Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

Chápete, čo som vám urobil?

Štvrtok Pánovej večere  - homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave (v priamom prenose rádia Lumen) 28.3.2024

Drahí bratia a sestry, celá duchovná rodina rádia Lumen najmä chorí!

Dnes je veľký deň ustanovenia Eucharistie, svätej omše, sviatosti kňazstva. Ľudstvo dostalo Chlieb večného života alebo ako o Eucharistii povedal svätý Ignác Antiochijský: „liek nesmrteľnosti“. Lebo sám Pán Ježiš povedal: „kto je moje telo a pije moju krv, bude žiť naveky (porov. Jn 6, 58). V Eucharistii sa zvláštnym spôsobom napĺňa aj ďalšie Ježišovo prisľúbenie: „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20). Aj keď sa zdá, že v našej Európe ‒ ktorá vyrástla z kresťanských koreňov ‒ mnohé bývalé Božie chrámy sa už účelovo zmenili na  kultúrne alebo iné domy a už nie sú miestom stretnutia človeka s Ježišom Kristom  v Eucharistii, aj tak vďaka Pánu Bohu ‒ nie je to tak všade v Európe a už vôbec nie v iných častiach sveta. Prítomnosť Ježiša v Eucharistii s možnosťou prijať ho, ešte stále priťahuje. Opakujem: chlieb života ešte stále priťahuje. Niektoré neobvyklé javy spojené s Eucharistiou či už v tomto čase alebo z minulosti oslovujú aj nezainteresovaných, aj hľadajúcich Boha.

Spomeniem jednu udalosť z minulosti, ktorá neupadla do zabudnutia ani dnes. Na sviatok Nanebovzatia Panny Márie 15. augusta 1730 ukradli z kostola svätého Františka v Siene cibórium s 348 hostiami. Po dlhom hľadaní sa našli v skrytom kúte iného kostola. Františkáni boli šťastní, že sa hostie našli a tak ich nasledujúci deň rozdávali prijímajúcim v Božom chráme. Keď však spozorovali, že ľudia sa snažia s mimoriadne veľkou úctou prijímať práve tieto ukradnuté hostie, rozhodli sa zvyšných 223 hostií na určitý čas uschovať. Úcta k hostiám sa zväčšovala zo dňa na deň. Na veľké prekvapenie ostávali tieto hostie aj po dlhšom čase pekne biele a čerstvé. Zdalo sa, že nepodliehajú prírodným zákonom zmien, lebo boli stále akoby čerstvo upečené. 50 rokov po krádeži boli prvýkrát súdne preskúmané. V roku 1914 hostie odovzdali študijnej komisii, ktorá pozostávala zo známych chemikov a univerzitných profesorov, ako bol Giussepe Toniolo (blahorečený v roku 2012) z univerzity v Pisse, profesor Siro Grimaldi a iní vedci pod predsedníctvom arcibiskupa zo Sieny. Arcibiskup ako jediný kňaz v komisii podával na platinovej paténe hostiu za hostiou učencom na preskúmanie. Preskúmali ich v chemických a biologických laboratóriách. Jednoznačný výsledok vyšetrovania bol tento: hostie sú z cesta, ktoré sa obyčajne používa na pečenie hostií. Hostie sa nachádzajú v čerstvom stave. Toto konštatovanie je o to zaujímavejšie, že monštrancia, v ktorej sú uložené, ani zďaleka nie je vzduchotesná. To znamená, keďže nie je vzduchotesná, predpokladalo sa, že ich chytí pleseň alebo niečo ďalšie a jednoducho stratia na svojej kvalite. To sa však nestalo a hostie dodnes, teda po takmer 300 rokoch sú stále čerstvé.

