o sile Ježiša Krista. Teda ak my nevydávame svedectvo, živé svedectvo o viere v Ježiša Krista aj v prostredí, ktoré nás možno vysmeje, aj my sa staneme takým „Mŕtvym morom“. Po čase naozaj vidíte, že štafeta viery sa neodovzdá v rodinách, kde už nie je svedectvo.
Koľko myšlienok ponúka tento klasický príbeh, ktorý dôverne a hlboko poznáme, a ako je potrebné neustále živiť v sebe tieto myšlienky, aby Božie slovo nebolo pre nás Mŕtvym morom, ale aby bolo živým slovom. Aj to zahrňme do úmyslu svätej omše, do svojich modlitieb za seba, za našich drahých, aby sme sa raz všetci skutočne mohli tešiť v nebeskej blaženosti so všetkými tými, ktorých nám Pán poslal do cesty, zvlášť tých najbližších, ale iste potom aj všetkých ďalších ľudí dobrej vôle. Amen.