Pane, obnov v nás oheň krstného a birmovného povolania

Streda vo Vianočnom období - homília Mons. Stanislava Stolárika počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave 4. januára 2023 (v priamom prenose do Rádia Lumen)

V Katolíckych novinách pred Vianocami som čítal, ako istý kňaz na záver Polnočnej sv. omše zvykol ľuďom takto vysloviť prianie: „Všetkým prajem šťastný nový rok i veľkonočné sviatky a uvidíme sa opäť o rok!“ Myslel to iste tak, ako to povedal. Mnohých možno uvidí znova - keď - až o rok, na Polnočnej. „Keď!“ Rozmýšľal som, aké by boli reakcie v kostole, keby som spomínané slová nepovedal dnes, ale na Polnočnej svätej omši... Aká atmosféra by zavládla v kostole a kto by bol označený za vinníka dusnej atmosféry na Polnočnej? Ďalšie otázky v tejto súvislosti už nekladiem.

Keďže sme v našej diecéze 1. januárom 2023 začali Rok sviatostí krstu, sviatosti birmovania a modlíme sa zvlášť aj za hľadajúcich Boha, vedie nás to k zamýšľaniu sa, ako všetkým - pokrsteným, pobirmovaným, hľadajúcim Boha - ako predstaviť a vysvetliť nanovo veľkosť, krásu a dôležitosť sviatostí krstu a birmovania. Teda nechceme riešiť, len či niekto bol alebo nebol na Polnočnej, hoci aj to nie je zanedbateľné, ale zamýšľajme sa nad tým, ako prebudiť nových Ondrejov, ako sme to počuli v dnešnom evanjeliu (porov. Jn 1, 35 - 42). Ako prebudiť nových Ondrejov, ktorí sami naplnení vzťahom k Ježišovi, priam musia k nemu privádzať aj iných! A pritom si zvážme a pripomeňme, že Ondrej v tom čase ešte nebol ani pokrstený, ani pobirmovaný, nebol ešte ani apoštol, ale aký už bol zapálený pre Ježiša Krista! Teda, aby sme sa aj my – ktorí už sme pokrstení, pobirmovaní, aby sme sa zapálili pre Krista a iných ťahali ku nemu - k Ježišovi Kristovi! Aby sme sa zapálili! To som odporúčal aj kňazom našej diecézy na Kňazský deň 7. decembra v minulom roku, keď sme konštatovali, že po pandémii sa mnohí ľudia doposiaľ nevrátili do chrámov. Čo robiť, aby sa vrátili? V určitej, možno aj v značnej miere bude ich návrat závisieť - aj od zápalu každého jedného kňaza, aby Boh cez neho mohol konať! Ale tento zápal, to musí byť Boží oheň aj v nás kňazoch, biskupoch, aby Boh mohol cez nás konať.

Ale to sa netýka len kňazov, to treba povedať aj všetkým pokrsteným a pobirmovaným. Zapáľme sa pre Ježiša Krista! Dovoľme Bohu, aby mohol cez nás konať, aby mohol konať cez nás svoje veľké skutky a priťahovať k sebe našich najbližších a cez svedectvo života i tých vzdialenejších. Veď o každom z nás, na „našu adresu“, boli pri našom krste vyrieknuté nádherné slová: „Ty si môj milovaný syn, ty si moja milovaná dcéra.“ A pri birmovke sme dostali množstvo darov Ducha Svätého. Boli sme „pasovaní“ za apoštolov, aby sme tieto dary, využívali v našom birmovnom poslaní. Ako som spomenul na Nový rok v pastierskom liste, so silou Ducha Svätého, s jeho darmi nerátal, napr. známy francúzsky neverec - Voltaire, keď sa posmešne vyjadril o diele dvanástich apoštolov a plný pýchy povedal: „To čo dokázali dvanásti apoštoli, to ja zničím sám - svojím rozumom!“ Vieme, že sa mu to nepodarilo, že Cirkev je tu stále, aj keď v pôvodných kresťanských krajinách je život viery oslabený. Ale treba sa nám pozrieť na plné kostoly v Afrike, v Ázii, v ktorých počuť radostný spev a modlitby. A pritom v niektorých krajinách týchto svetadielov ľudia veľmi dobre vedia, že ak sa v nedeľu ráno vyberú do kostola na sv. omšu, ešte sa z nej nemusia vrátiť. Teroristi už pripravili o život veľký počet kresťanov. O týchto kresťanoch nikto nepovie, že sú kresťanmi len na papieri alebo len zo zvyku. Svätý Otec František veľakrát pripomenul, že v súčasnom svete sú kresťania najviac prenasledovaní a denne zomiera mučeníckou smrťou 13 kresťanov. A práve v tých krajinách, kde sa prelieva ich krv, je Cirkev stále živá a z jej počtu neubúda, ale naopak rastie aj počtom. Znova sa potvrdzuje to, čo kedysi vyriekol Tertulián: „Krv mučeníkov je semenom nových kresťanov.“ Na druhej strane, musíme s bolesťou konštatovať, že v krajinách, kde sa pre vieru nezabíja, i keď ponižovanie existuje, v týchto krajinách sa veriaci menia skôr na praktických materialistov alebo ako to už niektorí hovoria - na pohanov, ktorí - ako to kedysi povedal dnes už sv. Ján Pavol II. - „žijú akoby Boha nebolo“. A ak ešte hovoria o sebe, že sú veriaci, dávajú si veľký pozor, aby vo svojom okolí nejako nevyčnievali a najmä aby ich nepovažovali za fanatikov, keď by ich videli každú nedeľu a sviatok chodiť do kostola, a ešte nebodaj, že by sa - či na verejnosti alebo v pracovnom, školskom či inom kolektíve - zastali Cirkvi alebo kňazov.

