Rímskokatolícka cirkev | Biskupstvo Rožňava

Pravdivá láskavosť

Katechézy a homílie z Roku krstu a birmovania 2023 je možné nájsť tu: Archív udalostí

Katechézy z Roku ovocia Ducha Svätého 2024 je možné nájsť dočasne v Aktualitách (radenie podľa dátumu) a homílie z tohto roku je možné nájsť v homíliách otca biskupa v na tejto stránke.

Aktuálne je v príprave stránka, kde budú katechézy aj homílie z aktuálneho roku na jednom mieste.

Spomienka sv. Jozefa robotníka /B - homília Mons. Stanislava Stolárika  počas sv. omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave 1.5. 2024 (v priamom prenose Rádia Lumen)

V tomto roku v našej diecéze hovoríme o ovocí Ducha Svätého a pokračujeme v tejto téme aj teraz, na začiatku mariánskeho mesiaca mája, v deň spomienky svätého Jozefa robotníka. Ďakujeme Pánovi, že spoločne s Máriou a Jozefom môžeme začať tento nádherný mesiac. Je to dôležité pre náš pozemský, ale aj večný život.

Úmysel, ktorý máme zvolený pre tento rok a o ktorom uvažujeme, veľmi „korešponduje“ s dnešným Božím slovom, konkrétne s evanjeliom dnešného dňa (Jn 15,1-8),  ktoré poukazuje na ešte ďalší rozmer dôležitosti ovocia. Pretože „ovocie“, ktoré prinášame v našom živote, vytvára predpoklad na oslavu Boha a spôsobuje, že  sa stávame aj Ježišovými učeníkmi – tak, ako sme to počuli v závere dnešného evanjelia: „Môj Otec je oslávený tým, že prinášate veľa ovocia a stanete sa mojimi učeníkmi.“ Teda chceme prinášať ovocie, ktoré naozaj bude oslavou Boha. Neprekonateľnými príkladmi pre nás sú Pán Ježiš, Panna Mária, svätý Jozef. Chceme pochopiteľne napodobňovať aj príklady svätých, zvlášť našich krstných a birmovných patrónov a mučeníkov. Ale keď sa zahľadíme na príklad Ježiša Krista, trošku nás môže vyľakať, že my nedokážeme byť tak zjednotení s Otcom ako on, a teda, že naša oslava Boha nebude dokonalá. No toto nech nás netrápi, veď Boh vie veľmi dobre, že sme ľudia slabí a krehkí, nedokonalí, ale aj napriek tomu, že nás dobre pozná, predsa nás pozýva, aby sme prinášali veľa ovocia.

My v diecéze hovoríme na túto tému a veľakrát zdôrazňujeme to, čo je v dnešnom evanjeliu veľmi dôležité a podstatné: aby sme mohli prinášať ovocie, nestačí byť len pokrstení, nestačí byť len pobirmovaní. Veď aj každý ovocný stromček potrebuje náležitú starostlivosť, aby vo svojom čase mohol priniesť sladké ovocie.  Preto aj dnes počujeme, ako je možné prinášať veľa ovocia. Len je to napísané trochu negatívne. „Ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči.“ Teda ak to vyjadríme pozitívne, ovocie môžeme prinášať len vtedy, ak sme zjednotení s „viničom“, s naším Pánom. Iste sviatostný znak krstu a birmovania nás spojil s viničom a je nezmazateľný. Ale aj toto spojenie môže odumierať a potom už človek neprináša náležité a očakávané ovocie. Potrebujeme zostávať v jednote s pravým viničom, ktorým je Ježiš Kristus, aby sme tak ako samotný vinič, aj my mohli prijímať potrebné živiny, ktoré nám Ježiš Kristus ako nevyčerpateľný zdroj Božej milosti neustále ponúka a dáva. Potom prinášame ovocie.