Čo si môžeme o tom všetkom myslieť dnes, keď po celom svete sa zhromažďujú veriaci v Božích chrámoch, aby oslávili okamih, keď Ježiš ustanovil Eucharistiu? Áno, robíme tak pri každej svätej omši, no dnes sa to deje jedinečným spôsobom. Okrem toho, že máme aj osobitý formulár svätej omše, je tu ešte jedna zvláštnosť, na ktorú som upriamil pozornosť v úvode svätej omše. Evanjelium hovorí o Ježišovom umývaní nôh učeníkom (porov. Jn 13, 1-15). Na prvý pohľad sa nám môže zdať, že ustanovenie Eucharistie a umývanie nôh nemajú nič spoločné a ak majú, tak možno len ten súvis, že ustanovenie Eucharistie aj umývanie nôh sa udiali pri Poslednej večeri. Ale nejde len o tento súvis. Medzi oboma úkonmi existuje jedno vzácne puto. V prvom rade keď Ježiš umyl učeníkom nohy, povedal im: „Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám“. Vo chvíli zachytenia tejto výzvy, kto by ostal len pri tejto kratučkej vete textu, pochopiteľne by si myslel, že poslaním Cirkvi je umývať nohy.

Ale Ježiš isto nemyslel len na tento jeden jediný úkon. Keď Ježiš hovoril: „dal som vám príklad“, zároveň akoby chcel povedať: celý môj život je pre vás príklad. Príklad služobníka, ktorý slúži ľuďom. Teda vždy, keď Ježiš niekoho uzdravil, keď odpúšťal hriechy, keď sa ponižoval, keď dvíhal kohosi iného, vždy dával príklad. Lebo v tomto príklade ‒ kde sa on skláňal a slúžil ‒ zároveň chce, aby sme ho nasledovali. Vieme, že nám dal aj prikázanie lásky ‒ milovať sa navzájom ‒ nie ako prázdne slová, ktoré sa niekedy zarecitujú, ale ako výzvu, ako štýl života. Jeho príklad pri ustanovení Eucharistie je treba rozumieť aj tak, že pri každej jednej svätej omši sa znova koná ‒ sprítomňuje tá istá obeta, ktorá sa konala na Golgote, ale vďaka Bohu už nekrvavým spôsobom. Teda keď sa dívame na oltár, dívame sa  zároveň na kríž; preto je kríž vždy pri oltári. Tento príklad Ježišovej obety je tiež zakomponovaný do výzvy: „Dal som vám príklad, aby ste aj vy prinášali obety“.  Aby ste sa vedeli obetovať. Aby sme my všetci nemysleli len na seba, neboli uzavretí do seba, nehľadali len vlastný prospech, ale aby sme mali na pamäti dobro iných ľudí. To je tá obeta, ktorá z oltára dvíha náš pohľad na kríž a pripomína nám práve akúsi komplexnosť Ježišovej obety, ktorú vkladá do výzvy: „Dal som vám príklad“. A teraz sa Ježiš obetuje už celý: svoje telo, krv, dušu, božstvo, aby nás oslobodil od hriechu. „Toto robte na moju pamiatku“ (Lk 22, 19).

Pri každom slávení Eucharistie znova a znova si pripomíname vlastne to isté. Ale v evanjeliu zrazu Ježiš akoby zvrtol reč a hovorí: „Chápete, čo som vám urobil?“ (Jn 13, 12). Chápete, rozumiete, čo sa vlastne udialo, čo sa deje pri každej jednej svätej omši? Ježiš sa teda nepýta apoštolov len na túto chvíľu vo Večeradle. Ježiš ich oslovuje: „Chápete, čo sa udialo v celom mojom živote, zvlášť počas týchto troch rokov, kedy ste ma sprevádzali?“ Apoštoli, keďže pre nich to vždy bola prvá skúsenosť, iste nerozumeli všetkému. Nerozumeli zázračnému rozmnoženiu chlebov (porov. Mk 6, 35-44), nerozumeli trojitej predpovedi utrpenia a vzkriesenia (porov. Mk 8, 31). Nerozumeli, keď im hovoril o chlebe života, o Eucharistii (porov. Jn 6, 22-65). Nerozumeli, keď im hovoril v podobenstvách. Nepochopili, ako môže rozprávať so Samaritánkou (porov. Jn 4, 5-27). Dokonca im povedal, že sú maloverní (porov. Mt 8, 26) a Petra označil za pokušiteľa, ktorý nemá zmysel pre Božie veci (porov. Mk 8, 33). Filipovi apoštolovi zas vytkol: „toľký čas som s vami a nepoznáš ma?“ (Jn 14, 9). Nepochopili, prečo zákonníci hovoria, že najprv musí prísť Eliáš (porov. Mt 17,10). Divili sa nad tým, kto môže byť spasený, keď ťava ľahšie prejde uchom ihly, ako boháč do neba (porov. Mk 10, 25). Zebedejovým synom a ich matke povedal: „Neviete, čo žiadate“ (Mt 20, 22). Neporozumeli ani pomazaniu v Betánii, keď vtedy z Judášových úst zaznelo: Načo takéto mrhanie vzácnym nardovým olejom? (porov. Jn 12, 1-8). A keď ho zajali, Peter zapieral: „Nepoznám toho človeka“ (Mt 26, 72). Nie je teda namieste znova zopakovať Ježišovu otázku z Večeradla: „Chápete, čo som vám urobil?“ Ale hoci je táto otázka z Večeradla, zároveň je vztiahnutá na celý Ježišov život: „Chápete, prečo som prišiel, prečo som konal to i ono, prečo som povedal, také i také slovo? Chápete to, čo som vám urobil?“

