Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

Ježiš nás pozýva nielen na jednu horu premenenia

Katechézy a homílie z Roku krstu a birmovania 2023 je možné nájsť tu: Archív udalostí

Katechézy z Roku ovocia Ducha Svätého 2024 je možné nájsť dočasne v Aktualitách (radenie podľa dátumu) a homílie z tohto roku je možné nájsť v homíliách otca biskupa v na tejto stránke.

Aktuálne je v príprave stránka, kde budú katechézy aj homílie z aktuálneho roku na jednom mieste.

2. pôst. ned./B -  Homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave  (25. 2. 2024)

Máme skúsenosť, že niekedy odrazu spoznáme človeka, v nejakom inom svetle, celkom inak ako sme ho mohli poznať doteraz. Ak ho spoznáme v tom lepšom slova zmysle, tak sa len potešíme. Ale niekedy, napríklad aj pri dedičskom konaní, spoznáme najbližšieho človeka celkom inak a to nie v dobrom slova zmysle. Apoštoli už boli nejaký čas s Ježišom. Počuli jeho príhovory, videli zázraky, ktoré vykonal, sledovali celý jeho verejný život, vnímali aj jeho skrytý život. Nie všetkému rozumeli, avšak asi ho poznali natoľko, že ho boli ochotní nasledovať, veď inak by za ním nešli. A možno sme v podobnej situácii aj my, zvlášť, ak pravidelne navštevujeme bohoslužby a nech to nevyznie nejako pateticky, nadnesene, ale zvykli sme si kráčať naším životom spolu s Pánom Ježišom. Každý svojím spôsobom, to je pravda, ale chceme mať pri svojom životnom kráčaní v blízkosti Pána Ježiša. To je dobre! Len nech neplatí o každom z nás, čo ktosi povedal: „najmenej počúvame ľudí, s ktorými sme stále“. Nie je to veľakrát medzi najbližšími práve tak? V rodine, medzi manželmi ‒ čo mi ty ešte môžeš povedať...? Už aj tak všetko viem. Receptom na prekonanie takého nebezpečenstva iste nebude, ak dotyční budú komunikovať čo najmenej, aby si vraj „boli ešte vzácnejší“. To sú tiež „odporúčania“ plné klamstva. Preto nechceme prerušiť našu komunikáciu s Ježišom Kristom, a hoci sa s Ním pravidelne stretávame, chceme ho lepšie poznať a byť pri ňom čo najbližšie.

Vedení Cirkvou dvakrát do roka vystupujeme na Horu premenenia ‒ na druhú pôstnu nedeľu a potom 6. augusta, na Sviatok premenenia Pána. My, živí ešte máme šancu, takto vystúpiť na Horu Tábor. Tí, ktorí nás predišli do večnosti a odpočívajú v Pánovi, už ho vidia v plnej sláve, už ho vidia naveky premeneného, ako ho videli apoštoli na Hore Tábor. A na tých, ktorí ešte na večné videnie Pána v jeho prítomnosti ‒ v nebi ešte čakajú v očistci, si neustále spomínajme vo svojich modlitbách. Apoštoli sa teda nechajú viesť Pánom Ježišom na Horu Tábor (porov. Mk 9, 2-10). Vystupujú na túto horu a nevedia presne, kvôli čomu ich tam Pán Ježiš vedie. Ani nevedia, s kým vlastne kráčajú.

Ktorí ste boli na Hore Tábor, na Hore premenenia, v samotnej Bazilike premenenia, vo svätyni sú mozaiky štyroch Pánových premenení. Prvé premenenie predstavuje Ježiša ako malé dieťa, teda chvíľu, keď sa Boh stáva človekom. Druhým premenením bola chvíľa, keď sa Ježiš stal pre nás Eucharistiou ‒ Chlebom života, telom a krvou z chleba a vína. Tretím premenením je jeho smrť, ktorá ho znázorňuje ako zabitého baránka, čiže nesmrteľný Boh vošiel do smrti ako smrteľný človek. Najskôr sa narodil ako smrteľný človek, aj keď z Ducha Svätého, ale zo života Panny  a teraz prechádza aj bránou smrti. A štvrtým premenením je jeho zmŕtvychvstanie - tam zvýraznené.  Ježiš je opäť živý, smrť nad ním nezvíťazila. Teológia nás učí, že Boh je stály a nemenný, preto sa pýtame: ako sú možné tieto premeny Pána? Boh z lásky k nám hľadá všetky možné spôsoby, ako sa nám priblížiť a ukázať nám, znova a znova, ako nás veľmi miluje. Chce byť v našej blízkosti ‒ preto sa stal človekom, preto sa stal Eucharistiou, preto trpel, zomrel a vstal z mŕtvych, aby bol neustále s nami až do konca sveta.