Na jednej strane to teda vyzerá tak, že my sami bez spojenia s Ježišom Kristom nedokážeme nič; on sám nám to povedal: „Bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (Jn 15,5). Ale na druhej strane sme povzbudzovaní k tomu, aby sme sa o vinič, o tento stromček zasadený v nás aj náležite starali, aby vo svojom čase priniesol sladké ovocie. Ako sa môžeme a máme starať? Treba čítať, počúvať Božie slovo, dodržiavať Božie prikázania, odvracať sa od hriechu, žiť sviatostným životom. Teda tu máme odpoveď na to, čo robiť, ak chceme ‒ ako sme si to zvolili v našej diecéze v tomto roku ‒ získavať ovocie Ducha Svätého, aby Božie požehnanie a pokoj vstúpili do našich vzťahov. Ak nebudeme žiť týmto duchovným životom,  čítaním Božieho slova, prijímaním Eucharistie, prijímaním sviatosti zmierenia a tak ďalej, nezískame ovocie Ducha Svätého. Pán Ježiš nám hovorí, že prinášame veľa  ovocia, ak sme napojení na neho. Teda nám má záležať na tom, aby spojenie s Ježišom nebolo prerušené, pretrhnuté. Ak je spojenie živé, pulzuje v nás Ježišov život a stávame sa Ježišovými učeníkmi podľa jeho slov: „... a stanete sa mojimi učeníkmi“.

Už v starovekom Izraeli bolo zrejmé a bežnou praxou, že okolo učiteľa boli učeníci, tak ako okolo Pána Ježiša. Ľudia, ktorí videli jeho učeníkov sa potom  pýtali alebo ani možno často nepýtali, ale jednoducho podľa vonkajších znakov, slov, vyjadrovania, reakcií, prejavov dokázali povedať, kto je ten-ktorý učiteľ. Veľakrát to poznáme z bežného života, že na deťoch je vidno to, čím žijú ich rodičia. Tak to bolo aj tu. Keď budeme žiť hlbokým duchovným životom, budeme patriť Ježišovi. „Stanete sa mojimi učeníkmi“ ‒ prisľubuje Pán Ježiš. Ale predchádzajú tomu jeho slová: „Môj Otec je oslávený tým, že prinášate veľa  ovocia“, teda, konať dobré skutky, aby bol oslávený Otec, a ktorý je v nebi a potom sa staneme Ježišovými učeníkmi. Aby sa to všetko dialo, musíme mať životodarné spojenie s „viničom“ a v prvom rade nemáme prekážať prílivu prúdu Božej milosti, ale aj vedome sa starať o to, aby bol zabezpečený tento prísun Božej milosti do nášho života cez sviatostný život.

Dnes, keď sa chceme zamyslieť nad čnosťou láskavosti, nad týmto ovocím Ducha Svätého, chceme tiež hovoriť o tom, že je treba vyvinúť aj úsilie byť láskavý a dovoliť, aby nás Boh posilnil svojou milosťou. Láska je meno Boha (1Jn 4,16) a láskavosť je akoby naplnením Božieho mena, prejavom jeho ‒ ako lásky. Mojžiš žiadal vidieť Božiu slávu a keď Pán prechádza popred neho, Mojžiš volá: „Pán, Pán je milostivý a láskavý Boh, zhovievavý, veľmi milosrdný a verný“ (Ex 34, 6), čítame v knihe Exodus. Ale aj na iných miestach Svätého písma máme podobné výroky najmä v žalmoch: „Milostivý a milosrdný je Pán, zhovievavý a veľmi láskavý“ (Ž 145) alebo „No ty, Pane, si Boh milosrdný a láskavý“ (Ž 86). Svätý Pavol vo viacerých svojich listoch spomína láskavosť a povzbudzuje: „Buďte k sebe navzájom láskaví a milosrdní, navzájom si odpúšťajte, ako aj vám odpustil Boh v Kristovi!“ (Ef 4, 32). V liste Kolosanom prosí: „Ako Boží vyvolenci, svätí a milovaní, oblečte si hlboké milosrdenstvo, láskavosť, pokoru, miernosť a trpezlivosť“ (Kol 3,12). Láskavosť, drahí bratia a sestry, nie je slabosť. Je veľakrát pochopiteľne náročná a niekedy môže vyprovokovať trest, dokonca môže stáť aj život. Z prvokresťanských čias poznáme príklad svätej Anastázie, ktorá pochádzala zo vznešenej rímskej rodiny, ale keďže sa stala kresťankou počas prenasledovania za cisára Valeriána, bola uväznená a ukrutne mučená. Keď si pýtala trochu vody, muž menom Cyril jej ju doniesol. Ale za túto láskavosť bol tento láskavý muž popravený sťatím meča, ako aj ona.

