Pred-birmovné upratovanie v živote nech pokračuje

6. veľkon. ned./B - homília Mons. Stanislava Stolárika – počas birmovky v Kostole sv. Františka Xaverského vo farnosti Dobšiná (5. 5. 2024)

Ďakujem duchovnému otcovi za obsiahly príhovor, ktorý naznačuje, že pravdepodobne aj celá príprava bola obsiahla, takže bolo treba azda všetko spomenúť, a to všetko mi nahráva k tomu, čím chcem začať. Možno poviete, že prirovnanie, ktoré teraz použijem, sa na príležitosť, akou je slávnosť birmovania, veľmi nehodí. Totiž chcem spomenúť švédsky zvyk „predsmrtného upratovania“. No, dnes hovoriť o nejakom „predsmrtnom upratovaní“, neviem, či sa veľmi hodí, ale Škandinávci to robia v rámci toho, aby predtým, ako odídu z tohto sveta všetko si doma vytriedili ‒ nepotrebné dali preč a zachovali si len to, čo k zostávajúcemu životu na zemi ešte potrebujú. Ale pri triedení, ktoré robia, sa udeje aj čosi oveľa viac, ako len triedenie. Zistia to, čo aj vy, ktorí ste robili veľakrát veľké upratovanie alebo sa sťahovali ‒ ja osobne som už na 10. mieste, takže som to veľakrát robil ‒ ako človek odrazu príde na to, čo je v živote podstatné, dôležité a čo je zbytočné. Koľkými zbytočnosťami sme v živote obklopení, obložení, priam zahádzaní. Prídeme na to práve pri takomto upratovaní. Preto by som v tejto chvíli nehovoril o „predsmrtnom upratovaní“, ale „pred-birmovnom upratovaní“. Celá vaša príprava, ako bolo naznačené aj v príhovore vášho duchovného otca, bola vlastne potvrdením toho, aby sa udialo „upratanie“ vo vašej duši, vo vašom živote viery. Ak ste na tom mali účasť, bola to príležitosť práve takto sa zamyslieť.  Môžete sa však nad tým zamyslieť aj teraz pri našom spoločnom uvažovaní alebo potom, keď prídete domov.

Áno, birmovka je príležitosťou určitého „poupratovania“, zamyslenia sa nad svojím doterajším životom. Je to potrebné nielen pre birmovancov, keďže zvyčajne bývajú dosť mladí, ale ste tu vekom aj mladí aj skúsenejší, takže je to vekovo vyvážené a aktuálne aj pre mladších, a môže vás to pobádať k tomu, aby ste si z času na čas vykonali také upratanie v živote. Aby ste si položili otázky: ako vlastne  žijem, čo robím, ako je to so mnou? Totiž už od mladosti sa naberajú určité návyky, ktoré je dobre zhodnotiť v ich začiatkoch, či sú dobré alebo nedobré, a ak nie sú dobré, aby sa to čím skôr vyčistilo, aby človek v tom nezotrvával, ale sa toho zbavil. Rodičia, birmovní rodičia, starí rodičia, iste toho máte odžité oveľa viac a tak môžete odhaliť mnohé zbytočné, nedobré „nánosy“, ktoré sa „naniesli“ do vášho života a ktoré tiež treba vyčistiť, aby dobro, ktoré je naozaj v každom človekovi, aby to dobro mohlo rásť. Aby nebolo zarastené burinou ‒ ako pekný kvet v záhradke, ktorému je takto bránené vykvitnúť vo všetkej kráse ‒ ale „burinu“ treba z nášho života odstrániť, aby sa mohol potom „kvet“ dobra v každom jednom z nás viac a ľahšie rozvíjať.

Podľa dnešného Božieho slova (porov. Jn 15, 9-17) si môžeme očisťovať náš pohľad na Boha, na Božiu lásku k nám. Môžeme zhodnotiť náš vzťah k Bohu, náš vzťah medzi sebou navzájom, v rodine, medzi známymi, na pracovisku, v škole... Keď chceme začať úprimné očisťovanie, začnime dnešným druhým čítaním z Prvého listu sv. apoštola Jána, kde máme krásny výrok: „Boh je láska“ (1Jn 4, 8). Keď však toto počujeme, znie to veľakrát abstraktne a preto ani nie veľmi zaujímavo a príťažlivo. Ale keď sa vrátime k tomu, čo sme prežili tesne pred Veľkou nocou a čo teraz slávime ako Kristove víťazstvo, tak si uvedomíme, že začalo to tým, že Ježiš za nás obetoval svoj život, aby sme my mali život. Teda Ježiš prišiel na túto zem kvôli tomu, aby položil za nás život a to je konkrétne vyjadrenie Božej lásky. Dalo sa ešte niečo viac? Keď si uvedomíme alebo aspoň si chceme predstaviť, že Ježišovi Kristovi v nebi nechýbalo nič a predsa zostúpil na našu Zem. Prepáčte, že použijem prirovnanie, s tým, čoho svedkami sme v našej dobe. Dnes je takou modernou nezriadenosťou, že existuje „mama hotel“, keď synáčik nie a nie z domu odísť, lebo pri mamke mu nič nechýba!  Chlap 30, 35-ročný, 40-ročný, a nevie sa postaviť zoči-voči životu! „Mama hotel“ zabezpečí všetko. Ale tu si uvedomme, že Ježiš Kristus mal nepomerne toho viac a zostúpil z neba! (porov. Flp 2, 5-11; 2 Kor 8,9). Zostúpil z neba, aby položil za nás život a tak nás vykúpil a ponúkol spásu. Dá sa predpokladať, že my nebudeme pozvaní k tomu, aby sme jeden za druhého kládli život, ale predsa existujú formy obety, ku ktorým sme povolaní.