Milí bratia a sestry, v roku, keď si v našej diecéze chceme pripomenúť dôležitosť krstu i sviatosti birmovania a vôbec prehodnotiť osobný vzťah k Bohu, začnime spoločne odhaľovať krásu a hĺbku týchto sviatostí a tak sa prehĺbi aj náš život viery. Je pravdou, že to nepríde samo, že každý bude musieť pre to niečo aj urobiť. Teda napr. dopĺňať si poznanie o týchto sviatostiach z Katechizmu katolíckej Cirkvi, alebo čítať katechézy, ktoré ponúkame a odporúčame pre tento rok a budeme ich uverejňovať na našej webovej stránke www.burv.sk, a brať za samozrejmú prax života kresťana katolíka aj pravidelnú účasť na bohoslužbách. To bez týchto krokov nepôjde! Takisto sa treba očistiť od nemúdrych názorov a nerozumných postojov, lebo je veľmi dôležité, čo dostanú deti v rodinách od svojich rodičov. Teda, prvé otázky, na ktoré treba odpovedať osobne, sú: Aký názor mám na sviatosti krstu a birmovania, na svoj vzťah k Bohu? Sú moje postoje sformované podľa náuky Cirkvi alebo podľa ducha sveta? Duch sveta napr. nahovára aj kresťanským rodičom, že narodené dieťa nie je treba čím skôr pokrstiť, ale keď dorastie, nech sa rozhodne samo, či chce... Či rodič, ktorý prijme takýto postoj, prijme tento model pre život dieťaťa všeobecne? To nebude učiť svoje dieťa už od detstva slušnosti, materinskému jazyku, nepošle ho do školy a pod.?! Je správne, ak rodičia nebudú dieťa učiť rozprávať od malička? Rodič, ktorý je veriaci bude od malička nábožensky vychovávať všetky svoje deti! To isté platí aj o prijatí sviatosti birmovania. Múdremu a zodpovednému rodičovi bude záležať, aby ich syn či dcéra sa vo svojom čase zúčastnili na príprave k sviatosti birmovania a boli pobirmovaní. Lebo ako uvažujú rodičia, teda ako sa uvažuje v rodine, a ako sa praktizuje viera v rodine, tak sa to ukladá a utvrdí aj v srdciach detí.

Keďže v týchto dňoch prežívame čas odchodu Svätého Otca Benedikta XVI. k nebeskému Otcovi († 31. 12. 2022), pripomeniem, čo som hovoril pri Polnočnej sv. omši (25. 12. 2022) a zopakoval som to aj na Silvestra, keď svet už vedel o jeho smrti. Pripomenul som krásnu udalosť z jeho detstva, keď ako malý Jozef Ratzinger písal list Ježiškovi. Keďže papier bol ešte vzácnosťou, na ten istý list papiera, ktorý bol adresovaný Ježiškovi, napísali svoje prosby, aj jeho starší súrodenci - brat Georg a sestra Mária. Jozef Ratzinger nežiadal ani hračky ani cukríky, ani nič podobné, čo je v detských hlavičkách a srdiečkach  celkom prirodzené ako prejav túžby, hoci dnes je to už iste oveľa rozmanitejšie. Malý Jozef si žiadal, aby mu Ježiško priniesol ornát a Ľudový misál - aby mohol „slúžiť“ svätú omšu. Takúto žiadosť napísal aj jeho brat Georg, aby aj on mohol „slúžiť“ sv. omšu. Takto sa hrávali títo dvaja bratia – na sv. omšu. Neskôr im Pán Boh dal milosť, že sa stali kňazmi a Jozef aj pápežom. Aká živá musela byť viera v ich rodine, keď si tieto deti priali takýto dar od Ježiška! Mnohí by isto reagovali - a možno aj pri rádiách reagujete - konštatovaním: dnes by sa už také niečo nestalo! Ale stalo! A môžem svedčiť, že sú také rodiny, kde si deti žiadali buď niečo podobné alebo chlapci aspoň miništrantské šaty. Potom, keď ich našli pod stromčekom, obliekli si ich a celý štedrý večer boli v nich oblečení. Vďaka rodičom, ktorí do sŕdc nevinných detí zasiali hlbokú úctu ku kňazskému stavu a ku kňazskej službe, aj vo vízii budúceho života viery svojich detí – s vedomím ich životného povolania, ktoré treba objaviť a neklásť mu prekážky.