Koľko prejavov láskavosti nielenže ostáva nepovšimnutých, ale aj potrestaných, či už nevďakom, odmietnutím, nevľúdnosťou alebo výsmechom... V sobotu som mal svätú omšu vo Svite na stretnutí hnutia Modlitby matiek, kde sa zišlo možno viac ako 1200 mám z celého Slovenska a niektoré aj zo zahraničia. Predstavte si, že by takáto akcia, také zhromaždenie bolo niekde v prospech nejakej ideológie, ktorá sa teraz presadzuje a šíri, všetky svetové média by to hneď zverejnili na svojich stránkach. Toto ostáva v tichosti. Zamyslel som sa nad tým, ako je veľakrát obeta a služba mamy nepovšimnutá, bez odmeny. Niekedy skôr spojená s nevďakom. Keďže je dnes svätého Jozefa robotníka, chcem to povedať aj o otcoch, ktorí možno monotónne dookola ‒ ráno idú do práce, starajúc sa tak o rodinu, večer prídu domov a znova pokračujú v tomto rytme, aby rodina bola zabezpečená. Ani im sa nemusí vždy dostať vďaky. Chcem v tejto chvíli poďakovať všetkým otcom, mamám za láskavosť starostlivosti o svoje deti, o svoje rodiny, aj keď sa im  nedostáva náležitého vďaku. Ono to časom príde.

Ale aj vám všetkým, ktorí konáte v tichu, z lásky a v obete mnohé úkony, skutky láskavosti, ktoré si buď nikto  nevšimne alebo ich ofrfle, alebo dokonca ešte aj nejako inak nepekne zareaguje. Vám, láskavým ľuďom patrí vďaka a uznanie a nech Pán Boh naozaj požehná všetko to dobré a krásne, čo robíte. Jednoducho sa v ľudovej reči zvyklo hovoriť pri vykonávaní dobra: „za dobrotu na žobrotu“; teda za láskavosť na žobrotu. Máte aj osobnú skúsenosť ‒ koľkí ste možno pomohli v niečom blízkej alebo cudzej osobe alebo ju niekde „posunuli“,  alebo pomohli, aby  sa niekde dostali. A keď sa niekde dostali, už vás nepoznajú alebo ešte vám aj z tej pozície potom škodia. Presne ako hovorí žalmista: „vedno sme kráčali chrámom a ty si zdvihol voči mne pätu“ (porov. Ž 55,15; 41,10) Z hľadiska sociálneho alebo politického sa často „láskavosť“ prejavuje pod rúškom pomoci rozvoja niektorej krajiny, ale pritom sa drancuje nerastné bohatstvo, ktoré sa tam nachádza. Tak násilne zomiera aj veľa nevinných ľudí, aj sfanatizovaných ľudí, ale to mocných nezaujíma. Oni majú svoje politické a mocenské ciele. V každej krajine pod  krásnymi heslami štátnej moci sa skrýva veľa nešľachetnosti. Avšak to nedokáže každý vidieť a odhaliť a to nielen na tej vyššej úrovni. Teda záludnosť rafinovanej láskavosti nevedie človeka k dobru, ale k jeho ovládnutiu a neraz aj k zotročeniu.