Šesť dní predtým Ježiš hovoril o svojom utrpení, o svojej smrti, o zmŕtvychvstaní a teraz sa ukázal Petrovi, Jakubovi a Jánovi, ktorým sa otvorili oči a odrazu si uvedomili, kým vlastne Ježiš je. Ježiš nie je len dobrý rabbi! Ježiš nie je len zázračný uzdravovateľ, Ježiš nie je len nejaký nadaný kazateľ! Dokonca Ježiš je oveľa väčší ako Mojžiš a Eliáš, ktorí sa tiež zjavili na Hore Tábor! Ježiš je Boh. Apoštoli sú teda svedkami Pánovho premenenia a zatiaľ nevedia, ako bude skúšaná ich viera. Možno vo chvíli výstupu na Horu Tábor si pochopiteľne ani neuvedomovali alebo nedokázali ešte rozlíšiť, že Ježiš môže byť čosi viac ako len človek. A už vôbec nie to, že zomrie a vstane z mŕtvych. Ale keď je im to oznámené, zároveň im Ježiš povie, aby zachovali tajomstvo premenenia, pokiaľ nevstane z mŕtvych. Bola im daná vzácna skúsenosť, aby potom, pri pohľade na Golgotu ‒ na kríž, už sa veľmi neroztriasli, lebo tam už nebudú tri stánky, o ktoré prosil Peter. Tam budú tri kríže. Ježiš nebude medzi Eliášom a Mojžišom, Ježiš bude medzi dvoma lotrami. V ten deň ho aj tí najbližší opustia, rozutekajú sa, ponechajú ho v rukách katov a nepríde mu nikto na pomoc. Pod krížom budú stáť len Mária a Ján. Práve aj udalosť premenenia Pána pripravuje apoštolov na to, čo príde – na tvrdú realitu Pánovho utrpenia a smrti.

Keď sa sústreďujeme na Ježiša a jeho premenenie, nebolo by dobré, keby nám unikli dve veci v texte dnešného evanjelia, hoci boli spomenuté dosť skromne, stručne. Najskôr to boli Otcove slová z neba: „Toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho“ (Mk 9,7). Otec vyznáva svoju lásku k Synovi a potvrdzuje vzťah, potvrdzuje puto, ktoré existuje medzi Otcom a Synom v tajomstve Najsvätejšej Trojice. Tým putom je Duch Svätý. Prvá časť citovanej vety je akoby známejšia, ale druhá časť vety často zaniká: „...počúvajte ho.“ Avšak táto časť Otcových slov vyznieva dosť kategoricky. Pýtame sa, prečo Otec nepovedal napríklad: Toto je môj milovaný Syn, s ním sa rozprávajte, s ním diskutujte, s ním veďte nejaké polemiky. Nie! Otec povedal kategoricky: „Počúvajte ho!“ Všimnime si, že Ježiš neraz vo svojich príhovoroch, hodnotí predchádzajúce udalosti, veci alebo aj situáciu, v ktorej sa aktuálne nachádza. Keď zhodnotí to, čo sa dialo alebo deje, povie: „...ale ja vám hovorím...“ (porov. Mt 5, 44-45). A už zaznie zásadné Ježišovo slovo. Tam už nie je diskusia, aj keď sa samozrejme rozprúdi. „Ale ja vám hovorím.“ Ježiš naozaj, vystupuje v značnej miere kategoricky. No dnešnému, akože demokratickému človekovi, ktorý už prestal brať vážne slová svojho rodiča, lebo začal veriť kdekomu, takýto príkaz už nič nepovie. Príkaz akože z neba, od Otca?! Pri takejto reakcii na slová Otca sú samozrejme neprijaté ani slová Syna, ktoré povedal apoštolom: „Kto vás počúva, mňa počúva“ (Lk 10,16). Avšak aj napriek tomu, že postoj človeka voči týmto slovám, voči výrokom Otca a Syna sú odmietavé, ani Boh Otec, ani Syn Ježiš Kristus tieto slová neodvolali. Sú to slová, ktoré majú človeka vnútorne premieňať a niekam ho priviesť.