Môžeme spomenúť skúsenosť rodiča z trošku inej oblasti, ale predsa ako dôležité praktizovanie, ktoré možno uplatniť aj pri odovzdávaní viery. Otec brával na kolená svojho syna a rozprával mu rozprávky. Raz priniesol počítač s nahratými rozprávkami. O niekoľko dní sa synka spýtal, či sa mu páčia rozprávky z počítača. Syn pohotovo odpovedal: „Vôbec sa mi nepáčia! Počítaču si totiž nemôžem sadnúť na kolená.“

Milí bratia a sestry, viem, že všetko sa nedá zvládať úplne ideálne, ale osobná blízkosť, kontakt sa nahradiť nedá. Ak, tak len nakrátko, ale je to znova o tom, čo máme uložené vo svojom srdci - možno z domu alebo po obrátení, po konverzii. Prejavme dobrú vôľu a to dobré, čo máme vložené vo svojich srdciach ako poklad viery, obnovme. Možno znova vložme do svojho srdca i sŕdc detí túžbu po živej viere, nebojme sa opakovať a volať s apoštolmi: „Pane posilni našu vieru!“ (porov. Lk 17, 5) Posilni! Znova opakujem, že ponúkame i katechézy i spôsob ako realizovať spomenutú výzvu v Pastierskom liste. Zistime si deň svojho krstu, svojej birmovky a spoločne tieto dni slávme v rodinách tak, ako slávime narodeniny alebo meniny, veď Boh nás cez krst oslobodil od hriechu a pri birmovke poslal ho ohlasovať. Možno pri návšteve kostola, vyhľadajme, kde sa nachádza krstiteľnica. Ak sa dá, navštívme kostol, v ktorom sme boli pokrstení. Poznáte známu udalosť zo života svätého Jána Pavla II., ktorý svojho času pri návšteve Wadowíc si kľakol pred krstiteľnicou a povedal známe slová: „Tu sa to všetko začalo!“ Keď Pán Boh nasmeroval moje kroky sem, do Rožňavy, po šesťdesiatich rokoch od môjho narodenia, možno si niektorí ešte pamätáte, že som si v inauguračnom príhovore vypožičal tieto slová sv. Jána Pavla II., lebo som bol s nimi hlboko stotožnený, a tiež som povedal to isté: „Tu sa to všetko začalo. Áno, tu som sa narodil, tu som bol pokrstený.“ Aj keď nie tu - v katedrále - ale vo vtedajšej nemocničnej kaplnke. Ale tu sa to všetko začalo...

S úctou prechádzajme okolo krstiteľnice či už tej, kde sme boli pokrstení alebo vôbec v každom kostole a to kvôli tomu, čo sa tu deje, keď je krst. Napr. v kostole pri Kláštornej škole v Belmonte, v Severnej Karolíne v Spojených štátoch amerických, je zvláštna krstiteľnica, ku ktorej sa viaže tento príbeh: Mnísi, ktorí založili školu, každý deň na ceste do mesta prechádzali okolo veľkého plochého žulového balvana. Priťahoval pozornosť nielen svojou veľkosťou, ale aj kontrastom s okolím. Jednoducho, ten veľký balvan tam akosi nepasoval. Keď sa spýtali miestnych na balvan, dozvedeli sa zaujímavú vec. V minulosti predstavoval miesto, kde sa predávali otroci. Muži, ženy a deti boli postavení na tento plochý balvan, aby si ich kupujúci mohli lepšie obzrieť a následne kúpiť. Mnísi sa rozhodli balvan použiť, preto ho dopravili do kláštora. V jeho strede vytesali priehlbeň, aby ho mohli používať ako krstiteľnicu a na túto novú krstiteľnicu vytesali nápis: „Nad týmto kameňom boli niekedy ľudia predávaní do otroctva.  Teraz nad týmto kameňom skrze vody krstu sa ľudia stávajú slobodnými Božími deťmi.“

Aj my sme sa nimi stali, Pán nás oslobodil. Chceme ďakovať a zároveň hľadať každú príležitosť, ktorá posilní našu vieru. Preto často vyslovme prosbu: „Pane, posilni našu vieru! Daj nám nový zápal, nové srdce zapálené pre teba! Aby sme lepšie poznali, akého veľkého daru sa nám dostalo v krste, birmovke, aj v ďalších sviatostiach. Tento rok chceme byť zameraní na tieto dve sviatosti, ale vieme, že ich prežívanie prehĺbi naše stretnutia s tebou aj v iných sviatostiach. Ďakujeme ti, Pane, aj za nádherné slová, ktoré si pri našom krste vyriekol nad každým jedným z nás: „Ty si môj milovaný syn, ty si moja milovaná dcéra!“ Amen.