Drahí bratia a sestry, my keď sme dnes prišli do Božieho chrámu, ešte viac si uvedomujeme, že sme vlastne prišli do Večeradla, kde sa prvým slávením svätej omše, prvým svätým prijímaním a odovzdaním kňazskej moci, teda kňazstva aj nás Ježiš pýta: „Chápete, čo som vám urobil?“ Pýta sa to vo chvíli, ku ktorej smeroval jeho verejný život, ktorý ale mal pokračovanie, ako si to ešte pripomenieme zajtra a pozajtra. Už sme si niečo o dnešnom dni povedali, ale Ježišova otázka: „Chápete, čo som vám urobil?“ sa vzťahuje na každý deň nášho života, na každú jednu účasť na svätej omši. Počas Svätého trojdnia, ktoré už prežívame, nám pomôže všetko lepšie chápať výzva, ktorú som spomenul na Palmovú nedeľu: Snažme sa s Ježišom prežívať každú jednu jeho ranu. Každú ranu, ktorú utŕžil na krížovej ceste, ktorú mu spôsobila ľudská zloba. Tak nás miloval, že všetko slobodne prijal kvôli našej spáse. Robme tak po celý rok, lebo to nám pomáha aj lepšie chápať samozrejme Ježiša Krista, ale znova aj to, čo sme spomenuli na Palmovú nedeľu ‒ pravdu o sebe: kto je človek. Svätý Ján Pavol II. niekoľkokrát opakoval: „Človeka nemožno spoznať, nemožno porozumieť, iba v Ježišovi Kristovi“.

Dnes spomenutý zázrak o Eucharistii, to jest o obyčajnom chlebe, ktorý sa po premenení stáva Ježišovým telom a krvou, aj keď krv v tejto podobe viditeľne  nevnímame, ale je tam aj Ježišova krv, tento chlieb po premenení po takmer 300 rokoch je stále čerstvý! Ale takýto eucharistický zázrak alebo vôbec eucharistický zázrak nie je jediný. Blahoslavený Carlo Acutis ich zozbieral veľmi veľa. Ale zázraky sa nedejú kvôli senzáciám. Sú prejavom Božej dobroty a potvrdením všetkého, čo Ježiš povedal a vykonal. Sú pre nás aj povzbudením vo viere. Avšak pamätajme na odkaz dnešného dňa: také povzbudenie a posilnenie sa nám nedostáva len cez zázraky, ale pri každej jednej svätej omši. A pri každom jednom prijatí eucharistického Krista. Teda je naozaj na každom z nás, ako s Ježišovou ponukou posilnenia a povzbudenia naložíme vo svojom živote. Ježiš nás v našom rozhodovaní povzbudzuje: „Kto je moje telo a pije moju krv, má v sebe večný život“. Amen.

1 2 3 4 5 6 7 8 >