Radšej sa však vráťme k opravdivej láskavosti a naberme inšpiráciu a povzbudenie tak konať, zvlášť keď začíname mariánsky mesiac máj. Príkladom nám môže byť ctihodná sestra Teresita, ktorú môžeme považovať za našu súčastníčku, pretože zomrela v roku 1950. Už ako 10-ročná sa rozhodla stať sa svätou. Jej cestou svätosti a príkladom bola Panna Mária. Vždy robila všetko spolu s Pannou Máriou, túžila odzrkadľovať jej krásu. Keď mala 13 rokov, vstúpila do mariánskej kongregácie a celkom sa zasvätila Panne Márii. Z Teresity vyrástla veselá, radostná, talentovaná mladá žena. Rada bola s kamarátmi. Rada pozerala filmy, najmä pieseň o Bernadete, chodila na večierky, športovala, pekne sa obliekala. Mala rada aj nové autá, ale aj rada pomáhala chudobným, bola kapitánkou basketbalového družstva a povzbudzovala svoje spoluhráčky, aby robili všetko, čo je v ich silách, samozrejme na česť svojej školy, ale aj Panny Márie. Viedla ich k tomu, aby sa počas sezóny každý deň zúčastňovali na svätej omši, modlili sa ruženec a zasvätili sa Panne Márii, čo nakoniec viedlo aj k víťazstvu na šampionáte. Teda vedela veľa pomáhať druhým. Popri tom všetkom často zašla do domova dôchodcov, kde chcela navštíviť a potešiť starých ľudí. Okrem toho zbierala jedlo, oblečenie a hračky pre chudobné deti. Vedela, že Boh ju volá, aby sa mu zasvätila a čo je zaujímavé, vo vtedajšom čase ani jej kamarátky a spolužiačky sa nevyhýbali tejto téme a niektoré sa už stali rehoľnými sestrami. Ale jedna z jej priateliek jej raz povedala: „Najprv si chcem užiť život, kým som mladá a potom, keď urobím všetko, čo som chcela, vstúpim do kláštora.“ Teresita sa vtedy rozhorčila a rýchlo jej povedala: „Aká si sebecká, keď dávaš Bohu zvyšky. On chce dar mladosti so všetkými jej radosťami a snami.“ Akoby človek, ktorý už má oslabené sily, zdravie, urobí veľkú „láskavosť“ Pánu Bohu, že vtedy mu prikývne. Tým sa nemiešam do Božieho oslovenia, lebo Pán Boh vie, kedy koho povolá, ale keď mladý človek cíti, že ho Pán volá ku ktorémukoľvek štýlu života, aby vydával svedectvo o ňom, a on odpovedá Bohu: „ešte je čas, ešte je čas“ ‒ toto nie je správny postoj. Ako 17-ročná vstúpila do Karamelu. Všetko zanechala, všetko robila z lásky k Bohu a k Panne Márii. V Advente v roku 1949 predpovedala, že očakávané vyhlásenie dogmy o Nanebovzatí Panny Márie už bude oslavovať v nebi, a tak sa aj stalo. Jej stav sa zhoršil, bola nevyliečiteľne chorá. Keď prišla chvíľa jej odchodu do večnosti na Bielu sobotu v roku 1950, a bola úplne na konci svojej krátkeho pozemského putovania, iba povedala: „Aká nádhera, ó Mária, aká si krásna.“

Na obrázku Panny Márie s Ježiškom v náručí sa našli jej slová, presnejšie pravidlá láskavosti, ktoré si ona zostavila. Spomeniem aspoň niektoré: Byť láskavým v spoločenstve s Pannou Máriou, aby naše bytie vyžarovalo na druhých niečo, čo vyvolá úsmev na ich perách a otvorí ich srdcia ako slnko otvára púčik ruže. Ovocie jednoty s Máriou: Láskavý pohľad Panny Márie nás vedie k nezištnosti, k tomu, aby sme sa so všetkým podelili o úsmev Panny Márie, úsmev pokoja, povzbudenia, lásky, cez ktorý možno vidieť žiariť Ježiša. Každé ráno pred Bohom hľadať spôsob, ako urobiť láskavosť ľuďom, ktorí nám nie sú sympatickí. Sestra Teresita skutočne bola účastníčkou nádhernej oslavy Panny Márie pri vyhlásení dogmy už vo večnosti. Jej život nás môže inšpirovať, ako konkrétne prežívať aj osobne mesiac máj ‒ mariánsky mesiac. Máj, ako sa zvykne nazývať „lásky čas“. Čas láskavosti. Svätý František Saleský napísal silné slová: „Voči členom rodiny a príbuzným sa doma správajte láskavo, lebo často sa stáva, že mimo domu sme ako anjeli a doma ako diabli.“ Prosme v tomto mesiaci Ducha Svätého o pomoc, aby sme dokázali prinášať ovocie láskavosti v kruhu najbližších, v našich rodinách, spoločenstvách, v pracovných kolektívoch, v triedach. Dávajme si pozor, aby sme vždy používali láskavé slová a viedli k tomu aj naše deti.