Druhá vec spomenutá v závere dnešného evanjelia ‒ ktorú chcem zdôrazniť, lebo tiež môže sčasti zaniknúť v sile dojmu premenenia na Hore Tábor ‒ je Ježišovo poukázanie na zmŕtvychvstanie. Práve budúca udalosť zmŕtvychvstania môže byť zároveň poukázaním aj na zmysel smerovania pôstneho obdobia. Plynie čas pôstu, máme už druhú pôstnu nedeľu, ale to neznamená, aby sme len odrátavali dni  z tých všetkých štyridsiatich. Apoštoli ešte nepočuli o zmŕtvychvstaní. Dovtedy ako zazneli tieto slová, neboli svedkami Kristovho zmŕtvychvstania, takže sa nemôžeme diviť, že tomu ešte nerozumeli. Ale my ‒ a to znova bez nejakého nadnesenia ‒ sme už ľudia zmŕtvychvstania. Preto aj pôst máme prežívať práve takto. Pôstne obdobie neskončí uplynutím štyridsiatich dní, ale vyvrcholí Ježišovým zmŕtvychvstaním.  Teda to nie sú suché počty, to je prežívanie našej viery, ktorá smeruje ku zmŕtvychvstaniu. To znamená, aby sme sa nechali aj naďalej viesť Božím Slovom a sviatosťami! Tak ako Pán Ježiš viedol svojich apoštolov na Horu premenenia,  nechajme sa ním viesť na všetky „kopce“ nášho života. A kam nás privedie ‒ cez svoje slovo a prijímanie sviatostí, ale aj udalosti života ‒ to už nechajme na neho, aby sme sa my sami zapojili do plnenia  jeho plánu.  

Môžem spomenúť príklad o mužovi, ktorý sa volal John a nevyrastal v katolíckej rodine. S katolíckou vierou sa dostal do kontaktu až počas štúdií na vysokej škole. Neskôr sa stal katechumenom, oženil sa a za manželku dostal dobrú katolíčku. Spolu mali štyri deti a pravidelne prežívali svoj život viery, aj pravidelnou návštevou bohoslužieb a od návštevy kostola ich neodradila ani nepriazeň počasia. Darilo sa mu, bol šikovný a úspešný obchodník. Ešte ako pomerne mladý mohol odísť do dôchodku a žiť si spokojne. Ale on zamenil úspešné podnikanie za profesiu údržbára. Svojím klientom účtoval oveľa nižšiu cenu ako si bežne účtovali iní, pretože svoju prácu  vnímal ako poslanie a chcel tak pomáhať ľuďom. Prečo to robil? Hovoril: „Mnohí ľudia nemali v živote toľko šťastia ako ja, Boh ma požehnal, preto si myslím,  že je správne, aby som sa o toto požehnanie podelil s druhými“. Dovolím si povedať, drahí bratia a sestry, že na začiatku svojej konverzie on vôbec nemal predstavu o tom, čo raz bude robiť. Ale aj pravidelnou účasťou na bohoslužbách, čítaním a počúvaním Božieho Slova, prijímaním sviatostí, sám sa nechal Bohom premieňať a viesť životom. Nebol len naprogramovaný podľa uváženia svojej mysle a rozumu, ale nechal sa viesť Bohom. A tak jeho život priniesol aj dobré ovocie. My sa veľakrát utešujeme Petrovým zvolaním vo chvíli premenenia: „Pane, dobre je nám tu!“ Chvála Pánu Bohu, keď povieme, že je nám dobre v kostole. Ale nevšimli ste si? Pán Ježiš nevyhovel Petrovej  požiadavke: „Postavme tri stánky...“ Postavme tri stánky a máme pokoj! Už nič v živote nebude, len ten pokoj. Nie! Ježiš neprikývol, nevyhovel! Možno aj nejeden veriaci si povie: však bol som v kostole a mám už pokoj! Lenže ako Hora premenenia, tak aj Boží chrám sú miestom posilnenia, ale nie sú cieľom života. Tu viera nevrcholí! Nie sú ukončením nášho životného poslania, lebo aj z Hory Tábor musia apoštoli ísť potom ďalej a znova zápasiť s mnohými skúškami života. Pán Ježiš nevyhovel Petrovej prosbe: „...postavme tu tri stánky, lebo je nám dobre“. Nie! Choďte a ďalej bojujte, ďalej zápaste.

Teda, ak sa vrátim k mužovi zo spomínaného životného príkladu – nebol, ako sa dnes hovorí len nejaký filantrop, teda človek, ktorý tak „veľmi pomáha iným ľuďom“, ale to bol muž viery, ktorý sa nechal viesť. Byť filantropom nie je zlé. Ale byť človekom viery znamená vo svojom živote veľmi vážne počítať s Božou milosťou, ktorú nám Pán neustále ponúka cez službu Cirkvi, cez kňazov - ako ovocie Ježišovho utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania. Teda dovoľme, nech tá istá milosť, ktorá nás doteraz viedla a privádzala sem na toto miesto, kde sa dobre cítime a kde prijímame posilu pre svoje životné poslanie a zápasy, nech tá istá milosť nás vedie i ďalej našou cestou života, ktorá je – ako veríme ‒ zároveň, cestou v Božom pláne. Amen.

1 2 3 4 5 6 7 8 >