Keď sa vrátime k dnešnému prvému čítaniu zo Skutkov apoštolov (porov. Sk 10, 25-26. 34-35. 44-48) a zahľadíme sa na rímskeho stotníka Kornélia, ktorý pozýva Petra, aby prišiel na návštevu do jeho domu v Cézarey (z Jeruzalema bolo treba prejsť niekoľko desiatok kilometrov), nebol to jeden jediný problém, ktorý bol postavený pred apoštola Petra. Ale aj tu rozumejme, že Peter nešiel umierať pre Kornélia, ale išiel položiť svoju obetu na paténu dobra, ktoré sa malo dotknúť pohanského stotníka Kornélia. Bolo treba najskôr prekonať niekoľko desiatok kilometrov, teda ísť. Nie tak pohodlne ako sme možno aj my dnes prišli autami; lebo náročnosť vtedajšej cesty bola celkom iná. Ďalšia vec bola tá, že ho pozval pohan a Peter bol Žid. Židom bolo zakázané stretávať sa s pohanmi, s cudzincami. Keď mal Kornélius videnie, na základe ktorého poslal po Petra, a Duch Svätý mu ukázal potrebu prijatia krstu, Peter bol postavený pred ďalšie rozhodnutie: mám teraz veriť, mám naozaj pokrstiť tohoto pohana? V prvých kresťanských časoch otázka židovstva a pohanstva nebola taká jasná, ako potom neskôr. Ale Peter urobil toto rozhodnutie a tak položil, dá sa povedať, svoj život na paténu, svoju obetu na paténu dobra, aby Duch Svätý mohol konať dobro v živote Kornélia a ostatných prítomných, na ktorých sa vylial Duch Svätý. Aj vy máte priateľov, kamarátov, máte rodiny, kde treba vnášať Kristovo svetlo a byť otvorený pôsobeniu Ducha Svätého a nechať sa ním pobádať, aby Božie kráľovstvo rástlo v každom jednom z nás.

Tak sme sa vlastne dostali k jednej z myšlienok dnešného evanjelia a to je náš vzťah k Bohu a medzi nami navzájom. Ak sme pozorne počúvali, Ježiš uviedol príklad o sluhovi a Pánovi. Ježiš nechce, aby sme boli sluhovia a na neho sa dívali ako na diktátora, v lepšom prípade ako na pána, s ktorým nemáme mať nijaký osobný, vnútorný vzťah. Práve naopak, Ježiš chce a volá nás, aby sme boli jeho priateľmi a tak nás oslovuje. Hovorí jednoducho a priamo: „Už vás nenazývam sluhami, lebo sluha nevie, čo robí jeho Pán. Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca“ (Jn 15,15). Povedal to síce apoštolom, ale odvtedy rozšíril tento svoj záber a to platí pre každého! „Ja vás chcem mať za priateľov.“ A priateľ sa nedíva na to, či splnil nejaký príkaz alebo zákaz. Priateľ sa díva na to, ako prehĺbiť vzájomný vzťah! Každý jeden otec a mama, ak berú normálne svoje miesto a zodpovednosť v rodine, nedívate sa na to, či ste z povinnosti niečo navarili, upratali alebo niečo podobné, ale koľko lásky ste vložili do každého jedného úkonu a neraz aj za cenu veľkých obiet. Lebo aj vy ste unavení, vyčerpaní,... no, ale mama „nemôže“ byť nikdy unavená ani chorá, ani nič podobné. Otec skôr, ale mama nie, s ňou sa počíta vždy, v každú jednu chvíľu, vo dne, v noci. Je to o jej láske. Ale aj otcova obeta je nezastupiteľná v každej jednej rodine! Preto sa dôležitosť rodiny neustále zdôrazňuje a mnohí ju práve preto napádajú.