Koľkokrát svätý Ján Bosco hovoril ako je dôležité vychovávať deti takto, s láskavým prístupom, ale aj k láskavému správaniu. Aby vedeli poprosiť, pekne poďakovať. Prejavom láskavosti sa učili z jeho vlastného príkladu a príkladu saleziánov. Akože „láskavá výchova“, teda nesprávne pochopená láskavosť bez potrebnej výchovnej múdrosti a primeranej pevnosti k čomu vedie? Jedna lekárka napísala: „Chcela som láskavo pristupovať k svojmu štvorročnému synáčikovi: „Nože, obuj si topánočky.“ Kopol do mňa a utiekol. Už som mu to potom nešepkala to do uška. Pochopil.“ Don Bosco, ktorý vo výchove používal preventívny systém, ktorého jednou z troch zložiek popri rozume a náboženstve je aj láskavosť, vedel, že keď niekto z chlapcov medzi ostatnými robí neporiadok, kazí ich a nechce sa polepšiť, zmeniť, nemôže ostať v oratóriu a nebál sa mu povedať, že musí odísť. Staré múdre pravidlo hovorí, že „zhnitý zemiak vo vreci nie je dobrý, nemôže tam ostať, musí ísť preč, aby od neho nezačali hniť ostatné, zdravé zemiaky“. A to bol don Bosco – otec a učiteľ mládeže – ako ho nazýva Cirkev. Chceme povedať, že jeho správanie nebolo láskavé? Bolo ‒ voči všetkým tým ďalším. Aby sa nenakazili. Cez pandémiu čo všetko sme museli zachovávať, nie? Aby sme nenakazili seba, ale aj iných, a tak ďalej.

Máj ‒ mesiac zasvätený Panne Márii. Nikdy nič Bohu neodmietať, tak ako Mária. Ani jej Boh nič neodmietne, ona prosí v našom mene. Vieme to niekedy tak pekne  povedať, že Panna Mária neustále opakovala svoje „fiat“. Ale keď do nášho života  vstúpi nejaká výzva ‒ možno na zmenu miesta, pozície, alebo niečo podobné, už sa mariánsky príklad nejako rozplýva. To sú tie náročné chvíle nášho života, o  ktorých vieme, a vtedy treba aj zápasiť a modliť sa denne svätý ruženec. Zvlášť teraz v máji Litánie k Panne Márii ‒ nádherný zvyk v našich veriacich rodinách ‒ treba, aby sa obnovil. V októbri sú deti pozývané k známej iniciatíve „Milión detí sa modlí svätý ruženec“. Spoločenstvo Fatima, povzbudené iniciatívou Svätého Otca Františka, pozýva na 13. mája ‒ teda na Fatimský deň ‒ k spoločným modlitbám ‒ deti a mládež modliť sa ruženec za pokoj vo svete pred Eucharistiou.   

Milí rodičia, ktorí nás počúvate alebo starí rodičia, takže do toho 13. mája naučte svoje deti alebo vnúčatá modlitbu svätého ruženca, najlepšie tak, že sa budete spolu s nimi modliť, aby sa potom aj oni 13. mája zapojili do nádherného „venčeka“ modlitieb za pokoj vo svete. Nech sa tieto modlitby uskutočnia vo farnosti, na cirkevných, štátnych i súkromných školách, inštitúciách, atď... Tento duchovný darček bude pravdivou láskavosťou pre Boží pokoj v našich srdciach, rodinách, krajine i vo svete. Amen.

1 2 3 4 5 6 7 8 >