Ak hovoríme o priateľstve, priateľ je ten, s ktorým rozvíjam svoj vzťah, ktorého milujem. Je ten, ktorý pozná moje vnútorné zápasy, omyly a neodsudzuje ma, ale mi pomáha. Stojí pri mne v dobrom i zlom, pozná moje dobré aj slabé stránky. Nezakrýva moje hriechy, ale pomáha mi, aby som sa zmenil, aby som sa polepšil, dôveruje mi, že to môžem dokázať. Priateľstvo je teda sila, ktorá pomáha druhému stávať sa lepším. To je to krásne, čo nás tak pekne posúva dopredu, aby sme sa stávali neustále lepšími – úprimnosť, pravdivosť, dôvera, podpora, pomoc... Možno príklad, ktorý teraz poviem, nikto z nás nezažil a nikomu neprajem, aby ste to zažili. Keď vysoký vojenský dôstojník pripravoval vojakov na bojové úlohy, položil im otázku: ,Čo myslíte, čo je najdôležitejšie na bojisku?´ Samozrejme prichádzali rôzne odpovede od tam prítomných vojakov. Hoci vám neprajem zažiť situáciu na bojisku, kladiem aj vám otázku: čo je najdôležitejšie na bojisku? Odpovede vojakov na položenú otázku boli rôzne: veľmi dôležité sú moderné zbrane, aby sme mali dostatok nábojov, aby sme boli dobre zamaskovaní, atď., atď. Vtedy im dôstojník povedal: ,Všetko, čo ste spomenuli je dôležité, ale najdôležitejšie na bojisku je mať priateľa, ktorý keď budete zranení, vás z bojiska dostane preč.´ Každý v núdzi spozná priateľa – to sa nielen hovorí, ale to aj poznáme, v núdzi sa to ukáže.

O zdroji pravej lásky, hovorí dnes Ježiš: „... aby ste mali moju lásku, žili v mojej láske...“ Teda nie v nejakej vypočítavej, nie preto, aby sa naplnili moje túžby. Ale preto, aby ste žili v mojej láske a prežívali ju v plnej radosti. Lebo každá jedna láska po čase ochabne. Prečo sú rozvody tých, ktorí sú tak zaslepení, že na začiatku ich nerozdelí ani „tank“. A o chvíľu? Už sa nepoznajú. To nie je láska v Kristovi. To je láska egoistická – teda láska k sebe. Hľadal som seba a nie spoločné dobro a už vôbec nie lásku v Kristovi, ktorej ‒ ak nežijeme aspoň trochu životom viery, veľmi neporozumieme. Ak pokračujeme ďalej, priateľstvo je naozaj tam, kde jeden druhému pomáha s problémom a nebude problémy zakrývať, a ani hriechy, lebo tu by sa potom jednalo o cudzie  hriechy ‒ lebo súhlasím a schvaľujem, ba podporujem hriechy iného, teda mám hriech aj ja. Priateľstvo znamená, že pomôžem dotyčnému k náprave. Vrátim sa k príkladu z bojiska: predstavte si, žeby priateľ zraneného, ležiaceho vojaka na zemi len niečím pozakrýval, ale viac  by mu nepomohol a nechal ho tak. To by nebolo priateľstvo, aj keď všetky situácie a možnosti pomoci, správania nech súdi Pán Boh, lebo neboli sme v takej situácii a ani nikomu neprajem, aby sme sa v niečom podobnom ocitli. Ale pomoc je o inom. Vedome zakrývať hriechy iného, to je falošné priateľstvo; aj keď sa „nenosí“, že niekomu hovorím: „prestaň už hrešiť, prestaň byť neverný, zmeň svoj život! Jednoducho, ži už poriadne ako to Boh káže ‒ pred Pánom Bohom i pred sebou i pred svojou manželkou, manželom, deťmi!“

Milí bratia a sestry, Ježiš nám naozaj prisľúbil, že zostaneme v jeho láske a že naša radosť bude úplná, ak sa sústredíme na jeho lásku, ale aj s tými konkrétnymi krokmi, ktoré som spomenul. A ak som hovoril o Švédoch, ktorí robia predsmrtné upratovanie, tak to birmovné si urobme dnes všetci. Možno trošku zapolemizujem s duchovným otcom, keďže tu hovoril o vašej budúcnosti, že ste budúcnosťou Cirkvi, ja vás asi „sklamem“, lebo vy nie ste budúcnosťou Cirkvi. Odvolávam sa na Svätého Otca Františka, takže mi duchovný otec odpustí, lebo Svätý Otec František hovorí: „Vy nie ste budúcnosťou Cirkvi, vy ste prítomnosťou Cirkvi!“ Drahí mladí, vy nemôžete počítať tak, že budete o 10, 20, 30, 50 rokov žiť život viery! Svätý Otec vám odkazuje ‒ ste prítomnosťou, teraz žite život viery! A to platí pre každého. Keď pôjdem do penzie..., tak vtedy... A či do národného futbalového alebo hokejového mužstva berú invalidov? Za mladi sa treba dať Pánu Bohu. Vtedy, keď máme plno síl a energie. Vtedy sa mu ponúknuť. Že sú rôzne cesty, to vie najlepšie posúdiť Pán Boh. Ja sa neodvážim postaviť do pozície sudcu: kto, kedy, ako? Ale princíp je: „poďme“! Keby Božie volanie prišlo aj neskôr, ale zachytíme tento signál, poďme hneď, neodkladajme to, ale hneď sa do toho pusťme. Ježiš nás teda pozýva, a nech aj dnes prijatá sviatosť birmovania a nám pripomenutie našej birmovky, nech nám dá vždy potrebnú silu byť otvorení a úprimní pred Pánom. Amen.